Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 453/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Z., pre

namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -474 z 1. júla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -604 z 24. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -474 z 1. júla 2010 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -604

z 24. apríla 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«... Ako súkromný podnikateľ a veriteľ spoločnosti B., s. r. o. B. som podal dňa

21. mája 2012 žalobu na náhradu škody, spôsobenú porušením právnej povinnosti voči

bývalým konateľkám veriteľa.

Skôr som ju podať nemohol, pretože veriteľ B., s. r. o. mi poprel pohľadávku a preto

som si musel svoje právo uplatniť najskôr u veriteľa, u právnickej osoby cestou súdu. Voči

veriteľovi B., s. r. o. som podal súdu návrh na vydanie platobného rozkazu. Na základe

tohto návrhu Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 2. 1999 vydal PLATOBNÝ ROZKAZ,

v ktorom uložil žalovanému: B., s. r. o., aby mi zaplatil 750.000,- Sk s 25 % úrokom od 16.

10. 1997 do zaplatenia a súdny poplatok 30.000,- Sk. Voči platobnému rozkazu podal odpor

B., s. r. o., na základe rozhodnutia žalovaných. Po podanom odpore žalované vytunelovali

spoločnosť a previedli svoje obchodné podiely na firmu, ktorej v deň prevodu ešte aj za to

zaplatili z pokladne spoločnosti B., s. r. o.

Právo u právnickej osoby bolo uplatnené dňa 24. 4. 2002, kedy nadobudol

právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. -180 zo dňa

26. 2. 2002.

Po tom, ako som sa dozvedel, že žalované zadlžili spoločnosť B., s. r. o.

a vytunelovali jej výrobný program, uplatnil som si škodu aj v trestnom konaní, keď som

podal dňa 22. 9. 1999 na Okresnú prokuratúru vo Veľkom Krtíši oznámenie o podozrení

zo spáchania trestných činov, vrátane trestného činu sprenevery a poškodzovanie veriteľa

na žalovanú K. K. a spol...

Spor o náhradu škody voči žalovaným riadne neprebiehal pre prieťahy súdov

v konaní a pre obštrukciou zo strany žalovanej J. R. Odhlásila sa totiž z trvalého bydliska v

Slovenskej republike a poštu od súdu nepreberala. Súd jej nevedel za päť rokov doručiť

predvolanie na nariadené pojednávanie.

Až po Náleze Ústavného súdu SR zo dňa 18. 3. 2010 vo veci

porušenia môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa spor

pohol dopredu. Bol ustanovený ďalší, v poradí piaty zákonný sudca.

Do vynesenia rozsudku som zdokladoval súdu nasledovné: Žalobu

na náhradu škody som podal preto, lebo žalované ako konateľky a spoločníčky

spoločnosti B., s. r. o. zmarili uspokojenie mojej pohľadávky voči veriteľovi a to spoločnosti

B., s. r. o. Škodu mi žalované spôsobili svojim protiprávnym konaním. Jedna sa

o súkromnoprávne (občianske) delikty predstavujúce protiprávne úkony najmä v oblasti

občianskeho práva a obchodného práva, ktoré majú za následok majetkovú zodpovednosť

(náhrada spôsobenej škody), kde vznikol zodpovednostný vzťah medzi delikventom

(žalovanými) a poškodeným (žalobcom)...

Sudkyňa súdu prvého stupňa bez toho, aby mala preštudovaný spis, hneď na druhom

pojednávaní mi žalobu zamietla. O tom, že sudkyňa nemala naštudovaný spis, svedčia jej

otázky na pojednávaní dňa 4. 5. 2010, adresované právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj

rozsudok, ktorý vydala.

Súd prvého stupňa v rozsudku uviedol nepravdivé informácie v rozpore

s predloženými dôkazmi a v rozpore s právnymi predpismi.

Po tom, ako som sa dozvedel, že sudkyňa je voči mne zaujatá, podal som

námietku zaujatosti listom zo dňa 2. 7. 2010, no bez úspechu.

Môj právny zástupca podal odvolanie voči rozsudku podaním zo dňa 8. 6. 2010,

ktoré som doplnil podaním zo dňa 13. 06. 2010.

Na pojednávaní na odvolacom súde dňa 24. 4. 2012 senát odvolacieho súdu nemal

preštudovaný súdny spis a podľa vyjadrenia predsedu senátu súdny spis neobsahoval

kompletné vyšetrovacie spisy, ale iba niektoré fotokópie z vyšetrovacieho spisu.

Na pojednávaní predseda senátu rozoberal iba výpovede svedkov, ktorí mali z môjho

poškodenia majetkový prospech. Pritom tieto výpovede boli vyvrátené znaleckým posudkom

súdneho znalca Ing. B., ktorý bol v spise ako dôkaz. Na pojednávaní predseda senátu

neskúmal odvolanie a ani sa ním nezaoberal. Nerozoberal sa ani otázkou premlčania

nároku. Pri vynesení rozsudku senát došiel k záveru, že odvolanie zamieta z dôvodu

premlčania, no v záverečnej reči to neodôvodnil. Iba účastníkom konania odkázal, že budú

oboznámení z dôvodmi vo vyhotovenom rozsudku.

Po pojednávaní som podal listom zo dňa 25. 4. 2012 sťažnosť na porušovanie zásad

dôstojnosti súdneho konania sudcami spolu s námietkou zaujatosti senátu odvolacieho

súdu. Najvyšší súd SR sťažnosť i námietku zaujatosti zamietol listom zo dňa 23. 05. 2012.

Nato som podal listom zo dňa 6. 6. 2012 Žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti

predsedom obchodnoprávneho kolégia NS SR, ktorú som adresoval Ministrovi

spravodlivosti SR.

Po preštudovaní rozsudku Najvyššieho súdu SR som sa z neho dozvedel, že dôvody,

pre ktoré odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, boli vykonštruované.

Vykonštruované boli informácie o premlčaní môjho nároku. Odvolací sud rozhodol

na základe podvodu sudkyne prvého stupňa, ktorá poslala odvolaciemu súdu nekompletné

vyšetrovacie spisy, keď z vyšetrovacích spisov, ktoré v zmysle zápisnice z pojednávania

z 4. 5. 2010 zabezpečil súd, poslala iba fotokópie dokladov, ktoré boli v môj neprospech

a boli znaleckým posudkom Ing. B. vyvrátené. Do spisu bol vložený doklad o mojej

uplatnenej škode v poradí až tretí z roku 2002, ktorý som si uplatnil u štvrtého vyšetrovateľa

trestného oznámenia z 22. 9. 1999. Prvýkrát som si uplatnil škodu u prvého vyšetrovateľa,

pri mojom vypočutí ako svedka a poškodeného, hneď po začatí vyšetrovania jeho trestného

oznámenia.

Pre zjavne nesprávnosti v rozsudku som podal v zmysle Návrh

na opravu rozsudku listom zo dňa 13. 6. 2012...»

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -474

z 1. júla 2010 a najvyšší súd rozsudkom č. k. -604 z 24. apríla 2012 porušili

jeho základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru tým, že tieto rozsudky vychádzajú s vykonštruovaných skutočností. Sťažovateľ

považuje rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho sudu Slovenskej republiky č. k.:

-604 zo dňa 24. apríla 2012, ktorým potvrdil Rozsudok Krajského súdu č. k.

1 Cbob/13/05-Db-74 zo dňa 1. júna 2010 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. Š. Š. právo vlastniť majetok a jeho ochrana podľa článku 20

ods. 1 SR Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010-

604 zo dňa 24. apríla 2012 a Rozsudkom Krajského súdu č. k. -74, zo dňa

1. júna 2010 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -604 zo dňa

24. apríla 2012 a Rozsudok Krajského súdu č. k. -74 zo dňa 1. júna 2010

zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. -474 z 1. júla 2010,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu

preskúmal v odvolacom konaní. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom č. k. 3 Obo 162/2010-

604 z 24. apríla 2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

2. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok

najvyššieho súdu č. k. -604 z 24. apríla 2012 za ústavne nekonformný, je to,

že podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny z dôvodu, že vychádza

z vykonštruovaných skutočností.

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu č. k. -604

z 24. apríla 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade

najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyslovil svoj právny

názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol:

„... Žalobca zodpovednosť žalovaných za škodu, ktorá mu mala vzniknúť vyvodzuje

z troch rôznych, postupne po sebe nasledujúcich protiprávnych konaní žalovaných,

z ktorých každé má samostatný skutkový dej a tvorí samostatnú škodovú udalosť. Nejde len

o súbeh rôznych právnych dôvodov toho istého konania, ale tri rôzne konania, z ktorých

každé má byť skutkovým základom zodpovednostného vzťahu (jednou z jeho zložiek)...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z uvedeného konania

žalovaných nevnikla žalobcovi škoda a ani vzniknúť nemohla. Ak mal žalobca voči

spoločnosti pohľadávku, rozhodnutie valného zhromaždenia o jej odúčtovaní bez náhrady

na jej existenciu nemá žiaden vplyv. Rozhodnutie valného zhromaždenia o odúčtovaní

pohľadávky žalobcu je len vyjadrením stanoviska spoločnosti, že pohľadávku žalobcu

neuznáva a nemieni ju plniť. Nemenia na tom nič ani skutočnosti uvedené pod a) až d).

Všetky sú svojou povahou len účtovnými operáciami, z ktorých niektoré boli zrejme

čiastočne dôvodmi, pre ktoré žalovaný nepovažoval žalobcom uplatňovanú pohľadávku za

pravú (odôvodňovali obranu, že pohľadávka zanikla plnením a započítaním) a niektoré sú

dôsledok tohto stanoviska, ktorého cieľom bolo podľa žalovaných usporiadanie nejasností

v účtovníctve. Postavenie žalobcu sa prijatím uznesenia v ničom nezmenilo. Mal

pohľadávku, ktorú dlžník odmietal dobrovoľne splniť, pretože ju neuznáva. Bez ohľadu

nato, či to bolo deklarované uznesením spoločnosti, alebo len prostým odmietnutím plnenia,

žalobca mohol pohľadávku uplatňovať na súde, čo napokon aj urobil. Bez významu pre

existenciu pohľadávky bola aj otázka, či uznesenie valného zhromaždenia bolo platné alebo

neplatné...

Druhým skutkom z ktorého žalobca uplatňoval proti žalovaným náhradu škody je

konanie žalovaných, ktoré malo spoločnosť zbaviť majetku a tým spôsobiť, že žalobca

nemohol uspokojiť svoju pohľadávku proti spoločnosti, ktorá mu bola priznaná

právoplatným rozsudkom zo 16. februára 2002 č. k. -180...

Podľa rozsudku súd pohľadávku 750 000 Sk žalobcovi priznal z titulu vrátenia úveru

(zmluva o úvere je v prejednávanej veci založená v spise na č. l. 158). Išlo teda o záväzok

z obchodnoprávneho vzťahu podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. Obchodný charakter

však nemá právo (pohľadávka), ktorá je predmetom prejednávanej veci. Predmetom

konania nie je pohľadávka priznaná súdom, ktorú navyše žalobca nemal proti žalovaným

a rozsudok súdu odsudzuje na plnenie spoločnosť a nie žalované. Predmetom konania je

náhrada škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť ako dôsledok protiprávneho konania

žalovaných, ktorého dôsledkom bolo zmarenie možnosti uspokojenia žalobcovej súdom

priznanej pohľadávky voči spoločnosti. Tvrdený záväzok nie je záväzkom zo vzťahu,

z ktorého vznikol súdom priznaný záväzok, ale záväzok nový, ktorý vznikol

zo zodpovednostného vzťahu. Žalobca so žalovanými nie je vo vzťahu spoločníka

k spoločnosti. Medzi nim a žalovanými síce bol vzťah spoločníkov, ale nim uplatňované

právo na náhradu škody nevzniklo zo vzťahu týkajúceho sa účasti na spoločnosti (§ 261

ods. 3 písm. a Obch. zák.). Ide o situáciu, ktorá môže vzniknúť medzi ktorýmkoľvek

veriteľom a jeho dlžníkom, ktorý zmaril uspokojenie záväzku smerujúceho proti nemu, bez

ohľadu na charakter pôvodného vzťahu a status jeho účastníkov. Žalobcom uplatňovaná

pohľadávka zo zodpovednosti za spôsobenú škodu nevznikla z obchodného záväzkového

vzťahu ale zo vzťahu, ktorý má občianskoprávny charakter. Odvolací súd preto na rozdiel

od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že premlčanie uplatneného práva sa spravuje

Obč. zák. Napokon aj žalobca v žalobe kvalifikoval zodpovednosť žalovaných odkazom

na § 420 Obč. zák. a pri argumentácii prečo pohľadávka nie je premlčaná, poukazoval

na § 102 Obč. zák. (vo vyjadrení z 2. marca 2004 na č. l. 53 )

v stanovuje na premlčanie práva na náhradu škody

dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený

dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Odvolací súd nesúhlasí z tvrdením žalobcu, že premlčacia lehota začala plynúť až

právoplatnosťou rozsudku, ktorým mu bola súdom priznaná čiastka 750 000 Sk. Škoda

spočívala v tom, že stratou majetku spoločnosti zanikala možnosť uspokojenia pohľadávky

žalobcu. Škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním žalovaných, vznikala dokonaním

každého z vytýkaných skutkov, bez ohľadu nato kedy mu bola čiastka priznaná. Ako bolo už

uvedené, právo, ktoré žalobcovi priznal súd a právo na náhradu škody sú dve rôzne práva.

Ani možnosť uplatniť právo na náhradu škody proti žalovaným nezávisela na tom, či a kedy

súd o pohľadávke rozhodol. Pohľadávka žalobcu na splatenie úveru nevnikla rozhodnutím

súdu, tú mal nezávisle na ňom. Rozhodnutie súdu vo vzťahu k jej existencii nemá

konštitutívny, ale len deklaratórny účinok. Škodná udalosť (strata majetku spoločnosti a tým

vzniknutá nemožnosť uspokojenia pohľadávky), by bola dokonaná a žalobca mohol uplatniť

náhradu škody i keby právo na vrátenie 750 000 Sk vôbec na súde neuplatnil. V takom

prípade, by súd otázku existencie pohľadávky riešil ako otázku predbežnú...

Spočívanie premlčacej doby podľa vyvoláva nielen uplatnenie pohľadávky

na súde, ale aj jej uplatnenie u iného príslušného orgánu. Uvedené účinky má preto aj

uplatnenie pohľadávky pred príslušnými orgánmi trestného konania v tzv. adhéznom

konaní...

Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že i keby bola inak žaloba

žalobcu v tejto časti opodstatnená, uplatnené právo mu súd nemohol priznať. Právo bolo

uplatnené po uplynutí premlčacej lehoty, žalované sa dovolali premlčania a súd žalobcovi

nemohol právo priznať. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné skúmať,

či je preukázaná zodpovednosť žalovaných, existencia škody a jej výška (obdobne

rozhodnutie uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Za tejto

situácie treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že znalecké dokazovanie na bezdôvodnosti

žaloby nič nemohlo zmeniť a bolo by zbytočné. Preto ani odvolací súd nevyhovel návrhu

žalobcu, aby doplnil dokazovanie znaleckým posudkom...

Žalobca právo na náhradu škody na skutkovom základe vychádzajúcom z porušenia

povinnosti žalovaných podať návrh na vyhlásenie konkurzu, uplatnil až 26. januára 2005,

teda po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalované namietali premlčanie, nemohol súd

žalobcovi právo priznať. Tak ako u predchádzajúceho skutku, nepovažoval odvolací súd za

potrebné skúmať, či je preukázaná zodpovednosť žalovaných, existencia škody a jej výška.

V súvislosti s konkurzom považuje odvolací súd za vhodné uviesť, že neobstojí názor

žalobcu uvedený v odvolaní, že predtým ako mu bola súdom priznaná pohľadávka nemohol

proti spoločnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Zákon o konkurze a vyrovnaní

umožňoval podať návrh na vyhlásenie konkurzu každému veriteľovi bez ohľadu nato, či je

jeho pohľadávka tzv. judiciálna alebo iná (bežná). Až účinným

od 15. decembra 2005 bol zmenený § 4 ods. 5 ZKP tak, že návrh na vyhlásenie mohol podať

len veriteľ s pohľadávkou uznanou dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom

dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. V prípade

podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mohol žalobca navyše sporným úkonom odporovať

podľa § 15 ods. 1 ZKV a žiadať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ktoré ukracujú

uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu, ako konkurznému veriteľovi

právne neúčinné...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom jeho závery možno

považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide

o skutočnosť, prečo považoval sťažovateľom uplatňované nároky za premlčané. Rozsudok

najvyššieho súdu č. k. -604 z 24. apríla 2012 neporušuje základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa možno vzniesť len v spojení

so zistením porušení garancií spravodlivého súdneho konania podľa ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenie ústavný súd nezistil, a preto ani nemohol

skúmať namietané porušenie základného práva podľa .

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, ,

, , ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012