Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 453/2012
PDF · 220.29 KB
No categories available
III. ÚS 453/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Z., pre
namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 1 Cbod/13/05-Db-474 z 1. júla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012
doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cbod/13/05-Db-474 z 1. júla 2010 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Obo 162/2010-604
z 24. apríla 2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Ako súkromný podnikateľ a veriteľ spoločnosti B., s. r. o. B. som podal dňa
21. mája 2012 žalobu na náhradu škody, spôsobenú porušením právnej povinnosti voči
bývalým konateľkám veriteľa.
Skôr som ju podať nemohol, pretože veriteľ B., s. r. o. mi poprel pohľadávku a preto
som si musel svoje právo uplatniť najskôr u veriteľa, u právnickej osoby cestou súdu. Voči
veriteľovi B., s. r. o. som podal súdu návrh na vydanie platobného rozkazu. Na základe
tohto návrhu Okresný súd Banská Bystrica dňa 15. 2. 1999 vydal PLATOBNÝ ROZKAZ,
v ktorom uložil žalovanému: B., s. r. o., aby mi zaplatil 750.000,- Sk s 25 % úrokom od 16.
10. 1997 do zaplatenia a súdny poplatok 30.000,- Sk. Voči platobnému rozkazu podal odpor
B., s. r. o., na základe rozhodnutia žalovaných. Po podanom odpore žalované vytunelovali
spoločnosť a previedli svoje obchodné podiely na firmu, ktorej v deň prevodu ešte aj za to
zaplatili z pokladne spoločnosti B., s. r. o.
Právo u právnickej osoby bolo uplatnené dňa 24. 4. 2002, kedy nadobudol
právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 64 Cb 64/1999-180 zo dňa
26. 2. 2002.
Po tom, ako som sa dozvedel, že žalované zadlžili spoločnosť B., s. r. o.
a vytunelovali jej výrobný program, uplatnil som si škodu aj v trestnom konaní, keď som
podal dňa 22. 9. 1999 na Okresnú prokuratúru vo Veľkom Krtíši oznámenie o podozrení
zo spáchania trestných činov, vrátane trestného činu sprenevery a poškodzovanie veriteľa
na žalovanú K. K. a spol...
Spor o náhradu škody voči žalovaným riadne neprebiehal pre prieťahy súdov
v konaní a pre obštrukciou zo strany žalovanej J. R. Odhlásila sa totiž z trvalého bydliska v
Slovenskej republike a poštu od súdu nepreberala. Súd jej nevedel za päť rokov doručiť
predvolanie na nariadené pojednávanie.
Až po Náleze Ústavného súdu SR IV. ÚS 25/2010/36 zo dňa 18. 3. 2010 vo veci
porušenia môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa spor
pohol dopredu. Bol ustanovený ďalší, v poradí piaty zákonný sudca.
Do vynesenia rozsudku som zdokladoval súdu nasledovné: Žalobu
na náhradu škody som podal preto, lebo žalované ako konateľky a spoločníčky
spoločnosti B., s. r. o. zmarili uspokojenie mojej pohľadávky voči veriteľovi a to spoločnosti
B., s. r. o. Škodu mi žalované spôsobili svojim protiprávnym konaním. Jedna sa
o súkromnoprávne (občianske) delikty predstavujúce protiprávne úkony najmä v oblasti
občianskeho práva a obchodného práva, ktoré majú za následok majetkovú zodpovednosť
(náhrada spôsobenej škody), kde vznikol zodpovednostný vzťah medzi delikventom
(žalovanými) a poškodeným (žalobcom)...
Sudkyňa súdu prvého stupňa bez toho, aby mala preštudovaný spis, hneď na druhom
pojednávaní mi žalobu zamietla. O tom, že sudkyňa nemala naštudovaný spis, svedčia jej
otázky na pojednávaní dňa 4. 5. 2010, adresované právnemu zástupcovi sťažovateľa, ako aj
rozsudok, ktorý vydala.
Súd prvého stupňa v rozsudku uviedol nepravdivé informácie v rozpore
s predloženými dôkazmi a v rozpore s právnymi predpismi.
Po tom, ako som sa dozvedel, že sudkyňa je voči mne zaujatá, podal som
námietku zaujatosti listom zo dňa 2. 7. 2010, no bez úspechu.
Môj právny zástupca podal odvolanie voči rozsudku podaním zo dňa 8. 6. 2010,
ktoré som doplnil podaním zo dňa 13. 06. 2010.
Na pojednávaní na odvolacom súde dňa 24. 4. 2012 senát odvolacieho súdu nemal
preštudovaný súdny spis a podľa vyjadrenia predsedu senátu súdny spis neobsahoval
kompletné vyšetrovacie spisy, ale iba niektoré fotokópie z vyšetrovacieho spisu.
Na pojednávaní predseda senátu rozoberal iba výpovede svedkov, ktorí mali z môjho
poškodenia majetkový prospech. Pritom tieto výpovede boli vyvrátené znaleckým posudkom
súdneho znalca Ing. B., ktorý bol v spise ako dôkaz. Na pojednávaní predseda senátu
neskúmal odvolanie a ani sa ním nezaoberal. Nerozoberal sa ani otázkou premlčania
nároku. Pri vynesení rozsudku senát došiel k záveru, že odvolanie zamieta z dôvodu
premlčania, no v záverečnej reči to neodôvodnil. Iba účastníkom konania odkázal, že budú
oboznámení z dôvodmi vo vyhotovenom rozsudku.
Po pojednávaní som podal listom zo dňa 25. 4. 2012 sťažnosť na porušovanie zásad
dôstojnosti súdneho konania sudcami spolu s námietkou zaujatosti senátu odvolacieho
súdu. Najvyšší súd SR sťažnosť i námietku zaujatosti zamietol listom zo dňa 23. 05. 2012.
Nato som podal listom zo dňa 6. 6. 2012 Žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti
predsedom obchodnoprávneho kolégia NS SR, ktorú som adresoval Ministrovi
spravodlivosti SR.
Po preštudovaní rozsudku Najvyššieho súdu SR som sa z neho dozvedel, že dôvody,
pre ktoré odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, boli vykonštruované.
Vykonštruované boli informácie o premlčaní môjho nároku. Odvolací sud rozhodol
na základe podvodu sudkyne prvého stupňa, ktorá poslala odvolaciemu súdu nekompletné
vyšetrovacie spisy, keď z vyšetrovacích spisov, ktoré v zmysle zápisnice z pojednávania
z 4. 5. 2010 zabezpečil súd, poslala iba fotokópie dokladov, ktoré boli v môj neprospech
a boli znaleckým posudkom Ing. B. vyvrátené. Do spisu bol vložený doklad o mojej
uplatnenej škode v poradí až tretí z roku 2002, ktorý som si uplatnil u štvrtého vyšetrovateľa
trestného oznámenia z 22. 9. 1999. Prvýkrát som si uplatnil škodu u prvého vyšetrovateľa,
pri mojom vypočutí ako svedka a poškodeného, hneď po začatí vyšetrovania jeho trestného
oznámenia.
Pre zjavne nesprávnosti v rozsudku som podal v zmysle § 164 O. s. p. Návrh
na opravu rozsudku listom zo dňa 13. 6. 2012...»
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cbod/13/05-Db-474
z 1. júla 2010 a najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 porušili
jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že tieto rozsudky vychádzajú s vykonštruovaných skutočností. Sťažovateľ
považuje rozsudok krajského súdu a rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho sudu Slovenskej republiky č. k.:
3 Obo 162/2010-604 zo dňa 24. apríla 2012, ktorým potvrdil Rozsudok Krajského súdu č. k.
1 Cbob/13/05-Db-74 zo dňa 1. júna 2010 porušené bolo.
2. Základné právo Ing. Š. Š. právo vlastniť majetok a jeho ochrana podľa článku 20
ods. 1 Ústavy SR Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010-
604 zo dňa 24. apríla 2012 a Rozsudkom Krajského súdu č. k. 1 Cbod/13/05-Db-74, zo dňa
1. júna 2010 porušené bolo.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 162/2010-604 zo dňa
24. apríla 2012 a Rozsudok Krajského súdu č. k. 1 Cbob/13/05-Db-74 zo dňa 1. júna 2010
zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 1 Cbod/13/05-Db-474 z 1. júla 2010,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu
preskúmal v odvolacom konaní. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom č. k. 3 Obo 162/2010-
604 z 24. apríla 2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
2. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok
najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 za ústavne nekonformný, je to,
že podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny z dôvodu, že vychádza
z vykonštruovaných skutočností.
Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 162/2010-604
z 24. apríla 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade
najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyslovil svoj právny
názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol:
„... Žalobca zodpovednosť žalovaných za škodu, ktorá mu mala vzniknúť vyvodzuje
z troch rôznych, postupne po sebe nasledujúcich protiprávnych konaní žalovaných,
z ktorých každé má samostatný skutkový dej a tvorí samostatnú škodovú udalosť. Nejde len
o súbeh rôznych právnych dôvodov toho istého konania, ale tri rôzne konania, z ktorých
každé má byť skutkovým základom zodpovednostného vzťahu (jednou z jeho zložiek)...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z uvedeného konania
žalovaných nevnikla žalobcovi škoda a ani vzniknúť nemohla. Ak mal žalobca voči
spoločnosti pohľadávku, rozhodnutie valného zhromaždenia o jej odúčtovaní bez náhrady
na jej existenciu nemá žiaden vplyv. Rozhodnutie valného zhromaždenia o odúčtovaní
pohľadávky žalobcu je len vyjadrením stanoviska spoločnosti, že pohľadávku žalobcu
neuznáva a nemieni ju plniť. Nemenia na tom nič ani skutočnosti uvedené pod a) až d).
Všetky sú svojou povahou len účtovnými operáciami, z ktorých niektoré boli zrejme
čiastočne dôvodmi, pre ktoré žalovaný nepovažoval žalobcom uplatňovanú pohľadávku za
pravú (odôvodňovali obranu, že pohľadávka zanikla plnením a započítaním) a niektoré sú
dôsledok tohto stanoviska, ktorého cieľom bolo podľa žalovaných usporiadanie nejasností
v účtovníctve. Postavenie žalobcu sa prijatím uznesenia v ničom nezmenilo. Mal
pohľadávku, ktorú dlžník odmietal dobrovoľne splniť, pretože ju neuznáva. Bez ohľadu
nato, či to bolo deklarované uznesením spoločnosti, alebo len prostým odmietnutím plnenia,
žalobca mohol pohľadávku uplatňovať na súde, čo napokon aj urobil. Bez významu pre
existenciu pohľadávky bola aj otázka, či uznesenie valného zhromaždenia bolo platné alebo
neplatné...
Druhým skutkom z ktorého žalobca uplatňoval proti žalovaným náhradu škody je
konanie žalovaných, ktoré malo spoločnosť zbaviť majetku a tým spôsobiť, že žalobca
nemohol uspokojiť svoju pohľadávku proti spoločnosti, ktorá mu bola priznaná
právoplatným rozsudkom zo 16. februára 2002 č. k. 64 Cb 64/1999-180...
Podľa rozsudku súd pohľadávku 750 000 Sk žalobcovi priznal z titulu vrátenia úveru
(zmluva o úvere je v prejednávanej veci založená v spise na č. l. 158). Išlo teda o záväzok
z obchodnoprávneho vzťahu podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. Obchodný charakter
však nemá právo (pohľadávka), ktorá je predmetom prejednávanej veci. Predmetom
konania nie je pohľadávka priznaná súdom, ktorú navyše žalobca nemal proti žalovaným
a rozsudok súdu odsudzuje na plnenie spoločnosť a nie žalované. Predmetom konania je
náhrada škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť ako dôsledok protiprávneho konania
žalovaných, ktorého dôsledkom bolo zmarenie možnosti uspokojenia žalobcovej súdom
priznanej pohľadávky voči spoločnosti. Tvrdený záväzok nie je záväzkom zo vzťahu,
z ktorého vznikol súdom priznaný záväzok, ale záväzok nový, ktorý vznikol
zo zodpovednostného vzťahu. Žalobca so žalovanými nie je vo vzťahu spoločníka
k spoločnosti. Medzi nim a žalovanými síce bol vzťah spoločníkov, ale nim uplatňované
právo na náhradu škody nevzniklo zo vzťahu týkajúceho sa účasti na spoločnosti (§ 261
ods. 3 písm. a Obch. zák.). Ide o situáciu, ktorá môže vzniknúť medzi ktorýmkoľvek
veriteľom a jeho dlžníkom, ktorý zmaril uspokojenie záväzku smerujúceho proti nemu, bez
ohľadu na charakter pôvodného vzťahu a status jeho účastníkov. Žalobcom uplatňovaná
pohľadávka zo zodpovednosti za spôsobenú škodu nevznikla z obchodného záväzkového
vzťahu ale zo vzťahu, ktorý má občianskoprávny charakter. Odvolací súd preto na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že premlčanie uplatneného práva sa spravuje
Obč. zák. Napokon aj žalobca v žalobe kvalifikoval zodpovednosť žalovaných odkazom
na § 420 Obč. zák. a pri argumentácii prečo pohľadávka nie je premlčaná, poukazoval
na § 102 Obč. zák. (vo vyjadrení z 2. marca 2004 na č. l. 53 )
Občiansky zákonník v § 106 ods. 1 stanovuje na premlčanie práva na náhradu škody
dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Odvolací súd nesúhlasí z tvrdením žalobcu, že premlčacia lehota začala plynúť až
právoplatnosťou rozsudku, ktorým mu bola súdom priznaná čiastka 750 000 Sk. Škoda
spočívala v tom, že stratou majetku spoločnosti zanikala možnosť uspokojenia pohľadávky
žalobcu. Škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním žalovaných, vznikala dokonaním
každého z vytýkaných skutkov, bez ohľadu nato kedy mu bola čiastka priznaná. Ako bolo už
uvedené, právo, ktoré žalobcovi priznal súd a právo na náhradu škody sú dve rôzne práva.
Ani možnosť uplatniť právo na náhradu škody proti žalovaným nezávisela na tom, či a kedy
súd o pohľadávke rozhodol. Pohľadávka žalobcu na splatenie úveru nevnikla rozhodnutím
súdu, tú mal nezávisle na ňom. Rozhodnutie súdu vo vzťahu k jej existencii nemá
konštitutívny, ale len deklaratórny účinok. Škodná udalosť (strata majetku spoločnosti a tým
vzniknutá nemožnosť uspokojenia pohľadávky), by bola dokonaná a žalobca mohol uplatniť
náhradu škody i keby právo na vrátenie 750 000 Sk vôbec na súde neuplatnil. V takom
prípade, by súd otázku existencie pohľadávky riešil ako otázku predbežnú...
Spočívanie premlčacej doby podľa § 112 OZ vyvoláva nielen uplatnenie pohľadávky
na súde, ale aj jej uplatnenie u iného príslušného orgánu. Uvedené účinky má preto aj
uplatnenie pohľadávky pred príslušnými orgánmi trestného konania v tzv. adhéznom
konaní...
Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, že i keby bola inak žaloba
žalobcu v tejto časti opodstatnená, uplatnené právo mu súd nemohol priznať. Právo bolo
uplatnené po uplynutí premlčacej lehoty, žalované sa dovolali premlčania a súd žalobcovi
nemohol právo priznať. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné skúmať,
či je preukázaná zodpovednosť žalovaných, existencia škody a jej výška (obdobne
rozhodnutie uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). Za tejto
situácie treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že znalecké dokazovanie na bezdôvodnosti
žaloby nič nemohlo zmeniť a bolo by zbytočné. Preto ani odvolací súd nevyhovel návrhu
žalobcu, aby doplnil dokazovanie znaleckým posudkom...
Žalobca právo na náhradu škody na skutkovom základe vychádzajúcom z porušenia
povinnosti žalovaných podať návrh na vyhlásenie konkurzu, uplatnil až 26. januára 2005,
teda po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalované namietali premlčanie, nemohol súd
žalobcovi právo priznať. Tak ako u predchádzajúceho skutku, nepovažoval odvolací súd za
potrebné skúmať, či je preukázaná zodpovednosť žalovaných, existencia škody a jej výška.
V súvislosti s konkurzom považuje odvolací súd za vhodné uviesť, že neobstojí názor
žalobcu uvedený v odvolaní, že predtým ako mu bola súdom priznaná pohľadávka nemohol
proti spoločnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Zákon o konkurze a vyrovnaní
umožňoval podať návrh na vyhlásenie konkurzu každému veriteľovi bez ohľadu nato, či je
jeho pohľadávka tzv. judiciálna alebo iná (bežná). Až zákonom č. 520/2005 Z. z. účinným
od 15. decembra 2005 bol zmenený § 4 ods. 5 ZKP tak, že návrh na vyhlásenie mohol podať
len veriteľ s pohľadávkou uznanou dlžníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom
dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. V prípade
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mohol žalobca navyše sporným úkonom odporovať
podľa § 15 ods. 1 ZKV a žiadať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ktoré ukracujú
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu, ako konkurznému veriteľovi
právne neúčinné...“
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu
dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok krajského súdu, pričom jeho závery možno
považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd
v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide
o skutočnosť, prečo považoval sťažovateľom uplatňované nároky za premlčané. Rozsudok
najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 162/2010-604 z 24. apríla 2012 neporušuje základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že namietané porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno vzniesť len v spojení
so zistením porušení garancií spravodlivého súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenie ústavný súd nezistil, a preto ani nemohol
skúmať namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012