Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 475/2012
PDF · 145.16 KB
No categories available
III. ÚS 475/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 11872/2012, Rvp 11873/2012, Rvp 11874/2012, Rvp 11875/2012 a sp. zn.
Rvp 11951/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 5 Er 18/2004 z 25.
januára 2012, sp. zn. 5 Er 443/2011 z 15. marca 2012, sp. zn. 5 Er 247/2004 z 23. januára
2012, sp. zn. 5 Er 258/2005 z 23. januára 2012 a sp. zn. 5 Er 80/2004 z 24. októbra 2011 a
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoE 87/2012 z 31. mája
2012, sp. zn. 2 CoE 41/2012 z 31. mája 2012, sp. zn. 3 CoE 27/2012 z 6. júna 2012, 14 CoE
27/2012 z 29. mája 2012 a sp. zn. 20 CoE 7/2012 z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11872/2012,
Rvp 11873/2012, Rvp 11874/2012, Rvp 11875/2012 a sp. zn. Rvp 11951/2012 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 475/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 11872/2012, Rvp 11873/2012, Rvp 11874/2012 a sp. zn. Rvp
11875/2012 a 30. augusta 2012 bola doručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn.
Rvp 11951/2012, ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) a postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) špecifikovaných a
označených v záhlaví rozhodnutia (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“ a
„napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
Z 5 sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce
aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B. Rozhodcovské rozsudky tohto
súdu boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverení
udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutými uzneseniami vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd svojimi napadnutými rozhodnutiami
potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej obšírnej argumentácii atakovala právne závery
v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytla
ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na
jej právnu vec.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods.
2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 11872/2012, Rvp 11873/2012, Rvp 11874/2012, Rvp 11875/2012
a sp. zn. Rvp 11951/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného
súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu práv uvedených v petite sťažností postupom
a uzneseniami okresného súdu v napadnutých konaniach
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako iné obdobné sťažnosti sťažovateľky doručené ústavnému súdu
(napr. naposledy rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).
3. K namietanému porušeniu práv uvedených v petite sťažností postupom
a uzneseniami krajského súdu v napadnutých konaniach
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutia okresného súdu o vyhlásení exekúcií
za neprípustné a rozhodol o ich zastavení, čo malo mať za následok porušenie jej
označených práv.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených
práv.
Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval za
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011
z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011
z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012
zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 416/2012
z 12. septembra 2012, ako aj ďalších rozhodnutí týkajúcich sa obdobných sťažností
sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli
spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd preto jej sťažnosti bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že v prípade opakujúcich sa neúplných podaní
sťažovateľky (tá dosiaľ podala ústavnému súdu viac ako 6 700 sťažností) je zarážajúce, aby
sťažovateľka, právne zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektovala zákon
o ústavnom súde a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné náležitosti
ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená (napr. vo
veciach III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 321/2012, I. ÚS
283/2012 a podobne), alebo si neoverila fakty a v sťažnostiach uvádzala absurdné tvrdenia
a údaje (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 303/2012 z 26. júna 2012
a sp. zn. III. ÚS 327/2012 z 10. júla 2012 a ďalšie).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012