Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 514/2012
PDF · 201.04 KB
No categories available
IV. ÚS 514/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. D., N., zastúpeného advokátskou kanceláriou B., s.
r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9
Co/123/2011 z 30. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
faxom a 13. marca 2012 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/123/2011 z 30. novembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Návrhom na začatie konania (žalobou) sa sťažovateľ (žalobca) domáhal na
Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) vo vzťahu k A. H. (ďalej len
„žalovaný v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“),
určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej 26. februára
2008 medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade. Predmetné konanie bolo na
okresnom súde vedené pod sp. zn. 10 C/152/2008. Okresný súd vo veci samej (o určenie
neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva) rozhodol rozsudkom sp. zn. 10
C/152/2008 z 3. februára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v
2. rade je neplatná. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 25 Co/56/2010 z
15. decembra 2010 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Po právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
okresný súd uznesením sp. zn. 10 C/152/2008 z 28. marca 2011 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) rozhodol tak, že žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviazal
spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi (žalobcovi) trovy konania vo výške
2 214,65 €. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ (žalobca) a žalovaný v 2. rade
včas odvolanie.
Sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietal, že okresný súd
vyplnil domnelú medzeru vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) interpretáciou vecne úplne
nepríslušného právneho predpisu. Vyslovil názor, že uznesenie okresného súdu
nedostatočne rozlišuje hranicu medzi pojmami „predmet konania“ a „to, čoho sa právna
služba týka“, pretože predmetom konania síce bolo určenie neplatnosti právneho úkonu, ale
právna služba sa nepochybne týkala bytu, vo vzťahu ktorému mal rozsudok okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu slúžiť ako nepriamy podklad na dosiahnutie zápisu
vlastníckeho práva žalobcu k bytu v katastri nehnuteľností. Nesúhlasil s právnym názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o ktorý sa oprel okresný súd.
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co/123/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie
okresného súdu zmenil tak, že žalovaného v 1. rade a žalovaného 2. rade zaviazal spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi (žalobcovi) trovy konania vo výške 1 936,84 €.
Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
13. januára 2012.
Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie v časti podstatnej pre účely konania
o sťažnosti sťažovateľa takto: «V rámci náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľ
požadoval priznanie tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa §10 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len citovanej vyhlášky). S týmto názorom však súd nesúhlasí a poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 18/2008 zo daň 30. 11. 2009, ktorého právna veta
znie: „V zmysle ustálenej súdnej praxe ako rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, sa
základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako
základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Ak predmetom konania je
určenie neplatnosti právneho úkonu, posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol
urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú
peniazmi, pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v prípade sporovom o určenie
neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z. z..“ Hodnota 1 celého úkonu právnej služby tak bola určená podľa
§ 11 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení do 30. 5. 2009 a podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej
vyhlášky v znení od 1. 6. 2009.»
Krajský súd odôvodnil namietané rozhodnutie v časti podstatnej pre účely konania
o sťažnosti sťažovateľa takto: „Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne posúdil nárok navrhovateľa na náhradu trov konania v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, ale nesprávne postupoval pri určení výšky náhrady, pričom
odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa pre určenie výšky náhrady trov konania (sadzby
odmeny za právnu pomoc) správne vychádzal z výpočtového základu podľa § 11 ods. 1
vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení účinnom do 31. mája 2009 a podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení účinnom od 1. júna 2009.
V preskúmavanej veci podal navrhovateľ návrh na určenie zmluvy o zabezpečovacom
záväzku prevodom práva za neplatnú. Hodnotu predmetu navrhovateľom požadovaného
určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby bolo podanie tohto návrhu jedným z
viacerých procesných prostriedkov, ktorými navrhovateľ sleduje dosiahnutie takého
konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch (t. j. i keby navrhovateľovi v konečnom
dôsledku išlo o byt v hodnote 1.340.000 Sk, teda 44.479,85 eura), nemožno prihliadať, že
návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť existujúcu
právnu neistotu v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho platnosti
alebo neplatnosti), podaným návrhom navrhovateľa sa teda nemá (a ani nemôže) priamo
priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch.“
Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napáda na základe tejto argumentácie:
«Podľa Sťažovateľa v namietanom konaní postupom všeobecných súdov boli
porušené jeho základné práva... tým, že Prvostupňový, ako aj Krajský súd pri výpočte
základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzali z vecne
nepríslušného ustanovenia Vyhlášky. Predmetom konania síce bolo určenie neplatnosti
právneho úkonu, právna služba sa však nepochybne týkala bytu, vo vzťahu ktorému mal
navrhovaný rozsudok slúžiť ako podklad pre dosiahnutie zápisu vlastníckeho práva
Sťažovateľa k bytu v katastri nehnuteľnosti. Z ceny bytu bolo možné vypočítať základnú
sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v súlade s § 10 ods. 2 Vyhlášky. ...
Po formálnej stránke Prvostupňový súd síce aplikoval vecne správnu právnu normu,
ale túto normu nesprávne interpretoval, vyplňujúc domnelé medzery Vyhlášky
interpretáciou vecne nepríslušného právneho predpisu, a to zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch (ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“). Na základe takéhoto
svojvoľného postupu Prvostupňový súd priznal Sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia za vykonané úkony advokátom podľa nesprávneho ustanovenia Vyhlášky.
Krajský súd, hoci mal právnu možnosť, toto pochybenie neodstránil, čo spôsobilo negatívny
postih procesné úspešnej sporovej strany súdneho konania tým, že Sťažovateľ bol ukrátený
v nepriznaní náhrady trov konania v požadovanej výške. ...
Podaným žalobným návrhom sa síce Sťažovateľ domáhal vyslovenia autoritatívneho
výroku zo strany súdu, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je neplatná, ale
s osobitným zámerom definitívnym a konečným spôsobom odstrániť právne prekážky
v rámci zápisu vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností. Poskytovanie právnych
služieb sa teda netýkalo predmetu konania (určenia neplatnosti právneho úkonu), ale práve
sporného bytu, čo predstavuje právne podstatnú a významnú skutočnosť pri aplikácii § 10
ods. 2 Vyhlášky ako vecne správneho ustanovenia Vyhlášky.
Podľa názoru Sťažovateľa právny záver všeobecných súdov je formalistický,
arbitrárny, zjavne neodôvodnený, nepreskúmateľný, z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a právne neudržateľný.»
Sťažovateľ ďalej uviedol, že «... nesúhlasí s procesným postupom Prvostupňového
súdu, ktorý premietol rozhodnutie Najvyššieho súdu do Uznesenia. Takýto postup je
v rozpore s kontinentálnym systémom práva, na ktorom je založený právny poriadok
Slovenskej republiky. Na rozdiel od systému sudcovskej tvorby práva (tzv. právny systém
precedensov) nie sú súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia
súdov a pre subjekty práva v obdobných prípadoch. V systéme právnej logiky je preto
vylúčené, aby sa súdy spravovali rozhodnutiami iných súdov (judikátmi), pretože tie nie sú
prameňmi práva „de iure“ ale len „de facto“, pričom pri rozhodovacej činnosti súdov majú
len podpornú funkciu.».
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského súdu
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I./. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. 11. 2011 č. k. 9Co/123/2011-461
porušil:
- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;
- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 11. 2011 č. k. 9Co/123/2011-461 sa
zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.
Ústavný súd pripomína, že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležité zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m.
II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové
zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia použitých
právnych predpisov a následná aplikácia zistenej právnej normy je v súlade s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či
právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia
vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Z takto vymedzenej kompetencie ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom
ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu vo vzťahu k dôvodom uvedeným
v sťažnosti.
Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Z vyššie vymedzeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že
podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym posúdením veci krajským
súdom a s tým súvisiacou priznanou výškou náhrady trov právneho zastúpenia. Podľa
názoru sťažovateľa v danej veci všeobecné súdy nemali vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky,
ale z § 10 ods. 2 vyhlášky. Sťažovateľ tento právny názor založil na tom, že poskytovanie
právnych služieb by sa neviazalo na predmet konania (určenie neplatnosti právneho úkonu),
ale k bytu, ktorého hodnotu možno vyjadriť v peniazoch. Z tohto dôvodu všeobecné súdy
pri určení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby mali vychádzať z hodnoty bytu
(§ 10 ods. 2 vyhlášky), a nie z 1/13 výpočtového základu (§ 11 ods. 1 vyhlášky).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v citovanej časti odôvodnenia namietaného
rozhodnutia (časť I tohto uznesenia) zrozumiteľným a výstižným spôsobom uviedol
dôvody, na základe ktorých považoval uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa
spôsobu určenia tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za správne. Krajský súd
v odôvodnení namietaného rozhodnutia tak ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil
správnosť právnych záverov okresného súdu opierajúcich sa o § 11 ods. 1 vyhlášky
a zároveň odôvodnil, prečo v danom prípade nebolo možné založiť právne posúdenie veci
na § 10 ods. 2 vyhlášky, a tým vyhovieť právnej konštrukcii prezentovanej sťažovateľom.
Ústavný súd v tejto súvislosti nepovažuje za ústavne neakceptovateľný právny názor
všeobecných súdov, ktorého východiskom je úvaha zakladajúca sa na tom, že v prípade, ak
predmetom konania je posudzovanie otázky, či žalobou napadnutý právny úkon bol urobený
v súlade s právnymi predpismi, predstavuje skutočnosť, ktorú nemožno objektívne vyjadriť
v peniazoch pre účely výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia. Rovnako za ústavne
neakceptovateľný nemožno považovať záver, ktorého východiskom je myšlienková
konštrukcia spočívajúca v tom, že právna služba poskytovaná zo strany právneho zástupcu
v sporovom konaní sa viaže priamo na predmet tohto konania (v danom prípade neplatnosť
dvojstranného právneho úkonu). Z povahy veci totiž vyplýva podstata poskytovanej právnej
služby v konaní pred súdom determinovaná predmetom konania. Predmet konania tak
predstavuje relevantné kritérium, ku ktorému sa právna služba viaže. Právna služba
poskytovaná v konaní pred súdom sa tak nemôže „pohybovať“ mimo rámca predmetu
konania. Uvedené úvahy potom predstavujú racionálne východiská a limity na určenie
výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia. Z uvedeného potom vyplýva, že ak
hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch, tak potom záver o tom, že tarifná
odmena za jeden úkon právnej služby sa určí podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, a nie podľa § 10
ods. 2 vyhlášky, nemá žiadne prvky svojvôle, ale naopak, má racionálny základ.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované
v odôvodnení uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nevybočili
z rámca ústavnoprávne akceptovateľnej argumentácie, závery všeobecných súdov sú
racionálne, dostatočne odôvodnené a krajský súd primeraným spôsobom reagoval na
argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Na základe
uvedeného potom nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľom, že uznesenie
krajského súdu je podľa sťažovateľa formalistické, arbitrárne, zjavne neodôvodnené,
nepreskúmateľné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a právne neudržateľné.
Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany
ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za
následok porušenie základného práva alebo slobody.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nemožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02,
IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,
ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
uznesením krajského súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými právami (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) na strane druhej neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale jeho rozhodnutie bolo náležite
odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je
vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu je potrebné odmietnuť
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu
možnosť porušenia sťažovateľom označených práv, sťažnosť z tohto dôvodu odmietol ako
zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012