Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 514/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. D., N., zastúpeného advokátskou kanceláriou B., s.

r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9

z 30. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. D. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

faxom a 13. marca 2012 poštou doručená sťažnosť Mgr. V. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Návrhom na začatie konania (žalobou) sa sťažovateľ (žalobca) domáhal na

Okresnom súde Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) vo vzťahu k A. H. (ďalej len

„žalovaný v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“),

určenia neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej 26. februára

2008 medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade. Predmetné konanie bolo na

okresnom súde vedené pod sp. zn. . Okresný súd vo veci samej (o určenie

neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva) rozhodol rozsudkom sp. zn. 10

C/152/2008 z 3. februára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že zmluva o

zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v

2. rade je neplatná. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z

15. decembra 2010 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Po právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

okresný súd uznesením sp. zn. z 28. marca 2011 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) rozhodol tak, že žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviazal

spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi (žalobcovi) trovy konania vo výške

2 214,65 €. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ (žalobca) a žalovaný v 2. rade

včas odvolanie.

Sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietal, že okresný súd

vyplnil domnelú medzeru vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) interpretáciou vecne úplne

nepríslušného právneho predpisu. Vyslovil názor, že uznesenie okresného súdu

nedostatočne rozlišuje hranicu medzi pojmami „predmet konania“ a „to, čoho sa právna

služba týka“, pretože predmetom konania síce bolo určenie neplatnosti právneho úkonu, ale

právna služba sa nepochybne týkala bytu, vo vzťahu ktorému mal rozsudok okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu slúžiť ako nepriamy podklad na dosiahnutie zápisu

vlastníckeho práva žalobcu k bytu v katastri nehnuteľností. Nesúhlasil s právnym názorom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o ktorý sa oprel okresný súd.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie

okresného súdu zmenil tak, že žalovaného v 1. rade a žalovaného 2. rade zaviazal spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi (žalobcovi) trovy konania vo výške 1 936,84 €.

Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

13. januára 2012.

Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie v časti podstatnej pre účely konania

o sťažnosti sťažovateľa takto: «V rámci náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľ

požadoval priznanie tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa §10 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len citovanej vyhlášky). S týmto názorom však súd nesúhlasí a poukazuje na

uznesenie Najvyššieho súdu SR zo daň 30. 11. 2009, ktorého právna veta

znie: „V zmysle ustálenej súdnej praxe ako rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, sa

základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako

základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Ak predmetom konania je

určenie neplatnosti právneho úkonu, posudzuje sa, či preskúmavaný právny úkon bol

urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú

peniazmi, pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v prípade sporovom o určenie

neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1

vyhlášky č. .“ Hodnota 1 celého úkonu právnej služby tak bola určená podľa

§ 11 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení do 30. 5. 2009 a podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej

vyhlášky v znení od 1. 6. 2009.»

Krajský súd odôvodnil namietané rozhodnutie v časti podstatnej pre účely konania

o sťažnosti sťažovateľa takto: „Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne posúdil nárok navrhovateľa na náhradu trov konania v zmysle

ustanovenia , ale nesprávne postupoval pri určení výšky náhrady, pričom

odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa pre určenie výšky náhrady trov konania (sadzby

odmeny za právnu pomoc) správne vychádzal z výpočtového základu podľa § 11 ods. 1

vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení účinnom do 31. mája 2009 a podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky

MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení účinnom od 1. júna 2009.

V preskúmavanej veci podal navrhovateľ návrh na určenie zmluvy o zabezpečovacom

záväzku prevodom práva za neplatnú. Hodnotu predmetu navrhovateľom požadovaného

určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby bolo podanie tohto návrhu jedným z

viacerých procesných prostriedkov, ktorými navrhovateľ sleduje dosiahnutie takého

konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch (t. j. i keby navrhovateľovi v konečnom

dôsledku išlo o byt v hodnote 1.340.000 Sk, teda 44.479,85 eura), nemožno prihliadať, že

návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť existujúcu

právnu neistotu v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho platnosti

alebo neplatnosti), podaným návrhom navrhovateľa sa teda nemá (a ani nemôže) priamo

priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch.“

Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napáda na základe tejto argumentácie:

«Podľa Sťažovateľa v namietanom konaní postupom všeobecných súdov boli

porušené jeho základné práva... tým, že Prvostupňový, ako aj Krajský súd pri výpočte

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzali z vecne

nepríslušného ustanovenia Vyhlášky. Predmetom konania síce bolo určenie neplatnosti

právneho úkonu, právna služba sa však nepochybne týkala bytu, vo vzťahu ktorému mal

navrhovaný rozsudok slúžiť ako podklad pre dosiahnutie zápisu vlastníckeho práva

Sťažovateľa k bytu v katastri nehnuteľnosti. Z ceny bytu bolo možné vypočítať základnú

sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v súlade s § 10 ods. 2 Vyhlášky. ...

Po formálnej stránke Prvostupňový súd síce aplikoval vecne správnu právnu normu,

ale túto normu nesprávne interpretoval, vyplňujúc domnelé medzery Vyhlášky

interpretáciou vecne nepríslušného právneho predpisu, a to

o súdnych poplatkoch (ďalej len „“). Na základe takéhoto

svojvoľného postupu Prvostupňový súd priznal Sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia za vykonané úkony advokátom podľa nesprávneho ustanovenia Vyhlášky.

Krajský súd, hoci mal právnu možnosť, toto pochybenie neodstránil, čo spôsobilo negatívny

postih procesné úspešnej sporovej strany súdneho konania tým, že Sťažovateľ bol ukrátený

v nepriznaní náhrady trov konania v požadovanej výške. ...

Podaným žalobným návrhom sa síce Sťažovateľ domáhal vyslovenia autoritatívneho

výroku zo strany súdu, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je neplatná, ale

s osobitným zámerom definitívnym a konečným spôsobom odstrániť právne prekážky

v rámci zápisu vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností. Poskytovanie právnych

služieb sa teda netýkalo predmetu konania (určenia neplatnosti právneho úkonu), ale práve

sporného bytu, čo predstavuje právne podstatnú a významnú skutočnosť pri aplikácii § 10

ods. 2 Vyhlášky ako vecne správneho ustanovenia Vyhlášky.

Podľa názoru Sťažovateľa právny záver všeobecných súdov je formalistický,

arbitrárny, zjavne neodôvodnený, nepreskúmateľný, z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a právne neudržateľný.»

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «... nesúhlasí s procesným postupom Prvostupňového

súdu, ktorý premietol rozhodnutie Najvyššieho súdu do Uznesenia. Takýto postup je

v rozpore s kontinentálnym systémom práva, na ktorom je založený právny poriadok

Slovenskej republiky. Na rozdiel od systému sudcovskej tvorby práva (tzv. právny systém

precedensov) nie sú súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia

súdov a pre subjekty práva v obdobných prípadoch. V systéme právnej logiky je preto

vylúčené, aby sa súdy spravovali rozhodnutiami iných súdov (judikátmi), pretože tie nie sú

prameňmi práva „de iure“ ale len „de facto“, pričom pri rozhodovacej činnosti súdov majú

len podpornú funkciu.».

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského súdu

bolo porušené jeho základné právo podľa a podľa listiny

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I./. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. 11. 2011 č. k. -461

porušil:

- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v Slovenskej

republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;

- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 11. 2011 č. k. -461 sa

zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný súd pripomína, že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležité zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m.

), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové

zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia použitých

právnych predpisov a následná aplikácia zistenej právnej normy je v súlade s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či

právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia

vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Z takto vymedzenej kompetencie ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom

ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu vo vzťahu k dôvodom uvedeným

v sťažnosti.

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Z vyššie vymedzeného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že

podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym posúdením veci krajským

súdom a s tým súvisiacou priznanou výškou náhrady trov právneho zastúpenia. Podľa

názoru sťažovateľa v danej veci všeobecné súdy nemali vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky,

ale z § 10 ods. 2 vyhlášky. Sťažovateľ tento právny názor založil na tom, že poskytovanie

právnych služieb by sa neviazalo na predmet konania (určenie neplatnosti právneho úkonu),

ale k bytu, ktorého hodnotu možno vyjadriť v peniazoch. Z tohto dôvodu všeobecné súdy

pri určení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby mali vychádzať z hodnoty bytu

(§ 10 ods. 2 vyhlášky), a nie z 1/13 výpočtového základu (§ 11 ods. 1 vyhlášky).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v citovanej časti odôvodnenia namietaného

rozhodnutia (časť I tohto uznesenia) zrozumiteľným a výstižným spôsobom uviedol

dôvody, na základe ktorých považoval uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa

spôsobu určenia tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za správne. Krajský súd

v odôvodnení namietaného rozhodnutia tak ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil

správnosť právnych záverov okresného súdu opierajúcich sa o § 11 ods. 1 vyhlášky

a zároveň odôvodnil, prečo v danom prípade nebolo možné založiť právne posúdenie veci

na § 10 ods. 2 vyhlášky, a tým vyhovieť právnej konštrukcii prezentovanej sťažovateľom.

Ústavný súd v tejto súvislosti nepovažuje za ústavne neakceptovateľný právny názor

všeobecných súdov, ktorého východiskom je úvaha zakladajúca sa na tom, že v prípade, ak

predmetom konania je posudzovanie otázky, či žalobou napadnutý právny úkon bol urobený

v súlade s právnymi predpismi, predstavuje skutočnosť, ktorú nemožno objektívne vyjadriť

v peniazoch pre účely výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia. Rovnako za ústavne

neakceptovateľný nemožno považovať záver, ktorého východiskom je myšlienková

konštrukcia spočívajúca v tom, že právna služba poskytovaná zo strany právneho zástupcu

v sporovom konaní sa viaže priamo na predmet tohto konania (v danom prípade neplatnosť

dvojstranného právneho úkonu). Z povahy veci totiž vyplýva podstata poskytovanej právnej

služby v konaní pred súdom determinovaná predmetom konania. Predmet konania tak

predstavuje relevantné kritérium, ku ktorému sa právna služba viaže. Právna služba

poskytovaná v konaní pred súdom sa tak nemôže „pohybovať“ mimo rámca predmetu

konania. Uvedené úvahy potom predstavujú racionálne východiská a limity na určenie

výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia. Z uvedeného potom vyplýva, že ak

hodnotu predmetu konania nemožno vyjadriť v peniazoch, tak potom záver o tom, že tarifná

odmena za jeden úkon právnej služby sa určí podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, a nie podľa § 10

ods. 2 vyhlášky, nemá žiadne prvky svojvôle, ale naopak, má racionálny základ.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované

v odôvodnení uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nevybočili

z rámca ústavnoprávne akceptovateľnej argumentácie, závery všeobecných súdov sú

racionálne, dostatočne odôvodnené a krajský súd primeraným spôsobom reagoval na

argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Na základe

uvedeného potom nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľom, že uznesenie

krajského súdu je podľa sťažovateľa formalistické, arbitrárne, zjavne neodôvodnené,

nepreskúmateľné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a právne neudržateľné.

Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za

následok porušenie základného práva alebo slobody.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nemožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením krajského súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými právami (čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru) na strane druhej neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale jeho rozhodnutie bolo náležite

odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je

vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa

§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie základného práva podľa , listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu je potrebné odmietnuť

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľom označených práv, sťažnosť z tohto dôvodu odmietol ako

zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012