Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 505/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., D., zastúpenej

advokátom JUDr. S. U., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na zákonného sudcu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. -280 z 13. júna 2011,

postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -363, 3

, z 30. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., D. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na zákonného

sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

280 z 13. júna 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -363, , z 30. novembra 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2

Obdo 10/2012 z 30. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na návrh sťažovateľky

z 19. novembra 2009 okresný súd uznesením č. k. -91 z 9. decembra 2009

vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., ako

odporcovi nakladať s nehnuteľnosťami a zároveň uložil sťažovateľke v lehote 15 dní od

doručenia tohto uznesenia podať návrh vo veci samej; uvedené uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 31. marca 2010.

Dňa 27. novembra 2009 (t. j. pred vydaním predbežného opatrenia, pozn.) podala

sťažovateľka okresnému súdu návrh (žalobu) na neúčinnosť právneho úkonu – kúpnej

zmluvy k nehnuteľnostiam. Po reklamácii zápisu tohto návrhu do súdneho registra bola vec

náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne 1. februára 2010

pod sp. zn. pridelená sudkyni JUDr. A. K.

Na základe návrhu odporcu zo 4. marca 2011 okresný súd uznesením

č. k. -280 z 13. júna 2011 zrušil predbežné opatrenie nariadené jeho

uznesením č. k. -91 z 9. decembra 2009. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odvolanie.

Uznesením č. k. -301 zo 4. júla 2011 okresný súd pripustil vstup

obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., do konania ako ďalšieho účastníka na strane

odporcu; nepripustil zmenu návrhu na začatie konania a časť návrhu vylúčil na samostatné

konanie. Proti prvému výroku tohto rozhodnutia podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

zároveň navrhla, „aby odvolací súd... rozhodol o pripustení rozšírenia návrhu na začatie

konania o nový výrok“.

Uznesením č. k. -363, ,

z 30. novembra 2011 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

280 z 13. júna 2011, zrušil uznesenie okresného súdu č. k. -301 zo 4. júla

2011 v napadnutej časti týkajúcej sa vstupu ďalšieho účastníka do konania, zamietol návrh

sťažovateľky na zmenu žaloby a zároveň zamietol návrh sťažovateľky (z 27. júna 2011,

pozn.) na doplnenie uznesenia krajského súdu č. k. -276 z 29. apríla 2011.

Proti prvému a tretiemu výroku tohto rozhodnutia podala sťažovateľka dovolanie podľa §

237 písm. e), f) a g) (ďalej len „OSP“), ktoré odôvodnila

tým, že „sudca oddelenia 29Cb nebol v danom prípade na rozhodnutie o zrušení

predbežného opatrenia zákonným sudcom a súd bol preto nesprávne obsadený, čím súčasne

došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom“, ako aj tým, že „ak súd zmenu

návrhu nepripustí, hoci podmienky k tomu boli splnené... odníme účastníkovi možnosť konať

pred súdom“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2012 dovolanie

sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pokiaľ ide o rozhodovanie o návrhu odporcu

na zrušenie predbežného opatrenia, odvolací súd aj dovolací súd „považovali za určujúcu

skutočnosť, že sudca oddelenia 29 Cb je zákonným sudcom vo veci samej, a preto je

zákonným sudcom aj pre rozhodnutie o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“. Podľa

jej názoru ide o samostatnú vec a o uvedenom návrhu mal rozhodovať sudca oddelenia

25 Cb, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené. Dovolací súd nedal sťažovateľke

„odpoveď na námietku, že sudca príslušný na rozhodovanie o veci samej, nie je súčasne

zákonným sudcom pri rozhodovaní návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „ak koná súd o pripustení zmeny návrhu na začatie

konania pri splnení podmienok, je pripustenie zmeny návrhu procesná povinnosť súdu a nie

je to ponechané na voľnú úvahu súdu. Ak súd zmenu návrhu nepripustí, hoci podmienky

k tomu boli splnené, poruší tým právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, čím

odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka považuje zamietnutie jej

návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdom z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti

súdneho konania za nesprávne.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o. na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces ako aj základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia uznesením zo dňa 13. 06. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3

, a pri zamietnutí návrhu žalobcu na zmenu

žaloby v odvolacom konaní porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. apríla 2012 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 Eur..., ktorú jej

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. S. U., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv (m. m. , ).

Ústavný súd konštatuje, že námietky uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti sú

v podstate totožné s tými, ktorými odôvodnila svoje dovolanie, pričom ich preskúmania sa

domáha, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v sústave všeobecného súdnictva.

Relevantné odôvodnenie sťažnosti však vo vzťahu k porušeniu toho-ktorého práva

najvyšším súdom absentuje.

Porušenie označených práv sťažovateľka odvodzuje od tohto, že okresný súd

a krajský súd nerozhodli v súlade s jej právnym názorom. Najvyššiemu súdu sťažovateľka

vytýka to, že jej nedal „odpoveď na námietku, že sudca príslušný na rozhodovanie o veci

samej, nie je súčasne zákonným sudcom pri rozhodovaní návrhu na zrušenie predbežného

opatrenia“, ako aj to, že sa stotožnil s nesprávnym záverom krajského súdu, ktorý zamietol

jej návrh na zmenu žaloby z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

a iné) však vyplýva, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s jej námietkou týkajúcou sa určenia zákonného sudcu.

Súdne registre, formu ich vedenia, zakladanie a zapisovanie do súdnych registrov

a iné upravujú ustanovenia § 148 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,

krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Podľa

ustanovenia § 152 ods. 7 citovanej vyhlášky ak bola vec zapísaná do nesprávne určeného

súdneho registra, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne určeného

súdneho registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci

do pôvodného súdneho registra. Ak nedôjde v lehote podľa predchádzajúcej vety k prevodu

veci do správne určeného súdneho registra, vec dokončí senát alebo samosudca podľa

pôvodného pridelenia.

Citované ustanovenie bolo podkladom na určenie postupu okresného súdu pri zápise

danej veci do príslušného registra a jej pridelení tomu-ktorému sudcovi, a z tohto

ustanovenia vychádzal aj najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky

(strana 8 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Ak v priebehu súdneho konania

nebolo nadriadeným súdom rozhodnuté, že sudca, ktorému bola vec týmto spôsobom

pridelená, je so zreteľom na (jeho) pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich

zástupcom vylúčený z prerokovávania a rozhodovania tejto veci, nemožno pochybovať

o tom, že je zákonným sudcom, ktorý má danú vec aj dokončiť, t. j. rozhodnúť aj o neskôr

podaných návrhoch účastníkov konania, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu mu táto vec

bola pridelená. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybnenie

právneho záveru najvyššieho súdu vo vzťahu k odmietnutiu tejto časti dovolania

sťažovateľky.

Rovnako je to aj v prípade odmietnutia dovolania sťažovateľky v časti, v ktorej

napadla zamietnutie jej návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdom z dôvodu porušenia

zásady dvojinštančnosti súdneho konania.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

(m. m. , , ).

Keďže vec nie je dosiaľ meritórne skončená, sťažovateľka má stále priestor na to,

aby sa prostredníctvom návrhov alebo opravných prostriedkov upravených Občianskym

súdnym poriadkom domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd v konaní

pred všeobecnými súdmi.

V závere ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu už prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho

výrok, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore

s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Vychádzajúc

z uvedeného preto hodnotí námietky sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012