Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 505/2012
PDF · 186.97 KB
No categories available
III. ÚS 505/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., D., zastúpenej
advokátom JUDr. S. U., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 29 Cb/27/2010-280 z 13. júna 2011,
postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob/372/2011-363, 3
Cob/373/2011, 3 Ncb/12/2011 z 30. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 10/2012 z 30. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., D. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 Cb/27/2010-
280 z 13. júna 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 Cob/372/2011-363, 3 Cob/373/2011, 3 Ncb/12/2011 z 30. novembra 2011
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2
Obdo 10/2012 z 30. apríla 2012.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na návrh sťažovateľky
z 19. novembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 25 Cb/200/2009-91 z 9. decembra 2009
vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., ako
odporcovi nakladať s nehnuteľnosťami a zároveň uložil sťažovateľke v lehote 15 dní od
doručenia tohto uznesenia podať návrh vo veci samej; uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 31. marca 2010.
Dňa 27. novembra 2009 (t. j. pred vydaním predbežného opatrenia, pozn.) podala
sťažovateľka okresnému súdu návrh (žalobu) na neúčinnosť právneho úkonu – kúpnej
zmluvy k nehnuteľnostiam. Po reklamácii zápisu tohto návrhu do súdneho registra bola vec
náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne 1. februára 2010
pod sp. zn. 29 Cb/27/2010 pridelená sudkyni JUDr. A. K.
Na základe návrhu odporcu zo 4. marca 2011 okresný súd uznesením
č. k. 29 Cb/27/2010-280 z 13. júna 2011 zrušil predbežné opatrenie nariadené jeho
uznesením č. k. 25 Cb/200/2009-91 z 9. decembra 2009. Proti tomuto rozhodnutiu podala
sťažovateľka odvolanie.
Uznesením č. k. 29 Cb/27/2010-301 zo 4. júla 2011 okresný súd pripustil vstup
obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., do konania ako ďalšieho účastníka na strane
odporcu; nepripustil zmenu návrhu na začatie konania a časť návrhu vylúčil na samostatné
konanie. Proti prvému výroku tohto rozhodnutia podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
zároveň navrhla, „aby odvolací súd... rozhodol o pripustení rozšírenia návrhu na začatie
konania o nový výrok“.
Uznesením č. k. 3 Cob/372/2011-363, 3 Cob/373/2011, 3 Ncb/12/2011
z 30. novembra 2011 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 29 Cb/27/2010-
280 z 13. júna 2011, zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 29 Cb/27/2010-301 zo 4. júla
2011 v napadnutej časti týkajúcej sa vstupu ďalšieho účastníka do konania, zamietol návrh
sťažovateľky na zmenu žaloby a zároveň zamietol návrh sťažovateľky (z 27. júna 2011,
pozn.) na doplnenie uznesenia krajského súdu č. k. 3 Ncb/12/2011-276 z 29. apríla 2011.
Proti prvému a tretiemu výroku tohto rozhodnutia podala sťažovateľka dovolanie podľa §
237 písm. e), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré odôvodnila
tým, že „sudca oddelenia 29Cb nebol v danom prípade na rozhodnutie o zrušení
predbežného opatrenia zákonným sudcom a súd bol preto nesprávne obsadený, čím súčasne
došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom“, ako aj tým, že „ak súd zmenu
návrhu nepripustí, hoci podmienky k tomu boli splnené... odníme účastníkovi možnosť konať
pred súdom“.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 10/2012 z 30. apríla 2012 dovolanie
sťažovateľky odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pokiaľ ide o rozhodovanie o návrhu odporcu
na zrušenie predbežného opatrenia, odvolací súd aj dovolací súd „považovali za určujúcu
skutočnosť, že sudca oddelenia 29 Cb je zákonným sudcom vo veci samej, a preto je
zákonným sudcom aj pre rozhodnutie o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“. Podľa
jej názoru ide o samostatnú vec a o uvedenom návrhu mal rozhodovať sudca oddelenia
25 Cb, v ktorom bolo predbežné opatrenie nariadené. Dovolací súd nedal sťažovateľke
„odpoveď na námietku, že sudca príslušný na rozhodovanie o veci samej, nie je súčasne
zákonným sudcom pri rozhodovaní návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „ak koná súd o pripustení zmeny návrhu na začatie
konania pri splnení podmienok, je pripustenie zmeny návrhu procesná povinnosť súdu a nie
je to ponechané na voľnú úvahu súdu. Ak súd zmenu návrhu nepripustí, hoci podmienky
k tomu boli splnené, poruší tým právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, čím
odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka považuje zamietnutie jej
návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdom z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti
súdneho konania za nesprávne.
V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o. na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces ako aj základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 27/2010
o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia uznesením zo dňa 13. 06. 2011 porušené bolo.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3
Cob/372/2011, 3 Cob/373/2011 a 3 Ncb/12/2011 pri zamietnutí návrhu žalobcu na zmenu
žaloby v odvolacom konaní porušené bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 10/2012
z 30. apríla 2012 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 Eur..., ktorú jej
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. S. U., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd konštatuje, že námietky uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti sú
v podstate totožné s tými, ktorými odôvodnila svoje dovolanie, pričom ich preskúmania sa
domáha, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v sústave všeobecného súdnictva.
Relevantné odôvodnenie sťažnosti však vo vzťahu k porušeniu toho-ktorého práva
najvyšším súdom absentuje.
Porušenie označených práv sťažovateľka odvodzuje od tohto, že okresný súd
a krajský súd nerozhodli v súlade s jej právnym názorom. Najvyššiemu súdu sťažovateľka
vytýka to, že jej nedal „odpoveď na námietku, že sudca príslušný na rozhodovanie o veci
samej, nie je súčasne zákonným sudcom pri rozhodovaní návrhu na zrušenie predbežného
opatrenia“, ako aj to, že sa stotožnil s nesprávnym záverom krajského súdu, ktorý zamietol
jej návrh na zmenu žaloby z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07
a iné) však vyplýva, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre
namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už
ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s jej námietkou týkajúcou sa určenia zákonného sudcu.
Súdne registre, formu ich vedenia, zakladanie a zapisovanie do súdnych registrov
a iné upravujú ustanovenia § 148 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. Podľa
ustanovenia § 152 ods. 7 citovanej vyhlášky ak bola vec zapísaná do nesprávne určeného
súdneho registra, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne určeného
súdneho registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci
do pôvodného súdneho registra. Ak nedôjde v lehote podľa predchádzajúcej vety k prevodu
veci do správne určeného súdneho registra, vec dokončí senát alebo samosudca podľa
pôvodného pridelenia.
Citované ustanovenie bolo podkladom na určenie postupu okresného súdu pri zápise
danej veci do príslušného registra a jej pridelení tomu-ktorému sudcovi, a z tohto
ustanovenia vychádzal aj najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky
(strana 8 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Ak v priebehu súdneho konania
nebolo nadriadeným súdom rozhodnuté, že sudca, ktorému bola vec týmto spôsobom
pridelená, je so zreteľom na (jeho) pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom vylúčený z prerokovávania a rozhodovania tejto veci, nemožno pochybovať
o tom, že je zákonným sudcom, ktorý má danú vec aj dokončiť, t. j. rozhodnúť aj o neskôr
podaných návrhoch účastníkov konania, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu mu táto vec
bola pridelená. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybnenie
právneho záveru najvyššieho súdu vo vzťahu k odmietnutiu tejto časti dovolania
sťažovateľky.
Rovnako je to aj v prípade odmietnutia dovolania sťažovateľky v časti, v ktorej
napadla zamietnutie jej návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdom z dôvodu porušenia
zásady dvojinštančnosti súdneho konania.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa
(m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).
Keďže vec nie je dosiaľ meritórne skončená, sťažovateľka má stále priestor na to,
aby sa prostredníctvom návrhov alebo opravných prostriedkov upravených Občianskym
súdnym poriadkom domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd v konaní
pred všeobecnými súdmi.
V závere ústavný súd konštatuje, že obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu už prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho
výrok, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore
s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Vychádzajúc
z uvedeného preto hodnotí námietky sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012