Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 13/2014
PDF · 141.6 KB
No categories available
III. ÚS 13/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o., Obchodná 18,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Slávom Uhrinom, Niťová 3, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Ncb 5/2012 z 30. apríla 2012 a jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obdo 24/2013 z 24. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2013 doručená sťažnosť spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ncb 5/2012 z 30. apríla 2012
a jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 24/2013 z 24. júna 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby žalobcu proti sťažovateľke z 20. januára
2012 bolo Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) vedené konanie sp. zn.
9 Cb/12/2012 o zaplatenie sumy 23 952,22 €. Okresný súd postúpil vec na prerokovanie
Okresnému súdu Bratislava I, ktorý ju 8. marca 2012 predložil krajskému súdu v zmysle
§ 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na rozhodnutie, pretože
nesúhlasil s postúpením veci.
Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3 Ncb 5/2012 z 30. apríla 2012 rozhodol,
že v právnej veci o zaplatenie dlžného nájomného podľa zmluvy o nájme nebytových
priestorov v Košiciach je príslušný okresný súd. Sťažovateľka podala proti tomuto
uzneseniu dovolanie 1. augusta 2012.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 24/2013 z 24. júna 2013 dovolacie konanie
zastavil a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu
porušujú jej označené základné práva podľa ústavy a dohovoru, pretože „výklad
najvyššieho súdu, ktorým zdôvodnil, že dovolanie sa pripúšťa len voči rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní, je zužujúci a znemožňuje v systéme
všeobecného súdnictva nápravu nesprávneho rozhodnutia. Najmä aj nadriadený súd určí
miestne príslušným súd v zrejmom rozpore s pravidlami miestnej príslušnosti čím bude vec
odňatá zákonnému sudcovi...
Ďalší dôvod nesprávnosti napadnutého rozhodnutia vidíme v tom, že ak by voči
rozhodnutiu nadriadeného súdu podľa § 105 ods. 3 naozaj dovolanie prípustné nebolo, mal
správne najvyšší súd... postupom podľa § 243 ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p.
dovolanie odmietnuť a nie zastaviť. Pri odmietnutí dovolania nemal navrhovateľovi priznať
náhradu trov konania.
Rozhodnutie krajského súdu... je nesprávne z toho dôvodu, že určil miestne
príslušnosť súdu ako by išlo výlučnú príslušnosť v zmysle § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p. hoci
predmetom sporu je nájomné zo zmluvy o nájme nebytového priestoru...“.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu a najvyššieho súdu s tým, aby tieto napadnuté uznesenia zrušil a veci im
vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka napokon požaduje náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 88/07).
1. Čo sa týka námietky sťažovateľky, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu malo dôjsť tým, že určil miestnu príslušnosť, ako by išlo o výlučnú
príslušnosť v zmysle § 88 ods. 1 písm. h) OSP (predmetom sporu je nájomné zo zmluvy
o nájme nebytového priestoru), ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť
medzi rozhodnutím krajského súdu a obsahom základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto aj túto časť sťažnosti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Aplikácia ustanovenia § 88 ods. 1 písm. h) OSP bola podľa názoru ústavného súdu
správna a krajský súd v danom prípade určením miestnej príslušnosti v súlade s príslušnými
zákonnými ustanoveniami procesného kódexu nemohol porušiť označené základné práva
sťažovateľky podľa ústavy a právo podľa dohovoru. Navyše, ústava základné právo
na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého „Nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“. V tomto prípade osobitným
zákonom je Občiansky súdny poriadok, ktorý ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne
a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného
sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľka v časti sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pri riešení procesnej otázky tým, že najvyšší súd
dovolacie konanie nemal zastaviť, ale podľa jej názoru mal dovolanie sťažovateľky
odmietnuť podľa § 243 ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia ústavný súd predovšetkým
poukazuje na to, že uznesenie o zastavení dovolacieho konania je procesné uznesenie,
na ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky ako na postup
a rozhodovanie všeobecného súdu vo veci samej.
I keď v danom prípade je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
stručné a obmedzuje sa len na odkaz na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (§ 236 a § 105), možno však z neho implicitne vyvodiť dôvody, ktoré viedli
najvyšší súd k záveru, že v predmetnej veci nie je „splnená podmienka dovolania, t. j.
existencia rozhodnutia odvolacieho súdu, výlučne ktoré podľa § 236 ods. 1 O. s. p. možno
napadnúť dovolaním“ , a z akého dôvodu a podľa ktorých ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku musel dovolacie konanie zastaviť.
Podľa názoru ústavného súdu išlo o riadny procesný postup predpokladaný zákonom,
ktorým nemohlo ani hypoteticky dôjsť k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených
základných práv.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07 a iné) tiež
vyplýva, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie v sebe
nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa
predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom
na namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov
všeobecného súdu.
Navyše, otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky
(m. m. II. ÚS 412/09, I. ÚS 145/2010, III. ÚS 505/2012).
Ústavný súd preto z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
tiež ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec ústavný súd k tomu poznamenáva, že predmetná sťažnosť v predloženej
podobe neobsahuje ani relevantné odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a ústavný súd jeho sťažnosť mohol odmietnuť tiež aj pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne III. ÚS 238/2013).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014