Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 13/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o., Obchodná 18,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Slávom Uhrinom, Niťová 3, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. apríla 2012 a jej základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2013 doručená sťažnosť spoločnosti EUROPA – JUWEL, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2012

a jej základných práv podľa , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júna 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby žalobcu proti sťažovateľke z 20. januára

2012 bolo Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) vedené konanie sp. zn.

o zaplatenie sumy 23 952,22 €. Okresný súd postúpil vec na prerokovanie

Okresnému súdu Bratislava I, ktorý ju 8. marca 2012 predložil krajskému súdu v zmysle

(ďalej aj „OSP“) na rozhodnutie, pretože

nesúhlasil s postúpením veci.

Následne krajský súd uznesením sp. zn. z 30. apríla 2012 rozhodol,

že v právnej veci o zaplatenie dlžného nájomného podľa zmluvy o nájme nebytových

priestorov v Košiciach je príslušný okresný súd. Sťažovateľka podala proti tomuto

uzneseniu dovolanie 1. augusta 2012.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. júna 2013 dovolacie konanie

zastavil a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu

porušujú jej označené základné práva podľa a dohovoru, pretože „výklad

najvyššieho súdu, ktorým zdôvodnil, že dovolanie sa pripúšťa len voči rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní, je zužujúci a znemožňuje v systéme

všeobecného súdnictva nápravu nesprávneho rozhodnutia. Najmä aj nadriadený súd určí

miestne príslušným súd v zrejmom rozpore s pravidlami miestnej príslušnosti čím bude vec

odňatá zákonnému sudcovi...

Ďalší dôvod nesprávnosti napadnutého rozhodnutia vidíme v tom, že ak by voči

rozhodnutiu nadriadeného súdu podľa § 105 ods. 3 naozaj dovolanie prípustné nebolo, mal

správne najvyšší súd... postupom podľa a

dovolanie odmietnuť a nie zastaviť. Pri odmietnutí dovolania nemal navrhovateľovi priznať

náhradu trov konania.

Rozhodnutie krajského súdu... je nesprávne z toho dôvodu, že určil miestne

príslušnosť súdu ako by išlo výlučnú príslušnosť v zmysle hoci

predmetom sporu je nájomné zo zmluvy o nájme nebytového priestoru...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených článkov a dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu a najvyššieho súdu s tým, aby tieto napadnuté uznesenia zrušil a veci im

vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka napokon požaduje náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

1. Čo sa týka námietky sťažovateľky, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu malo dôjsť tým, že určil miestnu príslušnosť, ako by išlo o výlučnú

príslušnosť v zmysle (predmetom sporu je nájomné zo zmluvy

o nájme nebytového priestoru), ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť

medzi rozhodnutím krajského súdu a obsahom základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , na zákonného sudcu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto aj túto časť sťažnosti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Aplikácia ustanovenia bola podľa názoru ústavného súdu

správna a krajský súd v danom prípade určením miestnej príslušnosti v súlade s príslušnými

zákonnými ustanoveniami procesného kódexu nemohol porušiť označené základné práva

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru. Navyše, základné právo

na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého „Nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“. V tomto prípade osobitným

zákonom je , ktorý ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne

a funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného

sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka v časti sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jej základných práv podľa , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pri riešení procesnej otázky tým, že najvyšší súd

dovolacie konanie nemal zastaviť, ale podľa jej názoru mal dovolanie sťažovateľky

odmietnuť podľa a .

Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia ústavný súd predovšetkým

poukazuje na to, že uznesenie o zastavení dovolacieho konania je procesné uznesenie,

na ktorého odôvodnenie nemôžu byť kladené také požiadavky ako na postup

a rozhodovanie všeobecného súdu vo veci samej.

I keď v danom prípade je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

stručné a obmedzuje sa len na odkaz na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku (§ 236 a § 105), možno však z neho implicitne vyvodiť dôvody, ktoré viedli

najvyšší súd k záveru, že v predmetnej veci nie je „splnená podmienka dovolania, t. j.

existencia rozhodnutia odvolacieho súdu, výlučne ktoré podľa možno

napadnúť dovolaním“ , a z akého dôvodu a podľa ktorých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku musel dovolacie konanie zastaviť.

Podľa názoru ústavného súdu išlo o riadny procesný postup predpokladaný zákonom,

ktorým nemohlo ani hypoteticky dôjsť k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených

základných práv.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , a iné) tiež

vyplýva, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie v sebe

nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa

predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom

na namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecného súdu.

Navyše, otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky

(m. m. , , ).

Ústavný súd preto z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

tiež ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Nad rámec ústavný súd k tomu poznamenáva, že predmetná sťažnosť v predloženej

podobe neobsahuje ani relevantné odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20

ods. 1 ) a ústavný súd jeho sťažnosť mohol odmietnuť tiež aj pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014