Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 503/2012
PDF · 178.7 KB
No categories available
III. ÚS 503/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Občianskeho združenia L., K., zastúpeného advokátom
JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 22/2012 z 28. marca
2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici postupom a rozhodnutím sp. zn. 43 Cob/80/2012
z 15. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Občianskeho združenia L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2012
doručená sťažnosť Občianskeho združenia L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 Cb 22/2012 z 28. marca 2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) postupom a rozhodnutím sp. zn. 43 Cob/80/2012 z 15. mája 2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému
súdu 3. januára 2012 domáhal zaplatenia istiny s príslušenstvom. Okresný súd vyzval
sťažovateľa na zaplatenie súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľ v určenej lehote nezaplatil,
keďže už v žalobnom návrhu poukázal na skutočnosť, že je oslobodený od úhrady súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“). Okresný súd napriek tejto skutočnosti uznesením č. k. 13 Cb 22/2012-30
z 28. marca 2012 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd
uznesením č. k. 43 Cob/80/2012-36 z 15. mája 2012 rozhodnutie okresného súdu potvrdil,
keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď na danú vec
neaplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch.
Podľa sťažovateľa okresný súd zasiahol do jeho základných práv najmä tým,
že pri výklade a aplikácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch nepostupoval v súlade
so zákonom. Krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa
a jeho argumenty nemajú oporu v platnej legislatíve.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«... Krajský súd v Banskej Bystrici sa podľa názoru sťažovateľa dostatočne
nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a odôvodnil svoje závery argumentmi,
ktoré nemajú náležitú oporu v platnej legislatíve, keď uviedol: „Oslobodenie od súdnych
poplatkov nastáva preto pre združenie na ochranu spotrebiteľov zo zákona iba v tom
prípade, keď združenie v konkrétnej prejednávanej veci pôsobí na ochranu spotrebiteľa,“.
Týmto si odvolací súd nekriticky prisvojil závery prvostupňového súdu a uplatnil
reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2, písm. c) cit. zákona, stanovujúc tak ďalšie
podmienky nad rámec zákonnej úpravy.
Súd v danom prípade nemal podľa názoru sťažovateľa dostatočnú právomoc skúmať
iné podmienky, ako je tomu v prípade oslobodenia od súdneho poplatku na návrh účastníka
podľa § 138 ods. 1 O. s. p., a preto po zistení, že sťažovateľ bol z hľadiska právnej formy
občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, mal zobrať na vedomie oslobodenie
subjektu od súdneho poplatku zo zákona a mal v súdnom konaní ďalej pokračovať...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici v súdnom konaní pod
spis. zn. 43 cob/80/2012 porušil základné právo Občianskeho združenia L. na súdnu a inú
právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo spravodlivé
súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Zvolen a Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod spis. zn. 43 cob/80/2012 sa prikazuje konať vo veci.
3. Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy
právneho zastúpenia Občianskemu združeniu L. vo výške 261,95 Eur na účet jeho advokáta
JUDr. R. B., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnom výklade a aplikácii
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch okresným súdom, ktorý si
osvojil aj odvolací súd a potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu bez toho, aby sa
vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom konania
krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. V súvislosti s namietaným porušením
označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto len
preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Sťažovateľ teda uplatnil možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť
ochranu označených práv. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej
proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľa preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu podľa § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože ho považoval za vecne
správne, a vo svojom rozhodnutí uviedol:
„Podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb. od poplatku sú oslobodení nadácie
a charitatívne, humanitárne, ekologické organizácie a združenia pôsobiace na ochranu
spotrebiteľov.
Podľa § 3 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom ku
dňu 03. 01. 2012 má každý spotrebiteľ právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi
v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a
presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti
voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov...
Z právnej úpravy zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že ochranu
spotrebiteľských práv môžu na súde uplatňovať okrem samotných spotrebiteľov aj združenia
pôsobiace na ich ochranu. Novela zákona o súdnych poplatkoch č 71/1991 Zb., vykonaná
zák. č. 621/2005 Z. z. rozšírila v § 4 ods. 2 okruh osôb oslobodených od platenia súdneho
poplatku zo zákona tak, že pod písm. c) zaradila aj združenia pôsobiace na ochranu
spotrebiteľov. Dôvodom bola skutočnosť, že združeniam založeným na ochranu
spotrebiteľov sa novelou Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 451/2004 Z. z. priznalo právo
uplatniť práva spotrebiteľov na súde. Toto oprávnenie združení na ochranu spotrebiteľov je
činnosťou vo verejnom záujme podobne, ako je to v prípade charitatívnych, humanitárnych
a ekologických organizácií.
Zo stanov predložených žalobcom vyplýva, že žalobca je občianske združenie, ktoré
bolo založené, na základe zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších,
predpisov a Ministerstvom vnútra zaregistrované dňa 23. 12. 2011 stým, že IČO mu bolo
pridelené na základe potvrdenia až 10. 01. 2012, t. j. po podaní žaloby. Z potvrdenia
o pridelení IČO vyplýva, že hlavnou jeho činnosťou je odvetvie ekonomickej činnosti. Podľa
čl. 2 stanov zameriava združenie svoju činnosť okrem iného aj na ochranu a pomoc
občanom vystupujúcim v spotrebiteľských vzťahoch na strane spotrebiteľa, keď ich
postavenie v týchto vzťahoch odôvodňuje obavu, že budú alebo by mohli byť ukrátení
na svojich právach, ktoré ako práva spotrebiteľa upravuje právny poriadok SR vrátane
medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.
Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že predloženými stanovami žalobca
síce preukázal skutočnosť, že združenie je založené okrem iného aj na ochranu
spotrebiteľov, avšak je treba zdôrazniť, že vykonávanie tohto jeho oprávnenia ako združenia
na ochranu spotrebiteľov by zásadne malo byť činnosťou vo verejnom záujme, pretože len
takejto činnosti Zákon o súdnych poplatkoch v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ priznáva, a to
za splnenia konkrétnych predpokladov, osobné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Oslobodenie od súdnych poplatkov nastáva preto pre združenie na ochranu spotrebiteľov
zo zákona iba v tom prípade, keď združenie v konkrétnej prejednávanej veci pôsobí
na ochranu spotrebiteľa, a teda chráni a presadzuje v súdnom konaní oprávnené záujmy
spotrebiteľa zo spotrebiteľského vzťahu a uplatňuje práva zo zodpovednosti voči osobám,
ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov...“
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Po oboznámení sa s napadnutými rozhodnutím krajského súdu dospel ústavný súd
k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti napádajúcej rozhodnutie krajského súdu je zjavne
neopodstatnená.
V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch sú ex lege
oslobodené od súdnych poplatkov nadácie a charitatívne, humanitárne, ekologické
organizácie a združenia pôsobiace na ochranu spotrebiteľov. V zmysle stanov sťažovateľa
je jeho cieľom „podpora aktivít v oblasti vzdelávania a zabezpečovania pomoci svojim
členom vo všetkých oblastiach spoločenského bytia, pri riešení ich problémov vo forme
konzultácií a zabezpečovaní porád u odborníkov oprávnených takúto pomoc poskytovať...“
a jeho činnosť sa zameriava „okrem iného najmä na ochranu a pomoc občanom
vystupujúcim v spotrebiteľských vzťahoch na strane spotrebiteľa...“. V zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch je zrejmé, že v prípade väčšiny subjektov postačí
na oslobodenie od súdnych poplatkov ich určité zaradenie – napr. štátne rozpočtové
organizácie, štátne účelové fondy a pod. Pri niektorých subjektoch však nemožno vylúčiť
skúmanie jednak postavenia a podstaty činnosti, ktorú pod toto ustanovenie zaradené
subjekty vykonávajú, ako aj vecných hľadísk konkrétneho prípadu, najmä z hľadiska, či
v danom prípade ide o ochranu verejného záujmu.
K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov totiž nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný
a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž
v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa
k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie
správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia
ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade
systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy
(napr. I. ÚS 351/2010).
Účelom právnej regulácie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch je nesporne ochrana verejného a celospoločensky prospešného záujmu.
Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia konštatuje,
že jeho závery korešpondujú so zmyslom a účelom uvedenej právnej normy. Krajský súd
v napadnutom uznesení uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o potrebe
potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré by mohli vyvolať
účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto (aj pri zvážení dôsledkov takéhoto výkladu z hľadiska jeho dopadu
na princíp spravodlivosti) ústavný súd posúdil výklad krajského súdu ako ústavne
konformný.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že nemohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľom označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012