Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 529/2012
PDF · 232.66 KB
No categories available
I. ÚS 529/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P. H.
s. r. o., P., za ktorú koná advokát JUDr. P. H., ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 188/2003
z 27. januára 2010 a predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011 a predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna
2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej
len „charta“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C
188/2003 z 27. januára 2010 a predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011
a predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom
súde 14. novembra 2003 domáhal od žalovaného (V., a. s., pozn.) odstránenia vád na
veternej elektrárni, ktorá bola zhotovená právnym predchodcom žalovaného na základe
požiadavky sťažovateľa. Sťažovateľ sa tiež domáhal zaplatenia 20 749,22 € ako náhrady
rôznych jeho nárokov, ktoré mu z titulu poškodenia a nefunkčnosti veternej elektrárne mali
vzniknúť. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 188/2003. V priebehu
konania sťažovateľ niekoľkokrát menil výšku a rozsah nárokov uplatňovaných proti
žalovanému. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 188/2003 z 27.
januára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010“), ktorým žalobu
sťažovateľa zamietol. Okresný súd týmto rozsudkom nepripustil sťažovateľom vykonané
zmeny žaloby a zároveň určil, že o trovách konania, trovách štátu a odmene ustanovenej
právnej zástupkyne sťažovateľa bude rozhodnuté samostatným uznesením. Proti tomuto
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu
z 24. marca 2011“) tak, že potvrdil rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu z 24. marca
2011 dovolanie, v ktorom žiadal, aby bol rozsudok krajského súdu v tejto časti zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Najvyšší
súd dospel k názoru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie prípustné nie je, a zároveň nezistil žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
3. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým nesúhlasí s tým, ako boli v konaní
na okresnom súde a krajskom súde posudzované či hodnotené vykonané dôkazy,
a nestotožňuje sa najmä so záverom, ktorý mal vyplynúť z vykonaného dokazovania, že
žalovaný ho upozorňoval na nevhodnosť lokality na výstavbu veternej elektrárne.
Sťažovateľ nesúhlasí ani s vyjadreniami znalcov vo vypracovaných znaleckých posudkoch,
ktoré dal okresný súd vypracovať. Podľa sťažovateľa znalci zavádzali okresný súd,
no nevyjadrili sa presne k otázkam, ktoré im boli zadané. Ako sťažovateľ ďalej uvádza,
okresný súd, ale aj krajský súd a následne najvyšší súd si osvojili iba nepreukázané tvrdenia
žalovaného, prihliadali na nenáležité znalecké posudky, čím mali porušiť jeho práva,
ktorých ochrany sa touto sťažnosťou domáha. Sťažovateľ tiež vyjadril nespokojnosť
s dĺžkou konania v jeho veci na okresnom súde a následne aj na krajskom súde.
4. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
takýmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením v konaní sp. zn.: 4Cdo/29/2012, Krajský
súd v Košiciach rozsudkom č. k. 2Co/177/2010-977 a Okresný súd Košice I rozsudkom č. k.
15C/188/2003-881 v spojení s opravným uznesením č. k. 15C/188/2003-1076 porušil právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 Ústavy SR, právo na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na účinný prostriedok
nápravy a na spravodlivý proces podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
2. Okresný súd Košice I a Krajský súd Košice v konaní sp. zn. 15C/188/2003
a 2Co/177/2010 porušili právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o základných právach a slobodách.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo/29/2012 a rozsudok
Krajského súdu v Prešove č. k. 2Co/177/2010-977 a rozsudok Okresného súdu Prešov
č. k. 15C/170/2008-147 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi J. K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.749,22 Eur
(slovom: dvadsaťtísícsedemstvoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťdva eurocentov), ktoré sú
Najvyšší súd Slovenskej republiky, Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach povinní
vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú
povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi
sťažovateľa v celkovej výške 910,65 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia
(((trovy právneho zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení podľa § 11 ods. 3 v nadväznosti
na § 10 ods. 1 (jeden úkon určený z hodnoty veci 20.749,22 Eur vo výške 370,14 Eur)
vyhlášky za dva úkony právnej služby ((§ 14 ods. 1 písm. a) a § 14 ods. 1 písm. b)), k tomu
režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 7,63 Eur), zvýšené v zmysle § 18 ods. 3
o 20 % DPH (151,11 Eur), čo dokopy činí 910,65))).“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
7. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd v úvode
konštatuje, že hoci je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, formulácia
petitu sťažnosti je v rozpore s jej obsahom. V bode 3 petitu sťažovateľ totiž uvádza, že
požaduje, aby bol zrušený tiež „... rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co/177/2010-
977 a rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 15C/170/2008-147...“. Z obsahu sťažnosti, jej
príloh, ako aj z jej doplnenia, ktoré bolo ústavnému súdu doručené po jeho výzve 24. júla
2012, však ústavný súd usúdil, že ide o chybu v písaní a sťažnosť smeruje proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 15 C 188/2003 z 27. januára 2010 a rozsudku krajského súdu
sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 47 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
A.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
z 27. januára 2010
9. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010 už bol
predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom.
Preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu bolo plne v právomoci krajského súdu
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa. Túto možnosť sťažovateľ aj reálne
využil podaním odvolania, o ktorom bolo krajským súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už
uvedený princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že nemá dostatok právomoci
na rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu
z 27. januára 2010.
10. Sťažnosť bolo preto potrebné v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie
svojich práv rozsudkom okresného súdu z 27. januára 2010, odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
A.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu
z 24. marca 2011
11. Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu predovšetkým nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov, ako aj to, že si osvojil nesprávne závery, ku ktorým dospel okresný
súd. Sťažovateľ tiež spochybnil dôveryhodnosť vypracovaných znaleckých posudkov, ktoré
podľa neho súdy zavádzali. Podľa sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní
obdobne ako okresný súd prihliadal iba na tvrdenia žalovaného.
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom
nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha
hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej
konkrétnej veci všeobecný súd aplikoval. Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne
konkrétne, zrozumiteľne no najmä právne korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku
okresného súdu z 27. januára 2010 a v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal
na skutočnosti, z ktorých je nepochybné, že žalovaný skutočne nemohol zodpovedať
za škodu na veternej elektrárni sťažovateľa, resp. že sťažovateľovi nespôsobil ďalšie ujmy,
ktorých náhrady sa sťažovateľ domáhal. Závery krajského súdu sú jednoznačne logické
a celkom neprotirečivo odôvodňujú záver o správnosti rozsudku okresného súdu
z 27. januára 2010. Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu
žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli krajského súdu alebo tomu, že by krajský
súd jednostranne akceptoval iba tvrdenia odporcu. Nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver
o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného
súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Právny názor krajského súdu
však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.
Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty.
Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že obsahom týchto práv nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, I. ÚS 88/07), dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
A.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu
z 22. marca 2012
14. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na rozsah
preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľa. Dovolanie
sťažovateľa smerovalo proti rozsudku krajského súdu z 24. marca 2011, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010. Prípustnosť dovolania proti takému
rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa § 238 ods. 3 OSP iba na také
rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo na potvrdzujúce
rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľa však dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti dovolania. Najvyšší súd preto
preskúmal rozsudok krajského súdu z 24. marca 2011 iba z hľadiska možných vád v zmysle
jeho zmätočnosti podľa § 237 OSP, no nebol v danom prípade oprávnený sa zaoberať
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ v podanom dovolaní odôvodnil prípustnosť dovolania dovolacím
dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, teda že sa mu postupom súdu ako účastníkovi konania
odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod videl sťažovateľ v tom, že súdy
nevykonali ďalšie dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, v dôsledku čoho vec
nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že takéto sťažovateľom
vytýkané pochybenia nepredstavujú procesné pochybenie či vadu konania v zmysle § 237
písm. f) OSP, ktorá by odôvodňovala prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci súdom
totiž nemôže samo osebe založiť žiadnu procesnú vadu. Najvyšší súd tak dospel k záveru,
že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 OSP, a zároveň nezistil
existenciu žiadneho pochybenia v zmysle § 237 OSP ako podmienky prípustnosti dovolania.
Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. Ústavný súd preto
nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné či neodôvodnené, čo by
mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva podľa čl. 47 charty.
15. Ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu žiadne skutočnosti, ktoré by
vyvolávali pochybnosti o možnom porušení označených práv sťažovateľa. Sťažnosť je preto
aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená, čo
odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského
súdu
16. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil,
že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
17. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom z 27. januára 2010. Sťažovateľ
sa proti nemu odvolal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 24. marca
2011. Proti rozsudku krajského súdu z 24. marca 2011 podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 22. marca 2012. Sťažnosť sťažovateľa bola
ústavnému súdu doručená 25. júna 2012, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty na jej
podanie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako
oneskorene podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2012