Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 529/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P. H.

s. r. o., P., za ktorú koná advokát JUDr. P. H., ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 27. januára 2010 a predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 24. marca 2011 a predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna

2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej

len „charta“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C

188/2003 z 27. januára 2010 a predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. marca 2011

a predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom

súde 14. novembra 2003 domáhal od žalovaného (V., a. s., pozn.) odstránenia vád na

veternej elektrárni, ktorá bola zhotovená právnym predchodcom žalovaného na základe

požiadavky sťažovateľa. Sťažovateľ sa tiež domáhal zaplatenia 20 749,22 € ako náhrady

rôznych jeho nárokov, ktoré mu z titulu poškodenia a nefunkčnosti veternej elektrárne mali

vzniknúť. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. . V priebehu

konania sťažovateľ niekoľkokrát menil výšku a rozsah nárokov uplatňovaných proti

žalovanému. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. z 27.

januára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010“), ktorým žalobu

sťažovateľa zamietol. Okresný súd týmto rozsudkom nepripustil sťažovateľom vykonané

zmeny žaloby a zároveň určil, že o trovách konania, trovách štátu a odmene ustanovenej

právnej zástupkyne sťažovateľa bude rozhodnuté samostatným uznesením. Proti tomuto

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 24. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu

z 24. marca 2011“) tak, že potvrdil rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu z 24. marca

2011 dovolanie, v ktorom žiadal, aby bol rozsudok krajského súdu v tejto časti zrušený

a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 22. marca 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Najvyšší

súd dospel k názoru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie prípustné nie je, a zároveň nezistil žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania

v zmysle (ďalej len „OSP“).

3. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým nesúhlasí s tým, ako boli v konaní

na okresnom súde a krajskom súde posudzované či hodnotené vykonané dôkazy,

a nestotožňuje sa najmä so záverom, ktorý mal vyplynúť z vykonaného dokazovania, že

žalovaný ho upozorňoval na nevhodnosť lokality na výstavbu veternej elektrárne.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s vyjadreniami znalcov vo vypracovaných znaleckých posudkoch,

ktoré dal okresný súd vypracovať. Podľa sťažovateľa znalci zavádzali okresný súd,

no nevyjadrili sa presne k otázkam, ktoré im boli zadané. Ako sťažovateľ ďalej uvádza,

okresný súd, ale aj krajský súd a následne najvyšší súd si osvojili iba nepreukázané tvrdenia

žalovaného, prihliadali na nenáležité znalecké posudky, čím mali porušiť jeho práva,

ktorých ochrany sa touto sťažnosťou domáha. Sťažovateľ tiež vyjadril nespokojnosť

s dĺžkou konania v jeho veci na okresnom súde a následne aj na krajskom súde.

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

takýmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením v konaní sp. zn.: , Krajský

súd v Košiciach rozsudkom č. k. -977 a Okresný súd Košice I rozsudkom č. k.

-881 v spojení s opravným uznesením č. k. -1076 porušil právo

na spravodlivé súdne konanie podľa SR, právo na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, právo na účinný prostriedok

nápravy a na spravodlivý proces podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

2. Okresný súd Košice I a Krajský súd Košice v konaní sp. zn.

a porušili právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o základných právach a slobodách.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. a rozsudok

Krajského súdu v Prešove č. k. -977 a rozsudok Okresného súdu Prešov

č. k. -147 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi J. K., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.749,22 Eur

(slovom: dvadsaťtísícsedemstvoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťdva eurocentov), ktoré sú

Najvyšší súd Slovenskej republiky, Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach povinní

vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú

povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi

sťažovateľa v celkovej výške 910,65 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

(((trovy právneho zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. v platnom znení podľa v nadväznosti

na § 10 ods. 1 (jeden úkon určený z hodnoty veci 20.749,22 Eur vo výške 370,14 Eur)

vyhlášky za dva úkony právnej služby ((§ 14 ods. 1 písm. a) a § 14 ods. 1 písm. b)), k tomu

režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (2 x 7,63 Eur), zvýšené v zmysle § 18 ods. 3

o 20 % DPH (151,11 Eur), čo dokopy činí 910,65))).“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

7. Podľa je ústavný súd viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ). Ústavný súd v úvode

konštatuje, že hoci je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, formulácia

petitu sťažnosti je v rozpore s jej obsahom. V bode 3 petitu sťažovateľ totiž uvádza, že

požaduje, aby bol zrušený tiež „... rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.

977 a rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -147...“. Z obsahu sťažnosti, jej

príloh, ako aj z jej doplnenia, ktoré bolo ústavnému súdu doručené po jeho výzve 24. júla

2012, však ústavný súd usúdil, že ide o chybu v písaní a sťažnosť smeruje proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2010 a rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 24. marca 2011.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 47 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

A.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

z 27. januára 2010

9. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010 už bol

predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľom.

Preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu bolo plne v právomoci krajského súdu

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa. Túto možnosť sťažovateľ aj reálne

využil podaním odvolania, o ktorom bolo krajským súdom rozhodnuté. Vzhľadom na už

uvedený princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že nemá dostatok právomoci

na rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

z 27. januára 2010.

10. Sťažnosť bolo preto potrebné v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

svojich práv rozsudkom okresného súdu z 27. januára 2010, odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

A.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

z 24. marca 2011

11. Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu predovšetkým nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov, ako aj to, že si osvojil nesprávne závery, ku ktorým dospel okresný

súd. Sťažovateľ tiež spochybnil dôveryhodnosť vypracovaných znaleckých posudkov, ktoré

podľa neho súdy zavádzali. Podľa sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní

obdobne ako okresný súd prihliadal iba na tvrdenia žalovaného.

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom

nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov a ani výklad zákona, ktorý v danej

konkrétnej veci všeobecný súd aplikoval. Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne

konkrétne, zrozumiteľne no najmä právne korektne odôvodnil názor o správnosti rozsudku

okresného súdu z 27. januára 2010 a v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal

na skutočnosti, z ktorých je nepochybné, že žalovaný skutočne nemohol zodpovedať

za škodu na veternej elektrárni sťažovateľa, resp. že sťažovateľovi nespôsobil ďalšie ujmy,

ktorých náhrady sa sťažovateľ domáhal. Závery krajského súdu sú jednoznačne logické

a celkom neprotirečivo odôvodňujú záver o správnosti rozsudku okresného súdu

z 27. januára 2010. Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu

žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli krajského súdu alebo tomu, že by krajský

súd jednostranne akceptoval iba tvrdenia odporcu. Nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nezakladá sám osebe záver

o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného

súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Právny názor krajského súdu

však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

Ústavný súd preto nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu žiadnu možnosť

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty.

Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že obsahom týchto práv nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, ), dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa .

A.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

z 22. marca 2012

14. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na rozsah

preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľa. Dovolanie

sťažovateľa smerovalo proti rozsudku krajského súdu z 24. marca 2011, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010. Prípustnosť dovolania proti takému

rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa iba na také

rozhodnutie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo na potvrdzujúce

rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a . V prípade sťažovateľa však dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti dovolania. Najvyšší súd preto

preskúmal rozsudok krajského súdu z 24. marca 2011 iba z hľadiska možných vád v zmysle

jeho zmätočnosti podľa , no nebol v danom prípade oprávnený sa zaoberať

vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ v podanom dovolaní odôvodnil prípustnosť dovolania dovolacím

dôvodom podľa , teda že sa mu postupom súdu ako účastníkovi konania

odňala možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod videl sťažovateľ v tom, že súdy

nevykonali ďalšie dôkazy, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, v dôsledku čoho vec

nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že takéto sťažovateľom

vytýkané pochybenia nepredstavujú procesné pochybenie či vadu konania v zmysle § 237

písm. f) , ktorá by odôvodňovala prípustnosť dovolania. Právne posúdenie veci súdom

totiž nemôže samo osebe založiť žiadnu procesnú vadu. Najvyšší súd tak dospel k záveru,

že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a zároveň nezistil

existenciu žiadneho pochybenia v zmysle ako podmienky prípustnosti dovolania.

Najvyšší súd preto dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. Ústavný súd preto

nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľné či neodôvodnené, čo by

mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva podľa čl. 47 charty.

15. Ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu žiadne skutočnosti, ktoré by

vyvolávali pochybnosti o možnom porušení označených práv sťažovateľa. Sťažnosť je preto

aj v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená, čo

odôvodňuje jej odmietnutie podľa .

B. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského

súdu

16. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil,

že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa .

17. Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom z 27. januára 2010. Sťažovateľ

sa proti nemu odvolal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 24. marca

2011. Proti rozsudku krajského súdu z 24. marca 2011 podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením z 22. marca 2012. Sťažnosť sťažovateľa bola

ústavnému súdu doručená 25. júna 2012, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty na jej

podanie v zmysle ustanovenia .

18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako

oneskorene podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2012