Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 187/2013
PDF · 149.14 KB
No categories available
IV. ÚS 187/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., K., vo veci návrhu na prehodnotenie uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 529/2012-15 z 24. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. decembra
2012 doručené podanie J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť II pre
spochybnenie: Ústavy SR“. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa dospel
k názoru, že jeho úmyslom bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sa domáha „prehodnotenia uznesenia
I. ÚS 529/2012-15 s podporou Listiny 23 /1991 čl. 38/2/“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti detailne opisuje genézu veci, ako aj celý následný
priebeh jeho sporu s obchodnou spoločnosťou Východoslovenská energetika, a. s. (ďalej
len „žalovaná“), odvíjajúceho sa od zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného
zákonníka, na základe ktorej bol právny predchodca žalovanej povinný zhotoviť pre
sťažovateľa dielo – výstavbu veternej elektrárne... a spracovať východiskovú revíznu
správu. Sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
14. novembra 2003 domáhal od žalovanej odstránenia vád veternej elektrárne. Sťažovateľ
sa tiež domáhal zaplatenia sumy 20 749,22 € ako náhrady jeho viacerých nárokov, ktoré
mu z titulu poškodenia a nefunkčnosti veternej elektrárne mali vzniknúť. Konanie bolo
vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 188/2003. V priebehu konania sťažovateľ
niekoľkokrát menil výšku a rozsah nárokov uplatňovaných proti žalovanej. Okresný súd
vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 C 188/2003 z 27. januára 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu z 27. januára 2010“), ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.
Okresný súd týmto rozsudkom nepripustil sťažovateľom vykonané zmeny žaloby a zároveň
určil, že o trovách konania, trovách štátu a odmene ustanovenej právnej zástupkyne
sťažovateľa bude rozhodnuté samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku okresného
súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011 tak, že potvrdil
rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a vo zvyšnej časti odvolanie
odmietol.
Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu z 24. marca
2011 dovolanie, v ktorom žiadal, aby bol rozsudok krajského súdu v tejto časti zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012,
ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Najvyšší súd dospel k názoru, že dovolanie
smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie
je prípustný, a zároveň nezistil ani žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľ, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. P. H., s. r. o., P., doručil
25. júna 2012 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ďalej
aj „predchádzajúca sťažnosť“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie. Predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa smerovala proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
15 C 188/2003 z 27. januára 2010 a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, rozsudku
krajského súdu sp. zn. 2 Co 177/2010 z 24. marca 2011 a postupu predchádzajúceho jeho
vydaniu, ako aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 29/2012 z 22. marca 2012.
Ústavný súd o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.
I. ÚS 529/2012-15 z 24. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie ústavného súdu“),
ktorou ju odmietol (pre nedostatok svojej právomoci, zjavnú neopodstatnenosť
a oneskorenosť).
Touto sťažnosťou sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd na základe argumentácie
v nej obsiahnutej jeho predchádzajúcu sťažnosť preskúmal a znovu vo veci rozhodol.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
Podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa ním
navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
S prihliadnutím na účel predloženej sťažnosti treba ju pokladať za opravný
prostriedok, prostredníctvom ktorého sťažovateľ napáda konkrétne rozhodnutie ústavného
súdu. Ústava výslovne vylučuje akýkoľvek opravný prostriedok (riadny alebo mimoriadny),
čiže nielen odvolanie, ale napr. aj návrh na obnovu konania, pomocou ktorého by sa dalo
uchádzať o preskúmanie rozhodnutia ústavného súdu. Neprichádza preto do úvahy
primerané použitie (§ 31a zákona o ústavnom súde) relevantných ustanovení
Ústavný súd v predmetnej veci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje,
že táto sťažnosť doručená mu 31. decembra 2012 sa týka tých istých konaní okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré už ústavný súd posúdil v súvislosti
s predbežným prerokovaním predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa 24. októbra 2012
a uznesením č. k. I. ÚS 529/2012-15 ju odmietol (pre nedostatok svojej právomoci, zjavnú
neopodstatnenosť a oneskorenosť).
Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci,
o ktorej už právoplatne rozhodol.
Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného modelu
ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia
ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo
právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou
a zákonom o ústavnom súde presne vymedzené, nemôže prekračovať. V nadväznosti na to
ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia nepatrí
rozhodovanie o opravných prostriedkoch vo všeobecnosti a fortiori o opravných
prostriedkoch, ktorými sa fyzické osoby alebo právnické osoby domáhajú preskúmania
rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona
o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný.
Ku skúmaniu sťažovateľových argumentov a k prehodnoteniu správnosti záverov
predchádzajúceho uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 529/2012-15 z 24. októbra 2012
ústavný súd nemohol pristúpiť, pretože mu v tom zjavne bráni prekážka neprípustnosti jeho
sťažnosti v zmysle citovaného ustanovenia § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde. Jeden
zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy,
vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného princípu (ktorý musí
rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, čo sa týka medzí, rozsahu a spôsobu, môže
uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci. V súlade s ústavnou normou
obsiahnutou v čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno
podať opravný prostriedok, ani zákon o ústavnom súde možnosť opravného konania
vo vzťahu k rozhodnutiam ústavného súdu nepripúšťa (obdobne pozri III. ÚS 350/09).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že rozhodnutia ústavného súdu,
ktoré sú účastníkmi konania namietané ako protiústavné alebo odporujúce medzinárodným
dohovorom, ktorými je Slovenská republika viazaná, nemožno preskúmať v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. O ochranu základných práv a slobôd sa v takomto prípade
možno uchádzať iba podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach a základných
slobodách pred orgánmi vytvorenými na ochranu práv priznaných medzinárodnými
dohovormi (mutatis mutandis III. ÚS 320/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2013