Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 536/2012
PDF · 213.26 KB
No categories available
IV. ÚS 536/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er/289/2010 v súvislosti s jeho rozhodovaním o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er/289/2010 (ďalej
aj „napadnuté konanie“) v súvislosti s jeho rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v napadnutom konaní podaným návrhom
na vykonanie exekúcie z 11. marca 2010 požiadala súdneho exekútora o vykonanie
exekúcie proti povinnej na vymoženie sumy 152 € s prísl. Súdny exekútor postupujúc podľa
procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne 26. apríla 2010 požiadal okresný
súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čím došlo podľa sťažovateľky
k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nej v rámci priznanej
právomoci v zákonom ustanovených lehotách.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že táto vec podľa jej
názoru nevykazuje znaky mimoriadnej právnej zložitosti a nevyžaduje takú spoluprácu
okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie,
resp. rozhodnutie v tejto veci.
Sťažovateľka vzhľadom na z jej pohľadu neodôvodnenú činnosť a neefektívny
postup okresného súdu podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že na svoju sťažnosť z 25. mája 2011 nedostala
od predsedu okresného súdu dosiaľ žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené základné práva podľa
ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ďalšie ňou označené
ustanovenia ústavy a dohovoru, zároveň aby prikázal okresnému súdu postupovať v tomto
konaní bez zbytočných prieťahov a napokon aby uložil okresnému súdu zaplatiť jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
vyžaduje, aby sťažovateľ preukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval
podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch, teda že podal sťažnosť predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom
na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd je
sťažovateľ povinný využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr.
IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116
ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje
sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon
podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že
sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov,
ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie
je v súlade so základným právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie
príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený
nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05).
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o
súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že v súlade so zákonom o súdoch „podal[a] písomne
ešte dňa 25. 05. 2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť na postup súdu smerujúcu
proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnosti ústavnému súdu nepripojila fotokópie
sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom z 12. septembra 2012
vyzval, aby tak urobila v ním určenej lehote, a zároveň ju upozornil na možnosť
odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka reagovala na výzvu ústavného súdu podaním z 28. septembra 2012,
ku ktorému pripojila okrem iného kópiu podania označeného ako „Sťažnosť a podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní na prieťahy v konaní“
z 30. augusta 2010, ktorá smerovala proti konaniu okresného súdu, ktoré sťažovateľka
identifikovala menom, priezviskom a rodným číslom povinnej, označila exekučný titul
a číslo, pod ktorým vedie konanie súdny exekútor, a uviedla aj dátum žiadosti o vydanie
poverenia. Označená sťažnosť z 30. augusta 2010 však nebola adresovaná orgánu štátnej
správy okresného súdu, a preto ju nemožno považovať za kvalifikované uplatnenie
právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke účinne poskytuje.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom sťažovateľky
v okolnostiach danej veci nebola účinne splnená požiadavka namietania prieťahov v konaní
na orgáne štátnej správy súdu podľa zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd
zdôrazňuje, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany
základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež
vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného
prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má
za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany
svojich práv.“ (m. m. III. ÚS 44/03).
Uvedené závery majú oporu aj v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu,
súčasťou ktorej je právny názor, že prostriedok nápravy, s ktorým sa ako právny účinok
nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia základného práva alebo
slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľka vyčerpať skôr,
ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127
ústavy (m. m. II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03).
Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03,
II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu niet
dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti riadne uplatnenej podľa § 62 a nasl. zákona
o súdoch neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľky
priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej zdôrazňuje, že z § 63 ods. 1 zákona o súdoch
jednoznačne vyplýva, že sťažnosti uplatnené podľa § 62 ods. 1 tohto zákona vybavuje
predseda príslušného súdu, ktorý je ako jediný orgánom disponujúcim právomocou
meritórne vybavovať podané sťažnosti.
Keďže sťažovateľka v okolnostiach danej veci napriek tomu, že v konaní pred
okresným súdom bola kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy podľa § 62
a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu kvalifikovane neuplatnila,
resp. hodnoverným spôsobom nepreukázala, že by tak urobila, a keďže ústavný súd
z obsahu sťažnosti a jej príloh nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako neprípustnú.
Ústavný súd napokon uvádza, že mu sťažovateľka predložila aj kópiu podania
označeného ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 23. novembra 2010 adresovanú
okresnému súdu, ako aj kópiu podania označeného ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“
z 25. mája 2011 adresovanú predsedovi okresného súdu spolu s kópiu podacieho hárku
pošty, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka podala 25. mája 2011 na poštovú prepravu okrem
iného zásielku adresovanú okresnému súdu s podacím číslom 27401117. V predložených
kópiách oboch sťažností sa okrem iného zhodne uvádza, že sťažovateľka podáva sťažnosť
na prieťahy, pričom „zoznam jednotlivých konaní (s uvedením ich spisových značiek, osôb
povinných a dňa podania žiadosti o udelenie poverenia exekučnému súdu) je uvedený
v prílohe tejto sťažnosti“. Sťažovateľka však ústavnému súdu nepredložila žiaden zoznam
konaní, z ktorého by bolo možné hodnoverným spôsobom overiť, či konkrétne v označenom
konaní predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu, naozaj kvalifikovane uplatnila
sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť nemajú sťažovateľkou doručené kópie sťažností z 23. novembra 2010
a z 25. mája 2011 podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú
ani preukaznú hodnotu.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
Sťažovateľka sťažnosťou namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom
z jej argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,
že v napadnutých konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
konštatuje, že v týchto konaniach nemohlo postupom okresného súdu dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu a rovnako tak ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2012