Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. C., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva vlastniť majetok zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj

majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj

majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka so svojím manželom (ďalej spolu

len „stavebníci“) sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. svojou žalobou domáhali preskúmania zákonnosti

právoplatného rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „žalovaný“)

č. A/2009/01425/SAM z 24. februára 2009 v spojení s rozhodnutím mestskej časti

Bratislava Nové Mesto (ďalej len „prvostupňový stavebný úrad“) č. ÚKaSP-2008/686/R-

MZS z 11. novembra 2008, ktorými bolo stavebníkom v zmysle ustanovení § 88 ods. 1

písm. b), , a o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len

„stavebný zákon“) nariadené odstránenie stavebných úprav „... pozostávajúcich

z oddeľovacej steny medzi parkovacími stojiskami P11 a P12 a posuvnej brány

uzatvárajúcej oddelený priestor stojiska P 11...“ uskutočnených „... v nebytovom priestore

(spoločná garáž so 16 stojiskami) v I. podzemnom podlaží bytového domu...“.

Krajský súd potom, čo do konania pribral ďalších účastníkov (ďalších vlastníkov

bytov bytového domu, pozn.) na strane žalovaného, rozsudkom č. k. -101

z 18. júna 2010 žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší súd na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateľky rozsudkom

sp. zn. z 18. apríla 2012 rozsudok krajského súdu č. k. -101

z 18. júna 2010 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd zároveň napadnutým rozsudkom s odvolaním sa na dôvody hodné

osobitného zreteľa rozhodol tak, že účastníkom (vrátane sťažovateľky napriek jej úspechu

v konaní, pozn.) náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu práve v časti jeho výroku o trovách konania, čo odôvodňuje okrem iného

najmä takto:

«... Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Najvyšší súd... sa v jeho odôvodnení

žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou, aké dôvody hodné osobitného zreteľa ho viedli

k rozhodnutiu sťažovateľke napriek jej úspechu v konaní, nepriznať nárok na náhradu trov

súdneho konania.

Najvyšší súd... v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorý

podľa jeho posúdenia bol hodný osobitného zreteľa, okrem odkazu na „samotnú povahu

konania“. Z tohto dôvodu sťažovateľka považuje odôvodnenie Najvyššieho súdu... za

neurčité, nezrozumiteľné a nepresvedčivé...

Podľa ustanovenia , ak mal žalobca

úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo

čiastočnú náhradu trov konania. Súd môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo

sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -26 z 10. 11.

2009: „Ustanovenie umožňuje súdu. aby v rámci svojho uváženia v

medziach tohto zákonného ustanovenia priznal tomu účastníkovi, ktorému inak patrí

náhrada trov konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného

ustanovenia uvádza okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani

exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice

sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej

nepriznanie alebo priznanie len z časti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo

všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.“.

Z citovaného nálezu Ústavného súdu je zrejmé, že v prípade nepriznania náhrady

trov konania podľa ustanovenia § 250k ods. 1 druhá veta, musí ísť o celkom výnimočný

prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Najvyšší súd... v napadnutom

rozhodnutí podľa názoru sťažovateľky neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých založil

svoje rozhodnutie o trovách konania a obmedzil sa na konštatovanie, že dôvod hodný

osobitného zreteľa videl v akejsi „samotnej povahe konania“.

Na základe vyššie uvedených skutočností zastáva sťažovateľka názor, že nepriznaním

účelne vynaložených trov konania, resp. absentujúcim dôvodom hodným osobitného zreteľa

podľa druhá veta , dochádza v podstate

k popretiu úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní a k určitej svojvôli v konaní

Najvyššieho súdu...

Sťažovateľka ďalej napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu... považuje v časti

o náhrade trov konania za zmätočné. Najvyšší súd vo svojom odôvodnení o nepriznaní

náhrady trov konania ďalej uvádza, že úspech v konaní mala žalobkyňa. Následne v ďalšej

vete tejto časti odôvodnenia uvádza, že aj žalovaný správny orgán bol v konaní úspešný,

napriek tomu, že jeho rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zastáva názor, že v sporom konaní nemôže za žiadnych okolností nastať

situácia, že obidve sporové strany budú v celom rozsahu úspešné.

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho

súdu... v časti o náhrade trov konania je nesprávne a neodôvodnené...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. M. P.:

- na súdnu ochranu podľa ,

- na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

- vlastniť majetok podľa a

- právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru

bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 18. 4. 2012 porušené.

2. Zrušuje sa výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 18. 4. 2012 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi

navrhovateľmi, odporcom a pribratými účastníkmi konania v 1. až 22. rade a vec v rozsahu

zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť navrhovateľom trovy

konania na účet právnej zástupkyne JUDr. T. C. v lehote do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručených v a v dohovoru,

práva vlastniť majetok zaručeného v a práva pokojne užívať svoj

majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012, ktorým najvyšší súd s poukazom na ustanovenia § 224

ods. 1 v spojení s ustanovením § 250k ods. 1 druhej vety a ustanovenie § 246 ods. 1 prvej

vety v znení účinnom v rozhodujúcom

období (ďalej len „OSP“ alebo „“) účastníkom konania vrátane

sťažovateľky, napriek jej úspechu v konaní, náhradu jeho trov nepriznal.

Sťažovateľka najmä namieta, že ak najvyšší súd jej náhradu trov konania nepriznal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré bez ďalšieho považoval za dané iba povahou

samotného konania, je napadnuté rozhodnutie pre jeho neurčitosť, nezrozumiteľnosť

a nepresvedčivosť arbitrárne.

Navyše, sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zmätočný,

pretože najvyšší súd v jeho odôvodnení potom, ako už deklaroval úspech sťažovateľky

v konaní, ďalej uviedol, že v konaní bol úspešný aj žalovaný, a to napriek tomu, že jeho

rozhodnutie bolo zrušené.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je ratione

materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami

všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd.

Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách vo viacerých prípadoch (napr.

, , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. z 18. apríla 2012 vo vzťahu

k sťažovateľkou namietanej výrokovej časti odôvodnil takto:

„... O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 v spojení

s ust. veta druhá za použitia ust. veta prvá a žalobkyni

napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov konania z dôvodu hodných osobitného

zreteľa nepriznal. Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd v samotnej

povahe tohto konania. Žalovaný správny orgán napriek úspechu vo veci nárok na náhradu

trov konania nemá a ani zo zákona mu náhrada trov konania neprináleží. Rovnako tak

náhrada trov konania neprináleží i pribratým účastníkom konania, ktorí v podstate

vystupujú na strane žalovaného a na podporu jeho rozhodnutia. Taktiež odvolací súd

nepriznáva z rovnakých dôvodov náhradu trov ani Mgr..., ktorú odvolací súd na jej žiadosť

pribral do konania uznesením č. k. zo dňa 21. marca 2012.“

V zmysle ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

V zmysle 246c ods. 1 prvej vety pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona.

V zmysle ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu

proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa , súd žalobcovi

prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo

sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (podľa

Z. z., ktorým menil a dopĺňal , účinného od 1. januára 2012,

pozn.)

Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý s poukazom na označené ustanovenia

pre dôvody hodné osobitného zreteľa dané povahou tohto

konania jeho účastníkom vrátane sťažovateľky, napriek jej úspechu, náhradu trov konania

o žalobe nepriznal. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či

zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu.

V tejto súvislosti ústavný súd najmä zdôrazňuje, že predmetom prieskumu krajského

súdu a následne aj najvyššieho súdu bolo právoplatné rozhodnutie žalovaného

č. A/2009/01425/SAM z 24. februára 2009 v spojení s rozhodnutím prvostupňového

stavebného úradu č. ÚKaSP-2008/686/R-MZS z 11. novembra 2008, ktoré vyplynuli

z „Konania o dodatočnom povolení stavby“ v zmysle ustanovení § 88a a nasl. stavebného

zákona začatého na podnet samotnej sťažovateľky.

Ako to z ustanovenia § 88a ods. 1 prvej vety stavebného zákona, ktoré v ostatnej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku cituje aj najvyšší súd, zrejme vyplýva,

predpokladom na začatie konania o dodatočnom povolení stavby je jej uskutočnenie

(postavenie) bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním.

Inými slovami, zmyslom a účelom tohto konania je dodatočná legalizácia stavby ako

aj stavebných úprav uskutočnených v rozpore s označeným ustanovením stavebného

zákona, teda nezákonne.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno nič vytknúť najvyššiemu súdu, ak tento

s odvolaním sa na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v povahe konania o žalobe

odvíjajúceho sa od povahy konania, z ktorého preskúmavané rozhodnutie žalovaného vzišlo

a ktorého predmet, zmysel, účel a v neposlednom rade príčina na jeho začatie sú dostatočne

zjavné z ostatnej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku, sťažovateľke

náhradu trov konania nepriznal.

Nijako nemožno totiž opomenúť, že konanie o dodatočnom povolení stavby v zmysle

ustanovenia § 88a a nasl. stavebného zákona bolo vyvolené práve skutkovými okolnosťami

na strane sťažovateľky, resp. jej konaním, keď po riadne vykonanej kolaudácii (povolení

užívania) bytového domu v zmysle ustanovení § 76 a nasl. stavebného zákona v zjavnom

rozpore s ustanovením § 54 stavebného zákona, podľa ktorého stavby, ich zmeny

a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia alebo na

základe ohlásenia stavebnému úradu, vykonala už opísané stavebné úpravy.

Inými slovami, nijako nemožno prehliadnuť, že a priori sa protiprávneho konania

dopustila práve sťažovateľka, keď k uskutočneniu stavebných úprav v hromadnej

(spoločnej) garáži bytového domu pristúpila bez predchádzajúceho „zaobstarania si“

stavebného povolenia, prípadne ohlásenia svojho zámeru prvostupňovému stavebnému

úradu.

Na uvedenom nič nemení ani ten fakt, že najvyšší súd v namietanej časti

odôvodnenia svojho rozsudku, potom čo už ustálil, že sťažovateľka bola v konaní úspešná,

ďalej (zrejme iba nedopatrením, pozn.) uviedol, že „... správny orgán napriek úspechu vo

veci nárok na náhradu trov konania nemá...“, pretože pre nepriznanie náhrady trov konania

vo vzťahu k sťažovateľke boli rozhodujúcim kritériom dôvody hodné osobitného zreteľa,

a nie pomer úspechu či neúspechu toho-ktorého jeho účastníka.

Tak isto, pokiaľ najvyšší súd pri odôvodňovaní výroku rozsudku o trovách konania

tiež zrejme iba nedopatrením na miesto ustanovenia tretej vety

nesprávne poukazuje na ustanovenie druhej vety, keďže rozhodnutie žalovaného zmenil,

resp. zrušil z dôvodu podľa , a nie z dôvodu podľa ustanovenia

ods. 3 (ako to predpokladá druhá veta, pozn.), pričom z ostatnej časti odôvodnenia

nespochybniteľne vyplýva, že pri nepriznaní náhrady trov konania s odvolaním sa na

dôvody hodné osobitného zreteľa aplikoval tretiu vetu, nemožno v tejto zrejmej

nesprávnosti vzhliadať porušenie označených práv sťažovateľky.

Najvyšší súd tak svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

postup, akým dospel k právnemu záveru, na základe ktorého náhradu trov konania

účastníkom vrátane sťažovateľky nepriznal, pričom tento nijako nemožno považovať za

svojvoľný. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a práva zaručeného v dodatkového protokolu

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým patria aj základné právo zaručené v a právo zaručené v

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd porušenie ústavno-procesných princípov

vyjadrených v nezistil, sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu podľa pri jej predbežnom

prorokovaní aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách tohto konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012