Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 491/2012
PDF · 216.17 KB
No categories available
II. ÚS 491/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. T. C., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj
majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2012 doručená sťažnosť JUDr. M. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj
majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka so svojím manželom (ďalej spolu
len „stavebníci“) sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 4 S 47/2009 svojou žalobou domáhali preskúmania zákonnosti
právoplatného rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „žalovaný“)
č. A/2009/01425/SAM z 24. februára 2009 v spojení s rozhodnutím mestskej časti
Bratislava Nové Mesto (ďalej len „prvostupňový stavebný úrad“) č. ÚKaSP-2008/686/R-
MZS z 11. novembra 2008, ktorými bolo stavebníkom v zmysle ustanovení § 88 ods. 1
písm. b), § 88a ods. 2, § 89 a § 90 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len
„stavebný zákon“) nariadené odstránenie stavebných úprav „... pozostávajúcich
z oddeľovacej steny medzi parkovacími stojiskami P11 a P12 a posuvnej brány
uzatvárajúcej oddelený priestor stojiska P 11...“ uskutočnených „... v nebytovom priestore
(spoločná garáž so 16 stojiskami) v I. podzemnom podlaží bytového domu...“.
Krajský súd potom, čo do konania pribral ďalších účastníkov (ďalších vlastníkov
bytov bytového domu, pozn.) na strane žalovaného, rozsudkom č. k. 4 S 47/2009-101
z 18. júna 2010 žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Najvyšší súd na základe riadne a včas podaného odvolania sťažovateľky rozsudkom
sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012 rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 47/2009-101
z 18. júna 2010 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd zároveň napadnutým rozsudkom s odvolaním sa na dôvody hodné
osobitného zreteľa rozhodol tak, že účastníkom (vrátane sťažovateľky napriek jej úspechu
v konaní, pozn.) náhradu trov konania nepriznal.
Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu práve v časti jeho výroku o trovách konania, čo odôvodňuje okrem iného
najmä takto:
«... Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Najvyšší súd... sa v jeho odôvodnení
žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou, aké dôvody hodné osobitného zreteľa ho viedli
k rozhodnutiu sťažovateľke napriek jej úspechu v konaní, nepriznať nárok na náhradu trov
súdneho konania.
Najvyšší súd... v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorý
podľa jeho posúdenia bol hodný osobitného zreteľa, okrem odkazu na „samotnú povahu
konania“. Z tohto dôvodu sťažovateľka považuje odôvodnenie Najvyššieho súdu... za
neurčité, nezrozumiteľné a nepresvedčivé...
Podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak mal žalobca
úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu trov konania. Súd môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo
sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 212/09-26 z 10. 11.
2009: „Ustanovenie § 250k O. s. p. umožňuje súdu. aby v rámci svojho uváženia v
medziach tohto zákonného ustanovenia priznal tomu účastníkovi, ktorému inak patrí
náhrada trov konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného
ustanovenia uvádza okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani
exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice
sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej
nepriznanie alebo priznanie len z časti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo
všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.“.
Z citovaného nálezu Ústavného súdu je zrejmé, že v prípade nepriznania náhrady
trov konania podľa ustanovenia § 250k ods. 1 druhá veta, musí ísť o celkom výnimočný
prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Najvyšší súd... v napadnutom
rozhodnutí podľa názoru sťažovateľky neuviedol dostatočné dôvody, na ktorých založil
svoje rozhodnutie o trovách konania a obmedzil sa na konštatovanie, že dôvod hodný
osobitného zreteľa videl v akejsi „samotnej povahe konania“.
Na základe vyššie uvedených skutočností zastáva sťažovateľka názor, že nepriznaním
účelne vynaložených trov konania, resp. absentujúcim dôvodom hodným osobitného zreteľa
podľa § 250k ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku, dochádza v podstate
k popretiu úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní a k určitej svojvôli v konaní
Najvyššieho súdu...
Sťažovateľka ďalej napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu... považuje v časti
o náhrade trov konania za zmätočné. Najvyšší súd vo svojom odôvodnení o nepriznaní
náhrady trov konania ďalej uvádza, že úspech v konaní mala žalobkyňa. Následne v ďalšej
vete tejto časti odôvodnenia uvádza, že aj žalovaný správny orgán bol v konaní úspešný,
napriek tomu, že jeho rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Sťažovateľka zastáva názor, že v sporom konaní nemôže za žiadnych okolností nastať
situácia, že obidve sporové strany budú v celom rozsahu úspešné.
Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho
súdu... v časti o náhrade trov konania je nesprávne a neodôvodnené...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. M. P.:
- na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
- na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
- vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
- právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/219/2010 zo
dňa 18. 4. 2012 porušené.
2. Zrušuje sa výrok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/219/2010 zo
dňa 18. 4. 2012 v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi
navrhovateľmi, odporcom a pribratými účastníkmi konania v 1. až 22. rade a vec v rozsahu
zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť navrhovateľom trovy
konania na účet právnej zástupkyne JUDr. T. C. v lehote do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj
majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012, ktorým najvyšší súd s poukazom na ustanovenia § 224
ods. 1 v spojení s ustanovením § 250k ods. 1 druhej vety a ustanovenie § 246 ods. 1 prvej
vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom
období (ďalej len „OSP“ alebo „Občiansky súdny poriadok“) účastníkom konania vrátane
sťažovateľky, napriek jej úspechu v konaní, náhradu jeho trov nepriznal.
Sťažovateľka najmä namieta, že ak najvyšší súd jej náhradu trov konania nepriznal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré bez ďalšieho považoval za dané iba povahou
samotného konania, je napadnuté rozhodnutie pre jeho neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nepresvedčivosť arbitrárne.
Navyše, sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zmätočný,
pretože najvyšší súd v jeho odôvodnení potom, ako už deklaroval úspech sťažovateľky
v konaní, ďalej uviedol, že v konaní bol úspešný aj žalovaný, a to napriek tomu, že jeho
rozhodnutie bolo zrušené.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione
materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; III. ÚS 212/09).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami
všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd.
Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.
Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách vo viacerých prípadoch (napr.
II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. 2 Sžo 219/2010 z 18. apríla 2012 vo vzťahu
k sťažovateľkou namietanej výrokovej časti odôvodnil takto:
„... O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 224 ods. 1 v spojení
s ust. § 250k ods. 1 veta druhá za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a žalobkyni
napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov konania z dôvodu hodných osobitného
zreteľa nepriznal. Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd v samotnej
povahe tohto konania. Žalovaný správny orgán napriek úspechu vo veci nárok na náhradu
trov konania nemá a ani zo zákona mu náhrada trov konania neprináleží. Rovnako tak
náhrada trov konania neprináleží i pribratým účastníkom konania, ktorí v podstate
vystupujú na strane žalovaného a na podporu jeho rozhodnutia. Taktiež odvolací súd
nepriznáva z rovnakých dôvodov náhradu trov ani Mgr..., ktorú odvolací súd na jej žiadosť
pribral do konania uznesením č. k. 2 Sžo/219/2010 zo dňa 21. marca 2012.“
V zmysle § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
V zmysle 246c ods. 1 prvej vety OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona.
V zmysle § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu
proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 OSP, súd žalobcovi
prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo
sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (podľa zákona č. 388/2011
Z. z., ktorým menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok, účinného od 1. januára 2012,
pozn.)
Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý s poukazom na označené ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku pre dôvody hodné osobitného zreteľa dané povahou tohto
konania jeho účastníkom vrátane sťažovateľky, napriek jej úspechu, náhradu trov konania
o žalobe nepriznal. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či
zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
V tejto súvislosti ústavný súd najmä zdôrazňuje, že predmetom prieskumu krajského
súdu a následne aj najvyššieho súdu bolo právoplatné rozhodnutie žalovaného
č. A/2009/01425/SAM z 24. februára 2009 v spojení s rozhodnutím prvostupňového
stavebného úradu č. ÚKaSP-2008/686/R-MZS z 11. novembra 2008, ktoré vyplynuli
z „Konania o dodatočnom povolení stavby“ v zmysle ustanovení § 88a a nasl. stavebného
zákona začatého na podnet samotnej sťažovateľky.
Ako to z ustanovenia § 88a ods. 1 prvej vety stavebného zákona, ktoré v ostatnej
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku cituje aj najvyšší súd, zrejme vyplýva,
predpokladom na začatie konania o dodatočnom povolení stavby je jej uskutočnenie
(postavenie) bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním.
Inými slovami, zmyslom a účelom tohto konania je dodatočná legalizácia stavby ako
aj stavebných úprav uskutočnených v rozpore s označeným ustanovením stavebného
zákona, teda nezákonne.
Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno nič vytknúť najvyššiemu súdu, ak tento
s odvolaním sa na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v povahe konania o žalobe
odvíjajúceho sa od povahy konania, z ktorého preskúmavané rozhodnutie žalovaného vzišlo
a ktorého predmet, zmysel, účel a v neposlednom rade príčina na jeho začatie sú dostatočne
zjavné z ostatnej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku, sťažovateľke
náhradu trov konania nepriznal.
Nijako nemožno totiž opomenúť, že konanie o dodatočnom povolení stavby v zmysle
ustanovenia § 88a a nasl. stavebného zákona bolo vyvolené práve skutkovými okolnosťami
na strane sťažovateľky, resp. jej konaním, keď po riadne vykonanej kolaudácii (povolení
užívania) bytového domu v zmysle ustanovení § 76 a nasl. stavebného zákona v zjavnom
rozpore s ustanovením § 54 stavebného zákona, podľa ktorého stavby, ich zmeny
a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia alebo na
základe ohlásenia stavebnému úradu, vykonala už opísané stavebné úpravy.
Inými slovami, nijako nemožno prehliadnuť, že a priori sa protiprávneho konania
dopustila práve sťažovateľka, keď k uskutočneniu stavebných úprav v hromadnej
(spoločnej) garáži bytového domu pristúpila bez predchádzajúceho „zaobstarania si“
stavebného povolenia, prípadne ohlásenia svojho zámeru prvostupňovému stavebnému
úradu.
Na uvedenom nič nemení ani ten fakt, že najvyšší súd v namietanej časti
odôvodnenia svojho rozsudku, potom čo už ustálil, že sťažovateľka bola v konaní úspešná,
ďalej (zrejme iba nedopatrením, pozn.) uviedol, že „... správny orgán napriek úspechu vo
veci nárok na náhradu trov konania nemá...“, pretože pre nepriznanie náhrady trov konania
vo vzťahu k sťažovateľke boli rozhodujúcim kritériom dôvody hodné osobitného zreteľa,
a nie pomer úspechu či neúspechu toho-ktorého jeho účastníka.
Tak isto, pokiaľ najvyšší súd pri odôvodňovaní výroku rozsudku o trovách konania
tiež zrejme iba nedopatrením na miesto ustanovenia § 250k ods. 1 tretej vety OSP
nesprávne poukazuje na ustanovenie druhej vety, keďže rozhodnutie žalovaného zmenil,
resp. zrušil z dôvodu podľa § 250ja ods. 3 OSP, a nie z dôvodu podľa ustanovenia § 250j
ods. 3 OSP (ako to predpokladá druhá veta, pozn.), pričom z ostatnej časti odôvodnenia
nespochybniteľne vyplýva, že pri nepriznaní náhrady trov konania s odvolaním sa na
dôvody hodné osobitného zreteľa aplikoval tretiu vetu, nemožno v tejto zrejmej
nesprávnosti vzhliadať porušenie označených práv sťažovateľky.
Najvyšší súd tak svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol
postup, akým dospel k právnemu záveru, na základe ktorého náhradu trov konania
účastníkom vrátane sťažovateľky nepriznal, pričom tento nijako nemožno považovať za
svojvoľný. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým patria aj základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo
základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,
resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na to, že ústavný súd porušenie ústavno-procesných princípov
vyjadrených v čl. 46 ústavy nezistil, sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom
prorokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách tohto konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012