Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 507/2012
PDF · 197.86 KB
No categories available
II. ÚS 507/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Č., Ž., zastúpeného advokátkou
Mgr. M. M., Advokátska kancelária M., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012
doručená sťažnosť Ing. Š. Č., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z
25. apríla 2012, ktorou žiada vydať tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.04.2012,
sp. zn. 10 Sžd 20/2011 porušil základné právo sťažovateľa Ing. Š. Č., nar. ..., bytom ..., Ž.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2012,
sp. zn. 10 Sžd 20/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol
ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 81/2010, v ktorom sa proti Krajskému riaditeľstvu
Policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát, Ž. (ďalej len „žalovaný“), domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. KRP-KDI-SK-83/2010 zo 16. júna 2010 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie správneho orgánu“). Žalovaný týmto rozhodnutím potvrdil
rozhodnutie okresného riaditeľstva Policajného zboru č. ORP-P-505/ODI-2009-II z 30.
apríla 2010, ktorým bol žalobca uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. h) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, uložil mu pokutu vo výške 200 € a zákaz
činnosti viesť motorové vozidlá na dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 21 S 81/2010-69
z 23. februára 2011 tak, že konanie podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zastavil a žalovanému náhradu trov nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že sťažovateľ podal žalobu oneskorene. Napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu bolo totiž sťažovateľovi doručené a nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2010 a žalobu
krajskému súdu sťažovateľ podal 9. septembra 2010, teda po uplynutí lehoty dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni stanovenej
v § 250b ods. 1 OSP. Ako vyplynulo z obsahu spisu, napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu bolo sťažovateľovi doručované poštou do vlastných rúk; prvý (neúspešný) pokus
o doručenie bol vykonaný 18. júna 2010 s výzvou o opakované doručenie; opakovane
bezvýsledne bolo doručované sťažovateľovi 21. júna 2010; zásielka bola uložená na pošte
21. júna 2010, kde si ju sťažovateľ vyzdvihol 9. júla 2010. S poukazom na § 24 ods. 2
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej len
„Správny poriadok“), podľa ktorého ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní
od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát
o uložení nedozvedel, posledným dňom tejto trojdňovej lehoty bol 24. jún 2010. Zásielku
treba považovať za doručenú sťažovateľovi 24. júna 2010.
Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal odvolanie. Žiadal odvolací
súd, aby uznesenie krajského súdu č. k. 21 S 81/2010-69 z 23. februára 2011 zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Tvrdil, že neboli splnené podmienky náhradného
doručenia podľa § 24 Správneho poriadku, ich splnením sa krajský súd ani nezaoberal.
Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že v čase od 16. júna 2010 do 9. júla 2010 sa nezdržiaval
v meste Žilina, čo môže dokázať výsluchom svedkov. Sťažovateľ ďalej uviedol aj to, že
poštová doručenka nie je verejnou listinou, ktorej pravdivosť sa prezumuje, a preto
skutočnosti v nej uvedené sa mali dokazovať.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012 uznesenie krajského
súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdil, že k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 20/2011
z 25. apríla 2012 došlo tým, že najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky, pretože v prípade
sťažovateľa neboli splnené zákonom stanovené podmienky na nastúpenie fikcie doručenia
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. K zastaveniu konania v správnom súdnictve
tak došlo bez zákonného dôvodu, a preto je postup najvyššieho súdu odmietnutím
spravodlivosti. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd bol povinný skúmať procesné
podmienky a skutkové okolnosti pri doručovaní. Jednou z podmienok vzniku fikcie
doručenia je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež aj to, aby sa adresát,
ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, zdržiaval v mieste doručovania. Napriek tomu, že
nesplnenie týchto podmienok sťažovateľ namietal v odvolaní proti uzneseniu krajského
súdu, najvyšší súd vychádzal iba z obsahu doručenky, o ktorej platí, že údaje v nej sa
považujú za pravdivé, až kým sa nepreukáže opak. Sťažovateľ poukázal na to, že
z doručenky nie je možné zistiť, či doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil
sťažovateľa, že príde písomnosť znova doručovať a kedy; či bol sťažovateľ vhodným
spôsobom upovedomený o uložení zásielky, a najmä, či sa v mieste doručovania zdržiaval.
Aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že ak doručenka neobsahuje údaj o tom,
že adresát sa v mieste doručovania zdržiaval, je povinnosťou súdu vykonať šetrenie
na zistenie splnenia tejto podmienky a nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo
doručované, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase doručovania
v mieste doručovania nezdržiaval, pretože účastník konania nemá povinnosť preukazovať
opak toho, čo nie je osvedčené (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 239/2011
zo 14. marca 2012; sp. zn. 4 Sž 35/02 z 27. augusta 2002). Navyše, sťažovateľ nemal
možnosť pred rozhodnutím krajského súdu možnosť vyjadriť sa k dôvodu, pre ktorý bolo
konanie zastavené. Výklad ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku najvyšším súdom
bol interpretáciou, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí. Sťažovateľ požiadal ústavný
súd o odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012 je jeho tvrdenie, podľa ktorého
najvyšší súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení konania napriek tomu, že
neboli splnené podmienky vzniku fikcie doručenia, a to v dôsledku nesprávnej aplikácie
§ 24 ods. 2 Správneho poriadku.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 10 Sžd 20/2011 z 25. apríla 2012 odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.),
preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a ide o uznesenie, proti
ktorému je podanie odvolania prípustné (§ 202 O. s. p.), dospel jednomyseľne k záveru, že
odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p.
Podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku sa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia,
doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením
na preberanie zásielok.
Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci
sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že
písomnosť príde znova doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane
bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom
upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň
tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (§ 24
ods. 2 Správneho poriadku).
Posledná veta § 24 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje výnimku zo zásady, že
doručenie pôsobí až od okamihu, keď sa písomnosť dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu
na to, či sa adresát o uložení úradnej zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo nedozvedel,
zo zákona vyplýva, že uplynutím tejto zákonnej lehoty sa má za to, že mu bola písomnosť
doručená – ide o právnu fikciu doručenia písomnosti.
V administratívnom spise žalovaného je založené potvrdenie o doručení (doručenka)
rozhodnutia žalovaného č. KRP-KDI-SK-83/2010 zo dňa 16.06.2010, z ktorej odvolací súd
zistil nasledovné skutočnosti:
- dňa 18.06.2010 uskutočnil doručovateľ neúspešný pokus o doručenie s výzvou
o opakované doručenie
- dňa 21. 06.2010 uskutočnil doručovateľ opakované doručenie, ktoré bolo
taktiež neúspešné, na základe čoho zásielku toho istého dňa (21.06.2010) uložil na pošte,
- dňa 09.07.2010 o 18:20 hod. žalobca prevzal zásielku.
Uvedené zistenia, vyplývajúce z administratívneho spisu, sú totožné so zisteniami
krajského súdu, uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia. Odvolací súd sa stotožnil
aj so záverom krajského súdu, že žaloba, ktorú žalobca odovzdal na poštovú prepravu až
dňa 09.09.2010, bola podaná oneskorene. Žalobca si nevyzdvihol zásielku do troch dní od
jej uloženia, posledný deň tejto lehoty, t. j. 24.06.2010, sa považoval za deň doručenia,
dvojmesačná lehota na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O. s. p.) tak začala žalobcovi plynúť
dňom 25.06.2010 (§ 57 ods. 1 O. s. p.) a jej koniec pripadol na deň 25.08.2010, t. j.
na stredu. Krajský súd v odôvodnení uznesenia síce nesprávne uviedol, že posledným dňom
na podanie žaloby bol 24.08.2010 (utorok), avšak táto chyba v počítaní nemala vplyv
na správnosť rozhodnutia krajského súdu, keďže žalobca podal odvolanie na poštovú
prepravu až dňa 09.09.2010, teda zjavne oneskorene. Rozhodnutie žalovaného pritom
obsahovalo správne poučenie o možnosti jeho preskúmania súdom.
Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že doručenka nemá povahu verejnej listiny.
Uvedené tvrdenie je nesprávne, keďže riadne vyhotovená doručenka má povahu
verejnej listiny. Doručenka ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej
potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená,
že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom
alebo správnom konaní nedokazuje, dokazuje sa len jej prípadná nesprávnosť. Žalobca
v odvolaní namietal, že žalovaný správny orgán, ani krajský súd neskúmali, či doručovateľ
splnil povinnosti podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku, avšak v zmysle vyššie uvedeného,
žalovaný ani krajský súd takúto povinnosť nemali a žalobca v odvolaní nesprávnosť
doručenky nepreukázal.
V podanom odvolaní ďalej žalobca namietal, že krajský súd nezistil, že v čase
od 16.06.2010 do 09.07.2010 sa v meste Žilina nezdržiaval. K tejto námietke odvolací súd
poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 278/2011-13 zo dňa
16. júna 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol (s poukazom na svoj
nález sp. zn. I. ÚS 119/07 zo dňa 27. septembra 2007, v ktorom uviedol, že ak je adresátom
dostatočne preukázané, že záver o predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide
o doručenie neúčinné), že „dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa čase doručovania
v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán“. Ďalej uviedol, že
ani „čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania,
však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj
objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.“ Žalobca
na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase od 16.06.2010 do 09.07.2010 v meste Žilina
nezdržiaval, nepredložil žiaden dôkaz, preto platí záver krajského súdu, že rozhodnutie
žalovaného bolo právoplatne doručené.
K námietke žalobcu, že zásielka sa žalovanému nikdy nevrátila ako nedoručená a že
ju žalobca aj reálne obdržal, odvolací súd konštatoval, že predpokladom aplikácie fikcie
doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku nie je vrátenie nedoručenej zásielky
správnemu orgánu (ako je to napr. pri doručovaní právnickým osobám podľa § 25 ods. 2
Správneho poriadku). Správny poriadok v § 24 ods. 2 ustanovuje nasledujúce podmienky,
za splnenia ktorých sa zásielka považuje za doručenú a to bez ohľadu na jej skutočné
doručenie:
- adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý,
hoci sa v mieste doručovania zdržiaval,
- doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, že
písomnosť príde znova doručiť v určený deň a hodinu,
- nový (druhý) pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný,
- doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil adresáta o uložení písomnosti
na pošte,
- adresát si nevyzdvihol písomnosť do troch dní od jej uloženia.
Ak sú splnené všetky vyššie uvedené podmienky, považuje sa posledný deň trojdňovej
lehoty uloženia zásielky za deň jej doručenia a to aj v prípade, ak sa adresát o uložení
zásielky nedozvedel, príp. sa o uložení zásielky dozvedel, ale si ju vyzdvihol až po uplynutí
tejto trojdňovej lehoty.
Tvrdenie žalobcu, že fikcia nemôže byť nikdy použitá tak, aby pôsobila vedome ujmu
na právach a právom chránených záujmoch dotknutej osoby, nemá oporu v zákone, preto sa
ním odvolací súd nezaoberal a žalobcovo porovnanie časových intervalov , v ktorých konali
štátne orgány, s intervalmi, v ktorých žalobca preberal písomnosti, bolo v preskúmavanom
prípade právne irelevantné, vzhľadom na čo sa ním odvolací súd takisto nezaoberal.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že krajský súd nepochybil, keď rozhodol o zastavení
konania podľa § 250d ods. 3 O. s. p., keďže žalobca podal žalobu zjavne oneskorene,
pričom v odvolacom konaní nepreukázal, že by sa v čase doručovania rozhodnutia
žalovaného v mieste doručovania nezdržiaval a ani nepreukázal nesprávnosť potvrdenia
o doručení rozhodnutia žalovaného. Odvolací súd sa s právnym záverom krajského súdu,
uvedením v jeho rozhodnutí, stotožnil, námietkam žalobcu nevyhovel a napadnuté uznesenie
Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 81/2010-69 zo dňa 23.02.2011 podľa § 219 O. s. p.
v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»
Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ
v odvolaní nastolil. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že rozhodnutie prvostupňového
súdu je vecne správne, aj ako k záveru, že vo veci sťažovateľa boli splnené podmienky
vzniku fikcie doručenia. Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty
sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažnosť sťažovateľa bolo
potrebné z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť, nerozhodoval už osobitne
o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012