Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 507/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Č., Ž., zastúpeného advokátkou

Mgr. M. M., Advokátska kancelária M., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012

doručená sťažnosť Ing. Š. Č., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

25. apríla 2012, ktorou žiada vydať tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.04.2012,

sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa Ing. Š. Č., nar. ..., bytom ..., Ž.,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2012,

sp. zn. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania vedeného pred Krajským súdom v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát, Ž. (ďalej len „žalovaný“), domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. KRP-KDI-SK-83/2010 zo 16. júna 2010 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie správneho orgánu“). Žalovaný týmto rozhodnutím potvrdil

rozhodnutie okresného riaditeľstva Policajného zboru č. ORP-P-505/ODI-2009-II z 30.

apríla 2010, ktorým bol žalobca uznaný vinným z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky podľa

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, uložil mu pokutu vo výške 200 € a zákaz

činnosti viesť motorové vozidlá na dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -69

z 23. februára 2011 tak, že konanie podľa

(ďalej len „OSP“) zastavil a žalovanému náhradu trov nepriznal. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že sťažovateľ podal žalobu oneskorene. Napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu bolo totiž sťažovateľovi doručené a nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2010 a žalobu

krajskému súdu sťažovateľ podal 9. septembra 2010, teda po uplynutí lehoty dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni stanovenej

v . Ako vyplynulo z obsahu spisu, napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu bolo sťažovateľovi doručované poštou do vlastných rúk; prvý (neúspešný) pokus

o doručenie bol vykonaný 18. júna 2010 s výzvou o opakované doručenie; opakovane

bezvýsledne bolo doručované sťažovateľovi 21. júna 2010; zásielka bola uložená na pošte

21. júna 2010, kde si ju sťažovateľ vyzdvihol 9. júla 2010. S poukazom na § 24 ods. 2

o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej len

„Správny poriadok“), podľa ktorého ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní

od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát

o uložení nedozvedel, posledným dňom tejto trojdňovej lehoty bol 24. jún 2010. Zásielku

treba považovať za doručenú sťažovateľovi 24. júna 2010.

Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal odvolanie. Žiadal odvolací

súd, aby uznesenie krajského súdu č. k. -69 z 23. februára 2011 zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Tvrdil, že neboli splnené podmienky náhradného

doručenia podľa § 24 Správneho poriadku, ich splnením sa krajský súd ani nezaoberal.

Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že v čase od 16. júna 2010 do 9. júla 2010 sa nezdržiaval

v meste Žilina, čo môže dokázať výsluchom svedkov. Sťažovateľ ďalej uviedol aj to, že

poštová doručenka nie je verejnou listinou, ktorej pravdivosť sa prezumuje, a preto

skutočnosti v nej uvedené sa mali dokazovať.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. apríla 2012 uznesenie krajského

súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdil, že k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. apríla 2012 došlo tým, že najvyšší súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil

napriek tomu, že pre takýto postup neboli splnené podmienky, pretože v prípade

sťažovateľa neboli splnené zákonom stanovené podmienky na nastúpenie fikcie doručenia

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. K zastaveniu konania v správnom súdnictve

tak došlo bez zákonného dôvodu, a preto je postup najvyššieho súdu odmietnutím

spravodlivosti. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd bol povinný skúmať procesné

podmienky a skutkové okolnosti pri doručovaní. Jednou z podmienok vzniku fikcie

doručenia je zachovanie predpísaného postupu doručovateľom a tiež aj to, aby sa adresát,

ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, zdržiaval v mieste doručovania. Napriek tomu, že

nesplnenie týchto podmienok sťažovateľ namietal v odvolaní proti uzneseniu krajského

súdu, najvyšší súd vychádzal iba z obsahu doručenky, o ktorej platí, že údaje v nej sa

považujú za pravdivé, až kým sa nepreukáže opak. Sťažovateľ poukázal na to, že

z doručenky nie je možné zistiť, či doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil

sťažovateľa, že príde písomnosť znova doručovať a kedy; či bol sťažovateľ vhodným

spôsobom upovedomený o uložení zásielky, a najmä, či sa v mieste doručovania zdržiaval.

Aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že ak doručenka neobsahuje údaj o tom,

že adresát sa v mieste doručovania zdržiaval, je povinnosťou súdu vykonať šetrenie

na zistenie splnenia tejto podmienky a nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo

doručované, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase doručovania

v mieste doručovania nezdržiaval, pretože účastník konania nemá povinnosť preukazovať

opak toho, čo nie je osvedčené (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. marca 2012; sp. zn. z 27. augusta 2002). Navyše, sťažovateľ nemal

možnosť pred rozhodnutím krajského súdu možnosť vyjadriť sa k dôvodu, pre ktorý bolo

konanie zastavené. Výklad ustanovenia § 24 ods. 2 Správneho poriadku najvyšším súdom

bol interpretáciou, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí. Sťažovateľ požiadal ústavný

súd o odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2012 je jeho tvrdenie, podľa ktorého

najvyšší súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení konania napriek tomu, že

neboli splnené podmienky vzniku fikcie doručenia, a to v dôsledku nesprávnej aplikácie

§ 24 ods. 2 Správneho poriadku.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 25. apríla 2012 odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ),

preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu a po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a ide o uznesenie, proti

ktorému je podanie odvolania prípustné ( ), dospel jednomyseľne k záveru, že

odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia

Podľa § 24 ods. 1 Správneho poriadku sa dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia,

doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením

na preberanie zásielok.

Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci

sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že

písomnosť príde znova doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane

bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom

upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň

tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel (§ 24

ods. 2 Správneho poriadku).

Posledná veta § 24 ods. 2 Správneho poriadku predstavuje výnimku zo zásady, že

doručenie pôsobí až od okamihu, keď sa písomnosť dostala do rúk adresáta. Bez ohľadu

na to, či sa adresát o uložení úradnej zásielky na pošte fakticky dozvedel alebo nedozvedel,

zo zákona vyplýva, že uplynutím tejto zákonnej lehoty sa má za to, že mu bola písomnosť

doručená – ide o právnu fikciu doručenia písomnosti.

V administratívnom spise žalovaného je založené potvrdenie o doručení (doručenka)

rozhodnutia žalovaného č. KRP-KDI-SK-83/2010 zo dňa 16.06.2010, z ktorej odvolací súd

zistil nasledovné skutočnosti:

- dňa 18.06.2010 uskutočnil doručovateľ neúspešný pokus o doručenie s výzvou

o opakované doručenie

- dňa 21. 06.2010 uskutočnil doručovateľ opakované doručenie, ktoré bolo

taktiež neúspešné, na základe čoho zásielku toho istého dňa (21.06.2010) uložil na pošte,

- dňa 09.07.2010 o 18:20 hod. žalobca prevzal zásielku.

Uvedené zistenia, vyplývajúce z administratívneho spisu, sú totožné so zisteniami

krajského súdu, uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia. Odvolací súd sa stotožnil

aj so záverom krajského súdu, že žaloba, ktorú žalobca odovzdal na poštovú prepravu až

dňa 09.09.2010, bola podaná oneskorene. Žalobca si nevyzdvihol zásielku do troch dní od

jej uloženia, posledný deň tejto lehoty, t. j. 24.06.2010, sa považoval za deň doručenia,

dvojmesačná lehota na podanie žaloby ( ) tak začala žalobcovi plynúť

dňom 25.06.2010 ( ) a jej koniec pripadol na deň 25.08.2010, t. j.

na stredu. Krajský súd v odôvodnení uznesenia síce nesprávne uviedol, že posledným dňom

na podanie žaloby bol 24.08.2010 (utorok), avšak táto chyba v počítaní nemala vplyv

na správnosť rozhodnutia krajského súdu, keďže žalobca podal odvolanie na poštovú

prepravu až dňa 09.09.2010, teda zjavne oneskorene. Rozhodnutie žalovaného pritom

obsahovalo správne poučenie o možnosti jeho preskúmania súdom.

Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že doručenka nemá povahu verejnej listiny.

Uvedené tvrdenie je nesprávne, keďže riadne vyhotovená doručenka má povahu

verejnej listiny. Doručenka ako verejná listina preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej

potvrdzuje a je dôkazom, že sa písomnosť doručila, ak nie je preukázaný opak. To znamená,

že pre ňu platí vyvrátiteľná domnienka jej správnosti, pričom jej správnosť sa v súdnom

alebo správnom konaní nedokazuje, dokazuje sa len jej prípadná nesprávnosť. Žalobca

v odvolaní namietal, že žalovaný správny orgán, ani krajský súd neskúmali, či doručovateľ

splnil povinnosti podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku, avšak v zmysle vyššie uvedeného,

žalovaný ani krajský súd takúto povinnosť nemali a žalobca v odvolaní nesprávnosť

doručenky nepreukázal.

V podanom odvolaní ďalej žalobca namietal, že krajský súd nezistil, že v čase

od 16.06.2010 do 09.07.2010 sa v meste Žilina nezdržiaval. K tejto námietke odvolací súd

poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -13 zo dňa

16. júna 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol (s poukazom na svoj

nález sp. zn. zo dňa 27. septembra 2007, v ktorom uviedol, že ak je adresátom

dostatočne preukázané, že záver o predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide

o doručenie neúčinné), že „dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa čase doručovania

v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán“. Ďalej uviedol, že

ani „čestné vyhlásenie adresáta, že sa v mieste bydliska nezdržiaval v čase doručovania,

však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj

objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.“ Žalobca

na preukázanie svojho tvrdenia, že sa v čase od 16.06.2010 do 09.07.2010 v meste Žilina

nezdržiaval, nepredložil žiaden dôkaz, preto platí záver krajského súdu, že rozhodnutie

žalovaného bolo právoplatne doručené.

K námietke žalobcu, že zásielka sa žalovanému nikdy nevrátila ako nedoručená a že

ju žalobca aj reálne obdržal, odvolací súd konštatoval, že predpokladom aplikácie fikcie

doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku nie je vrátenie nedoručenej zásielky

správnemu orgánu (ako je to napr. pri doručovaní právnickým osobám podľa § 25 ods. 2

Správneho poriadku). Správny poriadok v § 24 ods. 2 ustanovuje nasledujúce podmienky,

za splnenia ktorých sa zásielka považuje za doručenú a to bez ohľadu na jej skutočné

doručenie:

- adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý,

hoci sa v mieste doručovania zdržiaval,

- doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, že

písomnosť príde znova doručiť v určený deň a hodinu,

- nový (druhý) pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný,

- doručovateľ vhodným spôsobom upovedomil adresáta o uložení písomnosti

na pošte,

- adresát si nevyzdvihol písomnosť do troch dní od jej uloženia.

Ak sú splnené všetky vyššie uvedené podmienky, považuje sa posledný deň trojdňovej

lehoty uloženia zásielky za deň jej doručenia a to aj v prípade, ak sa adresát o uložení

zásielky nedozvedel, príp. sa o uložení zásielky dozvedel, ale si ju vyzdvihol až po uplynutí

tejto trojdňovej lehoty.

Tvrdenie žalobcu, že fikcia nemôže byť nikdy použitá tak, aby pôsobila vedome ujmu

na právach a právom chránených záujmoch dotknutej osoby, nemá oporu v zákone, preto sa

ním odvolací súd nezaoberal a žalobcovo porovnanie časových intervalov , v ktorých konali

štátne orgány, s intervalmi, v ktorých žalobca preberal písomnosti, bolo v preskúmavanom

prípade právne irelevantné, vzhľadom na čo sa ním odvolací súd takisto nezaoberal.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že krajský súd nepochybil, keď rozhodol o zastavení

konania podľa , keďže žalobca podal žalobu zjavne oneskorene,

pričom v odvolacom konaní nepreukázal, že by sa v čase doručovania rozhodnutia

žalovaného v mieste doručovania nezdržiaval a ani nepreukázal nesprávnosť potvrdenia

o doručení rozhodnutia žalovaného. Odvolací súd sa s právnym záverom krajského súdu,

uvedením v jeho rozhodnutí, stotožnil, námietkam žalobcu nevyhovel a napadnuté uznesenie

Krajského súdu v Žiline č. k. -69 zo dňa 23.02.2011 podľa

v spojení s ako vecne správne potvrdil.»

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ

v odvolaní nastolil. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že rozhodnutie prvostupňového

súdu je vecne správne, aj ako k záveru, že vo veci sťažovateľa boli splnené podmienky

vzniku fikcie doručenia. Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty

sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, a preto sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažnosť sťažovateľa bolo

potrebné z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť, nerozhodoval už osobitne

o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012