Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 574/2012
PDF · 282.92 KB
No categories available
I. ÚS 574/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátom JUDr. S. D., K., vo
veci namietaného porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej
základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.
13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 26
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva podľa čl. 1 Dohovoru
o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) a práva podľa čl. 6 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 24. mája
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012
doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 1
a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základných práv podľa
čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd [(ďalej len „listina“), sťažovateľka zrejme nesprávne uviedla
v petite sťažnosti čl. 37 ods. 4 listiny, pozn.], práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 26
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), práva podľa
čl. 1 Dohovoru o diskriminácii a práva podľa čl. 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt o hospodárskych právach“) postupom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6
S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 24. mája
2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že rozhodnutím
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v R. (ďalej len „úrad práce“) č. AA/2006/040883-
OSÚ z 1. júna 2006 bol so sťažovateľkou ukončený štátnozamestnanecký pomer „... podľa
ust. § 39 ods. 1 písm. a/, § 40 ods. 2 písm. a/ a § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej
službe v znení platnom a účinnom v čase vydanie rozhodnutia, a to z dôvodu, že jej
štátnozamestnanecké miesto malo byť zrušené“.
Proti uvedenému rozhodnutiu úradu práce podala sťažovateľka 16. júna 2006
odvolanie, o ktorom odvolací orgán (vedúca úradu práce) rozhodnutím č. AA/2006/085853
zo 16. októbra 2006 na základe stanoviska poradnej komisie rozhodol tak, že odvolanie
sťažovateľky zamietol a rozhodnutie č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 potvrdil.
Sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný
súd“) 28. decembra 2006 domáhala preskúmania uvedených rozhodnutí žalovaného (úradu
práce, pozn.), t. j. rozhodnutia z 1. júna 2006, ako aj rozhodnutia odvolacieho orgánu,
vedúcej úradu práce č. AA/2006/085853 zo 16. októbra 2006 „... podľa 2. hlavy 5. časti
OSP... “.
Okresný súd postúpil uznesením zo 4. januára 2007 vec sťažovateľky vecne
a miestne príslušnému krajskému súdu. Krajský súd vyzval uznesením sp. zn. 6 S 25/2007
z 13. marca 2007 sťažovateľku na doplnenie návrhu a tiež, aby si v súlade s § 250a
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zvolila advokáta na zastupovanie, pretože
v uvedenom konaní sa vyžaduje povinné právne zastúpenie. Na jej žiadosť jej krajský súd
16. mája 2007 ustanovil v konaní v jej právnej veci právnu zástupkyňu (advokátku).
Ustanovená právna zástupkyňa písomným podaním doručeným súdu 12. júla 2007 doplnila
žalobu sťažovateľky.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 25/2007 z 26. júna 2008 žalobu sťažovateľky
zamietol, pričom sa „... pri rozhodovaní o veci zaoberal iba skutočnosťami, ktoré
sťažovateľka výslovne uviedla v Návrhu na začatie konania zo dňa 21.12.2006“. Krajský
súd sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré boli uvedené v administratívnom spise žalovaného,
zároveň sa však nezaoberal ani argumentáciou vyjadrenou v doplnení žaloby, ktorú podala
sťažovateľka, zastúpená právnou zástupkyňou, na krajskom súde 12. júla 2007. Krajský súd
tento postup odôvodnil tým, že tieto ďalšie dôvody vyjadrené v doplnení žaloby z 12. júla
2007 boli uplatnené až po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie
žaloby podľa § 250b OSP. Krajský súd dospel k uvedenému záveru aj napriek tomu, že
sťažovateľke ustanovil právnu zástupkyňu na zastupovanie až po uplynutí dvojmesačnej
lehoty na podanie žaloby. Proti rozsudku krajského súdu 26. júna 2008 podala sťažovateľka
odvolanie, v ktorom namietala, že sa súd pri rozhodovaní o jej žalobe nezaoberal všetkými
uplatnenými argumentmi, ale iba tými, ktoré boli výslovne uvedené v jej žalobe
z 21. decembra 2006. Zároveň sťažovateľka poukázala na to, že ustanovenia § 126, § 138
a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 312/2001 Z. z.“), na základe ktorých bolo
rozhodované o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky, sú „... v príkrom
rozpore s ust. čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 36 písm. b/ Ústavy SR...“, pretože o odvolaní
vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru rozhodovala vedúca úradu, teda osoba, ktorá
bola v zmysle § 126 zákona č. 312/2001 Z. z. zároveň orgánom príslušným na rozhodovanie
v prvom stupni. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla 2009 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľka podala proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 203/2008 z 2. apríla
2009 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 131/2009 z 23.
septembra 2009 tak, že konanie bolo zastavené.
3. Sťažovateľka napadla rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 203/2008
z 2. apríla 2009, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 S 25/2007 z 26. júna 2008
sťažnosťou na ústavnom súde.
Ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky nálezom sp. zn. IV. ÚS 187/2011
z 28. júla 2011, ktorým vyslovil, že postupom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky
vedenej pod sp. zn. 8 Sžo 203/2008 a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 bolo porušené
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny a základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2
listiny v spojení so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny,
ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
zároveň zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd tak opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 S 25/2007
z 26. júna 2008. Vzhľadom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 187/2011
z 28. júla 2011 najvyšší súd zrušil z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP rozsudok
krajského súdu z 26. júna 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd viazaný
závermi v uvedenom náleze ústavného súdu dospel k záveru, že pokiaľ krajský súd vo veci
sťažovateľky nepreskúmal komplexne aj jej námietky uvedené v odvolaní zo 16. júna 2006
proti rozhodnutiu žalovaného o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru a v doplnení
žaloby podanej na krajskom súde 12. júla 2007, porušil základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajskému súdu preto uložil v medziach
žaloby dôsledne vysporiadať sa aj s týmito námietkami sťažovateľky.
4. Krajský súd preto opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného
v rozsahu a dôvodoch uvedených v žalobe vrátane dôvodov uvedených v odvolaní
sťažovateľky zo 16. júna 2006 proti rozhodnutiu žalovaného o ukončení
štátnozamestnaneckého pomeru a v doplnení žaloby podanej na krajskom súde 12. júla
2007. Krajský súd sa zároveň tiež oboznámil s administratívnym spisom odporcu a dospel
znovu k záveru, že žaloba sťažovateľky nie je dôvodná. Krajský súd rozhodol vo veci
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 6 S 25/2007 z 12. januára 2012 tak, že žalobu zamietol
a nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 13/2012 z 24. mája 2012, ktorým potvrdil
rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012.
5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta v zásade dva okruhy nedostatkov, ktoré majú
mať za následok porušenie jej označených práv:
a) k porušeniu práv sťažovateľky malo dôjsť jednak v postupe žalovaného – úradu
práce, a následne aj konajúcich súdov, pretože tá istá osoba (vedúca úradu) bola oprávnená
rozhodovať v správnom konaní ako prvostupňový orgán a na základe stanoviska odvolacej
komisie, ktorú táto osoba sama kreuje, aj ako odvolací orgán. Sťažovateľka namieta nesúlad
§ 126, § 138 a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36
ústavy a v sťažnosti uvedenými ustanoveniami medzinárodných dohovorov,
b) zároveň mali byť porušené práva sťažovateľky v konaní pred súdmi (krajským
súdom a najvyšším súdom), pretože jej nezabezpečili plnú ochranu jej práv, ktoré mali byť
porušené v konaní pred správnymi orgánmi. V tejto súvislosti poukázala sťažovateľka
opakovane na „... absenciu nestrannosti orgánu, ktorý rozhodol o jej odvolaní voči
rozhodnutiu o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru“. Podľa sťažovateľky je totiž
právomoc súdov v správnom súdnictve obmedzená iba na preskúmanie zákonnosti
napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Preto v prípade, ak boli splnené všetky
zákonom ustanovené náležitosti pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu, súd
nedisponuje právomocou takéto rozhodnutie zrušiť, čo „... evokuje formalizmus ochrany
práv sťažovateľky a jej právo na nezaujatý a nestranný orgán, ktorý by rozhodol o jej
základných právach“. Tým bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s právom podľa čl. 13 dohovoru. Zároveň sťažovateľka namietala aj porušenie základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných
práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 listiny,
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, práva podľa čl. 26 paktu, práva podľa
čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) a práva podľa čl. 6
paktu o hospodárskych právach postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 24. mája 2012. Zároveň
požaduje zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 13/2012 z 24. mája 2012 a vrátiť
mu vec na ďalšie konanie. Napokon žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie
„vo výške 10.000,- €“ a úhrada trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť
predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí. Z obsahu sťažnosti zistil, že podstatná časť
argumentácie sťažovateľky sa sústredila na vyjadrenie nesúhlasu s tým, že okolnosti
skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru boli žalovaným – úradom práce a následne aj
konajúcimi súdmi posudzované podľa § 126, § 138 a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. Tieto
ustanovenia sú podľa sťažovateľky v rozpore s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36
ústavy, ako aj v sťažnosti uvedenými ustanoveniami medzinárodných dohovorov. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený rozhodnúť (v prípade, že
sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti), či konaním, opomenutím alebo
iným aktom označeného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva alebo
slobody, nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu
s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou a v závislosti
od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva alebo
slobody sťažovateľa (I. ÚS 414/2010, PL. ÚS 34/07). Sťažovateľka ako fyzická osoba totiž
nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)
až f) ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť je v tejto časti podaná niekým, kto nie je oprávnený
podať takýto návrh, bolo potrebné ju v tejto časti odmietnuť pri jej predbežnom prerokovaní
ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
10. Vzhľadom na uvedené ostalo úlohou ústavného súdu posúdiť namietané
porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 25/2007 (ďalej len „napadnuté konanie“)
a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Sžo 13/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 24. mája
2012.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 12. januára 2012
11. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným
porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto
právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a jeho rozsudkom z 12. januára 2012. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv
v súvislosti s postupom krajského súdu ako súdu prvého stupňa v napadnutom konaní a jeho
napadnutým rozsudkom podaním odvolania proti nemu. Túto možno aj sťažovateľka reálne
využila a napadnutý rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012 už bol predmetom
posúdenia najvyšším súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný
súd preto sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu krajského súdu v napadnutom
konaní a jeho rozsudku z 12. januára 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 24. mája 2012
12. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozsahom
právomoci súdov v správnom súdnictve. Vo veci sťažovateľky išlo o konanie podľa druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. o rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov ako súčasti správneho súdnictva. Súdy
preskúmavali zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného (úradu práce), no nedisponovali
právomocou odstrániť sťažovateľkou tvrdenú zaujatosť správneho orgánu, ktorá mala
spočívať v tom, že tá istá osoba (vedúca úradu) rozhodovala vo veci sťažovateľky ako
prvostupňový orgán a na základe stanoviska odvolacej komisie, ktorú táto osoba sama
kreuje, aj ako odvolací orgán.
Ústavný súd v prvom rade uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv
fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Preto každá
osoba, ktorá sa cíti poškodená takýmto rozhodnutím, má právo dovolať sa súdu ako
nezávislého orgánu, a vyvolať tak konanie, v ktorom už správny orgán nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho
práva v konaní ide. Súdy zrušia napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, a prípadne aj
správneho orgánu prvého stupňa, keď v napadnutom rozhodnutí, prípadne predchádzajúcom
postupe správneho orgánu zistia niektorú z vád uvedenú v § 250j ods. 2 písm. a) až e) OSP.
Ide o široký rozsah nedostatkov a pochybení týkajúcich sa zisťovania skutkového stavu,
právneho posúdenia veci, úplnosti spisového materiálu, ako aj procesných pochybení
správneho orgánu. Preto nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky o nedostatočnej
právomoci súdov pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného (úradu práce), ktorým
bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o skončení jej
štátnozamestnaneckého pomeru či o formalizme ochrany jej práv zo strany súdov. Podstata
argumentácie sťažovateľky je však aj v tejto časti sťažnosti namierená predovšetkým proti
hmotnoprávnej úprave zákona č. 312/2001 Z. z., podľa ktorej sa postupovalo v prípade
sťažovateľky. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na článok 9 odôvodnenia tohto
uznesenia, podľa ktorého sťažovateľka nie je oprávnená na podanie návrhu na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, pretože nepatrí do okruhu
osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy
a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde.
13. Ústavný súd však s záujme zachovania materiálnej ochrany práv sťažovateľky
preskúmal rozsudok najvyššieho súdu z 24. mája 2012, ako aj napadnuté konanie
najvyššieho súdu, ktoré mu predchádzalo z hľadiska možného porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Vychádzajúc z takto vymedzenej právomoci ústavného súdu bolo jeho úlohou
posúdiť, či rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok
krajského súdu z 12. januára 2012, prípadne postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľky. V odôvodnení napadnutého
rozsudku po prepise dôvodov rozsudku krajského súdu, opise dôvodov odvolania
sťažovateľky a vyjadrenia žalovaného najvyšší súd popísal skutkový stav vo veci
sťažovateľky. Najvyšší súd skutkový stav zistil zo súdneho spisu, ako aj administratívneho
spisu žalovaného a následne sa podrobne zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľky.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval príslušné ustanovenia zákona
č. 312/2001 Z. z., ktoré sa aplikovali v prípade sťažovateľky. Následne sa korektne
vysporiadal s argumentáciu sťažovateľky, ktorá namietala ako nedostatok právnej úpravy
fakt, že ako odvolací orgán v jej veci rozhodovala vedúca úradu (na základe stanoviska
odvolacej komisie), ktorá rozhodovala aj ako prvostupňový orgán. Najvyšší súd preskúmal
rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012 aj z hľadiska námietok sťažovateľky, ktoré
uplatnila v odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného o skončení jej štátnozamestnaneckého
pomeru a v doplnení žaloby z 12. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok najvyššieho
súdu z 24. mája 2012 vrátane jeho postupu v napadnutom konaní bol v intenciách nálezu
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. júla 2011.
14. Ústavný súd preto hodnotí rozsudok najvyššieho súdu z 24. mája 2012 ako
dôkladne a kvalifikovane odôvodnený. Záver najvyššieho súdu o správnosti rozsudku
krajského súdu z 12. januára 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá nemožno
rozhodne považovať za svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený. Najvyšší súd preto
rozsudkom z 24. mája 2012, prípadne postupom v napadnutom konaní, nemohol porušiť
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny
a ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu
takéto nedostatky rozhodne nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
15. Obdobne ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky
aj v časti namietaného porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
zaručeného v čl. 37 ods. 3 listiny a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
Sťažovateľka sťažnosť v tejto časti vôbec bližšie neodôvodňuje a ústavný súd
z popísaného priebehu konania nezistil nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by najvyšší súd
v napadnutom konaní pristupoval k sťažovateľke ako účastníkovi odvolacieho konania
diskriminačne v porovnaní s prístupom k žalovanému.
Rovnako ústavný súd nezistil porušenie práva sťažovateľky na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Krajský súd rozsudkom z 12. januára 2012 žalobu
sťažovateľky zamietol, proti ktorému sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol
najvyšší súd rozsudkom z 24. mája 2012, ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.
O odvolaní sťažovateľky tak bolo rozhodnuté príslušným súdom, urýchlene a nepochybne
kvalifikovane, ako už bolo konštatované v bode 14 odôvodnenia tohto uznesenia.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
16. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012