Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 574/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátom JUDr. S. D., K., vo

veci namietaného porušenia a a jej

základných práv podľa a 3, a

a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.

13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 26

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva podľa čl. 1 Dohovoru

o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) a práva podľa čl. 6 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012

doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 1

a (ďalej len „“) a jej základných práv podľa

a 3, a a podľa a Listiny

základných práv a slobôd [(ďalej len „listina“), sťažovateľka zrejme nesprávne uviedla

v petite sťažnosti čl. 37 ods. 4 listiny, pozn.], práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 26

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), práva podľa

čl. 1 Dohovoru o diskriminácii a práva podľa čl. 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach (ďalej len „pakt o hospodárskych právach“) postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6

S 25/2007 a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája

2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že rozhodnutím

Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v R. (ďalej len „úrad práce“) č. AA/2006/040883-

OSÚ z 1. júna 2006 bol so sťažovateľkou ukončený štátnozamestnanecký pomer „... podľa

ust. , a o štátnej

službe v znení platnom a účinnom v čase vydanie rozhodnutia, a to z dôvodu, že jej

štátnozamestnanecké miesto malo byť zrušené“.

Proti uvedenému rozhodnutiu úradu práce podala sťažovateľka 16. júna 2006

odvolanie, o ktorom odvolací orgán (vedúca úradu práce) rozhodnutím č. AA/2006/085853

zo 16. októbra 2006 na základe stanoviska poradnej komisie rozhodol tak, že odvolanie

sťažovateľky zamietol a rozhodnutie č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 potvrdil.

Sťažovateľka sa žalobou podanou na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný

súd“) 28. decembra 2006 domáhala preskúmania uvedených rozhodnutí žalovaného (úradu

práce, pozn.), t. j. rozhodnutia z 1. júna 2006, ako aj rozhodnutia odvolacieho orgánu,

vedúcej úradu práce č. AA/2006/085853 zo 16. októbra 2006 „... podľa 2. hlavy 5. časti

... “.

Okresný súd postúpil uznesením zo 4. januára 2007 vec sťažovateľky vecne

a miestne príslušnému krajskému súdu. Krajský súd vyzval uznesením sp. zn.

z 13. marca 2007 sťažovateľku na doplnenie návrhu a tiež, aby si v súlade s § 250a

(ďalej len „OSP“) zvolila advokáta na zastupovanie, pretože

v uvedenom konaní sa vyžaduje povinné právne zastúpenie. Na jej žiadosť jej krajský súd

16. mája 2007 ustanovil v konaní v jej právnej veci právnu zástupkyňu (advokátku).

Ustanovená právna zástupkyňa písomným podaním doručeným súdu 12. júla 2007 doplnila

žalobu sťažovateľky.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2008 žalobu sťažovateľky

zamietol, pričom sa „... pri rozhodovaní o veci zaoberal iba skutočnosťami, ktoré

sťažovateľka výslovne uviedla v Návrhu na začatie konania zo dňa 21.12.2006“. Krajský

súd sa nezaoberal skutočnosťami, ktoré boli uvedené v administratívnom spise žalovaného,

zároveň sa však nezaoberal ani argumentáciou vyjadrenou v doplnení žaloby, ktorú podala

sťažovateľka, zastúpená právnou zástupkyňou, na krajskom súde 12. júla 2007. Krajský súd

tento postup odôvodnil tým, že tieto ďalšie dôvody vyjadrené v doplnení žaloby z 12. júla

2007 boli uplatnené až po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie

žaloby podľa . Krajský súd dospel k uvedenému záveru aj napriek tomu, že

sťažovateľke ustanovil právnu zástupkyňu na zastupovanie až po uplynutí dvojmesačnej

lehoty na podanie žaloby. Proti rozsudku krajského súdu 26. júna 2008 podala sťažovateľka

odvolanie, v ktorom namietala, že sa súd pri rozhodovaní o jej žalobe nezaoberal všetkými

uplatnenými argumentmi, ale iba tými, ktoré boli výslovne uvedené v jej žalobe

z 21. decembra 2006. Zároveň sťažovateľka poukázala na to, že ustanovenia § 126, § 138

a o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), na základe ktorých bolo

rozhodované o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľky, sú „... v príkrom

rozpore s ust. , a / SR...“, pretože o odvolaní

vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru rozhodovala vedúca úradu, teda osoba, ktorá

bola v zmysle zároveň orgánom príslušným na rozhodovanie

v prvom stupni. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 2. apríla 2009 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľka podala proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 2. apríla

2009 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23.

septembra 2009 tak, že konanie bolo zastavené.

3. Sťažovateľka napadla rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. apríla 2009, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2008

sťažnosťou na ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky nálezom sp. zn.

z 28. júla 2011, ktorým vyslovil, že postupom najvyššieho súdu vo veci sťažovateľky

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2

listiny v spojení so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd

zároveň zrušil rozsudok najvyššieho súdu z 2. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd tak opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 26. júna 2008. Vzhľadom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 28. júla 2011 najvyšší súd zrušil z dôvodu podľa rozsudok

krajského súdu z 26. júna 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd viazaný

závermi v uvedenom náleze ústavného súdu dospel k záveru, že pokiaľ krajský súd vo veci

sťažovateľky nepreskúmal komplexne aj jej námietky uvedené v odvolaní zo 16. júna 2006

proti rozhodnutiu žalovaného o ukončení štátnozamestnaneckého pomeru a v doplnení

žaloby podanej na krajskom súde 12. júla 2007, porušil základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa . Krajskému súdu preto uložil v medziach

žaloby dôsledne vysporiadať sa aj s týmito námietkami sťažovateľky.

4. Krajský súd preto opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného

v rozsahu a dôvodoch uvedených v žalobe vrátane dôvodov uvedených v odvolaní

sťažovateľky zo 16. júna 2006 proti rozhodnutiu žalovaného o ukončení

štátnozamestnaneckého pomeru a v doplnení žaloby podanej na krajskom súde 12. júla

2007. Krajský súd sa zároveň tiež oboznámil s administratívnym spisom odporcu a dospel

znovu k záveru, že žaloba sťažovateľky nie je dôvodná. Krajský súd rozhodol vo veci

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2012 tak, že žalobu zamietol

a nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2012, ktorým potvrdil

rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012.

5. Sťažovateľka v sťažnosti namieta v zásade dva okruhy nedostatkov, ktoré majú

mať za následok porušenie jej označených práv:

a) k porušeniu práv sťažovateľky malo dôjsť jednak v postupe žalovaného – úradu

práce, a následne aj konajúcich súdov, pretože tá istá osoba (vedúca úradu) bola oprávnená

rozhodovať v správnom konaní ako prvostupňový orgán a na základe stanoviska odvolacej

komisie, ktorú táto osoba sama kreuje, aj ako odvolací orgán. Sťažovateľka namieta nesúlad

, a s , , a 3 a

a v sťažnosti uvedenými ustanoveniami medzinárodných dohovorov,

b) zároveň mali byť porušené práva sťažovateľky v konaní pred súdmi (krajským

súdom a najvyšším súdom), pretože jej nezabezpečili plnú ochranu jej práv, ktoré mali byť

porušené v konaní pred správnymi orgánmi. V tejto súvislosti poukázala sťažovateľka

opakovane na „... absenciu nestrannosti orgánu, ktorý rozhodol o jej odvolaní voči

rozhodnutiu o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru“. Podľa sťažovateľky je totiž

právomoc súdov v správnom súdnictve obmedzená iba na preskúmanie zákonnosti

napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Preto v prípade, ak boli splnené všetky

zákonom ustanovené náležitosti pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu, súd

nedisponuje právomocou takéto rozhodnutie zrušiť, čo „... evokuje formalizmus ochrany

práv sťažovateľky a jej právo na nezaujatý a nestranný orgán, ktorý by rozhodol o jej

základných právach“. Tým bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo podľa

a listiny, ako aj jej právo podľa dohovoru v spojení

s právom podľa čl. 13 dohovoru. Zároveň sťažovateľka namietala aj porušenie základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základných

práv podľa a 3, a a podľa a listiny,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, práva podľa čl. 26 paktu, práva podľa

čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) a práva podľa čl. 6

paktu o hospodárskych právach postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. mája 2012. Zároveň

požaduje zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 24. mája 2012 a vrátiť

mu vec na ďalšie konanie. Napokon žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie

„vo výške 10.000,- €“ a úhrada trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd v súlade s ustanovením sťažnosť

predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí. Z obsahu sťažnosti zistil, že podstatná časť

argumentácie sťažovateľky sa sústredila na vyjadrenie nesúhlasu s tým, že okolnosti

skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru boli žalovaným – úradom práce a následne aj

konajúcimi súdmi posudzované podľa , a Tieto

ustanovenia sú podľa sťažovateľky v rozpore s čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 3 a čl. 36

, ako aj v sťažnosti uvedenými ustanoveniami medzinárodných dohovorov. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa je oprávnený rozhodnúť (v prípade, že

sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti), či konaním, opomenutím alebo

iným aktom označeného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva alebo

slobody, nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu

s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou a v závislosti

od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva alebo

slobody sťažovateľa (, ). Sťažovateľka ako fyzická osoba totiž

nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 písm. a)

až f) a až f) .

Vzhľadom na to, že sťažnosť je v tejto časti podaná niekým, kto nie je oprávnený

podať takýto návrh, bolo potrebné ju v tejto časti odmietnuť pri jej predbežnom prerokovaní

ako podanú zjavne neoprávnenou osobou ( ).

10. Vzhľadom na uvedené ostalo úlohou ústavného súdu posúdiť namietané

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“)

a jeho rozsudkom z 12. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 24. mája

2012.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 12. januára 2012

11. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným

porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto

právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a jeho rozsudkom z 12. januára 2012. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv

v súvislosti s postupom krajského súdu ako súdu prvého stupňa v napadnutom konaní a jeho

napadnutým rozsudkom podaním odvolania proti nemu. Túto možno aj sťažovateľka reálne

využila a napadnutý rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012 už bol predmetom

posúdenia najvyšším súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný

súd preto sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu krajského súdu v napadnutom

konaní a jeho rozsudku z 12. januára 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 24. mája 2012

12. Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozsahom

právomoci súdov v správnom súdnictve. Vo veci sťažovateľky išlo o konanie podľa druhej

hlavy piatej časti , t. j. o rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov ako súčasti správneho súdnictva. Súdy

preskúmavali zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného (úradu práce), no nedisponovali

právomocou odstrániť sťažovateľkou tvrdenú zaujatosť správneho orgánu, ktorá mala

spočívať v tom, že tá istá osoba (vedúca úradu) rozhodovala vo veci sťažovateľky ako

prvostupňový orgán a na základe stanoviska odvolacej komisie, ktorú táto osoba sama

kreuje, aj ako odvolací orgán.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv

fyzických a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Preto každá

osoba, ktorá sa cíti poškodená takýmto rozhodnutím, má právo dovolať sa súdu ako

nezávislého orgánu, a vyvolať tak konanie, v ktorom už správny orgán nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho

práva v konaní ide. Súdy zrušia napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, a prípadne aj

správneho orgánu prvého stupňa, keď v napadnutom rozhodnutí, prípadne predchádzajúcom

postupe správneho orgánu zistia niektorú z vád uvedenú v až e) .

Ide o široký rozsah nedostatkov a pochybení týkajúcich sa zisťovania skutkového stavu,

právneho posúdenia veci, úplnosti spisového materiálu, ako aj procesných pochybení

správneho orgánu. Preto nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky o nedostatočnej

právomoci súdov pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného (úradu práce), ktorým

bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o skončení jej

štátnozamestnaneckého pomeru či o formalizme ochrany jej práv zo strany súdov. Podstata

argumentácie sťažovateľky je však aj v tejto časti sťažnosti namierená predovšetkým proti

hmotnoprávnej úprave , podľa ktorej sa postupovalo v prípade

sťažovateľky. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na článok 9 odôvodnenia tohto

uznesenia, podľa ktorého sťažovateľka nie je oprávnená na podanie návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov podľa , pretože nepatrí do okruhu

osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa až f)

a až f) .

13. Ústavný súd však s záujme zachovania materiálnej ochrany práv sťažovateľky

preskúmal rozsudok najvyššieho súdu z 24. mája 2012, ako aj napadnuté konanie

najvyššieho súdu, ktoré mu predchádzalo z hľadiska možného porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a podľa a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

Vychádzajúc z takto vymedzenej právomoci ústavného súdu bolo jeho úlohou

posúdiť, či rozsudkom najvyššieho súdu z 24. mája 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok

krajského súdu z 12. januára 2012, prípadne postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní mohlo dôjsť k takému zásahu do práv sťažovateľky. V odôvodnení napadnutého

rozsudku po prepise dôvodov rozsudku krajského súdu, opise dôvodov odvolania

sťažovateľky a vyjadrenia žalovaného najvyšší súd popísal skutkový stav vo veci

sťažovateľky. Najvyšší súd skutkový stav zistil zo súdneho spisu, ako aj administratívneho

spisu žalovaného a následne sa podrobne zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval príslušné ustanovenia zákona

č. , ktoré sa aplikovali v prípade sťažovateľky. Následne sa korektne

vysporiadal s argumentáciu sťažovateľky, ktorá namietala ako nedostatok právnej úpravy

fakt, že ako odvolací orgán v jej veci rozhodovala vedúca úradu (na základe stanoviska

odvolacej komisie), ktorá rozhodovala aj ako prvostupňový orgán. Najvyšší súd preskúmal

rozsudok krajského súdu z 12. januára 2012 aj z hľadiska námietok sťažovateľky, ktoré

uplatnila v odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného o skončení jej štátnozamestnaneckého

pomeru a v doplnení žaloby z 12. júla 2007. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok najvyššieho

súdu z 24. mája 2012 vrátane jeho postupu v napadnutom konaní bol v intenciách nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. júla 2011.

14. Ústavný súd preto hodnotí rozsudok najvyššieho súdu z 24. mája 2012 ako

dôkladne a kvalifikovane odôvodnený. Záver najvyššieho súdu o správnosti rozsudku

krajského súdu z 12. januára 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá nemožno

rozhodne považovať za svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený. Najvyšší súd preto

rozsudkom z 24. mája 2012, prípadne postupom v napadnutom konaní, nemohol porušiť

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny

a ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným

(m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu

takéto nedostatky rozhodne nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

15. Obdobne ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky

aj v časti namietaného porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v čl. 37 ods. 3 listiny a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

Sťažovateľka sťažnosť v tejto časti vôbec bližšie neodôvodňuje a ústavný súd

z popísaného priebehu konania nezistil nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by najvyšší súd

v napadnutom konaní pristupoval k sťažovateľke ako účastníkovi odvolacieho konania

diskriminačne v porovnaní s prístupom k žalovanému.

Rovnako ústavný súd nezistil porušenie práva sťažovateľky na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Krajský súd rozsudkom z 12. januára 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol, proti ktorému sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodol

najvyšší súd rozsudkom z 24. mája 2012, ktorým rozsudok krajského súdu potvrdil.

O odvolaní sťažovateľky tak bolo rozhodnuté príslušným súdom, urýchlene a nepochybne

kvalifikovane, ako už bolo konštatované v bode 14 odôvodnenia tohto uznesenia.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

16. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012