Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 562/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. októbra 2012 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. júna 2012

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva:

a) Sťažovateľka je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore „o vydanie

nehnuteľnosti v zmysle o mimosúdnych rehabilitáciách“ vedenom

na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Pôvodným

žalobcom bola matka sťažovateľky, neb. M. P., do ktorej práv a povinností v konaní

vstúpila „ako jediná zákonná dedička“ sťažovateľka. Pôvodne bolo žalovaných 5 odporcov

(1. S., 2. G. M., 3. T. W., 4. M. T. a 5. M. T.).

b) Okresný súd rozsudkom z 24. apríla 2009 žalobu zamietol. O odvolaní

sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom z 27. júla 2010 sp. zn. tak, že

„rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a trov prvostupňového

konania voči žalovaným v 2. a 3. rade potvrdzuje... voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie“. Dôvodom vrátenia veci na ďalšie konanie bola skutočnosť,

že jedna z požadovaných nehnuteľností „pôvodne v užívaní rodiny B. (právnych

predchodcov sťažovateľky, pozn.) slúžila ako dielňa s dvorom, v súčasnosti je súčasťou

architektonickej úpravy na V., takáto úprava (verejná komunikácia a verejná zeleň) sa

nachádza po celej dĺžke V., je jej súčasťou, jej súčasťou je aj sporná parcela, ktorá sa tu

nachádza bezprostredne v chodníku a vo verejnej zeleni. Uvedená architektonická úprava je

súrodá, akceptovateľná, dlhodobo užívaná. Uvedená nehnuteľnosť je súčasťou miestnej

komunikácie, je užívaná ako súčasť ulice... v T. Chodník nachádzajúci sa na časti pozemku

parc. č. 2139/4 bol vybudovaný až po prevzatí pozemku štátom v súvislosti s výstavbou

Domova dôchodcov.

Nehnuteľnosť nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu, pretože pôvodne na parc.

č. 2139/4 bola murovaná kancelária a drevený sklad, inventúrne č. 2451, drevená budova –

výkupňa, inventúrne č. 2452 a hospodárska budova (sklad), inventúrne č. 2453. Obnovenie

takéhoto využitia nehnuteľnosti zvlášť i preto, že parcela sa nachádza v strede ulice je už

aktuálne vylúčené.

Na nehnuteľnosti sa pôvodná stavba nenachádza, nenachádza sa tu ale ani nová

stavba, nie je zastavaná, nachádza sa na nej chodník a verejná zeleň v úrovni zemského

povrchu, nad touto úrovňou nie je žiadna stavba, žiaden objekt, nachádzajú sa tu zrejme

rastliny a stromy.

Preto odvolací súd považoval za potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa voči

žalovaným v 1. a 5. rade zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h)

za účelom objasnenia, či je daný dôvod na vydanie veci podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách a či ide o nehnuteľnosť spôsobilú

na vydanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa doplní dokazovanie na uvedené doposiaľ

nezisťované okolnosti významné pre konečné rozhodnutie, zadováži si úplné podklady

súvisiace so znárodnením majetku pôvodného vlastníka, zistí, či mu mala byť a bola

náhrada vyplatená, prečo tomu tak prípadne nebolo a zistí, či vydanie nehnuteľnosti nie je

v rozpore s § 8 ods. 3 zákona, čo by vydanie nehnuteľnosti žalobkyni znamenalo, čo by

spôsobilo na uvedenom usporiadaní vlastníckych a užívacích práv v danom teritóriu.“.

c) Po vykonanom dokazovaní okresný súd rozsudkom č. k. -581

z 9. novembra 2011 žalobu sťažovateľky proti odporcom S. a M. T. zamietol.

d) O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -630

z 26. júna 2012 tak, že „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

3. Sťažovateľka namietala najmä nesprávne faktické závery vo veci konajúcich

všeobecných súdov, ktoré klasifikovali (hodnotili, posudzovali) verejný chodník na jej

pozemku ako stavbu, a následne (v nadväznosti) na to nesprávnu interpretáciu a aplikáciu

ustanovenia o mimosúdnych rehabilitáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), ktorá umožnila

nevydať jej ako oprávnenej osobe predmetný pozemok („Pozemok, na ktorom je

umiestnená stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom, sa nevydáva“).

V súvislosti s ňou vykonaným výkladom citovanej právnej normy na podporu svojho

tvrdenia obšírne argumentovala s v sťažnosti uvedenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu

Českej republiky podporujúcimi jej interpretáciu.

4. Podľa názoru sťažovateľky „závery Krajského súdu... obsiahnuté v rozhodnutiach

v konaní sú arbitrárne, v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho

poriadku SR, a teda sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň

porušujú práva sťažovateľky na riadny a spravodlivý proces a najmä v konečnom dôsledku

porušujú právo sťažovateľky na pokojné užívanie majetku...

... súd pri svojich úvahách vychádzal z domnienok, ktoré nemajú oporu v dokazovaní.

... nebolo preukázané..., že by sa na spornom pozemku nachádzali akékoľvek okrasné

rastliny...

Predmetný priestor taktiež nie je oddychovou zónou...

... počas konania nebolo v tomto smere vykonané žiadne dokazovanie. Takéto ničím

neodôvodnené a nepodložené rozhodovanie nie je možné označiť inak ako prejav

sudcovskej svojvôle a arbitrárneho rozhodovania.“. Sťažovateľka tvrdí, že „popísaným

rozhodnutím krajského súdu... zo dňa 26. júna 2012, sp. zn. boli porušené

ústavné práva... na súdnu a inú právnu ochranu a na pokojné užívanie majetku zakotvené

v článku 46 ..., v článku 36 ods. 1 Listiny... a v článku 6 ods. 1 Dohovoru...“.

5. Sťažovateľka navrhla („Návrh na rozhodnutie vo veci samej“), aby ústavný súd

„vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, prípadne v priebehu konania pred ústavným

súdom doplneného, vydal nález o porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu

..., Listiny..., Dohovoru... a rozsudok Krajského

súdu... zo dňa 26. júna 2012, sp. zn. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie

konanie“.

Súčasne požiadala o náhradu trov konania „vo výške 323,50 €“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa ustanovenia ústavný súd je viazaný

návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.) okrem prípadov

výslovne uvedených v tomto zákone. Podľa ( listiny) každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv

zaručených , listinou a dohovorom (body 1 a 6) postupom krajského súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2012.

10. Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o svojvoľnosti, zjavnej

neopodstatnenosti a arbitrárnosti faktických a právnych záverov napadnutého rozsudku

krajského súdu (pozri bod 4). Podľa názoru sťažovateľky dominantným nedostatkom

rozhodnutia krajského súdu bol najmä chybne klasifikovaný skutkový stav a v dôsledku

toho aj nesprávna interpretácia a aplikácia ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách (pozri bod 3) v jej reštitučnej veci. Tým podľa názoru sťažovateľky došlo

k porušeniu ňou označených práv (body 1, 5 a 6).

II. A

K namietanému porušeniu , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

(resp. listiny) a práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2012 sú

zlučiteľné s označeným článkom , listiny, resp. dohovoru.

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce

právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po oboznámení výsledkov

konania prvostupňového súdu sa zaoberal podstatou odvolacej argumentácie sťažovateľky,

ktorá uviedla, „že posúdenie súdu, že na danom pozemku sa nachádzajúci chodník je

stavbou, je nesprávne. Tiež uviedla, že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi

predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti

občianskoprávnej. V súlade s ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona

je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatne vecou a môže byť

samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z LV. č. 5000 k. ú. T. vyplýva, že na

predmetnej parcele sa nenachádza žiadna stavba, ku ktorej by bolo možné evidovať

vlastnícke právo. Túto argumentáciu podporila rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR

č. k. ... ďalej uviedla, že argument súdu, že predmetný pozemok nemožno

vydať z dôvodu, že je zohľadňovaný ako súčasť areálu, že chodník na ňom sa nachádzajúci

je potrebný z hľadiska urbanistického riešenia priestoru a jeho využitia, nemôže obstáť,

pretože jediným dôvodom na nevydanie pozemku je prípad, že na pozemku sa nachádza

stavba. Pre úplnosť uviedla, že nepovažuje za správne ani posúdenie súdu, že právo

na vydanie nehnuteľnosti jej nevzniklo podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona. Je

presvedčená, že právomoc k znárodňovaniu mal len minister vnútorného obchodu a nie

povereníctvo príp. jeho funkcionári, v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR č. k. .“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd... ako odvolací súd

( – ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo

podané včas ( ), oprávnenou osobou – účastníkom konania ( ), proti

rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa

ust. a , posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,

na odvolacom pojednávaní ( ) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny...“

Po citovaní ustanovení „ a ..., a zákona

č. o pozemných komunikáciách..., vyhlášky č.

Federálneho ministerstva dopravy, ktorou sa vykonáva zákon o pozemných

komunikáciách..., ...“ krajský súd ďalej uviedol

a argumentoval takto: „Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne neb. M. P., resp. toho

času už jej právnej nástupkyne, o vydanie nehnuteľnosti v zmysle

o mimosúdnych rehabilitáciách.

V danej veci už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k.

-377 zo dňa 24. 04. 2009 tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Toto

rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že výzva na vydanie nehnuteľnosti sa minula účinku,

pretože žalobkyňa nevyzvala na vydanie povinnú osobu − mesto T., ktoré bolo v rozhodnom

čase ich vlastníkom.

Odvolací súd rozsudkom č. k. -502 zo dňa 27. 07. 2010 rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovaným v 2. a 3. rade potvrdil

a v napadnutej zamietajúcej časti voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušenie a vrátenie veci voči žalovaným v 1. a 5. rade

odôvodnil tým, že výzva na vydanie parcely č. 2139/4 bola adresovaná povinnej osobe −

teda štátu, ktorý bol zastúpený Okresným úradom v Trnave, nakoľko v rozhodnom čase

predmetnú vec držal, a uložil súdu prvého stupňa zaoberať sa tým, či je daný dôvod na

vydanie veci v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, vykonať dokazovanie, či

pôvodnému vlastníkovi mala byť a bola vyplatená náhrada a posúdiť, či ide o vec spôsobilú

na vydanie a čo by vydanie nehnuteľnosti žalobkyni spôsobilo na usporiadaní vlastníckych

a užívacích práv v danom teritóriu.

Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom mal za to, že

žalobkyňa má nárok na vydanie pozemku v zmysle § 6 ods. 1 písm. j) zákona o

mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko k vyvlastneniu došlo bez vyplatenia náhrady, avšak

vydaniu nehnuteľnosti bráni skutočnosť, že na predmetnom pozemku sa nachádza stavba −

chodník a teda v zmysle § 8 ods. 3 cit. zákona sa takýto pozemok nevydáva, ale žalobkyni

patrí finančná náhrada, ktorú je potrebné si uplatniť na príslušnom ústrednom orgáne

štátnej správy.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe

vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil,

preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Stotožnil sa tiež

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto v podrobnostiach poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a tiež vzhľadom na potrebu

vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné:

Súd prvého stupňa správne posúdil, že žalobkyňa má právo na vydanie veci v zmysle

§ 6 ods. 1 písm. j) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko žalovaní nijako

nepreukázali, že by právnemu predchodcovi žalobkyne bola vyplatená náhrada. Treba však

dať za pravdu žalobkyni v tom ohľade, že dôvod na vydanie predmetnej nehnuteľnosti tu je

aj v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko znárodnenie

bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými právnymi predpismi. Najvyšší súd ČR

v rozhodnutí č. k. judikoval, že v prípade, že zákon č. 118/1948 Sb. zveril

právomoc určiť rozsah znárodnenia do rúk ministra vnútorného obchodu, potom aj

okolnosť, že znárodňovací proces bol zavŕšený výmerom o rozsahu znárodnenia, ktorý

podpísala iná osoba, spôsobuje, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými

predpismi. Odôvodnenie súdu prvého stupňa, že povereníctvo bol vládny, ústredný orgán

štátnej moci v ľudovodemokratickom Československu, na čele s povereníkom, ktorý

zastupoval do roku 1960, to ktoré ministerstvo, z tohto pohľadu nie je dostatočné.

V danom prípade je tu dôvod na vydanie predmetného pozemku podľa § 6 ods. 1

písm. j) aj písm. k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ustanovenie § 8 ods. 3 cit.

zákona sa však pri naplnení podmienok v ňom uvedených vzťahuje na oba tieto dôvody.

Vzhľadom na túto skutočnosť v danej veci je kľúčové, či na predmetnom pozemku je stavba,

ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom.

Ustanovenie umožňuje povinnej osobe nevydať

pozemok oprávnenej osobe, ak na ňom bola po jeho prevzatí štátom zriadená stavba,

zmyslom ktorého bolo zabrániť vzniku zložitých vzťahov vyplývajúcich z toho, že niekto

namiesto plnenia in natura môže požiadať o finančnú náhradu za taký pozemok, a to v jeho

všeobecnej cene.

Súd prvého stupňa zhodnotil danú otázku tak, že vydaniu pozemku bráni stavba –

chodník. Predmetný chodník (inžinierska stavba v zmysle stavebného zákona) je umiestnený

na parcele tak, že ju pozdĺžne pretína, pričom ju rozdeľuje na dve menšie časti o šírke 1 až

1,5 m, chodník má zásadný význam na pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez

kontaktu s verejnou komunikáciou, toto územie slúži starším obyvateľom na ich regeneráciu

a je súčasťou teritória domova, v ktorom žijú. Chodník vedie z centra mesta a smeruje do

oddychovej okrajovej časti T. Zhodnotil, že chodník je stavbou zásadného významu, ktorý

značne determinuje možnosti využitia pozemku a bráni vo vydaní parcely, na ktorej sa

nachádza.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi

predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti

občianskoprávnej. V súlade s ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona

č. je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatnou vecou a môže byť

samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Túto argumentáciu podporila

rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR č. k. , podľa ktorého ak reštitučný zákon

rieši majetkovoprávne vzťahy, ktoré sú svojou povahou vzťahmi občianskoprávnymi, potom

pojem stavba v ňom uvedený je potrebné vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej

stavebnej činnosti, pritom musí ísť o stavbu ako spôsobilý predmet občianskoprávnych

vzťahov, nie o súčasť inej veci. Parkovisko chápané ako konštrukcia vystavaná na povrchu

určitého pozemku nie je stavbou vo vyššie uvedenom občianskoprávnom význame. Samotná

skutočnosť spracovania povrchu pozemku nebráni vydaniu tohto pozemku.

Odvolací súd má za to, že právny názor uvedený v citovanom rozhodnutí NS ČR sa

vzťahuje na kvalitatívne inú situáciu. Ako uviedol Najvyšší správny súd ČR vo svojom

rozhodnutí č. k. -59, v doterajšej judikatúre boli väčšinou posudzované

povrchy pozemkov (spravidla nešlo o komunikácie) , ktoré boli upravené vrstvením rôznych

materiálov (napr. štrkové parkovisko, tenisový kurt). V predmetnom rozhodnutí Najvyššieho

správneho súdu bolo posudzované, či účelová komunikácia môže byť stavbou spojenou

so zemou pevným základom, teda samostatnou nehnuteľnou vecou, alebo len súčasťou

pozemku, na ktorom sa nachádza. Vyjadril právny názor, že v prípade, že stavebné

prevedenie účelovej komunikácie je také, že je možné jednoznačne vymedziť, kde končí

pozemok a kde začína stavba, a pokiaľ zároveň nie je možné stavebné prevedenie účelovej

komunikácie odstrániť bez jej zničenia či zásadného, zhoršenia jej zjazdnosti či schodnosti,

pôjde o samostatnú nehnuteľnú vec v zmysle . Uviedol,

že treba prihliadať aj na účel stavby, rozdielne sa bude posudzovať komunikácia a

rozdielne odkladacia plocha, pričom obe sú obdobného stavebno-technického charakteru.

Z ustanovenia o pozemných komunikáciách

vyplýva, že miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Z tohto ustanovenia možno

jednoznačne dôvodiť, že miestne komunikácie môžu byť vo vlastníctve inej osoby ako

pozemok, na ktorom sa nachádzajú a teda môžu byť samostatne spôsobilým predmetom

občianskoprávnych vzťahov, a z toho dôvodu je potrebné považovať ich za stavby nielen

v zmysle správnych predpisov, ale aj v zmysle občianskoprávnom. V danom prípade

predmetný chodník, ktorý vedie nielen cez pozemok, o vydanie ktorého ide, ale pozdĺž celej

ulice..., je tvorený asfaltom, ohraničený obrubníkmi, možno teda povedať, že predmetná

miestna komunikácia je spojená so zemou pevným základom, je tu možné vymedziť, kde

končí pozemok a kde začína stavba a nie je možné stavebné prevedenie tejto komunikácie

odstrániť bez jej zničenia či zásadného zhoršenia jej schodnosti. Možno teda uzavrieť, že

predmetný chodník je stavbou aj v zmysle občianskoprávnych predpisov a bol vybudovaný

až po prevzatí pozemku štátom, čím sú naplnené podmienky uvedené v § 8 ods. 3 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorá ustanovuje výnimku, kedy sa pozemok , ktorý by sa

mal inak vydať, nevydá.

Odvolací súd však ďalej považuje za potrebné poukázať tiež na ustanovenie § 3

ods. 1 , ktorého aplikácia by bez ohľadu v danom prípade tiež mohla odôvodniť

nevydanie pozemku.

Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. aj vo veciach týkajúcich sa

vydania veci oprávnenej osobe v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách pripustil

aplikáciu ustanovenia , ktoré je všeobecnou prevenčnou klauzulou, ktorá

obmedzuje výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov tak, že nesmie zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných subjektov a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Uviedol, že vzhľadom na absenciu ustanovenia všeobecnej povahy v reštitučnom zákone je

možné použiť aj na výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov podľa

reštitučného zákona ustanovenia , pričom aplikáciu tohto ustanovenia

automaticky nevylučuje ani ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách

a to pri existencii takých výnimočných skutkových okolností, ktoré zákon o mimosúdnych

rehabilitáciách nereflektuje a ktoré s ohľadom na ich jedinečnosť nemohol predvídať. Aj

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR sp. zn. a bolo

rozhodnutie nevydať nehnuteľnosť, ktorej sa žalobcovia domáhali v zmysle zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách, odôvodnené práve poukazom na ustanovenie .

V danej veci je potrebné vziať do úvahy, že na rozhodujúcej časti predmetného

pozemku, o vydanie ktorého ide, sa nachádza miestna komunikácia – chodník, ktorý parcelu

delí pozdĺžne na dva súbežné priestory o šírke cca 1,5 m, ktoré sú hospodársky

nevyužiteľné. Na tejto ulici je chodník vybudovaný opakovane, pričom jeden chodník vedie

cez parcelu a druhý chodník súbežne s ním, avšak tento sa nachádza tesne pri ceste určenej

na prevádzku motorových vozidiel. Priestor medzi chodníkmi je zatrávnený a je tu vysadená

verejná zeleň. Celkovo možno zhodnotiť, že pozdĺž celej ulice, (teda aj na spornej parcele)

sa nachádza verejná zeleň s výsadbou rastlín a okrasných drevín, ktorá je udržiavaná

a užívaná obyvateľmi tohto teritória, pričom celé urbanistické usporiadanie tohto územia

pôsobí usporiadane, premyslene, logicky, územie na seba nadväzuje a je týmto spôsobom

riešené plánovane. Tento chodník má zásadný význam pre pokojný a nerušený prechod po

predmetnej ulici bez kontaktu s cestou, po ktorej je zvýšená premávka motorových vozidiel.

Tiež je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že v predmetnom priestore sa v bezprostrednej

blízkosti spornej parcely nachádza Domov dôchodcov a tiež materská škola, preto je

existujúce usporiadanie chodníkov a zelene žiadúce a to vzhľadom na bezpečnosť detí

a starších ľudí, ako aj možnosť oddychu a regenerácie obyvateľov tohto územia. Vzhľadom

na takéto usporiadanie daného priestoru je predmetný pozemok, vydania ktorého sa

žalobkyňa domáha, hospodársky nevyužiteľný.

Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že vydanie spornej parcely by bolo

v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia . Do práv žalobkyne týmto

rozhodnutím nebude podstatne zasiahnuté, pretože pozemok nie je hospodársky využiteľný

a žalobkyňa v prípade nevydania veci má nárok na finančnú náhradu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa ust. a potvrdil.“

14. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom

v napadnutom rozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II. B

19. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva „na pokojné užívanie majetku“

neuvedeného v petite sťažnosti (body 4, 5 a 6), ústavný súd sa jeho posudzovaním

s prihliadnutím na ustanovenie (bod 8) samostatne

nezaoberal, ale hodnotil ho ako súčasť argumentácie sťažovateľky namietajúcej porušenie

práv zaručených , listiny a dohovoru.

20. Sťažovateľka tiež tvrdila, že rozhodnutie krajského súdu z 26. júna 2012 je

nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť mala byť spôsobená „odlišným právnym názorom...

v jednej a tej istej veci dva absolútne protichodné právne závery“ vyplývajúcim

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. júla 2010, v ktorom podľa

názoru (domnienky) sťažovateľky krajský súd konštatoval, že na parcele (pozemku) „sa

pôvodná stavba nenachádza, nenachádza sa tu ale ani nová stavba, nie je zastavaná,

nachádza sa na nej chodník“, čo malo svedčiť v jej prospech na vydanie pozemku.

Vychádzajúc z celkového posúdenia (logického výkladu a účelu) predmetnej časti

odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia z 27. júla 2010 [citovanom v bode 2b)] ústavný

súd konštatuje, že toto tvrdenie sťažovateľky (existencia dvoch protichodných právnych

záverov v tej istej veci) z obsahu tejto časti odôvodnenia jednoznačne nevyplýva.

Argumentácia sťažovateľky (opierajúca sa o tretí odsek predmetnej citácie) majúca potvrdiť

protichodnosť právneho záveru krajského súdu o ne/existencii stavby v jeho rozsudkoch

z 27. júla 2010 a 26. júna 2012 je podľa názoru ústavného súdu účelovým vyňatím len

jednej časti predmetného odôvodnenia bez pochopenia celkového úmyslu krajského súdu

zabezpečiť ďalším dokazovaním „doposiaľ nezisťované okolnosti významné pre konečné

rozhodnutie“ (odstavec 5 predmetnej citácie). Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri

celkovom posudzovaní námietok sťažovateľky (bod 6) na túto jej argumentáciu

pri formulovaní svojich právnych záverov (bod 18) neprihliadol.

21. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov senátov najvyššieho

súdu) a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve

najvyššiemu súdu.

22. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho „práva na spravodlivý

proces“, čo odôvodňovala tým, že „odvolací súd vychádzal pri rozhodovaní z dovtedy

nespomenutého právneho posúdenia veci..., keď nemožnosť vydania predmetnej

nehnuteľnosti odôvodnil z aplikácie ust. “. Toto odôvodnenie urobil (prvýkrát)

odvolací súd bez toho, aby „vopred na možnosť aplikácie takéhoto právneho názoru

upozornil a umožnil vyjadriť sa k nemu“. Tento postup, keďže „proti... (rozhodnutiu

odvolacieho súdu pozn.) ... nie sú riadne opravné prostriedky prípustné“, je podľa názoru

sťažovateľky „v rozpore so zásadou dvojinštančnosti súdneho konania.“ S uvedeným

názorom sa ústavný súd nestotožňuje. Podľa ustálenej praxe všeobecných súdov dovolanie

podľa je možné podať nie iba na základe

formálneho označenia výroku o zmenení prvostupňového rozsudku, ale aj na základe

rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa, ak okolnosti

významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili

alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Ústavný súd v súvislosti s tým

poznamenáva, že uvedený dôvod (argument sťažovateľky) umožňoval sťažovateľke domáhať

sa nápravy podaním dovolania najvyššiemu súdu, a teda bol spôsobilým na odmietnutie

sťažnosti pre nemožnosť konať v tejto časti sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods.

2 v spojení s ).

23. Nad rámec už uvedeného je potrebné konštatovať, že ďalším možným (a aj

samostatným) dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa

(pre nedostatok náležitostí predpísaných zákonom) je skutočnosť, že sťažovateľka

k sťažnosti nepripojila splnomocnenie na jej zastupovanie pred ústavným súdom (§ 20

ods. 2 ).

III.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012