Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 597/2012
PDF · 143.75 KB
No categories available
I. ÚS 597/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť G. B., bez štátnej príslušnosti, toho času v Ú. v S.,
zastúpeného A, s. r. o., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/6/2012 z 25. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť G. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. novembra 2012 doručená sťažnosť G. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
10 Sžz/6/2012 z 25. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Oddelenia hraničnej
kontroly Policajného zboru U. z 1. augusta 2012 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a umiestnený v Ú. S. (ďalej
len „predmetné zariadenie“). Následne 7. septembra 2012 sťažovateľ požiadal o udelenie
azylu na území Slovenskej republiky a k uvedenému uvádza: „... je odo dňa požiadania o
udelenie azylu žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a ako žiadateľa o
udelenie azylu na území Slovenskej republiky ho nebolo možné a nie je možné
administratívne vyhostiť z územia Slovenskej republiky.“ Z dôvodu, že aj po požiadaní
o udelenie azylu je naďalej internovaný v predmetnom zariadení, sťažovateľ poukázal, že
„Podaním zo dňa 22. 10. 2012 podal... žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom Ú. S.
a žiadal o nariadenie jeho prepustenia... Konanie o jeho žiadosti bolo rozhodnutím
Najvyššieho súdu... sp. zn.: 10 Sžz/6/2012 zo dňa 25. 10. 2012 zastavené z dôvodu, že
konanie na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je konaním o
zásahu odlišnom od rozhodnutia, t. j. sťažovateľ sa podľa právneho názoru Najvyššieho
súdu... nemal domáhať ochrany podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, ale podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, t. j.
Najvyšší súd... dospel k záveru, že zásah do práv sťažovateľa pochádza z rozhodnutia
Oddelenia hraničnej kontroly PZ U. č. p.: PP2-HCP-SO15-P-12/2012 zo dňa 1. 8. 2012 o
zaistení sťažovateľa a nie z porušenia povinnosti Ú. S. prepustiť zaisteného cudzinca na
základe zániku účelu zaistenia.“.
3. Sťažovateľ k vyslovenému právnemu názoru najvyššieho súdu uviedol:
„... nezákonnosť obmedzenia osobnej slobody... nebola spôsobená rozhodnutím o zaistení...,
ale porušením povinnosti Ú. S. postupovať podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 a písm. d)
zákona o pobyte cudzincov, t. j. prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak zanikol účel zaistenia a povinnosti skúmať po celý čas
zaistenia, či trvá jeho účel. Nezákonný zásah do práv sťažovateľa nebol spôsobený
rozhodnutím o jeho zaistení, ani v dôsledku rozhodnutia o zaistení, ale v dôsledku porušenia
povinnosti príslušného orgánu konať podľa § 90 zákona o pobyte cudzincov.“ V ďalšom
poukazuje na príslušné zákonné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, ku ktorým dôvodí:
„Samotný zákon o pobyte cudzincov predpokladá v § 90 ods. 2 písm. b) viacero dôvodov na
prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny zo zaistenia Ú. S. Okrem
prepustenia na základe právoplatného rozhodnutia súdu predpokladá aj prepustenie
v prípade, ak zanikol účel zaistenia. Účel zaistenia pritom môže zaniknúť kedykoľvek
v priebehu zaistenia, t. j. aj vtedy, ak uplynula lehota na podanie riadnych opravných
prostriedkov proti rozhodnutiu o zaistení.“ V nadväznosti na uvedenú argumentáciu mal
najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa pristúpiť k prieskumu dôvodnosti jeho ďalšieho
obmedzenia osobnej slobody na podklade podaného návrhu, a nie konanie zastaviť
s poukázaním na využitie iného/ďalšieho účinného prostriedku nápravy, ktorým je/bolo
možné sa účinne brániť. Podľa názoru sťažovateľa: „Podanie žaloby na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia v danom prípade za daných okolností neprichádza do úvahy.
Jediným zákonným prostriedkom, na základe ktorého môže sťažovateľ uplatniť právo na
periodickú kontrolu zákonností ďalšieho pozbavenia osobnej slobody, je žaloba na ochranu
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Žiaden iný prostriedok sťažovateľ na
uplatnenie svojho Dohovorom garantovaného práva v zmysle slovenského právneho
poriadku k dispozícii nemá.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz/6/2012 porušil právo G. B.
na preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a nariadenia prepustenia, ak je
pozbavenie osobnej slobody nezákonné podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru...
2. Najvyšší súd... rozhodnutím zn. 10 Sžz/6/2012 a Ú. S. porušil právo G. B. na
slobodu podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru...
3. G. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4
Dohovoru... v sume 20 000 EUR (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd... povinný
vyplatiť...
4. G. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1
Dohovoru... v sume 20 000 EUR {slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej
republiky a Ú. S. povinné vyplatiť...
5. Najvyšší súd... a Ú. S. sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania.
8. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané
na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie
sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na
zastupovanie navrhovateľa advokátom... V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa
udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil
splnomocnenie, ktoré oprávňuje, resp. z ktorého je zrejmé, že právny zástupca sťažovateľa
má oprávnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pričom predloženie
splnomocnenia je povinnou prílohou sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako to vyplýva
z § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej
zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to
zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
12. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012