Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 618/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., R., zastúpeného advokátom

JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. mája 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 31. mája 2011 a rozsudkom Okresného súdu Košice I

sp. zn. z 23. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. augusta 2012 doručená sťažnosť M. Č., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. I. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

22. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 22. mája 2012“) v spojení s uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2011 (ďalej len

„uznesenie z 31. mája 2011“) a rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 23. júna 2010“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd ho rozsudkom z 23. júna 2010 uznal

vinným na tom skutkovom základe, že „dňa 24. 6. 1997 v sídle Daňového úradu Košice II

na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach po predchádzajúcej vzájomnej dohode ako zástupcovia

a v mene firmy M., s. r. o. K., podali daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za mesiac

máj 1997, do ktorého ako údajní odberatelia pojali aj falošnú dodávateľskú faktúru firmy

B., s. r. o. T. č. ... z 9. 5. 1997 ohľadom fiktívneho predaja technologického zariadenia na

spracovanie a balenie ovocia a zeleniny v hodnote 2.633.439,50 Eur (79.335.000,- Sk)

vrátane dane z pridanej hodnoty a tak uplatnili nárok na vrátenie nadmerného odpočtu

dane z pridanej hodnoty pre vyššie uvedenú spoločnosť, neoprávnene zvýšený o čiastku

492.431,78 Eur (14.835,000,- Sk), ktorá im bola vyplatená ku škode Ústredného daňového

riaditeľstva SR Banská Bystrica“, čím spáchal trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4

účinného do 31. augusta 1999 (ďalej len „“)

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 tohto zákona a zároveň mu bol uložený podľa § 250

ods. 4 v spojení s trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov.

Podľa a okresný súd výkon uloženého

trestu podmienečne uložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov.

Krajský súd odvolanie sťažovateľa proti rozsudku z 23. júna 2010 zamietol

uznesením z 31. mája 2011. Sťažovateľ podal v predmetnej veci dovolanie, ktoré bolo

odmietnuté uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd rozhodol o jeho veci bez jeho prítomnosti,

nevysporiadal sa s jeho návrhmi na vykonanie dokazovania výsluchom dvoch svedkov

a neodstránil rozpory v ich výpovediach, taktiež sa nevysporiadal s jeho námietkami, podľa

ktorých skutočnosť, že sporné technologické zariadenie – linka na spracovanie a balenie

ovocia a zeleniny (ďalej aj „technologické zariadenie“ alebo „linka“) − bolo dodané,

vyplýva zo zápisov o miestnom šetrení z kontroly vykonanej Daňovým úradom Košice

(ďalej len „daňový úrad“), ako aj z predbežnej správy správkyne konkurzného konania A.

R. vo veci sp. zn. . Z uvedeného zároveň vyplýva, že v danom prípade nešlo o

fiktívnu kúpnu zmluvu, resp. fiktívny obchod.

Rozsudok okresného súdu z 23. júna 2010 a uznesenie krajského súdu z 31. mája

2011 sú podľa sťažovateľa nezákonné, pretože v konaní predchádzajúcom ich vydaniu sa

nerešpektovali pokyny uvedené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. apríla 2006, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu a spravodlivé

súdne konanie, ďalej pretože v konaní nedošlo k vykonaniu dôkazov zákonným spôsobom,

sťažovateľ nebol prítomný na hlavnom pojednávaní konanom pred krajským súdom bez

svojho súhlasu a výpoveď svedka M. M. mala byť vyhodnotená ako nezákonná. Podľa

sťažovateľa na základe zisteného skutkového stavu preukázaného v rámci dokazovania bol

skutok, ktorého sa mal dopustiť, nesprávne právne kvalifikovaný a v tomto prípade nedošlo

k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného

zákona.

Sťažovateľ v argumentácii poukázal na podľa neho rozdielnosti vo výpovediach

svedkov P. B. a M. M., ale aj v rámci dvoch výpovedí posledne menovaného svedka, ktoré

boli podané v predmetnom konaní predovšetkým vo vzťahu k uzavretiu a podpisu kúpnej

zmluvy z 9. mája 1997 so sťažovateľom a M. Č. ako konateľmi firmy M., s. r. o., k podpisu

a pečiatke uvedenej na následnej faktúre i samotnej kúpnej zmluve, ako aj k rozporným

tvrdeniam tohto svedka týkajúcim sa vedomosti o realizácii kúpnej zmluvy, predmetom

ktorej bola kúpa technologického zariadenia. Okresný súd v tomto konaní neskúmal pravosť

podpisov, listín a pečiatky, nevykonal konfrontáciu medzi sťažovateľom a M. Č., a bez

vykonania týchto dôkazov nemožno dospieť k záveru, že sa sťažovateľ dopustil trestného

činu, pre ktorý bol odsúdený.

Výpoveďami svedkýň M. J. a J. V. (pracovníčok daňového úradu) a z obsahu nimi

spísaných zápisníc o miestnom zisťovaní zo 16. februára 1998 a 7. apríla 1998 bola podľa

sťažovateľa jednoznačne a nepochybne preukázaná existencia uvedeného technologického

zariadenia, ktorá bola v čase nimi vykonávanej kontroly kompletná. Z neznámych dôvodov

pracovníci daňového úradu pri plnení svojich povinností spornú linku „nezdokumentovali,

nezinventarizovali, neočíslovali, a taktiež nevykonali znalecké dokazovanie, ktoré by

preukázalo jej kompletnosť“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci ho na základe

takto zisteného skutkového stavu nemali uznať vinným pre nedostatok dôkazov. Metodiku a

spôsob kontroly vykonávanej pracovníkmi daňového úradu vrátane zadokumentovania

technologického zariadenia pritom sťažovateľ nemohol nijako ovplyvniť. Pokiaľ mal súd

pochybnosť o realizácii dodávky tohto technologického zariadenia, mal preveriť jeho nákup

a fakturáciu dožiadaním Daňového úradu Trenčín.

Obrana M. M. „je nepravdivá a nesprávna, nakoľko jeho snahou bolo získať

finančné prostriedky a vyhnúť sa plateniu DPH na vstupe vo výške 15.000.00,- Sk“.

Sťažovateľ poukázal na skoršie rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci, v ktorom

na základe vizuálneho porovnania vzorových podpisov svedka M. M. skonštatoval, že

kúpna zmluva týkajúca sa tohto technologického zariadenia musela byť ním podpísaná, hoci

pre objektívne zistenie tejto skutočnosti malo byť v tejto veci realizované znalecké

dokazovanie znalcom z odboru grafológie. V predmetnom konaní mali súdy zúčastnené na

rozhodovaní vykonať rekogníciu medzi svedkom M. M. a obvinenými, a keďže tak

neurobili, došlo ich postupom k závažnému procesnému pochybeniu.

Okresný súd neskúmal presný dátum, kedy sa M. M. stal konateľom obchodnej

spoločnosti B., s. r. o., kedy sa uskutočnilo valné zhromaždenie, na ktorom bol za konateľa

ustanovený, a vo svojich záveroch vychádzal len zo zápisu v obchodnom registri, ktorý má

len deklaratórny charakter. Zo svedeckých výpovedí je tiež preukázateľné, že celý uvedený

zmluvný vzťah bol zabezpečovaný M. Č. a sťažovateľ „len v mene obchodnej spoločnosti

podpísal kúpnu zmluvu a daňové priznanie“, o celej veci ale „prakticky nemal žiadne

vedomosti, a teda nie je možné mu ani preukázať úmysle podvodného konania v čase

spáchania skutku“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľa možno konštatovať,

že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu sú založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku, pretože nedošlo k preukázaniu, že sťažovateľ

podpísaním kúpnej zmluvy a daňového priznania sledoval úmysel obohatiť sa, a preto ním

v danom prípade nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4

. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci považovali jeho

obhajobu za účelovú bez toho, aby toto svoje tvrdenie logicky a skutkovo preukázali.

Skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci nedostatočne hodnotili

zistený skutkový stav, vyplýva aj z toho, že okresný súd obvineného najprv

oslobodil spod obžaloby a následne, nerešpektujúc závery rozsudku najvyššieho súdu

z 19. apríla 2006, bez doplnenia dokazovania svoj názor vo veci zmenil a sťažovateľa

odsúdil. Vzhľadom na uvedené sa rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského

súdu „javia ako predčasné a nezákonné z dôvodu procesných pochybení“, a predovšetkým

preto, že v konaní došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu a práva

na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa

sťažovateľa nesprávne právne posúdili zistený skutkový stav a nevysporiadali sa dôsledne

s uznesením najvyššieho súdu z 19. apríla 2006, s jeho argumentáciou predloženou v rámci

obhajoby, hlavne v časti jeho tvrdení, že v danom prípade išlo „o obchodno-právny prípad,

vykonaný legitímnym spôsobom, čo preukázal kúpnou zmluvou, faktúrou, dodacími listami,

daňovými protokolmi o miestnom šetrení, výpoveďami svedkov, vrátane výpovede pána M. v

prípravnom konaní“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pre svoje rozhodnutie

nemali dostatok dôkazov, dospeli k nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k zistenému

skutku, pretože sťažovateľovým konaním nedošlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej

podstaty trestného činu podvodu podľa a . V danom prípade

podľa sťažovateľa «ide o dôkaznú situáciu v prospech obvineného, a teda o akceptáciu

zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnosti v prospech obvineného», a keďže obžaloba

neuniesla svoje dôkazné bremeno, súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci by ho mali

spod obžaloby oslobodiť v celom rozsahu.

Z uvedených dôvodov krajský súd zamietnutím odvolania sťažovateľa porušil

ustanovenie , pretože v predmetnej veci nebol dostatočne zistený

skutkový stav, a preto ani jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu „nebolo

nedôvodné“.

Obdobne došlo aj k porušeniu sťažovateľových práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu z 22. mája 2012, ktorým bolo jeho dovolanie podľa § 382 písm. c)

odmietnuté.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012 v spojení s uznesením

krajského súdu z 31. mája 2011 a rozsudkom okresného súdu z 23. júna 2010 bolo jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené, zruší uznesenie najvyššieho súdu

z 22. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. mája 2011 a vec vráti späť

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, prizná mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012 v spojení s uznesením krajského

súdu z 31. mája 2011 a rozsudkom okresného súdu z 23. júna 2010. K porušeniu uvedených

práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci:

- sa nevysporiadali s jeho návrhom na vykonanie výsluchu dvoch svedkov

a neodstránili rozpory v ich výpovediach, ako ani s jeho námietkou, podľa ktorej existencia,

resp. dodanie technologického zariadenia bolo v predmetnom konaní preukázané

zápisnicami o miestnom šetrení zo 16. februára 1998 a 17. apríla 1998, výpoveďami

pracovníkov daňového úradu, ako aj predbežnou správou správkyne konkurznej podstaty

vo veci sp. zn. ,

- nesprávne vyhodnotili výpoveď M. M., ktorá bola vykonaná nezákonne,

nevysporiadali sa s jeho námietkou, podľa ktorej v konaní nebolo z jeho strany preukázané

úmyselné zavinenie,

- rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý nesprávne

právne posúdili,

- nerešpektovali pokyny uvedené v uznesení najvyššieho súdu z 19. apríla 2006,

- konkrétne krajský súd rozhodoval bez jeho súhlasu o ním podanom odvolaní

v jeho neprítomnosti.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu z 23. júna 2010

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Podľa účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“) obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť

ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo

odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy

slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo

zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje

krajský súd.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1.

Podľa až f) odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo

právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov,

na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore

so zákonom.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že proti rozsudku okresného

súdu z 23. júna 2010 mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie krajskému súdu,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného

súdu v konaní. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mal ako

obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti

rozsudku z 23. júna 2010, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského

súdu z 31. mája 2011

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa , , a dovolanie možno podať,

ak

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti

obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

Podľa o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

Námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti predstavujú dôvod na podanie

dovolania, to znamená, že sťažovateľ mal možnosť podať dovolanie najvyššiemu súdu,

v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych

okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení súdov

krajského súdu v konaní. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania

mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv

v dovolaní proti uzneseniu z 31. mája 2011, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti

pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho

súdu z 22. mája 2012

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , I. ÚS

139/02, ).

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti

uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2010. V rámci odôvodnenia uznesenia z 31. mája 2012

najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia , ktoré v danom prípade

aplikoval. Osobitne sa následne v tomto rozhodnutí zameral na posúdenie jednotlivých

námietok sťažovateľa uvedených v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonného prečítania svedeckej

výpovede M. M. [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)] uviedol, že táto okolnosť

bola sťažovateľovi známa už v pôvodnom konaní, a napriek tomu ju nenamietal najneskôr v

konaní pred krajským súdom.

Najvyšší súd následne preskúmal aj sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody podľa

, , a a dospel k záveru, že tieto dôvody neboli

naplnené.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľa o nerešpektovaní pokynov uvedených v jeho

uznesení z 19. apríla 2006 uviedol, že „táto argumentácia dovolateľa je celkom zjavne

neopodstatnená. Uvedeným uznesením bol totiž zrušený oslobodzujúci rozsudok Krajského

súdu v Košiciach zo 7. októbra 2005, sp. zn. , pre neúplnosť jeho skutkových

zistení a vec mu bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol,

pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd prikázal krajskému súdu predvolať

a vypočuť svedkov P. B. a M. M., prípadne vykonať konfrontácie týchto svedkov s

obvineným a svedkom M. Č.

Na základe návrhu prokurátora z 9. januára 2007 bolo uznesením Krajského súdu

v Košiciach z 15. februára 2007, sp. zn. , rozhodnuté o vrátení veci prokurátorovi

na došetrenie. V obnovenom prípravnom konaní boli znova vypočutí svedkovia P. B. a M.

M. a následne boli konfrontovaní s obvineným M. Č. (16. decembra 2008 svedok B. a 4.

februára 2009 svedok M.). Konfrontácia svedkov s obvineným M. Č. nebola realizovaná,

nakoľko tento pri výsluchu dňa 18. novembra 2008 využil svoje právo a k veci odmietol

vypovedať.

Po opätovnom podaní obžaloby na Okresný súd Košice I boli svedkovia P. B. a M.

M. znova vypočutí na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14. decembra 2009 a to aj v

intenciách pokynov uvedených v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19.

apríla 2006, sp. zn. .

Dovolací súd pripomína, že vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom

rozsahu vykonáva v rámci konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako

v prvom stupni, tak aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Najvyšší súd len

poznamenáva, že Okresný súd Košice 1 vykonal dokazovanie zákonným spôsobom v

rozsahu postačujúcom na ustálenie skutkových okolností vymedzených v obžalobnom

návrhu a aj v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2006,

sp. zn. , čo následne potvrdil aj Krajský súd v Košiciach. V tejto súvislosti

preto nemožno úspešne argumentovať porušením práva na obhajobu.“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd rozhodol o ním

podanom odvolaní bez jeho súhlasu, najvyšší súd uviedol, že podľa jeho zistenia boli

v tomto prípade splnené zákonné podmienky na vykonanie verejného zasadnutia krajského

súdu v neprítomnosti sťažovateľa ako obvineného podľa § 293 ods. 5 a 8 Trestného

poriadku, pretože „V posudzovanej veci obvinený M. Č. napriek tomu, že bol o termíne

verejného zasadnutia riadne a včas upovedomený už 18. apríla 2011, svoju neprítomnosť na

verejnom zasadnutí hodnoverným spôsobom neospravedlnil, ani písomne nepožiadal súd,

aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti. Naopak, jeho obhajca pred

otvorením verejného zasadnutia uviedol, že obaja obvinení výslovne žiadajú, aby sa verejné

zasadnutie vykonalo v ich neprítomnosti (č. 1. 546 spisu). Za toho stavu preto správne

krajský súd rozhodol, že v zmysle , vykoná verejné zasadnutie v

neprítomnosti obvinených M. Č. a M. Č.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia

predmetnej veci najvyšší súd uviedol: „Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok

neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko

dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať,

alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu

zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť a úplnosť skutkových

zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, prípadne nesúhlas s tým ako súd

hodnotil vykonané dôkazy nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/

Dovolateľ ako to vyplýva z obsahu ním podaného mimoriadneho opravného

prostriedku, vyjadruje nesúhlas s hodnotením dôkazov zo strany oboch súdov, v dôsledku

čoho podľa jeho názoru nebol náležité zistený skutkový stav.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevykonanie

dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý

nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvod dovolania podľa

(porušenia práva na obhajobu), resp. podľa

písm. i/ (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku), ale ide o skrytú formu

vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho

prospech.

Z uvedeného je nepochybné, že dovolanie podané obvineným z dôvodu § 371 ods. 1

písm. i/ sa v tejto časti neopiera o právne námietky, ale je založené výlučne

na skutkových výhradách. Ide tak o námietky, ktoré vecne nezodpovedajú zákonnému

vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa , a preto dovolací súd

na ne nemohol prihliadať.“

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa v predmetnom konaní nepodarilo preukázať

naplnenie objektívnej alebo subjektívnej stránky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1

a 4 , najvyšší súd uviedol: „Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného

súdmi nižších stupňov dovolací súd zistil, že okresný súd rozhodol v súlade so stavom veci

a zákonom, keď obvineného M. Č. uznal vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa

§ 250 ods. 1, 4 Tr. zák., nakoľko správne dospel k záveru, že obvinený konal v priamom

úmysle (§ 4 písm. a/ Tr. zák.) obohatiť sa na úkor štátu uvedením nepravdivých údajov v

daňovom priznaní, predstierajúc zdanlivo uskutočnené zdaniteľné plnenie na základe

falošných dokladov, v dôsledku čoho oklamal správcu dane a na jeho úkor sa obohatil vo

veľkom rozsahu (§ 89 ods. 13 Tr. zák.), keďže nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty

vo výške 492 431,78 eur (14 835 000 Sk) bol spoločnosti M. spol. s r. o. vyplatený 25. júla

1997.“

Za toho stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní obvineného rozhodol

na neverejnom zasadnutí tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd starostlivo zaoberal všetkými

tvrdeniami sťažovateľa predloženými v rámci jeho dovolania, uviedol, akými úvahami

sa pri ich hodnotení spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa

ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (nález

sp. zn. z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. z 8. októbra 1997,

rozhodnutie z 8. júna 1976, Annuaire č. 22, Engel a ostatní c/Holandsko), podľa ktorej

adekvátna obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého

navrhla obhajoba, resp. princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení

so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie

dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho

rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti

záverov v ňom vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie

porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru,

že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič,

čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených

najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa

, ako aj práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012