Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 560/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. S., B., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s

r. o. „v konkurze“, B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného

porušenia , namietaného porušenia základných

práv zaručených v , a

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. S., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s r. o. „v konkurze“,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2012 doručená sťažnosť Ing. S. S., B., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s r. o.

„v konkurze“, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1, a a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , 1 Obdo V

35/2011 z 27. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je konateľom úpadcu obchodnej

spoločnosti T., spol. s r. o. „v konkurze“, B. (ďalej len „úpadca“). Na úpadcu bol

19. októbra 1998 vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený

JUDr. J. M. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“). Dňa 28. júna 1996 bola uzatvorená

zmluva o úvere č. 141096004 medzi úpadcom a I., a. s., B. (ďalej len „banka“), na základe

ktorej banka poskytla úpadcovi úver v sume 586 966 926,80 Sk (19 483 732,55 €), ktorý sa

vyhlásením konkurzu stal splatným. Krajský súd v Banskej Bystrici ako konkurzný súd

(ďalej len „konkurzný súd“) 22. apríla 1999 uskutočnil prieskumné pojednávanie. Banka

prihlásila svoju pohľadávku voči úpadcovi v sume 579 128 000 Sk (19 223 527,85 €).

Správca konkurznej podstaty pohľadávku uznal v celej výške. Zmluvou o postúpení

pohľadávok postúpila 23. decembra 1999 banka S., a. s., B. (ďalej len „S.“), ako

postupníkovi pohľadávky podľa databázy úverového portfólia k 22. decembru 1999.

S. 31. mája 2001 vyhlásila verejné výberové konanie – Pilotný predaj pohľadávok I, v

balíku ktorého bolo zaradených 116 dlžníkov. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 17.

augusta 2001 S. postúpila zahraničnej osobe V. súbor rôznych pohľadávok vrátane

pohľadávky proti úpadcovi. Konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/1998-356

zo 7. decembra 2001 nepripustil zmenu účastníka konkurzu S. na zahraničnú osobu V. so

sídlom na C. Najvyšší súd uznesením sp. zn. , Ndob 260/2002 z 31. júla

2002 potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/1998-356.

Konkurzný súd 16. januára 2008 zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na

19. február 2008 s programom v bode 3 „ustanovenie nového správcu konkurznej

podstaty“. Návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podala zahraničná osoba V.

Po vykonaní schôdze konkurzných veriteľov 19. februára 2008 bol uznesením č. k. 47-24 K

164/98-Ná-1463 za nového správcu konkurznej podstaty ustanovený P., k. s., B. Správca

konkurznej podstaty (pôvodný) podal 14. marca 2008, rovnako ako aj sťažovateľ odvolanie

proti uvedenému uzneseniu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. , z 24. júla 2008 zrušil

uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1463. Najvyšší súd v odôvodnení

konštatuje, že spoločnosť V. nie je konkurzným veriteľom úpadcu, a preto nemá v konaní

žiadne práva.

Spoločnosť V. 24. júna 2009 podala návrh na zvolanie schôdze konkurzných

veriteľov, ktorá bola uznesením z 25. júna 2009 zvolaná na 7. júl 2009 s programom

ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty. Konkurzný súd 8. júla 2009 vydal

uznesenie č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1576 o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty.

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie tak správca konkurznej podstaty (pôvodný), ako aj

sťažovateľ.

O odvolaniach najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. ,

zo 16. septembra 2009 tak, že zrušil uznesenie konkurzného súdu sp. zn.

47-24 K 164/98-Ná-1576 o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty a zároveň

skonštatoval, že existencia veriteľa V. už bola vyriešená, preto nie je žiadny dôvod sa ňou

opätovne zaoberať.

Následne konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1673 z 26. marca 2010

rozhodol, že návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov zamieta.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. mája 2010 zrušil rozhodnutie

konkurzného súdu z 26. marca 2010 a uložil konkurznému súdu povinnosť skúmať, či

spoločnosť V. je alebo nie je konkurzným veriteľom.

Konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1708 z 8. septembra 2010 zvolal

schôdzu konkurzných veriteľov na 22. september 2010 s programom: „ustanovenie nového

správcu konkurznej podstaty“. Proti tomuto uzneseniu podal správca konkurznej

podstaty (pôvodný), ako aj sťažovateľ odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 7. júna 2011 odmietol. Ďalším uznesením sp. zn.

zo 7. júna 2011 najvyšší súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Kl-

1721 z 22. septembra 2010 a zároveň odmietol odvolanie správcu konkurznej podstaty.

Sťažovateľ aj správca konkurznej podstaty (pôvodný) podali proti obom

rozhodnutiam najvyššieho súdu zo 7. júna 2010 dovolania, o ktorých najvyšší súd rozhodol

tak, že ich uznesením sp. zn. , z 27. októbra 2011

odmietol.

Ďalšiu, pomerne rozsiahlu časť sťažnosti tvorí rekapitulácia právnych dôvodov

zakladajúcich absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 na

spoločnosť V.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: «Protiprávnosť vedenia schôdze veriteľov

konkurzným súdom dňa 22. 09. 2010 a následná nezákonnosť Uznesenia Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 22. 09. 2010 č. k. 47-24 K 164/98-Kl v spojení s Uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 06. 2011 č. mala byť dovolaním

napravená, avšak keďže je daná prednosť „lex specialis“, je pre mňa sťažovateľa,

zabránený prístup k všeobecnému súdu.»

V nadväznosti na uvedené rozhodnutia sťažovateľ uvádza, že je nezákonné, aby

správcu odvolávala zahraničná osoba, ktorá nemá platnú vecnú legitimáciu byť v pozícii

kvalifikovaného konkurzného veriteľa. Funkcia správcu úpadcu nemohla zaniknúť

zo zákona, t. j. ex lege, hlavne ak veriteľ nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Ak by

táto požiadavka nebola akceptovaná, súdy by porušili princíp rovnosti účastníkov súdneho

konania, princíp rovnosti zbraní, ako aj právo na kontradiktórne konanie. V opačnom

prípade by úpadcovi, ako aj správcovi boli súdom odňaté ústavné garantované práva na

súdnu ochranu a boli by v pozícii subjektu, ktorý nemôže nijako brániť svoje postavenie.

Došlo by k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 . Je nepochybné, že konkurzný súd sa pri vyhodnocovaní priebehu a hlasovania

schôdze konkurzných veriteľov môže dopustiť skutkového i právneho omylu, preto správca

zbavený funkcie musí mať zachovanú možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom

opravného prostriedku, navyše ak pôvodný správca je vo svetle uvedených skutočností

hlavnou osobou, ktorá môže mať skutočný záujem na podaní odvolania. Zároveň došlo k

porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že odôvodnenie už uvedených uznesení je nepreskúmateľné

a nezrozumiteľné a zároveň rozporné. Nezrozumiteľnosť v postupe všeobecných súdov

vidí sťažovateľ v tom, že konkurzný súd rozhodol o nepripustení zmeny účastníka

konkurzu S. na spoločnosť V. Je nepreskúmateľné akými skutkovými a právnymi dôvodmi

bol konkurzný súd vedený k rozhodnutiu o zvolaní schôdze na návrh spoločnosti V., ktorá

nie je kvalifikovaným konkurzným veriteľom. Konkurzný súd podľa sťažovateľa

nerešpektuje záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn.

, z 24. júla 2008, ako aj v uznesení sp. zn. ,

zo 16. septembra 2009.

Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s odôvodnením, že veritelia prítomní na schôdzi veriteľov

prijali návrh na ustanovenie nového správcu do funkcie počtom hlasov 100 % prítomných

s hlasovacím právom. Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza: „nemožno súhlasiť so záverom

súdu, že zákonom vyžadovaná 2/3-nová väčšina hlasujúcich s hlasovacím právom na

rozhodnutie o výmene správcu bola dodržaná. ...treba zdôrazniť, že pokiaľ konkurzný súd

konal s V., konal protiprávne, keďže táto zahraničná osoba nikdy nebola a ani dnes nie je

účastníkom konkurzného konania v pozícii legitímneho konkurzného veriteľa.“

Konkurzný súd viedol 22. septembra 2010 schôdzu konkurzných veriteľov. Podľa

sťažovateľa na takýto postup neboli splnené podmienky, pretože ku dňu konania schôdze

nemohlo byť odvolaním napadnuté uznesenie konkurzného súdu z 8. septembra 2010

právoplatné a vykonateľné. Uznesenie bolo správcovi konkurznej podstaty (pôvodnému)

doručené až 5. októbra 2010.

Uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. júna 2011 sťažovateľ vytýka, že vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia, najvyšší súd vychádzal zo zlých skutkových zistení,

a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a ich

nezrozumiteľnosť.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ,

35/2011 zo dňa 27. 10. 2011 bol porušený článok 12 ods. 4, článok 46 ods. 1, článok 47

ods. 2, SR, v nadväznosti na Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1

ObdoV 34/2011, zo dňa 27. 10. 2011.

3/ Najvyšší súd SR je povinný uhradiť Ing. S. S. trovy konania v sume 323,51 €... do

dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

Sťažovateľ zároveň navrhol ústavnému súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorým by bola odložená

vykonateľnosť napadnutého uznesenia.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval

o porušení tých práv (, a a

dohovoru) a iba v súvislosti s tým postupom a rozhodnutím (postup najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesenie

z 27. októbra 2011), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, resp. v súvislosti

s inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011 a sp. zn. zo 7. júna 2011, resp. uznesenia konkurzného

súdu č. k. 47-24 K 164/98-K1-1708 z 8. septembra 2010 a č. k. 47-24 K 164/98-K1-1721

z 22. septembra 2010), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa

názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr.

, , ).

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základných práv zaručených ,

ako aj práva zaručeného dohovorom malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 34/2011, z 27. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie proti

uzneseniam najvyššieho súdu č. k. -1808 a č. k. -1810 obe

zo 7. júna 2011.

Napriek procesnej povahe sťažovateľom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je

však z obsahu jeho sťažnosti zrejmé, že v skutočnosti namieta postup konkurzného súdu

a závery vyplývajúce z jeho uznesenia č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1721 z 22. septembra

2010, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -1810 zo 7. júna 2011,

ktorým potvrdil uznesenie konkurzného súdu a odmietol odvolanie správcu konkurznej

podstaty. Takisto celé odôvodnenie ústavnej sťažnosti jednoznačne smeruje proti postupu

a uzneseniam všeobecných súdov prijatých v rámci konkurzného konania, t. j. uzneseniu

konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1708 z 8. septembra 2010 a uzneseniu

najvyššieho súdu č. k. -1808 zo 7. júna 2011.

Z uvedeného možno uzavrieť, že k porušeniu označených práv malo podľa

sťažovateľa v skutočnosti dôjsť práve týmito uzneseniami (ktoré však v petite sťažnosti

neoznačil), a nie uznesením najvyššieho súdu, ktoré označil vo svojej sťažnosti a napadol

sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti preto uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, , , , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. ,

1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 a označenými právami, k porušeniu ktorých malo

dôjsť uzneseniami súdov prijatými v konkurznom konaní, v dôsledku čoho sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Základný dôvod prijatia tohto rozhodnutia

vidí ústavný súd v tom, že sťažovateľom uvádzané dôvody týkajúce sa postupu a rozhodnutí

všeobecných súdov prijatých v konkurznom konaní nie sú spôsobilé porušiť základné práva

prostredníctvom označeného procesného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o samotné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ,

1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011, je potrebné poznamenať, že podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, mutatis mutandis , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení sa s dovolacími námietkami vysporiadal takto:

„Podľa ustanovenia o konkurze a vyrovnaní

v znení noviel... na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia ZKV ustanovenia

upravujúce dovolanie sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

V prejednávanom prípade dovolania smerujú proti rozhodnutiam vydaným vo veci,

v ktorej bol vyhlásený konkurz, a preto v zmysle ustanovenia § 66f ZVK ustanovenia

o dovolaní v tomto konaní nemožno použiť.

Podľa ustálenej súdnej praxe to znamená, že dovolanie proti uvedeným uzneseniam

odvolacieho súdu nie je prípustné. Na základe uvedeného dôvodu dovolací súd podané

dovolania podľa ustanovenia v spojení s

odmietol.“

V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd stručne, ale jasne a zreteľne

uviedol dôvody, pre ktoré dovolania podané správcom konkurznej podstaty a sťažovateľom

odmietol. Svoje závery pritom oprel o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych

predpisov, ktoré v rozhodnutí citoval. S právne relevantnými argumentmi dôležitými pre

jeho rozhodovanie sa nepochybne v dostatočnej miere vysporiadal, preto ústavný súd

považoval rozhodnutie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za primerané, a preto

akceptovateľné a udržateľné.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť

jeho záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných zákonných ustanovení

spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a základných práv

zaručených v a ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

tvrdenie o porušení týchto článkov, resp. základných práv nijakým konkrétnym spôsobom

neodôvodnil. Neuviedol žiaden argument svedčiaci o možnom zásahu dovolacieho súdu do

jeho základného práva na právnu pomoc ( ), prípadne základného práva

na verejné prerokovanie veci v primeranej lehote v jeho prítomnosti, resp. že by

sťažovateľovi najvyšší súd neumožnil vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Rovnako

absentuje adresné odôvodnenie namietaného porušenia ústavného princípu zakotveného

v . Ak ho však sťažovateľ spája s porušením základného práva na súdnu

ochranu ( ), k vysloveniu porušenia ktorého nedošlo, potom nemohlo

dôjsť ani vysloveniu porušenia .

Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej

odmietnutie podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, prikázať nahradiť

trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom), pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

Taktiež bolo z dôvodu odmietnutia sťažnosti bez právneho významu rozhodovať

o navrhovanom dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012