Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 560/2012
PDF · 209.03 KB
No categories available
II. ÚS 560/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. S., B., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s
r. o. „v konkurze“, B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 34/2011,
1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. S., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s r. o. „v konkurze“,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2012 doručená sťažnosť Ing. S. S., B., konateľa úpadcu spoločnosti T., spol. s r. o.
„v konkurze“, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V
35/2011 z 27. októbra 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je konateľom úpadcu obchodnej
spoločnosti T., spol. s r. o. „v konkurze“, B. (ďalej len „úpadca“). Na úpadcu bol
19. októbra 1998 vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený
JUDr. J. M. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“). Dňa 28. júna 1996 bola uzatvorená
zmluva o úvere č. 141096004 medzi úpadcom a I., a. s., B. (ďalej len „banka“), na základe
ktorej banka poskytla úpadcovi úver v sume 586 966 926,80 Sk (19 483 732,55 €), ktorý sa
vyhlásením konkurzu stal splatným. Krajský súd v Banskej Bystrici ako konkurzný súd
(ďalej len „konkurzný súd“) 22. apríla 1999 uskutočnil prieskumné pojednávanie. Banka
prihlásila svoju pohľadávku voči úpadcovi v sume 579 128 000 Sk (19 223 527,85 €).
Správca konkurznej podstaty pohľadávku uznal v celej výške. Zmluvou o postúpení
pohľadávok postúpila 23. decembra 1999 banka S., a. s., B. (ďalej len „S.“), ako
postupníkovi pohľadávky podľa databázy úverového portfólia k 22. decembru 1999.
S. 31. mája 2001 vyhlásila verejné výberové konanie – Pilotný predaj pohľadávok I, v
balíku ktorého bolo zaradených 116 dlžníkov. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 17.
augusta 2001 S. postúpila zahraničnej osobe V. súbor rôznych pohľadávok vrátane
pohľadávky proti úpadcovi. Konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/1998-356
zo 7. decembra 2001 nepripustil zmenu účastníka konkurzu S. na zahraničnú osobu V. so
sídlom na C. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 127/2002, Ndob 260/2002 z 31. júla
2002 potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/1998-356.
Konkurzný súd 16. januára 2008 zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na
19. február 2008 s programom v bode 3 „ustanovenie nového správcu konkurznej
podstaty“. Návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podala zahraničná osoba V.
Po vykonaní schôdze konkurzných veriteľov 19. februára 2008 bol uznesením č. k. 47-24 K
164/98-Ná-1463 za nového správcu konkurznej podstaty ustanovený P., k. s., B. Správca
konkurznej podstaty (pôvodný) podal 14. marca 2008, rovnako ako aj sťažovateľ odvolanie
proti uvedenému uzneseniu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 53/2008, 4 Obo 54/2008 z 24. júla 2008 zrušil
uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1463. Najvyšší súd v odôvodnení
konštatuje, že spoločnosť V. nie je konkurzným veriteľom úpadcu, a preto nemá v konaní
žiadne práva.
Spoločnosť V. 24. júna 2009 podala návrh na zvolanie schôdze konkurzných
veriteľov, ktorá bola uznesením z 25. júna 2009 zvolaná na 7. júl 2009 s programom
ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty. Konkurzný súd 8. júla 2009 vydal
uznesenie č. k. 47-24 K 164/98-Ná-1576 o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty.
Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie tak správca konkurznej podstaty (pôvodný), ako aj
sťažovateľ.
O odvolaniach najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Obo 98/2009,
4 Obo 99/2009 zo 16. septembra 2009 tak, že zrušil uznesenie konkurzného súdu sp. zn.
47-24 K 164/98-Ná-1576 o ustanovení nového správcu konkurznej podstaty a zároveň
skonštatoval, že existencia veriteľa V. už bola vyriešená, preto nie je žiadny dôvod sa ňou
opätovne zaoberať.
Následne konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1673 z 26. marca 2010
rozhodol, že návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov zamieta.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 63/2010 z 24. mája 2010 zrušil rozhodnutie
konkurzného súdu z 26. marca 2010 a uložil konkurznému súdu povinnosť skúmať, či
spoločnosť V. je alebo nie je konkurzným veriteľom.
Konkurzný súd uznesením č. k. 47-24 K 164/98-Kl-1708 z 8. septembra 2010 zvolal
schôdzu konkurzných veriteľov na 22. september 2010 s programom: „ustanovenie nového
správcu konkurznej podstaty“. Proti tomuto uzneseniu podal správca konkurznej
podstaty (pôvodný), ako aj sťažovateľ odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.
3 Obo 174/2010 zo 7. júna 2011 odmietol. Ďalším uznesením sp. zn. 3 Obo 175/2010
zo 7. júna 2011 najvyšší súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/98-Kl-
1721 z 22. septembra 2010 a zároveň odmietol odvolanie správcu konkurznej podstaty.
Sťažovateľ aj správca konkurznej podstaty (pôvodný) podali proti obom
rozhodnutiam najvyššieho súdu zo 7. júna 2010 dovolania, o ktorých najvyšší súd rozhodol
tak, že ich uznesením sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011
odmietol.
Ďalšiu, pomerne rozsiahlu časť sťažnosti tvorí rekapitulácia právnych dôvodov
zakladajúcich absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 17. augusta 2001 na
spoločnosť V.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: «Protiprávnosť vedenia schôdze veriteľov
konkurzným súdom dňa 22. 09. 2010 a následná nezákonnosť Uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 22. 09. 2010 č. k. 47-24 K 164/98-Kl v spojení s Uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 06. 2011 č. 3 Obo 175/2010 mala byť dovolaním
napravená, avšak keďže je daná prednosť „lex specialis“, je pre mňa sťažovateľa,
zabránený prístup k všeobecnému súdu.»
V nadväznosti na uvedené rozhodnutia sťažovateľ uvádza, že je nezákonné, aby
správcu odvolávala zahraničná osoba, ktorá nemá platnú vecnú legitimáciu byť v pozícii
kvalifikovaného konkurzného veriteľa. Funkcia správcu úpadcu nemohla zaniknúť
zo zákona, t. j. ex lege, hlavne ak veriteľ nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. Ak by
táto požiadavka nebola akceptovaná, súdy by porušili princíp rovnosti účastníkov súdneho
konania, princíp rovnosti zbraní, ako aj právo na kontradiktórne konanie. V opačnom
prípade by úpadcovi, ako aj správcovi boli súdom odňaté ústavné garantované práva na
súdnu ochranu a boli by v pozícii subjektu, ktorý nemôže nijako brániť svoje postavenie.
Došlo by k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy. Je nepochybné, že konkurzný súd sa pri vyhodnocovaní priebehu a hlasovania
schôdze konkurzných veriteľov môže dopustiť skutkového i právneho omylu, preto správca
zbavený funkcie musí mať zachovanú možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom
opravného prostriedku, navyše ak pôvodný správca je vo svetle uvedených skutočností
hlavnou osobou, ktorá môže mať skutočný záujem na podaní odvolania. Zároveň došlo k
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že odôvodnenie už uvedených uznesení je nepreskúmateľné
a nezrozumiteľné a zároveň rozporné. Nezrozumiteľnosť v postupe všeobecných súdov
vidí sťažovateľ v tom, že konkurzný súd rozhodol o nepripustení zmeny účastníka
konkurzu S. na spoločnosť V. Je nepreskúmateľné akými skutkovými a právnymi dôvodmi
bol konkurzný súd vedený k rozhodnutiu o zvolaní schôdze na návrh spoločnosti V., ktorá
nie je kvalifikovaným konkurzným veriteľom. Konkurzný súd podľa sťažovateľa
nerešpektuje záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení sp. zn.
4 Obo 53/2008, 4 Obo 54/2008 z 24. júla 2008, ako aj v uznesení sp. zn. 4 Obo 98/2009,
4 Obo 99/2009 zo 16. septembra 2009.
Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s odôvodnením, že veritelia prítomní na schôdzi veriteľov
prijali návrh na ustanovenie nového správcu do funkcie počtom hlasov 100 % prítomných
s hlasovacím právom. Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza: „nemožno súhlasiť so záverom
súdu, že zákonom vyžadovaná 2/3-nová väčšina hlasujúcich s hlasovacím právom na
rozhodnutie o výmene správcu bola dodržaná. ...treba zdôrazniť, že pokiaľ konkurzný súd
konal s V., konal protiprávne, keďže táto zahraničná osoba nikdy nebola a ani dnes nie je
účastníkom konkurzného konania v pozícii legitímneho konkurzného veriteľa.“
Konkurzný súd viedol 22. septembra 2010 schôdzu konkurzných veriteľov. Podľa
sťažovateľa na takýto postup neboli splnené podmienky, pretože ku dňu konania schôdze
nemohlo byť odvolaním napadnuté uznesenie konkurzného súdu z 8. septembra 2010
právoplatné a vykonateľné. Uznesenie bolo správcovi konkurznej podstaty (pôvodnému)
doručené až 5. októbra 2010.
Uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. júna 2011 sťažovateľ vytýka, že vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, najvyšší súd vychádzal zo zlých skutkových zistení,
a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a ich
nezrozumiteľnosť.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 ObdoV 34/2011, 1 ObdoV
35/2011 zo dňa 27. 10. 2011 bol porušený článok 12 ods. 4, článok 46 ods. 1, článok 47
ods. 2, článok 48 ods. 2 Ústavy SR, v nadväznosti na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2/ Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1
ObdoV 34/2011, 1 ObdoV 35/2011 zo dňa 27. 10. 2011.
3/ Najvyšší súd SR je povinný uhradiť Ing. S. S. trovy konania v sume 323,51 €... do
dvoch mesiacov od doručenia nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“
Sťažovateľ zároveň navrhol ústavnému súdu rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa
§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by bola odložená
vykonateľnosť napadnutého uznesenia.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval
o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru) a iba v súvislosti s tým postupom a rozhodnutím (postup najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 a jeho uznesenie
z 27. októbra 2011), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na
rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv, resp. v súvislosti
s inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 174/2010
zo 7. júna 2011 a sp. zn. 3 Obo 175/2010 zo 7. júna 2011, resp. uznesenia konkurzného
súdu č. k. 47-24 K 164/98-K1-1708 z 8. septembra 2010 a č. k. 47-24 K 164/98-K1-1721
z 22. septembra 2010), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa
názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr.
III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základných práv zaručených ústavou,
ako aj práva zaručeného dohovorom malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 34/2011, 1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie proti
uzneseniam najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 174/2010-1808 a č. k. 3 Obo 175/2010-1810 obe
zo 7. júna 2011.
Napriek procesnej povahe sťažovateľom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je
však z obsahu jeho sťažnosti zrejmé, že v skutočnosti namieta postup konkurzného súdu
a závery vyplývajúce z jeho uznesenia č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1721 z 22. septembra
2010, ako aj z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 175/2010-1810 zo 7. júna 2011,
ktorým potvrdil uznesenie konkurzného súdu a odmietol odvolanie správcu konkurznej
podstaty. Takisto celé odôvodnenie ústavnej sťažnosti jednoznačne smeruje proti postupu
a uzneseniam všeobecných súdov prijatých v rámci konkurzného konania, t. j. uzneseniu
konkurzného súdu č. k. 47-24 K 164/1998-K1-1708 z 8. septembra 2010 a uzneseniu
najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 174/2010-1808 zo 7. júna 2011.
Z uvedeného možno uzavrieť, že k porušeniu označených práv malo podľa
sťažovateľa v skutočnosti dôjsť práve týmito uzneseniami (ktoré však v petite sťažnosti
neoznačil), a nie uznesením najvyššieho súdu, ktoré označil vo svojej sťažnosti a napadol
sťažnosťou podanou ústavnému súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti preto uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 34/2011,
1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011 a označenými právami, k porušeniu ktorých malo
dôjsť uzneseniami súdov prijatými v konkurznom konaní, v dôsledku čoho sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Základný dôvod prijatia tohto rozhodnutia
vidí ústavný súd v tom, že sťažovateľom uvádzané dôvody týkajúce sa postupu a rozhodnutí
všeobecných súdov prijatých v konkurznom konaní nie sú spôsobilé porušiť základné práva
prostredníctvom označeného procesného rozhodnutia najvyššieho súdu.
Pokiaľ ide o samotné uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 34/2011,
1 Obdo V 35/2011 z 27. októbra 2011, je potrebné poznamenať, že podľa konštantnej
judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení sa s dovolacími námietkami vysporiadal takto:
„Podľa ustanovenia § 66e ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení noviel... na konkurz sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 66f ZKV ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
upravujúce dovolanie sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.
V prejednávanom prípade dovolania smerujú proti rozhodnutiam vydaným vo veci,
v ktorej bol vyhlásený konkurz, a preto v zmysle ustanovenia § 66f ZVK ustanovenia
o dovolaní v tomto konaní nemožno použiť.
Podľa ustálenej súdnej praxe to znamená, že dovolanie proti uvedeným uzneseniam
odvolacieho súdu nie je prípustné. Na základe uvedeného dôvodu dovolací súd podané
dovolania podľa ustanovenia § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
odmietol.“
V citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyšší súd stručne, ale jasne a zreteľne
uviedol dôvody, pre ktoré dovolania podané správcom konkurznej podstaty a sťažovateľom
odmietol. Svoje závery pritom oprel o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych
predpisov, ktoré v rozhodnutí citoval. S právne relevantnými argumentmi dôležitými pre
jeho rozhodovanie sa nepochybne v dostatočnej miere vysporiadal, preto ústavný súd
považoval rozhodnutie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za primerané, a preto
akceptovateľné a udržateľné.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť
jeho záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných zákonných ustanovení
spôsobom, ktorý neodporuje ich zmyslu ani účelu. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy a základných práv
zaručených v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ
tvrdenie o porušení týchto článkov, resp. základných práv nijakým konkrétnym spôsobom
neodôvodnil. Neuviedol žiaden argument svedčiaci o možnom zásahu dovolacieho súdu do
jeho základného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), prípadne základného práva
na verejné prerokovanie veci v primeranej lehote v jeho prítomnosti, resp. že by
sťažovateľovi najvyšší súd neumožnil vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Rovnako
absentuje adresné odôvodnenie namietaného porušenia ústavného princípu zakotveného
v čl. 12 ods. 4 ústavy. Ak ho však sťažovateľ spája s porušením základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), k vysloveniu porušenia ktorého nedošlo, potom nemohlo
dôjsť ani vysloveniu porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy.
Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal (zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, prikázať nahradiť
trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom), pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
Taktiež bolo z dôvodu odmietnutia sťažnosti bez právneho významu rozhodovať
o navrhovanom dočasnom opatrení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012