Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 563/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.

F. N., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1

a , a Listiny základných

práv a slobôd a práv zaručených v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoE

61/2010 z 21. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo

52/2010 z 9. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012

doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len sťažovateľka), vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 9. mája 2012.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva:

«P. v likvidácii... (ďalej len „DZP“) vydala prostredníctvom správcu konkurznej

podstaty DZP (ďalej len „SKP“) v zmysle ustanovení o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej

poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných

poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 937/02 zo dňa 22. 11.

2002 v spojení s rozhodnutím z 28. 01. 2003 a Platobný výmer č. 938/02 z 22. 11. 2002 v

spojení s rozhodnutím z 28. 01. 2003 (ďalej len „Platobné výmery“), ktorými uložila

platiteľovi – D. B., so sídlom B... (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z

omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor

pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobnými výmermi

Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na spoločnosť Z.,

s. r. o..., ktorá túto pohľadávka Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29. 09. 2006

postúpila na Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie

proti Povinnému na základe exekučného titulu - Platobných výmerov, súdny exekútor

doručil Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „OS BA“) žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

OS BA Uznesením č. k. -165 zo dňa 14. 12. 2009... vyhovel podaným

námietkam Povinného proti exekúcii. V odôvodnení Rozhodnutia OS BA uviedol, že SKP

v priebehu konkurzného konania vydal Platobné výmery, ktoré sú údajne nulitné.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS BA Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred

Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom (ďalej len „KS BA“). KS BA

Uznesením č. k. -196 zo dňa 21. 07. 2011... Rozhodnutie OS BA potvrdil.

KS BA v Rozhodnutí KS BA uviedol, že Sťažovateľ nemal aktívnu hmotnoprávnu

legitimáciu, keďže Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Z. a DZP bola pre rozpor so

zákonom absolútne neplatná.

Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutiu KS BA dovolanie, ktoré však bolo

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09. 05. 2012... odmietnuté.

Rozhodnutie NS SR nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2012.»

Na margo rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 9. mája 2012

a krajského súdu sp. zn. z 21. júla 2011 sťažovateľka uviedla, že ich treba

považovať „za arbitrárne a za prejav svojvôle. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, ). Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne

závery, avšak náležité sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je

nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej

konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS BA sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, rozhodli na základe

skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal, čím porušil

jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských

právach, ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého

dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.“.

Čo sa týka označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, sťažovateľka

ďalej uviedla, že „predmetnými rozhodnutiami súdy rozhodli v rozpore s ústavným

princípom právneho štátu, keď ako dôvod, ktorým neposkytli Sťažovateľovi právnu ochranu,

uviedli údajnú neplatnosť Zmluvy o postúpení medzi DZP a Z., pričom o tejto právnej

otázke v prospech Sťažovateľa rozhodol autoritatívnym výrokom súd v inom súdnom

konaní“, pričom napádanými rozhodnutiami tiež došlo „k porušeniu právnej istoty a

ochrany dôvery Sťažovateľa ako nadobúdateľa práv vyplývajúcich z Platobných výmerov,

v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu. ... Súdy pri rozhodovaní v danej

veci prehliadli existenciu základného práva Sťažovateľa na legitímne očakávania

nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že predmetnými rozhodnutiami bolo zasiahnuté

aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok...“.

Pokiaľ ide o odôvodnenie súdnych rozhodnutí, sťažovateľka uviedla: „Medzi

procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. ... Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny. ... Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné

odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na

každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

09. 05. 2012 ako aj Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -196

zo dňa 21. 07. 2011 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia

článku 20 ods. 1 SR, Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1

ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach,

a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

ustanovenia článku 46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

09. 05. 2012 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -196

zo dňa 21. 07. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský

súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia

Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ustanovenie upravuje aj ďalší dôvod na

odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. júla 2011

1.1 Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

, avšak nezistil, že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli

nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na

súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na

posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu

považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu

príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,

vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo

neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , , ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny

prípad. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vysporiadal

s kľúčovou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa povahy platobných výmerov vydaných

správcom konkurznej podstaty za prispenia vlastnej argumentácie, ako aj použitia

argumentácie ústavného súdu prijatej v obdobných prípadoch, a tiež aj s ďalšími

argumentmi sťažovateľky v rozsahu potrebnom pre prijatie rozhodnutia v odvolacom

konaní.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnila (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci

samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

1.2 V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj listiny a práva podľa dodatkového protokolu vyplýva,

že sťažovateľka porušenie uvedených práv namieta v spojitosti s porušením základných

práv zaručených v a listiny a práva podľa

dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv sťažovateľky

podľa a dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. mája 2012

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 9. mája 2012

spočívala podstatná námietka sťažovateľky v tom, že tento nebol oprávnený odmietnuť jeho

dovolanie, keďže a „bez najmenších pochybností“ existuje dovolací dôvod podľa § 237

písm. f) (odňatie práva účastníka konať pred súdom).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. ...

... Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uzneseniu súdu prvého stupňa,

dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedeného v § 239 ods. 2 písm. a/

až c/ Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie oprávneného nie

je podľa , procesne prípustné. ...

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ netvrdil

a exitencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

písm. f/ ... Dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že odvolací

súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch ako súd prvého

stupňa, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť. ...

Dovolací súd zistil, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“

a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvého stupňa, a preto mu

nevznikla poučovacia povinnosť v zmysle ... Doplnením odôvodnenia

právneho názoru o dôvodnosti námietok povinnej proti exekúcii aj o dôvody týkajúce sa

(ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a vecne legitimácie oprávneného odvolací súd

reagoval na odvolacie námietky oprávneného, s ktorými sa v odôvodnení vysporiadal

a prijaté závery vysvetlil. Preto nebolo povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa

a jeho procesný postup v dôsledku toho nevykazuje vady konania

v zmysle ustanovenia

Vady konania v zmysle neboli spôsobilé založiť ani právne závery, na

ktorých založil odvolací súd svoje rozhodnutie. ...

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie oprávneného procesne neprípustné. Dovolací súd preto

jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa v spojení

s ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie

neprípustné. ...»

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

nezistil, že by účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho namietaným

uznesením neboli zlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom na

súdnu ochranu. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci súdom, nesprávnosť ktorého namieta

sťažovateľka v dovolaní, treba uviesť, že toto predstavuje výkon jeho rozhodovacej činnosti

a nie je samo osebe dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý

v uznesení o neprípustnosti dovolania v danej veci zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a najvyšší súd tiež zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré je dovolanie sťažovateľky

potrebné považovať za neprípustné. V dôsledku toho tento postup najvyššieho súdu

nemožno považovať za neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti označeného uznesenia. Ústavný súd už

judikoval, že „Odmietnutie dovolania nespĺňajúceho zákonné náležitosti prípustnosti

nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.“ (). V dôsledku toho

skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že

pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o porušení jej práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa

označených ustanovení , listiny a dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na povahu konania a na uznesenie najvyššieho súdu bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho vzťahom k údajnému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľky

podľa a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012