Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 563/2012
PDF · 212.53 KB
No categories available
II. ÚS 563/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.
F. N., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práv zaručených v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 CoE
61/2010 z 21. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo
52/2010 z 9. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012
doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len sťažovateľka), vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 CoE 61/2010
z 21. júla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 52/2010 z 9. mája 2012.
Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva:
«P. v likvidácii... (ďalej len „DZP“) vydala prostredníctvom správcu konkurznej
podstaty DZP (ďalej len „SKP“) v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 937/02 zo dňa 22. 11.
2002 v spojení s rozhodnutím z 28. 01. 2003 a Platobný výmer č. 938/02 z 22. 11. 2002 v
spojení s rozhodnutím z 28. 01. 2003 (ďalej len „Platobné výmery“), ktorými uložila
platiteľovi – D. B., so sídlom B... (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z
omeškania z dlžnej sumy poistného.
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor
pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobnými výmermi
Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na spoločnosť Z.,
s. r. o..., ktorá túto pohľadávka Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 29. 09. 2006
postúpila na Sťažovateľa.
Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie
proti Povinnému na základe exekučného titulu - Platobných výmerov, súdny exekútor
doručil Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „OS BA“) žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
OS BA Uznesením č. k. 49 Er/1255/2007-165 zo dňa 14. 12. 2009... vyhovel podaným
námietkam Povinného proti exekúcii. V odôvodnení Rozhodnutia OS BA uviedol, že SKP
v priebehu konkurzného konania vydal Platobné výmery, ktoré sú údajne nulitné.
Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS BA Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred
Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom (ďalej len „KS BA“). KS BA
Uznesením č. k. 20 CoE/61/20010-196 zo dňa 21. 07. 2011... Rozhodnutie OS BA potvrdil.
KS BA v Rozhodnutí KS BA uviedol, že Sťažovateľ nemal aktívnu hmotnoprávnu
legitimáciu, keďže Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Z. a DZP bola pre rozpor so
zákonom absolútne neplatná.
Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutiu KS BA dovolanie, ktoré však bolo
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 52/2012 zo dňa 09. 05. 2012... odmietnuté.
Rozhodnutie NS SR nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2012.»
Na margo rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 52/2012 z 9. mája 2012
a krajského súdu sp. zn. 20 CoE 61/2010 z 21. júla 2011 sťažovateľka uviedla, že ich treba
považovať „za arbitrárne a za prejav svojvôle. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne
závery, avšak náležité sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je
nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej
konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.
Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS BA sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré
Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, rozhodli na základe
skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal, čím porušil
jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských
právach, ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1
Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého
dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.“.
Čo sa týka označených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, sťažovateľka
ďalej uviedla, že „predmetnými rozhodnutiami súdy rozhodli v rozpore s ústavným
princípom právneho štátu, keď ako dôvod, ktorým neposkytli Sťažovateľovi právnu ochranu,
uviedli údajnú neplatnosť Zmluvy o postúpení medzi DZP a Z., pričom o tejto právnej
otázke v prospech Sťažovateľa rozhodol autoritatívnym výrokom súd v inom súdnom
konaní“, pričom napádanými rozhodnutiami tiež došlo „k porušeniu právnej istoty a
ochrany dôvery Sťažovateľa ako nadobúdateľa práv vyplývajúcich z Platobných výmerov,
v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu. ... Súdy pri rozhodovaní v danej
veci prehliadli existenciu základného práva Sťažovateľa na legitímne očakávania
nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že predmetnými rozhodnutiami bolo zasiahnuté
aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok...“.
Pokiaľ ide o odôvodnenie súdnych rozhodnutí, sťažovateľka uviedla: „Medzi
procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. ... Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny. ... Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné
odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na
každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.“
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/52/2010 zo dňa
09. 05. 2012 ako aj Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE/61/2010-196
zo dňa 21. 07. 2011 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia
článku 20 ods. 1 Ústavy SR, Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1
ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach,
a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/52/2010 zo dňa
09. 05. 2012 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoE/61/2010-196
zo dňa 21. 07. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský
súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia
Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upravuje aj ďalší dôvod na
odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom, alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je
aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 20 CoE 61/2010 z 21. júla 2011
1.1 Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.
20 CoE 61/2010, avšak nezistil, že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli
nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na
súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na
posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu
považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu
príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,
vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný
pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo
neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných
účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny
prípad. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa vysporiadal
s kľúčovou námietkou sťažovateľky týkajúcou sa povahy platobných výmerov vydaných
správcom konkurznej podstaty za prispenia vlastnej argumentácie, ako aj použitia
argumentácie ústavného súdu prijatej v obdobných prípadoch, a tiež aj s ďalšími
argumentmi sťažovateľky v rozsahu potrebnom pre prijatie rozhodnutia v odvolacom
konaní.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných
zákonných ustanovení nestotožnila (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci
samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.2 V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vyplýva,
že sťažovateľka porušenie uvedených práv namieta v spojitosti s porušením základných
práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv sťažovateľky
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 52/2012 z 9. mája 2012
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 52/2012 z 9. mája 2012
spočívala podstatná námietka sťažovateľky v tom, že tento nebol oprávnený odmietnuť jeho
dovolanie, keďže a „bez najmenších pochybností“ existuje dovolací dôvod podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie práva účastníka konať pred súdom).
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. ...
... Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uzneseniu súdu prvého stupňa,
dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedeného v § 239 ods. 2 písm. a/
až c/ O. s. p. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie oprávneného nie
je podľa § 239 ods. 1, 2 O. s. p. procesne prípustné. ...
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ netvrdil
a exitencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. ... Dovolateľ odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že odvolací
súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch ako súd prvého
stupňa, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť. ...
Dovolací súd zistil, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie „nečakane“
a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch než súd prvého stupňa, a preto mu
nevznikla poučovacia povinnosť v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. ... Doplnením odôvodnenia
právneho názoru o dôvodnosti námietok povinnej proti exekúcii aj o dôvody týkajúce sa
(ne)platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a vecne legitimácie oprávneného odvolací súd
reagoval na odvolacie námietky oprávneného, s ktorými sa v odôvodnení vysporiadal
a prijaté závery vysvetlil. Preto nebolo povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa
§ 213 ods. 2 O. s. p. a jeho procesný postup v dôsledku toho nevykazuje vady konania
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery, na
ktorých založil odvolací súd svoje rozhodnutie. ...
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie oprávneného procesne neprípustné. Dovolací súd preto
jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie
neprípustné. ...»
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
nezistil, že by účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho namietaným
uznesením neboli zlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom na
súdnu ochranu. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci súdom, nesprávnosť ktorého namieta
sťažovateľka v dovolaní, treba uviesť, že toto predstavuje výkon jeho rozhodovacej činnosti
a nie je samo osebe dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku.
Podľa názoru ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý
v uznesení o neprípustnosti dovolania v danej veci zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a najvyšší súd tiež zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré je dovolanie sťažovateľky
potrebné považovať za neprípustné. V dôsledku toho tento postup najvyššieho súdu
nemožno považovať za neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti označeného uznesenia. Ústavný súd už
judikoval, že „Odmietnutie dovolania nespĺňajúceho zákonné náležitosti prípustnosti
nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.“ (I. ÚS 31/05). V dôsledku toho
skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že
pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o porušení jej práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa
označených ustanovení ústavy, listiny a dohovoru.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na povahu konania a na uznesenie najvyššieho súdu bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho vzťahom k údajnému porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľky
podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012