Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 619/2012
PDF · 241.47 KB
No categories available
IV. ÚS 619/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. K.,
K., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1 T/34/10 z 15. júna 2011 a uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Tos/74/2011 z 8. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. A. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. Z. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/34/10 z 15. júna 2011 a uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos/74/2011 z 8. novembra
2011.
Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka je v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T/34/10 v procesnom postavení obhajkyne
obžalovanej, ktorá je trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania prečinu marenia úradného
rozhodnutia podľa § 349 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov.
Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/34/10 z 15. júna 2011 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) bola sťažovateľke podľa § 70 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uložená
poriadková pokuta v sume 1 000 € z dôvodu, že sťažovateľka podľa zistenia okresného súdu
„... spôsobuje prieťahy vo veci tým, že sa z rôznych dôvodov nezúčastňuje hlavných
pojednávaní a nezabezpečí ani substitúciu, pričom na poslednom hlavnom pojednávaní sa
ani dostatočne neospravedlnila“.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka 14. októbra 2011 sťažnosť,
ktorou namietala nedôvodnosť uznesenia okresného súdu a na podklade dôvodov
uvedených v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sa domáhala jeho zrušenia.
Krajský súd prerokoval sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu a uznesením sp. zn.
1 Tos/74/2011 z 8. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané
rozhodnutie“) podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodol tak, že sťažnosť
sťažovateľky zamietol ako oneskorene podanú.
Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej ku skutkovým
okolnostiam uvádza, že zásielka, ktorej obsahom bolo uznesenie okresného súdu, jej bola
prvýkrát doručovaná 6. septembra 2011 s tým, že opätovne jej bola doručovaná
7. septembra 2011 a toho istého dňa bola uložená na pošte. Z dôvodu, že si predmetnú
zásielku neprevzala v odbernej lehote, bola vrátená odosielateľovi. Po uplynutí odbernej
lehoty podaním z 28. septembra 2011 požiadala okresný súd o opätovné doručenie vrátenej
zásielky. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „v trestnej veci uvedenej značky som
podaním súdu prvého stupňa, zo dňa 28. 9. 2011, učinila dotaz ohľadne oznámenia
Slovenskej pošty o uloženie zásielky, zo dňa 7. 9. 2011, odosielateľa Okresný súd Bardejov,
s odbernou lehotou 18 dní, t. j. do 26. 9. 2011. Dotaz som učinila dňa 28. 9. 2011 (dva dni
po tom, čo som sa stala práceneschopnou pre nepredvídané akútne horúčkovité ochorenie,
dňa 26. 9. 2011), kedy mi to najskôr zdravotný stav umožnil učiniť a súdu to zaslala dňa
29. 9. 2011. ... Podľa obsahu spisu vyplýva, že súdu prvého stupňa bolo moje podanie,
zo dňa 28. 9. 2011 (o opakované doručenie zásielky podľa oznámenia o uložení zásielky
Slovenskej pošty, č. RU 87 239 136 0 SK) doručené dňa 3. 10. 2011.“
Okresný súd následne uznesenie opätovne zaslal sťažovateľke, a tá ho prevzala
11. októbra 2011 s tým, že proti nemu podala sťažnosť.
Sťažovateľka uznesenie krajského súdu spochybňuje, pričom argumentuje tým, že
„Odvolací súd vec posúdil ako sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, doručeného mi dňa
12. 9. 2011, pričom ja som učinila sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, doručenému mi
dňa 11. 10. 2011. Postupovala som titulom postupu (doručovania) súdu prvého stupňa
a nemala som (nemohla som mať) žiadnu vedomosť, že ide o opakované doručovanie
rozhodnutia, ktoré by v takomto prípade muselo byť doručované ako právoplatné. ... Je
treba súhlasiť s názorom Krajského súdu v Prešove, že toto uznesenie mi bolo vzhľadom
k dovtedajšiemu postupu súdu prvého stupňa doručené dňa 12. 9. 2011, avšak súd prvého
stupňa mi predmetné uznesenie zaslal (opakovane) ako prvé jeho doručenie - neprávoplatný
prvopis, kde inak by mi ho bol zaslal (mal ho zaslať) s vyznačenou právoplatnosťou (keďže
bolo právoplatné). Bolo by už na mne, ako by som sa ďalej procesné správala a bola
využila príslušný procesný postup, ktorý pripúšťa učinenie opravného prostriedku aj v
prípade zmeškania lehoty. Avšak súd prvého stupňa sa správal, akoby sa jednalo o prvé
doručenie, kde som objektívne nemohla mať vedomosť, aby sa jednalo o druhé (opakované)
doručenie a týmto ma zaviedol a odňal mi možnosť súčasne so sťažnosťou požiadať o
odpustenie zmeškania lehoty (čo by malo iný procesný dosah na posúdenia včasnosti
podanej sťažnosti). Z oznámenky Slovenskej pošty nevyplývalo, čo mi súd prvého stupňa
zasielal a preto som iniciatívne (v úmysle zabezpečiť kontinuitu pojednávaní) učinila
podanie, zo dňa 28. 9. 2011.
V danom prípade mal odvolací súd prejednať moju sťažnosť vecne a oneskorenosť jej
podania vybaviť iným spôsobom, vo vzťahu k nesprávnemu postupu súdu prvého stupňa.
Strana v konaní, ktorá neporušila zákon, a spravovala sa procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý jej doručil zjavne nie právoplatné rozhodnutie, nemôže niesť zodpovednosť za
zmeškanie lehoty, ak toto zmeškanie zapríčinil konajúci orgán a strana o tom nemohla mať
(z veci ako sa javila) vedomosť. ...
Postupom súdu prvého stupňa došlo k tomu, že súd predstieral zaslanie nie
právoplatného rozhodnutia, voči ktorému som zákonným postupom v lehote využila
príslušný opravný prostriedok, čo mi ale bolo vytknuté v odvolacom konaní, že opravný
prostriedok som učinila po lehote, teda voči už právoplatnému rozhodnutiu. ...
Uvedený postup považujem za nespravodlivý, nakoľko súd prvého stupňa ma svojim
konaním zavádzal a odvolací súd z obsahu spisu o takomto postupe mal vedomosť, napriek
čomu sa s touto skutočnosťou ani len nevysporiadal a moju sťažnosť bez ďalšieho odmietol
ako zmeškanú, čím mi odňal právo konať. ...
Mám za to, že v zmysle § 64 ods. 1 Tr. por., mala byť táto skutočnosť vyhodnotená
ako zmeškanie lehoty pre dôležitý dôvod, ktorý mal byť zhliadnutý v postupe súdu prvého
stupňa (pre ktorý nie som povinná žiadať o odpustenie zmeškania lehoty, keďže objektívne
nemám vedomosť, aby bola zmeškaná a objektívne jej zmeškanie spočíva na strane
konajúceho súdu). Iná by bola skutočnosť, ak by som o predchádzajúcom doručovaní mala
vedomosť, či už titulom môjho podania, zo dňa 28. 9. 2011, na základe ktorého by ma súd
prvého stupňa informoval o vykonanom doručovaní, event. ak by mi bol zaslal uznesenie
s vyznačenou doložkou právoplatnosti. ...
Dôvod zamietnutia sťažnosti pre zmeškanie lehoty založil súd prvého stupňa
a odvolací súd sa mal s tým zákonným spôsobom vysporiadať. Keďže sa tak nestalo a moju
sťažnosť bez ďalšieho zamietol iba s poukazom na jej zmeškanie, odňal mi možnosť konať
a porušil moje základné právo zaručené podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na
spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom.“.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského
súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľky zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé
a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením Krajského súdu
v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011, sp. zn. 1 Tos 74/2011-230, event. aj Uznesením Okresného
súdu Bardejov, zo dňa 15. 6. 2011, sp. zn. 1T 34/10-193, boli porušené.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011,
sp. zn. 1 Tos 74/2011-230, event. aj Uznesenie Okresného súdu Bardejov, zo dňa 15. 6.
2011, sp. zn. 1T 34/10-193, a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľky.
Krajský súd v Prešove a Okresný súd Bardejov sú spoločne a nerozdielne povinný
nahradiť sťažovateľke trovy konania - právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne
vo výške 269,58 €.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh
smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované
dôkazy.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne
pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu
zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 34/10
z 15. júna 2011
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenia súdu alebo prokurátora
možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,
a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.
Podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu
ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo, alebo
kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve alebo
predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo
policajt potrestať poriadkovou pokutou do 1 650 eur; ak ide o právnickú osobu, až do
16 590 eur. Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty musia byť dotknuté osoby vopred
upozornené.
Podľa § 70 ods. 3 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 je
prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný
prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ňou tvrdeného porušenia práv, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Možnosť využitia tejto zákonnej možnosti
účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom,
ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľka nemala inú ústavnú
a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti
v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené
neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
1 Tos/74/2011 z 8. novembra 2011
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom,
že krajský súd postupoval nesprávne, keď jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
považoval za oneskorene podanú, keďže podľa jej názoru jej okresný súd opakovane zaslal
zásielku, ktorej obsahom bolo uznesenie okresného súdu bez toho, aby na uznesení
okresného súd vyznačil doložku právoplatnosti alebo ju iným spôsobom informoval, že jej
zasiela už právoplatné rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka bola toho názoru, že
ide o prvé doručenie predmetného uznesenia, a teda podanie sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu dňa 14. októbra 2011 mal krajský súd vyhodnotiť ako včas podané.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/04, IV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m.
I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd
pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu. Pri posudzovaní prípadných negatívnych
ústavnoprávnych dôsledkov, v danom prípade ide najmä o posúdenie, či výklad § 66 ods. 3
Trestného poriadku a následná aplikácia zo strany krajského súdu nezakladá neprípustný
zásah do sťažovateľkou označených práv. O takomto zásahu by bolo možné v zásade
uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení právnych predpisov zjavne
a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi
všeobecne akceptované.
Podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť
do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží
u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu
zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie
bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným
spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku
nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za
deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie
obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného rozkazu.
Vychádzajúc z uvedených ustanovení Trestného poriadku a uznesenia krajského súdu
možno konštatovať, že vzhľadom na ustálený skutkový stav, ktorý v konečnom dôsledku
nespochybňuje ani sťažovateľka, právne závery formulované v odôvodnení namietaného
rozhodnutia nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto pohľadu nie je možné
dospieť k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené sťažovateľkou označené
práva.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„sťažnosť podala obhajkyňa podaním, ktoré bolo dané na poštovú prepravu dňa
14. 10. 2011 a adresované súdu, voči uzneseniu ktorého sťažnosť smerovala. Predmetné
uznesenie napadnuté sťažnosťou síce obhajkyňa naozaj fyzicky prevzala dňa 11. 10. 2011,
čo by znamenalo, že sťažnosť by za takejto situácie bola podaná v zákonom stanovenej
lehote, avšak z obsahu spisu plynie, že tento deň, teda deň 11. 10. 2011, nie je možné
považovať za deň doručenia uznesenia.
Uznesenie totiž obhajkyňa prevzala až po tom, čo jej bolo doručované opakovane.
Po prvýkrát jej bolo uznesenie doručované zásielkou, ktorá sa vrátila súdu neprevzatá
(č. l. 202).
Z uvedenej zásielky je možné zistiť, že uznesenie resp. zásielka, ktorá predmetné
uznesenie obsahovala, bolo obhajkyni doručované dňa 6. 9. 2011, opakované doručenie
bolo vykonané dňa 7. 9. 2011 a v rovnaký deň, teda 7. 9. 2011 bola zásielka uložená na
pošte.
Keďže uznesenie bolo obhajkyni doručované do vlastných rúk, je potrebné za deň
doručenia uznesenia považovať 12. september 2011.
Vyplýva to z ust. § 66 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého ak nebol adresát zásielky, ktorú
treba, doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka
sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že
mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak ostane nový pokus o doručenie
bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným
spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku
nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za
deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie
trestného rozkazu.
Uznesenie je teda potrebné považovať za doručené obhajkyni dňom 12. 9. 2011, kedy
uplynul tretí pracovný deň od uloženia zásielky (len na okraj krajský súd podotýka, že
obhajkyňa o uložení zásielky dokonca mala vedomosť, čo vyplýva z jej podania na č. l. 203).
Od 12. 9. 2011 teda začala obhajkyni plynúť trojdňová lehota na podanie sťažnosti
proti uzneseniu. Keďže posledný deň tejto lehoty pripadol na 15. september 2011, ktorý bol
dňom pracovného pokoja posledným dňom, kedy ešte mohla účinne podať sťažnosť proti
uzneseniu, bol 16. september 2011.
Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažnosť, ktorú podala obhajkyňa na pošte dňa 14.
10. 2011, je sťažnosťou podanou po zákonom stanovenej lehote, teda oneskorene a ako takú
ju krajský súd musel bez toho, aby mal možnosť preskúmať správnosť výroku napadnutého
uznesenia alebo konania, ktoré uzneseniu predchádzalo, zamietnuť.“
Záver krajského súdu o existencii dôvodov na postup podľa § 66 ods. 3 Trestného
poriadku v súvislosti s § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol dostatočne
odôvodnený. Krajský súd mal v danom prípade za preukázané, že sťažovateľke bolo
uznesenie okresného súdu doručované 6. septembra 2011, opätovne 7. septembra 2011
a toho istého dňa uložené na pošte s tým, že predmetné uznesenie bolo sťažovateľke podľa
§ 66 ods. 3 Trestného poriadku náhradne doručené 12. septembra 2011. Túto skutočnosť
nespochybňuje ani sťažovateľka, keď uvádza, že „je treba súhlasiť s názorom Krajského
súdu v Prešove, že toto uznesenie mi bolo vzhľadom k dovtedajšiemu postupu súdu prvého
stupňa doručené dňa 12. 9. 2011...“. V kontexte uvedeného je potrebné uviesť, že
akékoľvek ďalšie doručovanie uznesenia okresného súdu nemá vplyv na začatie počítania
lehoty na podanie sťažnosti, a to bez ohľadu na subjektívne predstavy sťažovateľky.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemožno v zmysle § 66 ods. 3 Trestného
poriadku v súvislosti s § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku na základe uvedených
zistení považovať za arbitrárne alebo zjavne nepodložené. Krajský súd sa dostatočne
vysporiadal so splnením zákonných podmienok na zvolený postup a namietané rozhodnutie,
z tohto pohľadu ho náležite skutkovo a právne odôvodnil. Skutkové a právne závery
krajského súdu vo väzbe na relevantné ustanovenia Trestného poriadku tak nenesú žiadne
známky svojvôle.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované
v odôvodnení uznesenia krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto
pohľadu nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľkou, že uznesením krajského
súdu boli porušené jej označené práva.
Rovnako nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, v rámci ktorej namieta, že
nemala vedomosť o tom, že predmetná zásielka je jej doručovaná opakovane, keďže sama
uvádza, že okresný súd podaním z 28. septembra 2011 požiadala o opätovné doručenie
zásielky neprevzatej v odbernej lehote. Z uvedeného tiež vyplýva, že sťažovateľka musela
mať vedomosť o uložení predmetnej zásielky a už v okamihu, keď sa fakticky oboznámila
s obsahom zásielky, mohla využiť procesný postup podľa § 64 Trestného poriadku.
Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany
ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za
následok porušenie základného práva alebo slobody.
Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
právne závery krajského súdu nenesú prvky nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.
Výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku nevybočil zo štandardov interpretačných
metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané. Právny názor formulovaný krajským
súdom nepredstavuje ústavne neprípustný výsledok interpretácie ustanovení § 66 ods. 3
Trestného poriadku v súvislosti s § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Aj z tohto
dôvodu nemožno hodnotiť aplikáciu zistenej právnej normy na daný skutkový stav ako
svojvoľnú. Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd sa dostatočne precíznym spôsobom
vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu. Ústavný súd ďalej konštatuje, že takto formulované právne závery sú
racionálne a dostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho
odôvodnenia korešponduje aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej
právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj
právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd
poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a označeným
rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody
na strane druhej, ako aj nezistenie možnosti porušenia označeného základného práva alebo
slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,
III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť
taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako zjavne
neopodstatnený.
Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou uvedených
skutočností, prostredníctvom ktorých namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s poukazom na obsah odôvodnenia
uznesenia krajského súdu, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú
súvislosť medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označených práv sťažovateľky. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom,
s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na
základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už
uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského
súdu a priznania náhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie
porušenia sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľky obsahuje aj
ďalší nedostatok spočívajúci v nepredložení kópií právoplatných rozhodnutí, tak ako to
vyžaduje § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného
prerokovania sťažnosti vyžiadal kópiu tak uznesenia okresného súdu, ako aj kópiu
uznesenia krajského súdu. V danej situácii tak ústavný súd už nepovažoval za potrebné sa
bližšie zaoberať týmto formálnym nedostatkom sťažnosti, pretože by to bolo s ohľadom na
už vyššie uvedené zjavne nadbytočné, a tým aj neúčelné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012