Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 619/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. K.,

K., ktorou namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 15. júna 2011 a uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 8. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. A. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Z. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 15. júna 2011 a uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. novembra

2011.

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka je v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení obhajkyne

obžalovanej, ktorá je trestne stíhaná pre podozrenie zo spáchania prečinu marenia úradného

rozhodnutia podľa v znení neskorších

predpisov.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2011 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) bola sťažovateľke podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uložená

poriadková pokuta v sume 1 000 € z dôvodu, že sťažovateľka podľa zistenia okresného súdu

„... spôsobuje prieťahy vo veci tým, že sa z rôznych dôvodov nezúčastňuje hlavných

pojednávaní a nezabezpečí ani substitúciu, pričom na poslednom hlavnom pojednávaní sa

ani dostatočne neospravedlnila“.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka 14. októbra 2011 sťažnosť,

ktorou namietala nedôvodnosť uznesenia okresného súdu a na podklade dôvodov

uvedených v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sa domáhala jeho zrušenia.

Krajský súd prerokoval sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu a uznesením sp. zn.

z 8. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané

rozhodnutie“) podľa rozhodol tak, že sťažnosť

sťažovateľky zamietol ako oneskorene podanú.

Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej ku skutkovým

okolnostiam uvádza, že zásielka, ktorej obsahom bolo uznesenie okresného súdu, jej bola

prvýkrát doručovaná 6. septembra 2011 s tým, že opätovne jej bola doručovaná

7. septembra 2011 a toho istého dňa bola uložená na pošte. Z dôvodu, že si predmetnú

zásielku neprevzala v odbernej lehote, bola vrátená odosielateľovi. Po uplynutí odbernej

lehoty podaním z 28. septembra 2011 požiadala okresný súd o opätovné doručenie vrátenej

zásielky. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „v trestnej veci uvedenej značky som

podaním súdu prvého stupňa, zo dňa 28. 9. 2011, učinila dotaz ohľadne oznámenia

Slovenskej pošty o uloženie zásielky, zo dňa 7. 9. 2011, odosielateľa Okresný súd Bardejov,

s odbernou lehotou 18 dní, t. j. do 26. 9. 2011. Dotaz som učinila dňa 28. 9. 2011 (dva dni

po tom, čo som sa stala práceneschopnou pre nepredvídané akútne horúčkovité ochorenie,

dňa 26. 9. 2011), kedy mi to najskôr zdravotný stav umožnil učiniť a súdu to zaslala dňa

29. 9. 2011. ... Podľa obsahu spisu vyplýva, že súdu prvého stupňa bolo moje podanie,

zo dňa 28. 9. 2011 (o opakované doručenie zásielky podľa oznámenia o uložení zásielky

Slovenskej pošty, č. RU 87 239 136 0 SK) doručené dňa 3. 10. 2011.“

Okresný súd následne uznesenie opätovne zaslal sťažovateľke, a tá ho prevzala

11. októbra 2011 s tým, že proti nemu podala sťažnosť.

Sťažovateľka uznesenie krajského súdu spochybňuje, pričom argumentuje tým, že

„Odvolací súd vec posúdil ako sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, doručeného mi dňa

12. 9. 2011, pričom ja som učinila sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, doručenému mi

dňa 11. 10. 2011. Postupovala som titulom postupu (doručovania) súdu prvého stupňa

a nemala som (nemohla som mať) žiadnu vedomosť, že ide o opakované doručovanie

rozhodnutia, ktoré by v takomto prípade muselo byť doručované ako právoplatné. ... Je

treba súhlasiť s názorom Krajského súdu v Prešove, že toto uznesenie mi bolo vzhľadom

k dovtedajšiemu postupu súdu prvého stupňa doručené dňa 12. 9. 2011, avšak súd prvého

stupňa mi predmetné uznesenie zaslal (opakovane) ako prvé jeho doručenie - neprávoplatný

prvopis, kde inak by mi ho bol zaslal (mal ho zaslať) s vyznačenou právoplatnosťou (keďže

bolo právoplatné). Bolo by už na mne, ako by som sa ďalej procesné správala a bola

využila príslušný procesný postup, ktorý pripúšťa učinenie opravného prostriedku aj v

prípade zmeškania lehoty. Avšak súd prvého stupňa sa správal, akoby sa jednalo o prvé

doručenie, kde som objektívne nemohla mať vedomosť, aby sa jednalo o druhé (opakované)

doručenie a týmto ma zaviedol a odňal mi možnosť súčasne so sťažnosťou požiadať o

odpustenie zmeškania lehoty (čo by malo iný procesný dosah na posúdenia včasnosti

podanej sťažnosti). Z oznámenky Slovenskej pošty nevyplývalo, čo mi súd prvého stupňa

zasielal a preto som iniciatívne (v úmysle zabezpečiť kontinuitu pojednávaní) učinila

podanie, zo dňa 28. 9. 2011.

V danom prípade mal odvolací súd prejednať moju sťažnosť vecne a oneskorenosť jej

podania vybaviť iným spôsobom, vo vzťahu k nesprávnemu postupu súdu prvého stupňa.

Strana v konaní, ktorá neporušila zákon, a spravovala sa procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý jej doručil zjavne nie právoplatné rozhodnutie, nemôže niesť zodpovednosť za

zmeškanie lehoty, ak toto zmeškanie zapríčinil konajúci orgán a strana o tom nemohla mať

(z veci ako sa javila) vedomosť. ...

Postupom súdu prvého stupňa došlo k tomu, že súd predstieral zaslanie nie

právoplatného rozhodnutia, voči ktorému som zákonným postupom v lehote využila

príslušný opravný prostriedok, čo mi ale bolo vytknuté v odvolacom konaní, že opravný

prostriedok som učinila po lehote, teda voči už právoplatnému rozhodnutiu. ...

Uvedený postup považujem za nespravodlivý, nakoľko súd prvého stupňa ma svojim

konaním zavádzal a odvolací súd z obsahu spisu o takomto postupe mal vedomosť, napriek

čomu sa s touto skutočnosťou ani len nevysporiadal a moju sťažnosť bez ďalšieho odmietol

ako zmeškanú, čím mi odňal právo konať. ...

Mám za to, že v zmysle , mala byť táto skutočnosť vyhodnotená

ako zmeškanie lehoty pre dôležitý dôvod, ktorý mal byť zhliadnutý v postupe súdu prvého

stupňa (pre ktorý nie som povinná žiadať o odpustenie zmeškania lehoty, keďže objektívne

nemám vedomosť, aby bola zmeškaná a objektívne jej zmeškanie spočíva na strane

konajúceho súdu). Iná by bola skutočnosť, ak by som o predchádzajúcom doručovaní mala

vedomosť, či už titulom môjho podania, zo dňa 28. 9. 2011, na základe ktorého by ma súd

prvého stupňa informoval o vykonanom doručovaní, event. ak by mi bol zaslal uznesenie

s vyznačenou doložkou právoplatnosti. ...

Dôvod zamietnutia sťažnosti pre zmeškanie lehoty založil súd prvého stupňa

a odvolací súd sa mal s tým zákonným spôsobom vysporiadať. Keďže sa tak nestalo a moju

sťažnosť bez ďalšieho zamietol iba s poukazom na jej zmeškanie, odňal mi možnosť konať

a porušil moje základné právo zaručené podľa

a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na

spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom.“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením krajského

súdu bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky zaručené podľa SR a

Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé

a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením Krajského súdu

v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011, sp. zn. -230, event. aj Uznesením Okresného

súdu Bardejov, zo dňa 15. 6. 2011, sp. zn. -193, boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011,

sp. zn. -230, event. aj Uznesenie Okresného súdu Bardejov, zo dňa 15. 6.

2011, sp. zn. -193, a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľky.

Krajský súd v Prešove a Okresný súd Bardejov sú spoločne a nerozdielne povinný

nahradiť sťažovateľke trovy konania - právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne

vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru konštantne

pripomína, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu

zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa s konceptom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 15. júna 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, „... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa druhej vety uznesenia súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu

ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo, alebo

kto bez dostatočného ospravedlnenia neposlúchne príkaz, alebo nevyhovie výzve alebo

predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo

policajt potrestať poriadkovou pokutou do 1 650 eur; ak ide o právnickú osobu, až do

16 590 eur. Na možnosť uloženia poriadkovej pokuty musia byť dotknuté osoby vopred

upozornené.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 je

prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu okresného súdu účinný opravný

prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ňou tvrdeného porušenia práv, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Možnosť využitia tejto zákonnej možnosti

účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom,

ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľka nemala inú ústavnú

a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené

neboli, a preto podľa rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru označeným uznesením krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v tom,

že krajský súd postupoval nesprávne, keď jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

považoval za oneskorene podanú, keďže podľa jej názoru jej okresný súd opakovane zaslal

zásielku, ktorej obsahom bolo uznesenie okresného súdu bez toho, aby na uznesení

okresného súd vyznačil doložku právoplatnosti alebo ju iným spôsobom informoval, že jej

zasiela už právoplatné rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka bola toho názoru, že

ide o prvé doručenie predmetného uznesenia, a teda podanie sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu dňa 14. októbra 2011 mal krajský súd vyhodnotiť ako včas podané.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m.

, , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu. Pri posudzovaní prípadných negatívnych

ústavnoprávnych dôsledkov, v danom prípade ide najmä o posúdenie, či výklad § 66 ods. 3

a následná aplikácia zo strany krajského súdu nezakladá neprípustný

zásah do sťažovateľkou označených práv. O takomto zásahu by bolo možné v zásade

uvažovať v tom prípade, ak by výklad príslušných ustanovení právnych predpisov zjavne

a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi

všeobecne akceptované.

Podľa ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť

do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží

u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu

zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie

bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným

spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku

nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za

deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie

obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného rozkazu.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení a uznesenia krajského súdu

možno konštatovať, že vzhľadom na ustálený skutkový stav, ktorý v konečnom dôsledku

nespochybňuje ani sťažovateľka, právne závery formulované v odôvodnení namietaného

rozhodnutia nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto pohľadu nie je možné

dospieť k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené sťažovateľkou označené

práva.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„sťažnosť podala obhajkyňa podaním, ktoré bolo dané na poštovú prepravu dňa

14. 10. 2011 a adresované súdu, voči uzneseniu ktorého sťažnosť smerovala. Predmetné

uznesenie napadnuté sťažnosťou síce obhajkyňa naozaj fyzicky prevzala dňa 11. 10. 2011,

čo by znamenalo, že sťažnosť by za takejto situácie bola podaná v zákonom stanovenej

lehote, avšak z obsahu spisu plynie, že tento deň, teda deň 11. 10. 2011, nie je možné

považovať za deň doručenia uznesenia.

Uznesenie totiž obhajkyňa prevzala až po tom, čo jej bolo doručované opakovane.

Po prvýkrát jej bolo uznesenie doručované zásielkou, ktorá sa vrátila súdu neprevzatá

(č. l. 202).

Z uvedenej zásielky je možné zistiť, že uznesenie resp. zásielka, ktorá predmetné

uznesenie obsahovala, bolo obhajkyni doručované dňa 6. 9. 2011, opakované doručenie

bolo vykonané dňa 7. 9. 2011 a v rovnaký deň, teda 7. 9. 2011 bola zásielka uložená na

pošte.

Keďže uznesenie bolo obhajkyni doručované do vlastných rúk, je potrebné za deň

doručenia uznesenia považovať 12. september 2011.

Vyplýva to z ust. , podľa ktorého ak nebol adresát zásielky, ktorú

treba, doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka

sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že

mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak ostane nový pokus o doručenie

bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným

spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku

nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za

deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie

trestného rozkazu.

Uznesenie je teda potrebné považovať za doručené obhajkyni dňom 12. 9. 2011, kedy

uplynul tretí pracovný deň od uloženia zásielky (len na okraj krajský súd podotýka, že

obhajkyňa o uložení zásielky dokonca mala vedomosť, čo vyplýva z jej podania na č. l. 203).

Od 12. 9. 2011 teda začala obhajkyni plynúť trojdňová lehota na podanie sťažnosti

proti uzneseniu. Keďže posledný deň tejto lehoty pripadol na 15. september 2011, ktorý bol

dňom pracovného pokoja posledným dňom, kedy ešte mohla účinne podať sťažnosť proti

uzneseniu, bol 16. september 2011.

Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažnosť, ktorú podala obhajkyňa na pošte dňa 14.

10. 2011, je sťažnosťou podanou po zákonom stanovenej lehote, teda oneskorene a ako takú

ju krajský súd musel bez toho, aby mal možnosť preskúmať správnosť výroku napadnutého

uznesenia alebo konania, ktoré uzneseniu predchádzalo, zamietnuť.“

Záver krajského súdu o existencii dôvodov na postup podľa § 66 ods. 3 Trestného

poriadku v súvislosti s bol dostatočne

odôvodnený. Krajský súd mal v danom prípade za preukázané, že sťažovateľke bolo

uznesenie okresného súdu doručované 6. septembra 2011, opätovne 7. septembra 2011

a toho istého dňa uložené na pošte s tým, že predmetné uznesenie bolo sťažovateľke podľa

náhradne doručené 12. septembra 2011. Túto skutočnosť

nespochybňuje ani sťažovateľka, keď uvádza, že „je treba súhlasiť s názorom Krajského

súdu v Prešove, že toto uznesenie mi bolo vzhľadom k dovtedajšiemu postupu súdu prvého

stupňa doručené dňa 12. 9. 2011...“. V kontexte uvedeného je potrebné uviesť, že

akékoľvek ďalšie doručovanie uznesenia okresného súdu nemá vplyv na začatie počítania

lehoty na podanie sťažnosti, a to bez ohľadu na subjektívne predstavy sťažovateľky.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemožno v zmysle § 66 ods. 3 Trestného

poriadku v súvislosti s na základe uvedených

zistení považovať za arbitrárne alebo zjavne nepodložené. Krajský súd sa dostatočne

vysporiadal so splnením zákonných podmienok na zvolený postup a namietané rozhodnutie,

z tohto pohľadu ho náležite skutkovo a právne odôvodnil. Skutkové a právne závery

krajského súdu vo väzbe na relevantné ustanovenia tak nenesú žiadne

známky svojvôle.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že právne závery formulované

v odôvodnení uznesenia krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto

pohľadu nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľkou, že uznesením krajského

súdu boli porušené jej označené práva.

Rovnako nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, v rámci ktorej namieta, že

nemala vedomosť o tom, že predmetná zásielka je jej doručovaná opakovane, keďže sama

uvádza, že okresný súd podaním z 28. septembra 2011 požiadala o opätovné doručenie

zásielky neprevzatej v odbernej lehote. Z uvedeného tiež vyplýva, že sťažovateľka musela

mať vedomosť o uložení predmetnej zásielky a už v okamihu, keď sa fakticky oboznámila

s obsahom zásielky, mohla využiť procesný postup podľa .

Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany

ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za

následok porušenie základného práva alebo slobody.

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

právne závery krajského súdu nenesú prvky nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.

Výklad príslušných ustanovení nevybočil zo štandardov interpretačných

metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané. Právny názor formulovaný krajským

súdom nepredstavuje ústavne neprípustný výsledok interpretácie ustanovení § 66 ods. 3

v súvislosti s . Aj z tohto

dôvodu nemožno hodnotiť aplikáciu zistenej právnej normy na daný skutkový stav ako

svojvoľnú. Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd sa dostatočne precíznym spôsobom

vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky obsiahnutou v sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu. Ústavný súd ďalej konštatuje, že takto formulované právne závery sú

racionálne a dostatočne odôvodnené a ústavne akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z hľadiska svojho

odôvodnenia korešponduje aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzení osobnej slobody) zahŕňa aj

právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a označeným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody

na strane druhej, ako aj nezistenie možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako zjavne

neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou uvedených

skutočností, prostredníctvom ktorých namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru s poukazom na obsah odôvodnenia

uznesenia krajského súdu, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú

súvislosť medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľky. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom,

s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na

základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už

uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu, uznesenia krajského

súdu a priznania náhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie

porušenia sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľky obsahuje aj

ďalší nedostatok spočívajúci v nepredložení kópií právoplatných rozhodnutí, tak ako to

vyžaduje . Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného

prerokovania sťažnosti vyžiadal kópiu tak uznesenia okresného súdu, ako aj kópiu

uznesenia krajského súdu. V danej situácii tak ústavný súd už nepovažoval za potrebné sa

bližšie zaoberať týmto formálnym nedostatkom sťažnosti, pretože by to bolo s ohľadom na

už vyššie uvedené zjavne nadbytočné, a tým aj neúčelné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012