Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 631/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ď., L., vedenú pod sp. zn. ,

sťažnosť A. B., P., vedenú pod sp. zn. a sťažnosť E. R., P., vedenú pod sp.

zn. , zastúpených H., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. P. K., ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. februára

2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. júna 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť A. Ď. vedenú pod sp. zn. , sťažnosť A. B. vedenú pod

sp. zn. a sťažnosť E. R. vedenú pod sp. zn. s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti A. Ď., A. B. a E. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012

doručená sťažnosť A. Ď., L., vedená pod sp. zn. , sťažnosť A. B., P.,

vedená pod sp. zn. a sťažnosť E. R., P., vedená pod sp. zn. Rvp

11066/2012 (ďalej aj „sťažovateľky“), zastúpených H., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K. Sťažovateľky označenými sťažnosťami

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22.

februára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. júna 2012.

Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľky (A. Ď.

ako žalobkyňa v 2. rade, A. B. ako právna nástupkyňa po poručiteľovi M. B. — žalobcovi v

5. rade, a E. R. ako žalobkyňa v 9. rade, pozn.) sa žalobou podanou okresnému súdu

domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, a Slovenskej

republike, zastúpenej Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, náhrady škody s

príslušenstvom spôsobenej im nesprávnym úradným postupom orgánov štátu.

Okresný súd žalobu sťažovateliek rozsudkom sp. zn. z 22. februára

2011 zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovateľky odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

z 20. júna 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 22. februára 2011 potvrdil.

Sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa

v rámci konania pred prvostupňovým okresným súdom a krajským

súdom ako odvolacím súdom poukázali najmä na tieto skutočnosti:

„Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu

k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona

o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku

vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov

nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalisticky sa riadili sa len literou zákona,

bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov

a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných

zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani

právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý...

Podľa názoru navrhovateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej

moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života s

poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť, respektíve pôsobenie určitého subjektu,

nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore...

Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový zásah

do finančného a bankového sektora a hospodárstva celkovo pri hodnotení rozsahu

zodpovednosti odporcov (najmä odporcov v 2. a 3. rade) je podľa názoru navrhovateľov

alibistické a nezlučiteľné s .

Pokiaľ ide o čiastkový argument o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov

súkromnoprávnej povahy medzi nebankovými subjektmi a ich klientmi, i keby tento

argument mal byť správny, nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti

a úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych

klientov. Navyše, dozor nad finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah

do zmluvnej autonómie účastníkov právnych vzťahov súkromnoprávnej povahy, ako to bez

zrejmého dôvodu predpokladajú súdy oboch stupňov.“

Podľa názoru sťažovateliek žalované mali „skúmať, či s ohľadom na svoj obsah

činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené zákonom

o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách.

Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal do úvahy až v prípade,

ak by sa preukázalo, že z hľadiska svojho obsahu činnosť nebankových subjektov mala

spĺňať, ale nespĺňa formálne zákonné kritériá.

Taký zásah by mohol spočívať v priamych opatreniach žalovaných, ak taký postup

umožňuje zákon, alebo v podnete OČTK na prešetrenie okolností nasvedčujúcich tomu, že

mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu neoprávneného podnikania. Žalovaní teda mali

konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah štátu za

spôsobenú škodu.“.

Sťažovateľky namietajú, že „súdy oboch inštancií účelovo zužujú pohľad na

fungovanie nebankových subjektov výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti od typu

zmluvy či už požičiavateľ, tichý spoločník či člen družstva, voči jednému subjektu -

nebankovému subjektu, kde správne používajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania

štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Súdy však, podľa nášho názoru, účelovo prehliadajú

skutočnosť, že v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale

hromadné investovanie veľkého množstva súkromných subjektov. Bez ohľadu na právnu

podstatu úkonov, ktoré navrhovatelia vykonali, pri posudzovaní v kontexte celej šírky

právnych vzťahov sa činnosť nebankových subjektov nedá nazvať inak ako hromadným

investovaním.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sa sťažovateľky domáhajú, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. februára 2011 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. júna 2012, napadnutý rozsudok

okresného súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie

a zároveň im prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

V súvislosti so skutočnosťou, že v uvedenej právnej veci podali proti právoplatnému

rozsudku krajského súdu dovolanie, sťažovateľky súčasne žiadajú, aby ústavný súd

rozhodol o prerušení konaní pred ústavným súdom vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. až do rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o podanom dovolaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. vyplýva, že ide o veci, ktoré spolu skutkovo

súvisia, pretože predmet týchto sťažností vecne súvisí s postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a tiež s postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , v rámci ktorého vystupujú sťažovateľky ako žalobkyne, pričom

sú v konaní pred ústavným súdom zastúpené tým istým právnym zástupcom a namietajú

porušenie toho istého garantovaného práva (základné právo podľa

).

Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol o spojení sťažností na

spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. februára 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľky sťažnosťami napádajú postup okresného súdu v napadnutom konaní

a napadnutý rozsudok okresného súdu vydaný v tomto konaní, ktorým okresný súd zamietol

ich žalobu o náhradu škody spôsobenú im nesprávnym úradným postupom orgánov štátu

(sťažnosti vedené ústavným súdom pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , pozn.).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľky v súlade s príslušnými

ustanoveniami využili svoje právo podať proti namietanému

postupu a rozsudku okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateliek

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti

sťažností odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. júna 2012

Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. vyplýva, že sťažovateľky podali dovolanie proti

namietanému rozsudku krajského súdu z 20. júna 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 22. februára 2011 o zamietnutí ich žaloby

o náhradu škody s príslušenstvom.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný

( ), preskúmal sťažnosti na predbežnom prerokovaní

z hľadiska sťažovateľkami namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. júna 2012.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému postupu a rozsudku

krajského súdu podali sťažovateľky 31. júla 2012 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti najvyšší súd ešte nerozhodol (v čase predbežného prerokovania

sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateliek ešte nepredložil

najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu, pozn.).

Pri posudzovaní týchto častí sťažností ústavný súd vychádzal zo subsidiarity svojej

právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel

subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľky subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovali tým, že podali vo svojej veci dovolanie (31. júla

2012) ešte predtým, ako podali sťažnosti ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

V posudzovanej veci sťažovateľky podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateliek

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností

ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľky v prípade podania dovolania podali

zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací

súd dospel k záveru, že ich dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho

súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateliek v týchto častiach uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné

podľa v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012