Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 1/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa , a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. februára 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. septembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť A. R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a (ďalej len „“) a práv podľa , čl.

6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 22. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu

Malacky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. septembra 2010 spolu

s obžalovaným J. R. uznaná za vinnú zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a

ods. 2 písm. a) v jednočinnom súbehu s prečinom kupliarstva podľa

ods. 1 a ods. 2 , za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

šesť rokov. Obžalovaný R. bol uznaný za vinného z pomoci k prečinu kupliarstva podľa §

367 ods. 1 , za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v

trvaní štyroch mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní jedného roka.

Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie tak sťažovateľka, ako aj okresný

prokurátor (ten len vo výroku o treste, ktorý považoval za nízky). Uznesením krajského

súdu sp. zn. z 22. februára 2011 boli obe odvolania zamietnuté. Označené

uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním podaným

z dôvodov uvedených v , teda že v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. septembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c)

odmietnuté.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k viacerým neprípustným zásahom do jej

garantovaných práv.

Porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sťažovateľka namieta v súvislosti s tým, že

v jej veci konajúce všeobecné súdy nevyhoveli viacerým návrhom obhajoby na doplnenie

dokazovania, čo malo podľa jej presvedčenia za následok, že „súd sa riadne nevysporiadal

so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo vec...“.

Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdením krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení, v zmysle ktorého „Ako už bolo konštatované pri predbežnom prejednaní

obžaloby, prípravné konanie bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim

a pritom neboli zo strany obhajoby vznesené námietky nezákonného postupu pri

zabezpečovaní úkonov trestného stíhania.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na

záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 25. marca 2010, podnet prokurátorovi na

preskúmanie postupu vyšetrovateľa po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, návrh na

vykonanie dôkazov podaný po predbežnom prerokovaní obžaloby 28. apríla 2010, zápisnice

z hlavného pojednávania pred okresným súdom, ale aj svoje odvolanie proti rozhodnutiu

súdu prvého stupňa.

Podľa názoru sťažovateľky kľúčovými dôkazmi na uznanie jej viny boli výpovede

poškodenej H., svedka S. a spoluobžalovaného R. Vo vzťahu k poškodenej sťažovateľka

poukazuje na skutočnosť, že sa s ňou „nemala možnosť konfrontovať“. Vo vzťahu k

svedkovi S. a obžalovanému R. sťažovateľka uvádza, že na hlavnom pojednávaní

nevypovedali, a preto ani ona, ani jej obhajca nemali možnosť klásť im otázky.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že v prípravnom konaní sa ustanovený

obhajca JUDr. A. F. na ich výsluchy bez ospravedlnenia neustanovil, hoci bol na ne riadne

predvolaný, pričom okresný súd nezabezpečil nápravu a neustanovil jej iného právneho

zástupcu, ktorý by ju zastupoval v súlade so zákonom a povinnosťami advokáta, čím malo

dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Z uvedených dôvodov sťažovateľka nesúhlasila

s prečítaním výpovedí S. a R. na hlavnom pojednávaní, ale okresný súd jej nevyhovel a tieto

výpovede prečítal. Rovnako nemalo byť vyhovené ani návrhu sťažovateľky na konfrontáciu

s R. a S. a ani jej návrhu na konfrontáciu s poškodenou.

Sťažovateľka namieta tiež hodnotenie výpovedí svedkov S. a H. a obžalovaného R.,

keďže vo veci konajúce súdy pri hodnotení ich výpovedí podľa jej tvrdenia nezohľadnili

viaceré skutočnosti týkajúce sa ich vzťahu k poškodenej a k sťažovateľke, ich osobné

motivácie a spôsob života. Vo vzťahu k svedkovi S. sťažovateľka namieta tiež to, že vo veci

konajúce súdy nevyužili postup uvedený v ustanovení , aby tak

zabezpečili jeho účasť na hlavnom pojednávaní.

Za zásadnú výhradu proti postupu v jej trestnej veci považuje sťažovateľka to, že

okresný súd akceptoval požiadavku obžalovaného R., aby sa hlavné pojednávanie konalo v

jeho neprítomnosti. Takýto postup, podľa názoru sťažovateľky neprichádzal do úvahy,

keďže v zmysle v neprítomnosti obžalovaného môže súd

hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd je toho názoru, že vec možno spoľahlivo

rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného, čo v danom

prípade podľa jej tvrdenia splnené nebolo.

Sťažovateľka má závažné pochybnosti o tom, že vyhlásenie obžalovaného R. o

vykonaní hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti, ktoré bolo spísané súdom do

úradného záznamu, bolo skutočne R. aj urobené (nesúlad podpisu, nepresné číslovanie

súdneho spisu, R. nemá počítač ani ho nevie užívať, rovnako nikto z jeho okolia).

Súdy tiež podľa sťažovateľky nevyhoveli návrhu obhajoby na vypočutie ďalších

trinástich svedkov. Obhajoba preto súdu predložila ich výpovede v písomnej forme.

Sťažovateľka považuje odôvodnenia všetkých všeobecných súdov konajúcich v jej trestnej

veci, ktoré sa týkali nevyhovenia jej návrhu na výsluch týchto svedkov, za nedostatočné.

Okrem toho všeobecné súdy nevyhoveli podľa sťažovateľky ani návrhom obhajoby na

psychiatrické skúmanie duševného stavu obžalovaného R., psychologické posúdenie jeho

osobnosti, motivácie a schopnosti vnímať a reprodukovať udalosti, vypracovanie

znaleckého posudku z odboru kriminológie na zistenie a posúdenie pravosti predloženého

zvukového záznamu o násilí páchanom sťažovateľkou na P. Š.

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu v jej trestnej veci konajúcim súdom tiež namieta,

že selektívne pristupovali aj k záverom vyjadreným v znaleckom posudku z odboru

psychológie na osobnosť sťažovateľky a poškodenej H. a prihliadali len na tie skutočnosti

uvedené v tomto posudku, ktoré vyznievali v prospech poškodenej a v neprospech

sťažovateľky, pritom v posudku PhDr. D. S., je uvedené množstvo informácií

vyznievajúcich v neprospech poškodenej, ktoré súdy do úvahy nebrali.

Sťažovateľka vyslovuje presvedčenie, že v celom priebehu trestného konania

vedeného proti nej bola rasovo diskriminovaná z dôvodu svojej príslušnosti k rómskej

komunite, a tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní a súdy rozdielne pristupovali k nej

a k obžalovanému R., ktorý k tejto komunite nepatrí.

Sťažovateľka sumarizuje svoje výhrady do týchto námietok:

„- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili,

prečo odmietli návrh obhajoby vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou

- odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky uvádzanou v rámci

odvolacieho konania, že neúčasť J. R. na hlavnom pojednávaní je v rozpore s požiadavkou

ustanovenia

- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili,

prečo obhajobe nebolo umožnené vykonať výsluch 13 navrhovaných svedkov

- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na

základe čoho si z predložených znaleckých posudkov vybrali určité závery ohľadom

sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili

- ani prvostupňový, ani odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nijako nedotkli

námietky sťažovateľky týkajúcej sa rasovej diskriminácie sťažovateľky v predmetnom

trestnom konaní

- prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach neodpovedali na otázku porušenia

práva sťažovateľky na obhajobu.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR, práva sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46

ods. 1 SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva sťažovateľky na rovné zaobchádzanie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a Slovenskej

republiky v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a pred Najvyšším súdom SR sp. zn. porušené boli.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu zo dňa 22. 02. 2011 sp. zn.

, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa , a a

dohovoru, ako aj .

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.

Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku

smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

V súvislosti s preskúmavaním opodstatnenosti sťažnosti v rámci jej predbežného

prerokovania považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú

judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Sťažovateľka v zmysle petitu namieta aj porušenie ňou označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, avšak z obsahu jej sťažnosti vyplýva, že podstata jej námietok smeruje

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2011 a napadnutému

uzneseniu krajského súdu. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd preskúmal

opodstatnenosť jej námietok vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Krajský súd napadnutým uznesením zamietol odvolania sťažovateľky a okresného

prokurátora proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2011. Najvyšší

súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, keďže dospel k záveru, že nie

sú splnené dôvody dovolania podľa [] .

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 5. mája 2011 [týmto rozsudkom bola sťažovateľka uznaná za

vinnú zo spáchania zločinu vydierania podľa ,

v jednočinnom súbehu s prečinom kupliarstva podľa , ,

pozn.] a na tomto základe posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pričom

konštatoval, že námietky, ktoré uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, sú

v zásade zhodné s námietkami, ktoré uplatnila v odvolacom konaní.

II.1.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia odmietnutia návrhu obhajoby

na konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou, ako aj návrhu na výsluch ďalších

trinástich svedkov

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2011, v ktorej sa uvádza:

„Nakoľko výpoveď poškodenej bola presvedčivá a podopretá celým radom priamych

či nepriamych dôkazov, súd ustálil, že obhajoba obžalovanej bola v celom rozsahu

vyvrátená a skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd

odmietol návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania výsluchmi viacerých svedkov...,

ktorí mali potvrdiť, že poškodenú nebila a k ničomu nenútila z rovnakého dôvodu, prečo

výpovede vypočutých svedkov na strane obžalovanej považuje za nedostatočné na vznik

vážnych pochybností o jej vine. Opäť by sa preukazovalo len to, že svedkovia niečo nevideli,

a nie to, že sa niečo nestalo. Súd tiež odmietol konfrontáciu medzi obžalovanou

a poškodenou z dôvodu, že táto by vzhľadom na existenciu dvoch protichodných verzií,

ktoré bolo treba vyhodnotiť v kontexte iných dôkazov nepriniesla zmenu dôkaznej situácie.“

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd k tejto odvolacej námietke

sťažovateľky najmä uviedol:

„Pokiaľ sa obžalovaná domáhala, aby súd prvého stupňa vykonal výsluchy viacerých

svedkov... je potrebné uviesť, že okruh otázok, ktoré sa dokazovaním zisťujú a objasňujú, je

určený predmetom dokazovania a to v rozsahu nevyhnutnom na to, aby súd mohol

spravodlivo rozhodnúť.

Pri uplatnení všeobecných ustanovení o dokazovaní bol okresným súdom pri

zisťovaní skutkového stavu správne určený rozsah dokazovania, vzhľadom na predmet

rozhodovania, ktorým je skutok uvedený v obžalobe.“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd (v kontexte s ďalšími

skutkovými závermi, na ktorých je jeho rozsudok založený, pozn.) zrozumiteľne a ústavne

akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať výsluch

ďalších trinástich svedkov navrhnutých obhajobou ani konfrontáciu medzi sťažovateľkou

a poškodenou, a preto aj podľa názoru ústavného súdu neexistoval reálny dôvod na to, aby

krajský súd závery okresného súdu k tejto námietke sťažovateľky vo svojom rozhodnutí

korigoval. Ústavný súd za týchto okolností považuje posudzovanú námietku sťažovateľky

za zjavne neopodstatnenú.

II.1.2 K námietke, podľa ktorej „prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich

rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na základe čoho si z predložených znaleckých

posudkov vybrali určité závery ohľadom sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov

nezohľadnili“

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2011 sa

vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky najmä uvádza: „Nepriamym dôkazom svedčiacim

v neprospech obžalovanej je výpoveď znalkyne MUDr. D. M., ktorá na základe odborného

vyšetrenia spolu s MUDr. E. Ž. opísala obžalovanú ako manipulatívnu egoistickú osobnosť

so sklonmi k agresivite, ktorá vyplýva z jej osobnostného profilu, a u ktorej absentuje

charitatívnosť na rozdiel od zištnosti, ktorá je obžalovanej vlastná. Znalkyňa zotrvala na

záveroch písomného znaleckého posudku aj po konfrontácii s PhDr. D. S. a na doplňujúce

otázky procesných strán a súdu reagovala odbornými vysvetľujúcimi argumentmi,

presvedčivo a zrozumiteľne, na rozdiel od znalca z odboru psychológie, ktorý dospel k

záverom vyzdvihujúcim kvality obžalovanej, ktoré mali za následok jej právoplatné

odsúdenia v 80. rokoch pre násilnú trestnú činnosť a nerešpektovanie autorít. Pripustil síce,

že obžalovaná môže byť agresívna, nechce však ubližovať druhým. Takýto záver znalca

nemožno z hľadiska trestnoprávneho akceptovať, nakoľko ak agresivita zasahuje do práv

iných, túto tolerovať nemožno bez zreteľa na to, aký účel agresor sleduje, netoleruje ju ani

právny poriadok Slovenskej republiky. Vnútornú i vonkajšiu rozporuplnosť psychologického

znaleckého posudku súd vzhliadol aj vo vzťahu k poškodenej M. H., svoje závery však na

hlavnom pojednávaní čiastočne korigoval, keď pripustil, že absenciu posttraumatického

stresu môže vysvetľovať odolnosť poškodenej voči násiliu a agresivite vyplývajúca z jej

osobnej a rodinnej anamnézy. Jej manipulatívnosť mohla prerásť do submisivity v čase, keď

obžalovaná bola pre ňu autoritou. Je tiež akceptovateľné a logické, že keď sa poškodená

vymanila s priestoru obžalovanej, táto prestala byť pre ňu autoritou, a vo vzťahu k iným

osobám, ktoré poškodenú nemohli fyzicky alebo materiálne ovládať, by mohla byť teoreticky

manipulatívnou. Súd hodnotil výpoveď znalca v súlade so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov, pričom ustálil, že úplne (najmä v písomnej časti) nezapadá do reťazca priamych

a nepriamych dôkazov v neprospech obžalovanej, ktoré inak tvoria ucelený systém.

Tvrdenia poškodenej potvrdili viacerí priami svedkovia, z ktorých vysokú dôkaznú silu majú

najmä výpovede predstaviteliek UNICEF-u, zvukový záznam, celý rad nepriamych dôkazov,

z ktorých vyplýva, že poškodená neklamala v podstatných okolnostiach, preto súd nemohol

akceptovať záver znalca o tom, že poškodená klame en bloc. Niektoré jej lži vo vzťahu

k pracovníkom UNICEF-u sú racionálne zdôvodniteľné jej vtedajšou situáciou, keď bola

plne závislá na obžalovanej, bola ňou manipulovaná a vydieraná, a sú prirodzenou

reakciou na strach z obžalovanej.“

K tejto námietke sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril aj

krajský súd, keď uviedol: „Ako vyplýva zo znaleckého posudku znalkýň z odboru

psychiatrie MUDr. E. Ž. a MUDr. D. M., ktorými bola obžalovaná vyšetrovaná po duševnej

stránke, motivácia činu obžalovanej súvisela s jej silnou potrebou po moci a z materiálnych

ambícií a záujmov. Zdanlivo altruistickým konaním (starostlivosť o svoju mikrosocietu)

sledovala vyššie uvedené vlastné ciele. Znalkyňa MUDr. M., ktorá bola aj osobne vypočutá

na hlavnom pojednávaní, nevylúčila ani agresivitu obžalovanej. Ako uviedla, u obžalovanej

sa už v mladosti objavili búrlivé afektívne prejavy a agresívne správanie. Podľa znalkyne je

pre ňu charakteristická konfliktnogénnosť, egoizmus, egocentrizmus, s potrebou dožadovať

sa svojich práv. Preferuje sociálne problémové osobnosti, s ktorými môže manipulovať.

Sleduje svoje zištné ciele. Charitatívnosť u nej absentuje. Jej konanie a správanie nie je

determinované chorobou mozgu či duševnou chorobou, ale štruktúrou jej osobnosti.

Ani znalec z odboru psychológie PhDr. D. S. nepoprel agresivitu obžalovenej.

Vysvetlil ale, že nejde o patologickú agresivitu. Ohľadne poškodenej M. H. konštatoval, že

pre jej osobu je typická podradenosť, agresivite je odolná, čo vyplýva z jej osobnej a

rodinnej anamnézy.

Menovaný znalec na hlavnom pojednávaní pripísal sklonky ku klamstvu tak

obžalovanej ako aj poškodenej H. Uviedol, že pokiaľ po psychickej stránke boli skúmané

spúšťacie mechanizmy agresivity u obžalovanej ním bol skúmaný dopad agresívneho

správania na obeť.“

Na základe citovaných častí rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj napadnutého

uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že aj s touto námietkou sťažovateľky

sa vo veci konajúce súdy primeraným spôsobom zaoberali a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadali. Ústavný súd ani vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky

nenašiel žiadne dôvody, ktoré by mohli signalizovať ústavnú nekonformnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu.

II.1.3 K námietke nesprávneho hodnotenia výpovedí svedkov S. a H. a

obžalovaného R., ktoré nemalo dostatočne zohľadniť viaceré skutočnosti týkajúce sa

ich vzťahu k poškodenej a k sťažovateľke, ich osobnej motivácie a spôsobu života

Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na nasledovnú

časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. mája 2011: „Súd

vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach pričom postupoval tak, že

najprv skúmal, či jednotlivé skutkové okolnosti z výpovede poškodenej M. H. sú preukázané

aj inými dôkazmi, a následne posudzoval, či sú tieto dôkazy vierohodné a do akej miery.

Následne súd hodnotil, či tvrdenia obžalovanej o neexistencii skutočností, ktoré sú obsahom

skutku, a dôkazy podporujúce obhajobu obžalovanej vyvracajú verziu poškodenej.

... Súd dospel k záveru, že verziu poškodenej priamo potvrdili obžalovaný J. R.,

svedkovia P. S., R. H., Mgr. M. a Ing. D., Jedná sa o také osoby, ktoré sa buď

bezprostredne zúčastňovali na živote v spoločenstve obžalovanej alebo spolupracovali s

poškodenou a boli priamo konfrontovaní so situáciami, ktoré v spoločenstve vznikli.

Hodnotiac uvedené dôkazy každý jednotlivo súd zistil, že obžalovaný J. R. sa sám svojou

výpoveďou vystavil trestnému stíhaniu, a súd nezistil žiaden dôvod, prečo by klamal vo svoj

neprospech. Výpovede svedkov P. S. a R. H., ktorí boli v podstate sokmi vo vzťahu

k poškodenej v podstatných okolnostiach korešpondujú s výpoveďou poškodenej, pričom

rozdielnosti súd pripisuje ich egocentrizmu a snahe zvýrazniť svoju rolu v prípade.“

Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd

v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak

si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,

prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa

spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto

výroky.

Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky, a preto

neexistoval relevantný dôvod na to, aby krajský súd tieto jeho závery spochybnil. Ústavný

súd preto aj túto námietku sťažovateľky považuje za irelevantnú.

II.1.4 K námietke nevyužitia postupu podľa na

zabezpečenie účasti svedka S. na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého

stupňa

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia k tejto námietke sťažovateľky

uviedol:

„Ohľadom svedka P. S. bola súdom prvého stupňa prečítaná jeho výpoveď

z prípravného konania podľa / písm. a/ z dôvodov, že tento svedok sa

zdržuje na neznámom mieste a stal sa pre súd osobou nedosiahnuteľnou. Pri šetrení

o pobyte nebol okresný súd úspešný, lebo tento svedok sa nezdržiaval na stálom mieste. Ale

sa pohyboval na rôznych miestach, v chatových oblastiach, či rómskych osadách.“

Podľa svedkovi, ktorý sa napriek riadnemu

predvolaniu na konanie pred súdom bez ospravedlnenia nedostavil, minulo sa účinkom aj

nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno inak zabezpečiť, môže byť na ten

účel uznesením súdu nariadené, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda a aby bol

predvedený príslušníkom Policajného zboru alebo Vojenskej polície; uznesenie súdu sa

v plnom znení uvedie v zápisnici o úkone a svedkovi sa oznámi pri jeho výsluchu.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje jednak na znenie § 88

, ako aj na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

z ktorého vyplýva, že aj dovolací súd sa touto námietkou sťažovateľky primeraným

spôsobom zaoberal a vyvodil k nej závery, ktoré sú použiteľné aj v konaní pred ústavným

súdom; najvyšší súd v napadnutom uznesení najmä uviedol: „uvedený procesný postup je

možno použiť iba v prípadoch, keď je súdu známa adresa svedka, na ktorej sa zdržuje,

predvolanie na hlavné pojednávanie riadne prevzal, ignoroval toto predvolanie a bez

ospravedlnenia sa na súd nedostavil.

Z obsahu spisu vyplýva, že v posudzovanej veci súd prvého stupňa na návrh

obhajoby opakovane predvolával tohto svedka z adries, ktoré boli súdu známe. O

predvedenie tohto svedka dokonca požiadal aj príslušné oddelenie polície. Realizovať

požiadavku súdu sa však policajným orgánom nepodarilo, pretože v osobe svedka ide o

bezdomovca, ktorého pobyt sa nepodarilo zistiť.“

Citovaná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zrozumiteľne

poukazuje na dôvody, prečo v trestnej veci sťažovateľky nemohol okresný súd využiť

procesný postup podľa , pričom ústavný súd v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že

krajský súd v napadnutom uznesení nepovažoval túto námietku sťažovateľky za takú, ktorá

by mohla spochybniť odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu. Na tomto základe

ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

II.1.5 K námietke týkajúcej sa nevyhovenia návrhom obhajoby na psychiatrické

skúmanie duševného stavu obžalovaného R., psychologické posúdenie jeho osobnosti,

motivácie a schopnosti vnímať a reprodukovať udalosti a vypracovania znaleckého

posudku z odboru kriminológie na zistenie a posúdenie pravosti predloženého

zvukového záznamu o násilí páchanom sťažovateľkou na P. Š.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky sa v odôvodnení rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 5. mája 2011 najmä uvádza: „Zo súborov archivovaných KEÚ PZ na

CD nosiči (PPZ-11156/KEÚ-BA-EXP-2009) súd prehral zvukovú nahrávku z mobilného

telefónu..., ktorý vydala poškodená. Nahrávka podľa vyjadrenia poškodenej zachytáva hlasy

obžalovanej a svedka P. Š., keď obžalovaná mala biť svedka za to, že nevytepoval koberec.

Obžalovaná k nej uviedla, že ho nebila, len kričala, a svedok uviedol, že to bol len žart...

... Pravdivosti týchto výpovedi nasvedčuje zvuková nahrávka zachytávajúca bitie

svedka P. Š. obžalovanou, o ktorej pravosti a úplnosti nie sú žiadne pochybnosti, keďže bola

prenesená na CD nosič priamo KEÚ PZ Bratislava z mobilného telefónu poškodenej.

... Súd nepovažoval za potrebné podrobiť obžalovaného R. psychologickému

vyšetreniu a tiež nevidel dôvod pre skúmanie duševného stavu svedka S., nakoľko tak

výpoveď obžalovaného R. ako aj výpoveď svedka S. nebola jediným dôkazom podporujúcim

verziu poškodenej, ale tieto dôkazy boli v súlade s ďalšími, nie sú teda žiadne indície, že by

uvedené osoby neboli schopné vypovedať v súlade s vnímanou realitou a túto vnímať

správne. Z vykonaného dokazovania je zrejmá pohnútka obžalovaného R. k spáchaniu

trestného činu, a to donútenie obžalovanou, a aj preto sa nejaví potrebným psychologicky

ho vyšetrovať. Preto súd odmietol aj tieto návrhy obžalovanej na vykonanie dôkazov.“

Ústavný súd v nadväznosti na citované poukazuje na ustanovenie § 168 ods. 1

, podľa ktorého ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne

uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom

odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo

nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa

spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona

v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto

výroky. Vychádzajúc z obsahu ústavný súd zastáva názor,

že v trestnej veci sťažovateľky konajúce súdy konkrétne vysvetlili svoje úvahy, na základe

ktorých nevyhoveli návrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov. Ich odôvodnenie je

logické, postačujúce a má oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto ho nemožno

s ústavného hľadiska považovať za nedostatočné alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu ústavný

súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

II.1.6 K námietke uskutočnenia hlavného pojednávania bez prítomnosti

obžalovaného R. a námietke, podľa ktorej okresný súd ani krajský súd vo svojich

rozhodnutiach nereagovali na tvrdenie o porušení práva sťažovateľky na obhajobu

Podľa názoru ústavného súdu označené námietky spolu súvisia. Sťažovateľka tvrdí,

že k porušeniu jej práva na obhajobu podľa a

dohovoru došlo tým, že obhajca JUDr. A. F., ktorý jej bol v posudzovanej trestnej veci

ustanovený opatrením okresného súdu sp. zn. z 23. októbra 2009,

nevykonával povinnosti obhajcu v súlade so zákonom a bez ospravedlnenia sa v prípravnom

konaní nezúčastňoval výsluchov svedkov, osobitne na výsluch v tom čase obvineného R.

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie

v neprítomnosti obžalovaného R., ktorý o takýto postup požiadal osobne 3. mája 2010 a

následne aj písomným podaním zo 6. mája 2010. Sťažovateľka je presvedčená, že postup

okresného súdu, ktorý vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného R.,

nebol zákonný, keďže vec nebolo možné spoľahlivo rozhodnúť aj bez prítomnosti

obžalovaného, ktorého výpoveď bola kľúčová, pričom na prečítanie výpovede

obžalovaného R. z prípravného konania neboli splnené zákonné podmienky, a to práve

vzhľadom na skutočnosť, že výsluch obžalovaného R. nebol v prípravnom konaní vykonaný

kontradiktórnym spôsobom, a to práve z dôvodov, ktoré sťažovateľka namieta v súvislosti s

namietaným porušením jej práva na obhajobu.

Ústavný súd akceptuje relevanciu na tomto mieste posudzovaných námietok

sťažovateľky týkajúcich sa vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného

R. za situácie, keď jeho výsluch v prípravnom konaní nebol vykonaný kontradiktórnym

spôsobom, keďže súdom ustanovený obhajca JUDr. F. sa bez ospravedlnenia tohto výsluchu

(ako aj iných výsluchov vrátane výsluchu svedka S.) nezúčastnil.

V súvislosti s týmito námietkami ústavný súd však poukazuje v prvom rade na

skutočnosť, že výpoveď obžalovaného R. (rovnako ako výpoveď svedka S.) nie je jediným

dôkazom, na ktorom okresný súd založil svoj záver o vine sťažovateľky. Osobitne

významnými sú výpovede svedkov — zamestnankýň UNICEF, ktoré nepochybne možno

považovať za nezaujaté a objektívne svedkyne, ktoré udalosti podstatné pre trestné stíhanie

vnímali vlastnými zmyslami. Ďalšími dôkazmi usvedčujúce sťažovateľku sú nepochybne

tiež výpovede svedkov Š., M., H., H., F., H. a najmä výpoveď poškodenej, ďalej závery

znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie a psychológie, zvuková nahrávka, výpis

prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov.

Ústavný súd zároveň v súvislosti s posudzovaním týchto námietok sťažovateľky

považuje za potrebné zdôrazniť, že aj jeho prípadné priklonenie sa k záveru, že v danom

prípade okresný súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného R. bez

toho, aby na tento postup boli splnené podmienky uvedené v § 252 ods. 2 Trestného

poriadku (teda, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj

bez prítomnosti obžalovaného), a prečítal jeho výpoveď z prípravného konania napriek

tomu, že výsluch nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, a na takto vykonaný dôkaz

pri hodnotení dokazovania súd prihliadal, nezakladalo by toto pochybenie súdu prvého

stupňa dostatočný základ na to, aby ho ústavný súd kvalifikoval ako neprípustný zásah do

sťažovateľkou označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru, vzhľadom

na existenciu ďalších priamych aj nepriamych dôkazov, z ktorých v trestnej veci

sťažovateľky konajúce súdy vyvodili záver o jej vine. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého kritériom jeho rozhodovania musí byť

okrem iného aj intenzita, akou malo byť v konkrétnom prípade zasiahnuté alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd (m. m. ,

, , ).

K ústavne neakceptovateľnému zásahu do garantovaných práv sťažovateľky

by v posudzovanom prípade nepochybne došlo vtedy, ak by výpoveď obžalovaného R.

(resp. svedka S.) bola jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere

rozhodujúcim dôkazom o vine sťažovateľky, čo v danom prípade (ako vyplýva z dosiaľ

uvedeného) zjavne neplatí.

Sťažovateľka vo vzťahu k predmetným námietkam na strane 12 svojej sťažnosti

uvádza: „Vyššie uvedená chyba je o to zásadnejšia, že prokurátor, ale aj súd prvého stupňa,

považujú výpovede uvedených svedkov za rozhodujúce, pričom na hlavnom pojednávaní

týchto svedkov súd nevypočul a ich výpovede napriek nesúhlasu obhajoby iba prečítal.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo zápisníc

z hlavného pojednávania, ktoré sú prílohou sťažnosti, vyplýva, že výpoveď obžalovaného

R. bola prečítaná na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2010 a výpoveď svedka S. na

hlavnom pojednávaní konanom 30. septembra 2010. Z týchto zápisníc zároveň vyplýva, že

sťažovateľka ani jej obhajca nenamietali (v rozpore s tvrdením uvedeným v sťažnosti)

prečítanie týchto výpovedí.

Z odvolania sťažovateľky z 13. októbra 2010 ani z druhého doplnenia odvolania

sťažovateľky z 21. februára 2011 („prvé“ doplnenie odvolania nie je súčasťou príloh

predložených sťažovateľkou) nevyplýva, že by sťažovateľka namietala porušenie svojho

práva na obhajobu v súvislosti s neúčasťou svojho obhajcu JUDr. F. na výsluchoch svedkov

a v tom čase obvineného R. Táto jej námietka sa prvýkrát objavila až v dovolaní.

Rovnako z návrhu na doplnenie vyšetrovania z 23. februára 2010 ani z „Oznámenia

súdu k predbežnému prejednaniu obžaloby – Návrhy na vykonanie dôkazov“ z 28. apríla

2010 nevyplýva, že by sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonania výsluchov v tom

čase obvineného R. a svedka S. v prípravnom konaní z dôvodu nezachovania zásady

kontradiktórnosti a žiadala o ich opätovné vypočutie. Sťažovateľka sa v týchto podaniach

okrem iného domáhala vykonania konfrontácie so svedkom S. a s obžalovaným R., nie však

ich opätovného výsluchu. V podaní označenom ako „Zaslanie príloh – sprievodný list“ z

25. januára 2012 sťažovateľka uvádza ako prílohu sťažnosti aj záznam o preštudovaní

vyšetrovacieho spisu z 25. marca 2010, avšak túto prílohu ústavný súd k dispozícii nemá.

Z uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že ak sťažovateľka zastávala názor,

podľa ktorého výsluchy niektorých svedkov a obžalovaného R. v prípravnom konaní neboli

vykonané zákonným, kontradiktórnym spôsobom, mohla a mala vyjadriť svoj nesúhlas s ich

prečítaním na hlavnom pojednávaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,

v zmysle ktorého ak sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, m. m. , , ).

II.1.7 K námietke týkajúcej sa nezaujatia stanoviska k rasovej diskriminácii

sťažovateľky

Treba prisvedčiť sťažovateľke, že v jej trestnej veci konajúce súdy nezaujali

expressis verbis vo svojich rozhodnutiach stanovisko k jej námietke, podľa ktorej došlo k jej

rasovej diskriminácii z dôvodu jej rómskeho pôvodu. Táto námietka nemá podľa názoru

ústavného súdu žiadnu príčinnú súvislosť s vykonaným dokazovaním v predmetnej veci

a ani hodnotením vykonaných dôkazov vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi (stranami) konania (m. m. ).

Sťažovateľka v súvislosti s námietkou rasovej diskriminácie poukazuje na rozdielny

prístup k obom obžalovaným – rozdielne termíny vznesenia obvinenia – rozdiel 1 mesiaca,

nezabezpečenie posudkov na osobu obžalovaného R., stíhanie R. na slobode, rozdielny

prístup súdu k hodnoteniu výpovedí svedkov, ktorí majú rómsky pôvod. Ústavný súd

zastáva názor, že dôvody, z ktorých sťažovateľka namieta svoju rasovú diskrimináciu

v predmetnom trestnom konaní, sú nepresvedčivé, hodnotí ich ako účelové, a preto

považuje túto jej námietku za zjavne neopodstatnenú.

Na základe dosiaľ uvedených predbežných záverov k jednotlivým námietkam

sťažovateľky ústavný súd po podrobnom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj spisovej dokumentácie dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou označenými základnými

právami podľa a právami podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosť

sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a vo vzťahu k námietkam uvedeným

v bode 6 aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, keďže dospel

k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 [§ 382 písm. c)] Trestného

poriadku.

Ústavný súd v kontexte s argumentáciou sťažovateľky preskúmal obsah jej dovolania

a v nadväznosti na to poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. septembra 2011, v ktorom sa uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie bolo podané oprávnenou osobou ( ), v zákonom

stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať

( ). Dovolanie podala obvinená v súlade s ustanovením Tr.

por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie obvinenej je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ()

V prvom rade najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

takéhoto dovolacieho dôvodu podľa V prípade, že podané dovolanie len

formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania a v skutočnosti

obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, takéto dovolanie je

potrebné odmietnuť podľa ..

Právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu sa v rámci

rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného i jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii

orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Právo na obhajobu garantované Dohovoru, ako aj

Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení ,

ktoré upravujú jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych Štádiách

trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to výrazným

spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá

dovolací dôvod podľa Zo znenia tohto ustanovenia je totiž

zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť

citovaný dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu o zásadné

porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípadoch, keď obvinený nemal v konaní

obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby ( ).

Samotná obvinená v dovolaní výslovne nenamietala porušenie ustanovení Trestného

poriadku o povinnej obhajobe, pričom porušenie ustanoveniam o povinnej obhajobe nezistil

ani najvyšší súd. Opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu vyvodzovala z toho, že bola

uznaná za vinnú, napriek tomu, že sa žiadnej trestnej činnosti nedopustila a súdy odmietli

jej návrhy na doplnenie dokazovania, ktorými chcela preukázať svoju nevinu. V podstate

porušenie práva na obhajobu videla v tom, že súdy nevyhoveli návrhom jej obhajcu na

doplnenie dokazovania. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že

v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci

a pre hodnotenie dôkazov - , resp. , v zmysle ktorých orgány

činné v trestnom konaní, teda aj súdy, postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci,

o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Podľa

zásady voľného hodnotenia dôkazov zákon nestanovil žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru

dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.

Podľa uvedených zásad súd v každom štádiu konania zvažuje, ktoré dôkazy je potrebné

vykonať, prípadne či je nevyhnutné dokazovanie doplniť. S prihliadnutím na obsah

vykonaných dôkazov teda posudzuje, ktoré z návrhov na doplnenie dokazovania je pre

konečné rozhodnutie súdu potrebné vykonať a ktoré dôkazy naopak z hľadiska zisťovania

skutkového stavu veci majú nepodstatný význam. Vykonané dôkazy potom hodnotí podľa

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v ich súhrne. Rozhodnutie o rozsahu dokazovania spadá teda výlučne do

kompetencie súdu, preto je na úvahe súdu, ktorými dôkazmi bude objasňovať určitú

okolnosť významnú pre zistenie skutkového stavu veci.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle teda

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní o

voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak ani hodnotenie dôkazov spôsobom,

ktorý nezodpovedá predstavám obvinenej, nepredstavuje porušenie jej práva na obhajobu

zásadným spôsobom. Ak by záver súdu urobený v zmysle o tom, že

určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a preto ju nebude overovať ďalšími

dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa ,

odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm.

i/ , ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie

právnych otázok a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že obsahom dovolania

obvinenej sú prakticky rovnaké námietky, ktoré vznášala v rámci svojej doterajšej obhajoby

a uplatnila ich aj v dôvodoch svojho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Týmito

výhradami obvinenej sa však oba súdy obšírne zaoberali a presvedčivo ich v dôvodoch

svojich rozhodnutí vyvrátili. Podľa názoru najvyššieho súdu sa oba súdy pri svojom

rozhodovaní adekvátne zaoberali dôkaznými návrhmi obvinenej, preto námietky obvinenej

v tomto smere neobstoja.

Čo sa týka námietky obhajcu, že súd prvého stupňa v súvislosti s výpoveďou svedka

P. S. nevyužil inštitút , tieto vzhľadom na znenie odseku 1 citovaného

ustanovenia, nie sú opodstatnené... (k tomu pozri už citáciu v časti II.1 tohto uznesenia,

pozn.)...

Rovnako námietky obhajoby, že súdom ustanovený obhajca JUDr. A. F. sa

nezúčastňoval na úkonoch prípravného konania, nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c/ JUDr. A. F. bol obvinenej ustanovený za obhajcu opatrením sudkyne

pre prípravné konanie z 23. októbra 2009 (č. l. 30) podľa § 40 ods. 1, z dôvodov § 37 ods. 1

písm. a/ Ustanoveného obhajcu vyšetrovateľ zákonu zodpovedajúcim spôsobom

upovedomil o všetkých úkonoch prípravného konania. Je pravdou, že ustanovený obhajca

nebol prítomný pri výsluchu svedka P. S. a niektorých ďalších úkonoch prípravného

konania, ktorú skutočnosť však nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa nie je možné

uplatňovať spôsob výkonu obhajoby. Spôsob obhajoby obvineného ustanoveným obhajcom

stojí mimo tohto dovolacieho dôvodu a dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť spôsob

obhajoby ani zasahovať do práv obhajcu, nakoľko ide výlučne o vzťah medzi advokátom

ako obhajcom a jeho klientom - obvineným...

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že

v trestnej veci obvinenej A. R. neboli splnené dôvody dovolania predpokladané v ustanovení

, a preto dovolanie obvinenej podľa na

neverejnom zasadnutí odmietol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako dovolací

súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľky

vyjadrenými v jej dovolaní, pričom svoje závery ústavne konformným spôsobom odôvodnil.

Za týchto okolností ústavný súd konštatoval, že medzi obsahom sťažovateľkou označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru a obsahom namietaného uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013