Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 1/2013
PDF · 508.87 KB
No categories available
IV. ÚS 1/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 144/2010 a jeho uznesením z 22. februára 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 31/2011 a jeho uznesením
z 22. septembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2011 doručená sťažnosť A. R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl.
6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010 a jeho uznesením
z 22. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Tdo 31/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu
Malacky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 54/2010 z 30. septembra 2010 spolu
s obžalovaným J. R. uznaná za vinnú zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a
ods. 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom kupliarstva podľa § 367
ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, za čo jej bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
šesť rokov. Obžalovaný R. bol uznaný za vinného z pomoci k prečinu kupliarstva podľa §
367 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v
trvaní štyroch mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní jedného roka.
Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie tak sťažovateľka, ako aj okresný
prokurátor (ten len vo výroku o treste, ktorý považoval za nízky). Uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 To 144/2010 z 22. februára 2011 boli obe odvolania zamietnuté. Označené
uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu napadla sťažovateľka dovolaním podaným
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že v konaní bolo
zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 31/2011 z 22. septembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietnuté.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu došlo k viacerým neprípustným zásahom do jej ústavou
garantovaných práv.
Porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sťažovateľka namieta v súvislosti s tým, že
v jej veci konajúce všeobecné súdy nevyhoveli viacerým návrhom obhajoby na doplnenie
dokazovania, čo malo podľa jej presvedčenia za následok, že „súd sa riadne nevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo vec...“.
Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdením krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení, v zmysle ktorého „Ako už bolo konštatované pri predbežnom prejednaní
obžaloby, prípravné konanie bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku
a pritom neboli zo strany obhajoby vznesené námietky nezákonného postupu pri
zabezpečovaní úkonov trestného stíhania.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na
záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu z 25. marca 2010, podnet prokurátorovi na
preskúmanie postupu vyšetrovateľa po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, návrh na
vykonanie dôkazov podaný po predbežnom prerokovaní obžaloby 28. apríla 2010, zápisnice
z hlavného pojednávania pred okresným súdom, ale aj svoje odvolanie proti rozhodnutiu
súdu prvého stupňa.
Podľa názoru sťažovateľky kľúčovými dôkazmi na uznanie jej viny boli výpovede
poškodenej H., svedka S. a spoluobžalovaného R. Vo vzťahu k poškodenej sťažovateľka
poukazuje na skutočnosť, že sa s ňou „nemala možnosť konfrontovať“. Vo vzťahu k
svedkovi S. a obžalovanému R. sťažovateľka uvádza, že na hlavnom pojednávaní
nevypovedali, a preto ani ona, ani jej obhajca nemali možnosť klásť im otázky.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že v prípravnom konaní sa ustanovený
obhajca JUDr. A. F. na ich výsluchy bez ospravedlnenia neustanovil, hoci bol na ne riadne
predvolaný, pričom okresný súd nezabezpečil nápravu a neustanovil jej iného právneho
zástupcu, ktorý by ju zastupoval v súlade so zákonom a povinnosťami advokáta, čím malo
dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Z uvedených dôvodov sťažovateľka nesúhlasila
s prečítaním výpovedí S. a R. na hlavnom pojednávaní, ale okresný súd jej nevyhovel a tieto
výpovede prečítal. Rovnako nemalo byť vyhovené ani návrhu sťažovateľky na konfrontáciu
s R. a S. a ani jej návrhu na konfrontáciu s poškodenou.
Sťažovateľka namieta tiež hodnotenie výpovedí svedkov S. a H. a obžalovaného R.,
keďže vo veci konajúce súdy pri hodnotení ich výpovedí podľa jej tvrdenia nezohľadnili
viaceré skutočnosti týkajúce sa ich vzťahu k poškodenej a k sťažovateľke, ich osobné
motivácie a spôsob života. Vo vzťahu k svedkovi S. sťažovateľka namieta tiež to, že vo veci
konajúce súdy nevyužili postup uvedený v ustanovení § 88 Trestného poriadku, aby tak
zabezpečili jeho účasť na hlavnom pojednávaní.
Za zásadnú výhradu proti postupu v jej trestnej veci považuje sťažovateľka to, že
okresný súd akceptoval požiadavku obžalovaného R., aby sa hlavné pojednávanie konalo v
jeho neprítomnosti. Takýto postup, podľa názoru sťažovateľky neprichádzal do úvahy,
keďže v zmysle § 252 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného môže súd
hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd je toho názoru, že vec možno spoľahlivo
rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného, čo v danom
prípade podľa jej tvrdenia splnené nebolo.
Sťažovateľka má závažné pochybnosti o tom, že vyhlásenie obžalovaného R. o
vykonaní hlavného pojednávania v jeho neprítomnosti, ktoré bolo spísané súdom do
úradného záznamu, bolo skutočne R. aj urobené (nesúlad podpisu, nepresné číslovanie
súdneho spisu, R. nemá počítač ani ho nevie užívať, rovnako nikto z jeho okolia).
Súdy tiež podľa sťažovateľky nevyhoveli návrhu obhajoby na vypočutie ďalších
trinástich svedkov. Obhajoba preto súdu predložila ich výpovede v písomnej forme.
Sťažovateľka považuje odôvodnenia všetkých všeobecných súdov konajúcich v jej trestnej
veci, ktoré sa týkali nevyhovenia jej návrhu na výsluch týchto svedkov, za nedostatočné.
Okrem toho všeobecné súdy nevyhoveli podľa sťažovateľky ani návrhom obhajoby na
psychiatrické skúmanie duševného stavu obžalovaného R., psychologické posúdenie jeho
osobnosti, motivácie a schopnosti vnímať a reprodukovať udalosti, vypracovanie
znaleckého posudku z odboru kriminológie na zistenie a posúdenie pravosti predloženého
zvukového záznamu o násilí páchanom sťažovateľkou na P. Š.
Sťažovateľka vo vzťahu k postupu v jej trestnej veci konajúcim súdom tiež namieta,
že selektívne pristupovali aj k záverom vyjadreným v znaleckom posudku z odboru
psychológie na osobnosť sťažovateľky a poškodenej H. a prihliadali len na tie skutočnosti
uvedené v tomto posudku, ktoré vyznievali v prospech poškodenej a v neprospech
sťažovateľky, pritom v posudku PhDr. D. S., je uvedené množstvo informácií
vyznievajúcich v neprospech poškodenej, ktoré súdy do úvahy nebrali.
Sťažovateľka vyslovuje presvedčenie, že v celom priebehu trestného konania
vedeného proti nej bola rasovo diskriminovaná z dôvodu svojej príslušnosti k rómskej
komunite, a tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní a súdy rozdielne pristupovali k nej
a k obžalovanému R., ktorý k tejto komunite nepatrí.
Sťažovateľka sumarizuje svoje výhrady do týchto námietok:
„- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili,
prečo odmietli návrh obhajoby vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou
- odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky uvádzanou v rámci
odvolacieho konania, že neúčasť J. R. na hlavnom pojednávaní je v rozpore s požiadavkou
ustanovenia § 252 ods. 2 Tr. por.
- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili,
prečo obhajobe nebolo umožnené vykonať výsluch 13 navrhovaných svedkov
- prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na
základe čoho si z predložených znaleckých posudkov vybrali určité závery ohľadom
sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili
- ani prvostupňový, ani odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nijako nedotkli
námietky sťažovateľky týkajúcej sa rasovej diskriminácie sťažovateľky v predmetnom
trestnom konaní
- prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach neodpovedali na otázku porušenia
práva sťažovateľky na obhajobu.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako
svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 3 Ústavy
SR, práva sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva sťažovateľky na rovné zaobchádzanie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 To 144/2010
a pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 5 Tdo 31/2011 porušené boli.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu zo dňa 22. 02. 2011 sp. zn.
3 To 144/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 31/2011 a vec vracia
Krajskému súdu v Bratislave na opätovné prejednanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14
dohovoru, ako aj čl. 12 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 3 ústavy každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.
Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku
smerujúce k odnárodňovaniu.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
V súvislosti s preskúmavaním opodstatnenosti sťažnosti v rámci jej predbežného
prerokovania považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka v zmysle petitu namieta aj porušenie ňou označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu, avšak z obsahu jej sťažnosti vyplýva, že podstata jej námietok smeruje
proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 a napadnutému
uzneseniu krajského súdu. Bez ohľadu na túto skutočnosť ústavný súd preskúmal
opodstatnenosť jej námietok vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Krajský súd napadnutým uznesením zamietol odvolania sťažovateľky a okresného
prokurátora proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011. Najvyšší
súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, keďže dospel k záveru, že nie
sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 [§ 382 písm. c)] Trestného poriadku.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu, ako aj odôvodnenie rozsudku okresného
súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 [týmto rozsudkom bola sťažovateľka uznaná za
vinnú zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona,
pozn.] a na tomto základe posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pričom
konštatoval, že námietky, ktoré uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, sú
v zásade zhodné s námietkami, ktoré uplatnila v odvolacom konaní.
II.1.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia odmietnutia návrhu obhajoby
na konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou, ako aj návrhu na výsluch ďalších
trinástich svedkov
Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia
rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011, v ktorej sa uvádza:
„Nakoľko výpoveď poškodenej bola presvedčivá a podopretá celým radom priamych
či nepriamych dôkazov, súd ustálil, že obhajoba obžalovanej bola v celom rozsahu
vyvrátená a skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd
odmietol návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania výsluchmi viacerých svedkov...,
ktorí mali potvrdiť, že poškodenú nebila a k ničomu nenútila z rovnakého dôvodu, prečo
výpovede vypočutých svedkov na strane obžalovanej považuje za nedostatočné na vznik
vážnych pochybností o jej vine. Opäť by sa preukazovalo len to, že svedkovia niečo nevideli,
a nie to, že sa niečo nestalo. Súd tiež odmietol konfrontáciu medzi obžalovanou
a poškodenou z dôvodu, že táto by vzhľadom na existenciu dvoch protichodných verzií,
ktoré bolo treba vyhodnotiť v kontexte iných dôkazov nepriniesla zmenu dôkaznej situácie.“
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd k tejto odvolacej námietke
sťažovateľky najmä uviedol:
„Pokiaľ sa obžalovaná domáhala, aby súd prvého stupňa vykonal výsluchy viacerých
svedkov... je potrebné uviesť, že okruh otázok, ktoré sa dokazovaním zisťujú a objasňujú, je
určený predmetom dokazovania a to v rozsahu nevyhnutnom na to, aby súd mohol
spravodlivo rozhodnúť.
Pri uplatnení všeobecných ustanovení o dokazovaní bol okresným súdom pri
zisťovaní skutkového stavu správne určený rozsah dokazovania, vzhľadom na predmet
rozhodovania, ktorým je skutok uvedený v obžalobe.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že okresný súd (v kontexte s ďalšími
skutkovými závermi, na ktorých je jeho rozsudok založený, pozn.) zrozumiteľne a ústavne
akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať výsluch
ďalších trinástich svedkov navrhnutých obhajobou ani konfrontáciu medzi sťažovateľkou
a poškodenou, a preto aj podľa názoru ústavného súdu neexistoval reálny dôvod na to, aby
krajský súd závery okresného súdu k tejto námietke sťažovateľky vo svojom rozhodnutí
korigoval. Ústavný súd za týchto okolností považuje posudzovanú námietku sťažovateľky
za zjavne neopodstatnenú.
II.1.2 K námietke, podľa ktorej „prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich
rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na základe čoho si z predložených znaleckých
posudkov vybrali určité závery ohľadom sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov
nezohľadnili“
V odôvodnení rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 sa
vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky najmä uvádza: „Nepriamym dôkazom svedčiacim
v neprospech obžalovanej je výpoveď znalkyne MUDr. D. M., ktorá na základe odborného
vyšetrenia spolu s MUDr. E. Ž. opísala obžalovanú ako manipulatívnu egoistickú osobnosť
so sklonmi k agresivite, ktorá vyplýva z jej osobnostného profilu, a u ktorej absentuje
charitatívnosť na rozdiel od zištnosti, ktorá je obžalovanej vlastná. Znalkyňa zotrvala na
záveroch písomného znaleckého posudku aj po konfrontácii s PhDr. D. S. a na doplňujúce
otázky procesných strán a súdu reagovala odbornými vysvetľujúcimi argumentmi,
presvedčivo a zrozumiteľne, na rozdiel od znalca z odboru psychológie, ktorý dospel k
záverom vyzdvihujúcim kvality obžalovanej, ktoré mali za následok jej právoplatné
odsúdenia v 80. rokoch pre násilnú trestnú činnosť a nerešpektovanie autorít. Pripustil síce,
že obžalovaná môže byť agresívna, nechce však ubližovať druhým. Takýto záver znalca
nemožno z hľadiska trestnoprávneho akceptovať, nakoľko ak agresivita zasahuje do práv
iných, túto tolerovať nemožno bez zreteľa na to, aký účel agresor sleduje, netoleruje ju ani
právny poriadok Slovenskej republiky. Vnútornú i vonkajšiu rozporuplnosť psychologického
znaleckého posudku súd vzhliadol aj vo vzťahu k poškodenej M. H., svoje závery však na
hlavnom pojednávaní čiastočne korigoval, keď pripustil, že absenciu posttraumatického
stresu môže vysvetľovať odolnosť poškodenej voči násiliu a agresivite vyplývajúca z jej
osobnej a rodinnej anamnézy. Jej manipulatívnosť mohla prerásť do submisivity v čase, keď
obžalovaná bola pre ňu autoritou. Je tiež akceptovateľné a logické, že keď sa poškodená
vymanila s priestoru obžalovanej, táto prestala byť pre ňu autoritou, a vo vzťahu k iným
osobám, ktoré poškodenú nemohli fyzicky alebo materiálne ovládať, by mohla byť teoreticky
manipulatívnou. Súd hodnotil výpoveď znalca v súlade so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov, pričom ustálil, že úplne (najmä v písomnej časti) nezapadá do reťazca priamych
a nepriamych dôkazov v neprospech obžalovanej, ktoré inak tvoria ucelený systém.
Tvrdenia poškodenej potvrdili viacerí priami svedkovia, z ktorých vysokú dôkaznú silu majú
najmä výpovede predstaviteliek UNICEF-u, zvukový záznam, celý rad nepriamych dôkazov,
z ktorých vyplýva, že poškodená neklamala v podstatných okolnostiach, preto súd nemohol
akceptovať záver znalca o tom, že poškodená klame en bloc. Niektoré jej lži vo vzťahu
k pracovníkom UNICEF-u sú racionálne zdôvodniteľné jej vtedajšou situáciou, keď bola
plne závislá na obžalovanej, bola ňou manipulovaná a vydieraná, a sú prirodzenou
reakciou na strach z obžalovanej.“
K tejto námietke sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril aj
krajský súd, keď uviedol: „Ako vyplýva zo znaleckého posudku znalkýň z odboru
psychiatrie MUDr. E. Ž. a MUDr. D. M., ktorými bola obžalovaná vyšetrovaná po duševnej
stránke, motivácia činu obžalovanej súvisela s jej silnou potrebou po moci a z materiálnych
ambícií a záujmov. Zdanlivo altruistickým konaním (starostlivosť o svoju mikrosocietu)
sledovala vyššie uvedené vlastné ciele. Znalkyňa MUDr. M., ktorá bola aj osobne vypočutá
na hlavnom pojednávaní, nevylúčila ani agresivitu obžalovanej. Ako uviedla, u obžalovanej
sa už v mladosti objavili búrlivé afektívne prejavy a agresívne správanie. Podľa znalkyne je
pre ňu charakteristická konfliktnogénnosť, egoizmus, egocentrizmus, s potrebou dožadovať
sa svojich práv. Preferuje sociálne problémové osobnosti, s ktorými môže manipulovať.
Sleduje svoje zištné ciele. Charitatívnosť u nej absentuje. Jej konanie a správanie nie je
determinované chorobou mozgu či duševnou chorobou, ale štruktúrou jej osobnosti.
Ani znalec z odboru psychológie PhDr. D. S. nepoprel agresivitu obžalovenej.
Vysvetlil ale, že nejde o patologickú agresivitu. Ohľadne poškodenej M. H. konštatoval, že
pre jej osobu je typická podradenosť, agresivite je odolná, čo vyplýva z jej osobnej a
rodinnej anamnézy.
Menovaný znalec na hlavnom pojednávaní pripísal sklonky ku klamstvu tak
obžalovanej ako aj poškodenej H. Uviedol, že pokiaľ po psychickej stránke boli skúmané
spúšťacie mechanizmy agresivity u obžalovanej ním bol skúmaný dopad agresívneho
správania na obeť.“
Na základe citovaných častí rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj napadnutého
uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že aj s touto námietkou sťažovateľky
sa vo veci konajúce súdy primeraným spôsobom zaoberali a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadali. Ústavný súd ani vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky
nenašiel žiadne dôvody, ktoré by mohli signalizovať ústavnú nekonformnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu.
II.1.3 K námietke nesprávneho hodnotenia výpovedí svedkov S. a H. a
obžalovaného R., ktoré nemalo dostatočne zohľadniť viaceré skutočnosti týkajúce sa
ich vzťahu k poškodenej a k sťažovateľke, ich osobnej motivácie a spôsobu života
Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na nasledovnú
časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011: „Súd
vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach pričom postupoval tak, že
najprv skúmal, či jednotlivé skutkové okolnosti z výpovede poškodenej M. H. sú preukázané
aj inými dôkazmi, a následne posudzoval, či sú tieto dôkazy vierohodné a do akej miery.
Následne súd hodnotil, či tvrdenia obžalovanej o neexistencii skutočností, ktoré sú obsahom
skutku, a dôkazy podporujúce obhajobu obžalovanej vyvracajú verziu poškodenej.
... Súd dospel k záveru, že verziu poškodenej priamo potvrdili obžalovaný J. R.,
svedkovia P. S., R. H., Mgr. M. a Ing. D., Jedná sa o také osoby, ktoré sa buď
bezprostredne zúčastňovali na živote v spoločenstve obžalovanej alebo spolupracovali s
poškodenou a boli priamo konfrontovaní so situáciami, ktoré v spoločenstve vznikli.
Hodnotiac uvedené dôkazy každý jednotlivo súd zistil, že obžalovaný J. R. sa sám svojou
výpoveďou vystavil trestnému stíhaniu, a súd nezistil žiaden dôvod, prečo by klamal vo svoj
neprospech. Výpovede svedkov P. S. a R. H., ktorí boli v podstate sokmi vo vzťahu
k poškodenej v podstatných okolnostiach korešpondujú s výpoveďou poškodenej, pričom
rozdielnosti súd pripisuje ich egocentrizmu a snahe zvýrazniť svoju rolu v prípade.“
Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd
v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak
si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou,
prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.
Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s touto námietkou sťažovateľky, a preto
neexistoval relevantný dôvod na to, aby krajský súd tieto jeho závery spochybnil. Ústavný
súd preto aj túto námietku sťažovateľky považuje za irelevantnú.
II.1.4 K námietke nevyužitia postupu podľa § 88 Trestného poriadku na
zabezpečenie účasti svedka S. na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom prvého
stupňa
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia k tejto námietke sťažovateľky
uviedol:
„Ohľadom svedka P. S. bola súdom prvého stupňa prečítaná jeho výpoveď
z prípravného konania podľa § 263 ods. 3/ písm. a/ Tr. por. z dôvodov, že tento svedok sa
zdržuje na neznámom mieste a stal sa pre súd osobou nedosiahnuteľnou. Pri šetrení
o pobyte nebol okresný súd úspešný, lebo tento svedok sa nezdržiaval na stálom mieste. Ale
sa pohyboval na rôznych miestach, v chatových oblastiach, či rómskych osadách.“
Podľa § 88 ods. 1 Trestného poriadku svedkovi, ktorý sa napriek riadnemu
predvolaniu na konanie pred súdom bez ospravedlnenia nedostavil, minulo sa účinkom aj
nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno inak zabezpečiť, môže byť na ten
účel uznesením súdu nariadené, aby bola obmedzená jeho osobná sloboda a aby bol
predvedený príslušníkom Policajného zboru alebo Vojenskej polície; uznesenie súdu sa
v plnom znení uvedie v zápisnici o úkone a svedkovi sa oznámi pri jeho výsluchu.
V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje jednak na znenie § 88
Trestného poriadku, ako aj na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
z ktorého vyplýva, že aj dovolací súd sa touto námietkou sťažovateľky primeraným
spôsobom zaoberal a vyvodil k nej závery, ktoré sú použiteľné aj v konaní pred ústavným
súdom; najvyšší súd v napadnutom uznesení najmä uviedol: „uvedený procesný postup je
možno použiť iba v prípadoch, keď je súdu známa adresa svedka, na ktorej sa zdržuje,
predvolanie na hlavné pojednávanie riadne prevzal, ignoroval toto predvolanie a bez
ospravedlnenia sa na súd nedostavil.
Z obsahu spisu vyplýva, že v posudzovanej veci súd prvého stupňa na návrh
obhajoby opakovane predvolával tohto svedka z adries, ktoré boli súdu známe. O
predvedenie tohto svedka dokonca požiadal aj príslušné oddelenie polície. Realizovať
požiadavku súdu sa však policajným orgánom nepodarilo, pretože v osobe svedka ide o
bezdomovca, ktorého pobyt sa nepodarilo zistiť.“
Citovaná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zrozumiteľne
poukazuje na dôvody, prečo v trestnej veci sťažovateľky nemohol okresný súd využiť
procesný postup podľa § 88 Trestného poriadku, pričom ústavný súd v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že
krajský súd v napadnutom uznesení nepovažoval túto námietku sťažovateľky za takú, ktorá
by mohla spochybniť odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu. Na tomto základe
ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
II.1.5 K námietke týkajúcej sa nevyhovenia návrhom obhajoby na psychiatrické
skúmanie duševného stavu obžalovaného R., psychologické posúdenie jeho osobnosti,
motivácie a schopnosti vnímať a reprodukovať udalosti a vypracovania znaleckého
posudku z odboru kriminológie na zistenie a posúdenie pravosti predloženého
zvukového záznamu o násilí páchanom sťažovateľkou na P. Š.
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky sa v odôvodnení rozsudku okresného súdu
sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 najmä uvádza: „Zo súborov archivovaných KEÚ PZ na
CD nosiči (PPZ-11156/KEÚ-BA-EXP-2009) súd prehral zvukovú nahrávku z mobilného
telefónu..., ktorý vydala poškodená. Nahrávka podľa vyjadrenia poškodenej zachytáva hlasy
obžalovanej a svedka P. Š., keď obžalovaná mala biť svedka za to, že nevytepoval koberec.
Obžalovaná k nej uviedla, že ho nebila, len kričala, a svedok uviedol, že to bol len žart...
... Pravdivosti týchto výpovedi nasvedčuje zvuková nahrávka zachytávajúca bitie
svedka P. Š. obžalovanou, o ktorej pravosti a úplnosti nie sú žiadne pochybnosti, keďže bola
prenesená na CD nosič priamo KEÚ PZ Bratislava z mobilného telefónu poškodenej.
... Súd nepovažoval za potrebné podrobiť obžalovaného R. psychologickému
vyšetreniu a tiež nevidel dôvod pre skúmanie duševného stavu svedka S., nakoľko tak
výpoveď obžalovaného R. ako aj výpoveď svedka S. nebola jediným dôkazom podporujúcim
verziu poškodenej, ale tieto dôkazy boli v súlade s ďalšími, nie sú teda žiadne indície, že by
uvedené osoby neboli schopné vypovedať v súlade s vnímanou realitou a túto vnímať
správne. Z vykonaného dokazovania je zrejmá pohnútka obžalovaného R. k spáchaniu
trestného činu, a to donútenie obžalovanou, a aj preto sa nejaví potrebným psychologicky
ho vyšetrovať. Preto súd odmietol aj tieto návrhy obžalovanej na vykonanie dôkazov.“
Ústavný súd v nadväznosti na citované poukazuje na ustanovenie § 168 ods. 1
Trestného poriadku, podľa ktorého ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne
uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo
nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona
v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky. Vychádzajúc z obsahu § 168 ods. 1 Trestného poriadku ústavný súd zastáva názor,
že v trestnej veci sťažovateľky konajúce súdy konkrétne vysvetlili svoje úvahy, na základe
ktorých nevyhoveli návrhom obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov. Ich odôvodnenie je
logické, postačujúce a má oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto ho nemožno
s ústavného hľadiska považovať za nedostatočné alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu ústavný
súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
II.1.6 K námietke uskutočnenia hlavného pojednávania bez prítomnosti
obžalovaného R. a námietke, podľa ktorej okresný súd ani krajský súd vo svojich
rozhodnutiach nereagovali na tvrdenie o porušení práva sťažovateľky na obhajobu
Podľa názoru ústavného súdu označené námietky spolu súvisia. Sťažovateľka tvrdí,
že k porušeniu jej práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru došlo tým, že obhajca JUDr. A. F., ktorý jej bol v posudzovanej trestnej veci
ustanovený opatrením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 437/2009 z 23. októbra 2009,
nevykonával povinnosti obhajcu v súlade so zákonom a bez ospravedlnenia sa v prípravnom
konaní nezúčastňoval výsluchov svedkov, osobitne na výsluch v tom čase obvineného R.
Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že okresný súd vykonal hlavné pojednávanie
v neprítomnosti obžalovaného R., ktorý o takýto postup požiadal osobne 3. mája 2010 a
následne aj písomným podaním zo 6. mája 2010. Sťažovateľka je presvedčená, že postup
okresného súdu, ktorý vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného R.,
nebol zákonný, keďže vec nebolo možné spoľahlivo rozhodnúť aj bez prítomnosti
obžalovaného, ktorého výpoveď bola kľúčová, pričom na prečítanie výpovede
obžalovaného R. z prípravného konania neboli splnené zákonné podmienky, a to práve
vzhľadom na skutočnosť, že výsluch obžalovaného R. nebol v prípravnom konaní vykonaný
kontradiktórnym spôsobom, a to práve z dôvodov, ktoré sťažovateľka namieta v súvislosti s
namietaným porušením jej práva na obhajobu.
Ústavný súd akceptuje relevanciu na tomto mieste posudzovaných námietok
sťažovateľky týkajúcich sa vykonania hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného
R. za situácie, keď jeho výsluch v prípravnom konaní nebol vykonaný kontradiktórnym
spôsobom, keďže súdom ustanovený obhajca JUDr. F. sa bez ospravedlnenia tohto výsluchu
(ako aj iných výsluchov vrátane výsluchu svedka S.) nezúčastnil.
V súvislosti s týmito námietkami ústavný súd však poukazuje v prvom rade na
skutočnosť, že výpoveď obžalovaného R. (rovnako ako výpoveď svedka S.) nie je jediným
dôkazom, na ktorom okresný súd založil svoj záver o vine sťažovateľky. Osobitne
významnými sú výpovede svedkov — zamestnankýň UNICEF, ktoré nepochybne možno
považovať za nezaujaté a objektívne svedkyne, ktoré udalosti podstatné pre trestné stíhanie
vnímali vlastnými zmyslami. Ďalšími dôkazmi usvedčujúce sťažovateľku sú nepochybne
tiež výpovede svedkov Š., M., H., H., F., H. a najmä výpoveď poškodenej, ďalej závery
znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie a psychológie, zvuková nahrávka, výpis
prichádzajúcich a odchádzajúcich hovorov.
Ústavný súd zároveň v súvislosti s posudzovaním týchto námietok sťažovateľky
považuje za potrebné zdôrazniť, že aj jeho prípadné priklonenie sa k záveru, že v danom
prípade okresný súd vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného R. bez
toho, aby na tento postup boli splnené podmienky uvedené v § 252 ods. 2 Trestného
poriadku (teda, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj
bez prítomnosti obžalovaného), a prečítal jeho výpoveď z prípravného konania napriek
tomu, že výsluch nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom, a na takto vykonaný dôkaz
pri hodnotení dokazovania súd prihliadal, nezakladalo by toto pochybenie súdu prvého
stupňa dostatočný základ na to, aby ho ústavný súd kvalifikoval ako neprípustný zásah do
sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, vzhľadom
na existenciu ďalších priamych aj nepriamych dôkazov, z ktorých v trestnej veci
sťažovateľky konajúce súdy vyvodili záver o jej vine. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého kritériom jeho rozhodovania musí byť
okrem iného aj intenzita, akou malo byť v konkrétnom prípade zasiahnuté ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopreniu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06,
II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 358/08).
K ústavne neakceptovateľnému zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľky
by v posudzovanom prípade nepochybne došlo vtedy, ak by výpoveď obžalovaného R.
(resp. svedka S.) bola jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere
rozhodujúcim dôkazom o vine sťažovateľky, čo v danom prípade (ako vyplýva z dosiaľ
uvedeného) zjavne neplatí.
Sťažovateľka vo vzťahu k predmetným námietkam na strane 12 svojej sťažnosti
uvádza: „Vyššie uvedená chyba je o to zásadnejšia, že prokurátor, ale aj súd prvého stupňa,
považujú výpovede uvedených svedkov za rozhodujúce, pričom na hlavnom pojednávaní
týchto svedkov súd nevypočul a ich výpovede napriek nesúhlasu obhajoby iba prečítal.“
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že zo zápisníc
z hlavného pojednávania, ktoré sú prílohou sťažnosti, vyplýva, že výpoveď obžalovaného
R. bola prečítaná na hlavnom pojednávaní konanom 24. mája 2010 a výpoveď svedka S. na
hlavnom pojednávaní konanom 30. septembra 2010. Z týchto zápisníc zároveň vyplýva, že
sťažovateľka ani jej obhajca nenamietali (v rozpore s tvrdením uvedeným v sťažnosti)
prečítanie týchto výpovedí.
Z odvolania sťažovateľky z 13. októbra 2010 ani z druhého doplnenia odvolania
sťažovateľky z 21. februára 2011 („prvé“ doplnenie odvolania nie je súčasťou príloh
predložených sťažovateľkou) nevyplýva, že by sťažovateľka namietala porušenie svojho
práva na obhajobu v súvislosti s neúčasťou svojho obhajcu JUDr. F. na výsluchoch svedkov
a v tom čase obvineného R. Táto jej námietka sa prvýkrát objavila až v dovolaní.
Rovnako z návrhu na doplnenie vyšetrovania z 23. februára 2010 ani z „Oznámenia
súdu k predbežnému prejednaniu obžaloby – Návrhy na vykonanie dôkazov“ z 28. apríla
2010 nevyplýva, že by sťažovateľka namietala nezákonnosť vykonania výsluchov v tom
čase obvineného R. a svedka S. v prípravnom konaní z dôvodu nezachovania zásady
kontradiktórnosti a žiadala o ich opätovné vypočutie. Sťažovateľka sa v týchto podaniach
okrem iného domáhala vykonania konfrontácie so svedkom S. a s obžalovaným R., nie však
ich opätovného výsluchu. V podaní označenom ako „Zaslanie príloh – sprievodný list“ z
25. januára 2012 sťažovateľka uvádza ako prílohu sťažnosti aj záznam o preštudovaní
vyšetrovacieho spisu z 25. marca 2010, avšak túto prílohu ústavný súd k dispozícii nemá.
Z uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že ak sťažovateľka zastávala názor,
podľa ktorého výsluchy niektorých svedkov a obžalovaného R. v prípravnom konaní neboli
vykonané zákonným, kontradiktórnym spôsobom, mohla a mala vyjadriť svoj nesúhlas s ich
prečítaním na hlavnom pojednávaní.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,
v zmysle ktorého ak sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc
(IV. ÚS 76/2012, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
II.1.7 K námietke týkajúcej sa nezaujatia stanoviska k rasovej diskriminácii
sťažovateľky
Treba prisvedčiť sťažovateľke, že v jej trestnej veci konajúce súdy nezaujali
expressis verbis vo svojich rozhodnutiach stanovisko k jej námietke, podľa ktorej došlo k jej
rasovej diskriminácii z dôvodu jej rómskeho pôvodu. Táto námietka nemá podľa názoru
ústavného súdu žiadnu príčinnú súvislosť s vykonaným dokazovaním v predmetnej veci
a ani hodnotením vykonaných dôkazov vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi (stranami) konania (m. m. III. ÚS 25/06).
Sťažovateľka v súvislosti s námietkou rasovej diskriminácie poukazuje na rozdielny
prístup k obom obžalovaným – rozdielne termíny vznesenia obvinenia – rozdiel 1 mesiaca,
nezabezpečenie posudkov na osobu obžalovaného R., stíhanie R. na slobode, rozdielny
prístup súdu k hodnoteniu výpovedí svedkov, ktorí majú rómsky pôvod. Ústavný súd
zastáva názor, že dôvody, z ktorých sťažovateľka namieta svoju rasovú diskrimináciu
v predmetnom trestnom konaní, sú nepresvedčivé, hodnotí ich ako účelové, a preto
považuje túto jej námietku za zjavne neopodstatnenú.
Na základe dosiaľ uvedených predbežných záverov k jednotlivým námietkam
sťažovateľky ústavný súd po podrobnom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj spisovej dokumentácie dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou označenými základnými
právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosť
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a vo vzťahu k námietkam uvedeným
v bode 6 aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky, keďže dospel
k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 [§ 382 písm. c)] Trestného
poriadku.
Ústavný súd v kontexte s argumentáciou sťažovateľky preskúmal obsah jej dovolania
a v nadväznosti na to poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 31/2011 z 22. septembra 2011, v ktorom sa uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že
dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom
stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať
(§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie podala obvinená v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr.
por. prostredníctvom zvoleného obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie obvinenej je
potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.
V prvom rade najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že obsah konkrétne
uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu
takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V prípade, že podané dovolanie len
formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania a v skutočnosti
obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, takéto dovolanie je
potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por...
Právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu sa v rámci
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné
uplatnenie procesných práv obvineného i jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii
orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku,
ktoré upravujú jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych Štádiách
trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to výrazným
spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia je totiž
zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť
citovaný dovolací dôvod. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu o zásadné
porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípadoch, keď obvinený nemal v konaní
obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby (§ 37 Tr. por.).
Samotná obvinená v dovolaní výslovne nenamietala porušenie ustanovení Trestného
poriadku o povinnej obhajobe, pričom porušenie ustanoveniam o povinnej obhajobe nezistil
ani najvyšší súd. Opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu vyvodzovala z toho, že bola
uznaná za vinnú, napriek tomu, že sa žiadnej trestnej činnosti nedopustila a súdy odmietli
jej návrhy na doplnenie dokazovania, ktorými chcela preukázať svoju nevinu. V podstate
porušenie práva na obhajobu videla v tom, že súdy nevyhoveli návrhom jej obhajcu na
doplnenie dokazovania. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že
v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci
a pre hodnotenie dôkazov - § 2 ods. 10, resp. § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorých orgány
činné v trestnom konaní, teda aj súdy, postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci,
o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Podľa
zásady voľného hodnotenia dôkazov zákon nestanovil žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru
dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov.
Podľa uvedených zásad súd v každom štádiu konania zvažuje, ktoré dôkazy je potrebné
vykonať, prípadne či je nevyhnutné dokazovanie doplniť. S prihliadnutím na obsah
vykonaných dôkazov teda posudzuje, ktoré z návrhov na doplnenie dokazovania je pre
konečné rozhodnutie súdu potrebné vykonať a ktoré dôkazy naopak z hľadiska zisťovania
skutkového stavu veci majú nepodstatný význam. Vykonané dôkazy potom hodnotí podľa
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo i v ich súhrne. Rozhodnutie o rozsahu dokazovania spadá teda výlučne do
kompetencie súdu, preto je na úvahe súdu, ktorými dôkazmi bude objasňovať určitú
okolnosť významnú pre zistenie skutkového stavu veci.
Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. teda
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní o
voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Rovnako tak ani hodnotenie dôkazov spôsobom,
ktorý nezodpovedá predstavám obvinenej, nepredstavuje porušenie jej práva na obhajobu
zásadným spôsobom. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že
určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a preto ju nebude overovať ďalšími
dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.,
odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
i/ Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie
právnych otázok a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.
V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že obsahom dovolania
obvinenej sú prakticky rovnaké námietky, ktoré vznášala v rámci svojej doterajšej obhajoby
a uplatnila ich aj v dôvodoch svojho odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Týmito
výhradami obvinenej sa však oba súdy obšírne zaoberali a presvedčivo ich v dôvodoch
svojich rozhodnutí vyvrátili. Podľa názoru najvyššieho súdu sa oba súdy pri svojom
rozhodovaní adekvátne zaoberali dôkaznými návrhmi obvinenej, preto námietky obvinenej
v tomto smere neobstoja.
Čo sa týka námietky obhajcu, že súd prvého stupňa v súvislosti s výpoveďou svedka
P. S. nevyužil inštitút § 88 Tr. por., tieto vzhľadom na znenie odseku 1 citovaného
ustanovenia, nie sú opodstatnené... (k tomu pozri už citáciu v časti II.1 tohto uznesenia,
pozn.)...
Rovnako námietky obhajoby, že súdom ustanovený obhajca JUDr. A. F. sa
nezúčastňoval na úkonoch prípravného konania, nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. JUDr. A. F. bol obvinenej ustanovený za obhajcu opatrením sudkyne
pre prípravné konanie z 23. októbra 2009 (č. l. 30) podľa § 40 ods. 1, z dôvodov § 37 ods. 1
písm. a/ Tr. por. Ustanoveného obhajcu vyšetrovateľ zákonu zodpovedajúcim spôsobom
upovedomil o všetkých úkonoch prípravného konania. Je pravdou, že ustanovený obhajca
nebol prítomný pri výsluchu svedka P. S. a niektorých ďalších úkonoch prípravného
konania, ktorú skutočnosť však nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu.
V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nie je možné
uplatňovať spôsob výkonu obhajoby. Spôsob obhajoby obvineného ustanoveným obhajcom
stojí mimo tohto dovolacieho dôvodu a dovolací súd nie je oprávnený hodnotiť spôsob
obhajoby ani zasahovať do práv obhajcu, nakoľko ide výlučne o vzťah medzi advokátom
ako obhajcom a jeho klientom - obvineným...
Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že
v trestnej veci obvinenej A. R. neboli splnené dôvody dovolania predpokladané v ustanovení
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a preto dovolanie obvinenej podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na
neverejnom zasadnutí odmietol.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako dovolací
súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľky
vyjadrenými v jej dovolaní, pričom svoje závery ústavne konformným spôsobom odôvodnil.
Za týchto okolností ústavný súd konštatoval, že medzi obsahom sťažovateľkou označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a obsahom namietaného uznesenia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013