Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 366/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť W. J. B., Nemecko, zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B.,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. novembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné práva W. J. B. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžd

29/2011 zo 16. novembra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. novembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť W. J. B. trovy

konania v sume 254,32 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a tridsaťdva centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. R. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -29 z 23. augusta 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť W. J. B., Nemecko (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na

prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. novembra 2011.

Podstatu sťažovateľových námietok tvoria výhrady voči uzneseniu najvyššieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -71 z 31. marca 2011 o zastavení konania o žalobe o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní. Sťažovateľ vyslovil názor, že

aj uloženie pokuty v blokovom konaní musí spĺňať atribúty zákonnosti a že vzhľadom

na špecifické okolnosti jeho prípadu nemal byť postup a rozhodnutie správneho orgánu

v súvislosti s uložením tejto pokuty vylúčený zo súdneho prieskumu.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu

listom č. k. -12 z 15. marca 2012 doručeným ústavnému súdu 21. marca 2012,

v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval v predmetnom konaní otázku, či

rozhodnutie o pokute, vydané v skrátenom blokovom konaní podľa § 84 ods. 1 zákona

č. o priestupkoch, môže byť predmetom preskúmania súdom v konaní

správneho súdnictva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na zmysel prieskumu správnych

rozhodnutí v správnom súdnictve, ktorým je poskytnutie súdnej ochrany tam, kde osoby,

ktoré tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím a postupom správneho

orgánu, sa ochrany týchto svojich práv nedomohli v konaní pred správnym orgánom, hoci

sa o to pokúsili využitím dostupných prostriedkov, pričom v predmetnej veci bolo

preukázané, že sťažovateľ nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie o priestupku,

ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli prípustné opravné

prostriedky v zmysle zákona, ale sa uspokojil s ukončením veci v blokovom konaní, teda

nevyužil opravné prostriedky v správnom konaní, ktoré zákon pripúšťa a preto sa sťažovateľ

nemohol úspešne domáhať súdnej ochrany...

Blokové konanie je zjednodušenou formou konania o priestupkoch, ktoré sa využíva

pri menej závažných priestupkoch a umožňuje vybaviť priestupky podstatne rýchlejšie

a neformálnejšie, za splnenia zákonodarcom ustanovených podmienok. Toto skrátené

konanie spočíva v tom, že sa obvinený z priestupku nepredvoláva, nekoná sa o jeho

priestupku ústne pojednávanie a nevypočúvajú sa svedkovia. V prípade, ak by priestupca

nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by z iného dôvodu nebol ochotný

pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové konanie, ktorého súčasťou by bolo aj

dokazovanie. Začatím takéhoto správneho priestupkového konania teda fakticky disponuje

osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť - v predmetnej právnej veci sťažovateľ, ktorý

nemal právnu povinnosť zaplatiť pokutu v blokovom konaní a ktorý svoje právo na začatie

správneho konania o priestupku nevyužil...

K námietke vytlačeného poučenia na druhej strane bloku: „Proti pokute sa nemožno

odvolať. Rozhodnutie možno preskúmať súdom.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na bloku síce bolo nesprávne uvedené

poučenie o možnosti preskúmania súdom, avšak samotná táto skutočnosť nemohla založiť

dôvod na preskúmanie zákonnosti postupu blokového konania...

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

nerešpektoval vlastné rozhodnutia - napr. , a iné... Najvyšší

súd Slovenskej republiky poznamenáva, že skutkové okolnosti v preskúmavanom prípade

boli odlišné od okolností prípadov prejednávaných pod sp. zn. a 1 Sžd

14/2011.

Vo veci sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý

rozsudok, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým bola

žalobcovi uložená bloková pokuta za spáchanie priestupku, ktorého sa dopustil 20. mája

2008. V danom prípade však bol priestupok spáchaný 20. mája 2008, ale blokové konanie

bolo uskutočnené 14. júla 2008 a to nie orgánom, ktorý priestupok 20. mája 2008 zistil.

Vo veci sp. zn. rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky o zrušení

napadnutého uznesenia a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie vzhľadom na to, že

krajský súd neprihliadol na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorého

právnym názorom bol viazaný.»

V označenom podaní predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá

na ústnom pojednávaní v danej veci.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal svoje stanovisko aj sťažovateľ prostredníctvom

svojho právneho zástupcu, a to v liste doručenom ústavnému súdu 17. októbra 2012.

V predmetnom podaní právny zástupca sťažovateľa vyjadril súhlas s upustením

od pojednávania v danej veci a zároveň pridal tieto argumenty:

„Absolvovanie blokového konania nerovná sa vedomé vzdanie sa opravných

prostriedkov, lebo v tomto konaní žiadne nie sú prípustné. Zákon má pod nevyužitím

opravných prostriedkov na mysli len opravné prostriedky, ktoré sú prípustné v konaní,

ktorého je niekto účastníkom (a to je potom preskúmané v správnom súdnictve a žiadne iné,

teda nie také konanie, ktorého niekto mohol byť účastníkom ale nebol - bez ohľadu

na príčinu)...

Odporca priznal, že v iných svojich konaniach preskúmal aj blokové konania

a rozhodol o zrušení rozhodnutí v nich vydaných. Odôvodňuje to tým, že išlo o iné okolnosti

prípadu ako tu. To je v rozpore s jeho tvrdením (ktoré kladie na ťarchu sťažovateľa), že

blokové konanie vôbec nemožno preskúmavať, nech by jeho okolnosti boli akékoľvek...“

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na spravodlivé

súdne konanie.

II.

V konaní vo veci samej boli pre ústavný súd rozhodujúce tieto zistenia:

Sťažovateľ sa žalobou doručenou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti

postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, v rámci ktorého mu bola uložená

pokuta v blokovom konaní za priestupok na úseku výberu mýta podľa zákona

č. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných

komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. júla 2011

(ďalej len „“) .

V žalobe sťažovateľ uviedol podstatné okolnosti svojho prípadu, keď poukázal na to,

že ako cudzí štátny príslušník bol vodičom autobusu, ktorý viezol nemeckých turistov

z Nemecka cez Českú republiku, Slovenskú republiku až do Maďarska. Dňa 29. augusta

2010 si v zmysle prenajal palubnú jednotku na platenie mýta,

za ktorú zaplatil zálohu v sume 50 € a depozit taktiež v sume 50 €. Keď zistil, že v jeho

autobuse táto palubná jednotka nefunguje, na tom istom mieste ju reklamoval. Vzhľadom

na to, že palubná jednotka na predajnom mieste fungovala, len v jeho autobuse nie,

rozhodol sa pre zakúpenie tranzitného lístka na cestu cez Slovenskú republiku do Maďarska.

Na druhý deň, teda 30. augusta 2010, sťažovateľ vyštartoval z B. smerom do Maďarska.

Myslel si, že prejsť môže aj trasou smerom na K., keďže na lístku o zakúpení tranzitného

mýta boli len skratky „B. – C.“. O tom, že nejde správnym úsekom cesty, sa dozvedel až od

policajtov a orgánu kontroly mýta, ktorí zastavili jeho autobus asi 8 km od B. Sťažovateľ im

márne vysvetľoval, do akej situácie sa dostal a že palubná jednotka na platenie mýta mu

v autobuse nefunguje. Taktiež ich žiadal o to, aby sa mohol vrátiť a pokračovať cestou, na

ktorú mal zakúpený tranzitný lístok. Policajti mu to však neumožnili, pričom zároveň

vyskúšali palubnú jednotku na platenie mýta vo svojom aute a zistili, že táto je funkčná.

Sťažovateľ sa taktiež preukázal zakúpeným tranzitným lístkom, ale policajti ho upozornili,

že tento platí len na vymedzený úsek B. – Č., kadiaľ on nešiel. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa celá záležitosť trvala asi dve hodiny a podľa jeho udania ho policajti

informovali, že sa dopustil priestupku a „hrozili“ mu, že pokiaľ nezaplatí mýto a pokutu

v sume 1 655 €, bude nútený odstaviť autobus, zadržia mu vodičský preukaz a odoberú mu

evidenčné čísla vozidla. Sťažovateľ uviedol, že na základe toho sa „neochotne so zaťatými

zubami a trpkým pocitom nespravodlivosti“ rozhodol zaplatiť pokutu, aby mohol s turistami

pokračovať v ceste.

V žalobe sťažovateľ argumentoval aj v právnej rovine prípadu a v tejto súvislosti

vyslovil:

„Podľa § 4 ods. 1 písm.. b) Zákona o priestupkoch (ZoP), priestupok je spáchaný

z nedbanlivosti, ak páchateľ nevedel, že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem

chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal

a mohol... je zrejmé, že ako cudzinec, ktorý nechcel porušiť slovenské právo, urobil podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia všetko, čo považoval za potrebné. Išiel po ceste

(medzi Š. a B.) o ktorej nevedel (aj pre nedostatok označenia), že je cestou podliehajúcou

mýtu. Teda vzhľadom na tieto svoje osobné pomery nemohol vedieť o tejto skutočnosti.

Samotní domáci vodiči majú problém sa vyznať v novom mýtnom systéme na Slovensku...

Teda vo svetle tohto žalobca nespáchal priestupok ani z nedbanlivosti.“

Poukazujúc na ustanovenia § 11 ods. l písm. a) a ods. 3, § 12 ods. 1 a § 84 ods. 2

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) sťažovateľ v žalobe ďalej dôvodil: „Policajti

ktorí uložili blokovú pokutu žalobcovi, ignorovali tieto ustanovenia ZoP. Ignorovali, že

žalobca sa snažil urobiť od prekročenia slovenskej hranice v B. všetko, čo podľa jeho

vedomia slovenské právo vyžaduje (zaplatil mýto 2x, prenajal si palubnú jednotku...).

Ignorovali, že palubná jednotka, ktorú dostal, nebola kompatibilná s jeho autobusom.

Ignorovali, že ako cudzinec nemal možnosť vedieť, že neoznačená cesta... po ktorej išiel,

podlieha mýtu. Nezľutovali sa nad ním vzhľadom na jeho osobu a pasažierov, ktorých

viezol. Namiesto toho použili hrozby, pred ktorými by musel kapitulovať každý vodič, nieto

ešte cudzinec, ktorý vezie nemeckých dôchodcov.“

V žalobe sa sťažovateľ zameral aj na to, že v jeho prípade nebola naplnená jedna

z nevyhnutných podmienok na uloženie pokuty v blokovom konaní zakotvená v § 84 ods. 1

zákona o priestupkoch, a teda ochota pokutu zaplatiť, pretože ako uviedol, vysokú pokutu

„zaplatil... neochotne, nerád, iba pod opakovanou hrozbou obávaných zákonných opatrení -

ktoré... nie sú podľa názoru žalobcu legálne použiteľné v jeho prípade“.

Okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že je lex specialis

vo vzťahu k o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a že tento zákon

v § 7 ods. 6 neobsahuje oprávnenie policajta zadržať vodičský preukaz, ak vodič nie je

ochotný zaplatiť pokutu za priestupok na úseku výberu mýta. Naopak, sťažovateľ poukázal

na ods. l , podľa ktorého policajt je oprávnený zadržať...

vodičský preukaz aj vtedy, ak vodič je ochotný zaplatiť pokutu v blokovom konaní, ale

nemôže tak urobiť na mieste. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval tým, že uňho bola

opačná situácia, pretože on pokutu zaplatiť mohol, lebo mal peniaze, „ale o jeho ochote

zaplatiť pokutu vzhľadom na to, čo bolo už povedané, nemôže byť ani reč. Preto mu policajt

ani legálne nemohol hroziť zadržaním preukazu, lebo nenastala situácia opísaná

v uvedenom § 71 ods. 1. A navyše, § 71 neupravuje oprávnenie policajtov zadržať vodičský

preukaz cudzincovi - ako to robí napr. predchádzajúci § 70 toho istého predpisu.“.

Sťažovateľ súčasne poukázal na porušenie

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“) zo strany správnych orgánov, pretože pri ukladaní pokuty v blokovom konaní

mu neposkytli pomoc a poučenie, aby neutrpel ujmu pre neznalosť právnych predpisov,

pričom porušenie tejto ich povinnosti je zvýraznené o to viac, že je cudzím štátnym

príslušníkom.

O žalobe sťažovateľa po vzájomných písomných reakciách uskutočnených medzi

ním a žalovaným správnym orgánom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -71

z 31. marca 2011 tak, že konanie zastavil. Obaja účastníci konania vo svojich písomných

vyjadreniach, respektíve stanoviskách uviedli, že v prípade, ak to bude potrebné

na objasnenie veci, žiadajú nariadiť pojednávanie.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol, že považoval nesporne

za preukázané, že sťažovateľ sa svojím konaním dopustil priestupku na úseku výberu mýta

podľa Následne bol riešený v blokovom konaní,

v rámci ktorého mu bola uložená pokuta v sume 1 655 €, ktorú zaplatil na mieste. Krajský

súd zároveň uviedol, že ak bol sťažovateľ presvedčený o správnosti svojho konania,

nemusel súhlasiť s prerokovaním priestupku v blokovom konaní. V takom prípade by bol

jeho priestupok prerokovaný pred príslušným obvodným úradom dopravy a pozemných

komunikácií. Krajský súd konštatoval, že z obsahu spisu je zrejmé, že o tejto skutočnosti

bol sťažovateľ poučený. Na základe toho s poukazom na § 84 zákona o priestupkoch

krajský súd konštatoval, že sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné právne prostriedky

v správnom konaní, a preto sa v tejto veci nemôže domáhať súdneho prieskumu.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom predniesol

totožné argumenty, ako vyplývali z jeho žaloby. V odvolaní však poukázal aj na to, že druhá

strana bloku, ktorým mu bola uložená pokuta, obsahovala poučenie o tom, že toto

rozhodnutie možno preskúmať súdom. V tejto súvislosti argumentoval aj tým, že

preskúmanie zákonnosti uloženia pokuty v blokovom konaní bolo už v minulosti

predmetom skúmania v správnom súdnictve, o čom podľa neho svedčí rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. mája 2010. Sťažovateľ zároveň upozornil

na to, že podľa (ďalej len „OSP“) súd doručí

žalovanému žalobu na vyjadrenie, ak konanie nezastaví. Keďže krajský súd konanie

napokon zastavil, ale ešte predtým umožnil stranám sa vzájomne konfrontovať, podľa

názoru sťažovateľa krajskému súdu nebolo jasné, či takého rozhodnutie o uložení pokuty je

alebo nie je preskúmateľné súdom. Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že súhlas

na prerokovanie veci v jeho neprítomnosti bol z jeho strany daný len podmienečne.

Sťažovateľ v odvolaní vyslovil aj názor, že by bolo v rozpore s princípom právneho štátu,

aby zákonnosť postupu a rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní nemohla byť

preskúmaná súdom, a dodal, že súdny prieskum takéhoto rozhodnutia nevylučuje ani § 84

ods. 3 zákona o priestupkoch, ani .

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 16. novembra 2011 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. V odôvodnení

svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval:

«Predmetom posúdenia súdom bola otázka, či rozhodnutie o pokute, vydané

v skrátenom blokovom konaní v zmysle § 84 ods. 1 zákona o priestupkoch, môže byť

predmetom preskúmavacieho súdneho konania...

V prípade, ak by priestupca nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne

by z iného dôvodu nebol ochotný pokutu zaplatiť, nasledovalo by riadne priestupkové

konanie, ktorého súčasťou by bolo aj dokazovanie. Začatím takéhoto správneho

priestupkového konania teda fakticky disponuje osoba, ktorá sa mala priestupku dopustiť.

Priestupca teda buď považuje priestupok za spoľahlivo zistený, nechce sa ďalšiemu konaniu

podrobiť a súhlasí so sankciou uloženou v blokovom konaní alebo priestupok nemá

za preukázaný, nesúhlasí so zaplatením pokuty a využije svoje právo na začatie správneho

konania o priestupku. V predmetnej právnej veci však žalobca svoje právo nevyužil...

V predmetnej veci však žalobca nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie

o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli

prípustné opravné prostriedky v zmysle zákona, ale sa uspokojil s ukončením veci

v blokovom konaní... Pri použití opačného výkladu prieskumu správnych rozhodnutí,

vydaných v blokovom konaní, by totiž súd namiesto činnosti prieskumnej vykonával sám

činnosť, ktorú by inak mal uskutočňovať správny orgán, ak by priestupca takéto konanie

svojim nesúhlasom s uložením pokuty v blokovom konaní vyvolal.

Nebolo preto rozhodujúce, že proti uloženiu pokuty v blokovom konaní nie sú

prípustné opravné prostriedky podľa § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch; rozhodujúcou bola

skutočnosť, že žalobca nevyužil opravné prostriedky v konaní o priestupku, ktoré mohol

vyvolať. Nebolo možné preto konštatovať, že žalobca vyčerpal všetky právnymi predpismi

prípustné opravné prostriedky v správnom konaní a preto sa žalobca nemôže teraz domáhať

súdneho prieskumu ním napadnutého rozhodnutia...

K odkazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

13. 05. 2010 odvolací súd poznamenal, že skutkové okolnosti v preskúmavanom prípade

boli odlišné od okolností prípadu prejednávanom pod sp. zn. .

V súvislosti s námietkou žalobcu, že mu bola zo strany krajského súdu odňatá

možnosť konať pred súdom, poukázal odvolací súd na (v spojení

s veta prvá ), kde je uvedené, že súd pojednávanie pripraví tak, aby

bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní, ak neodmietol návrh

z procesných dôvodov alebo nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu. V danom prípade rozhodol krajský súd uznesením o zastavení konania

podľa

Odvolací súd k námietke vytlačeného poučenia na druhej strane bloku („Proti pokute

sa nemožno odvolať. Rozhodnutie možno preskúmať súdom“) uviedol, že na bloku

č. A 000524 síce bolo nesprávne uvedené poučenie o možnosti preskúmania súdom, avšak

táto skutočnosť nemôže zakladať dôvod na preskúmanie zákonnosti postupu blokového

konania, ako to správne vo svojom vyjadrení uviedol aj žalovaný.»

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní o sťažnosti podľa bolo jeho

úlohou posúdiť, či namietané skutočnosti v celom kontexte mohli spôsobiť porušenie

označených práv sťažovateľa.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

V tejto súvislosti ústavný súd už zdôraznil, že práve je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej

republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej

úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle

možné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s musí byť

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov v súlade s a súčasne v zmysle c ods. 1 majú

príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú

väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva,

že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (,

).

V zmysle judikatúry ESĽP a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“

a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom

poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov

v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1

dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania v sťažovateľovej veci bol súdny

prieskum rozhodnutia správneho orgánu o uložení pokuty v blokovom konaní

(napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára 1994, resp. rozsudok

vo veci A. P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997, obdobne aj

).

V namietanom prípade sa sťažovateľ svojou žalobou podľa a násl.

domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu o uložení pokuty

v blokovom konaní za priestupok na úseku výberu mýta. Všeobecné súdy konanie o jeho

žalobe zastavili podľa odvolávajúc sa na to, že dané rozhodnutie nemôže

byť predmetom súdneho prieskumu, pretože pred podaním žaloby sťažovateľ nevyčerpal

všetky dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv. Podľa názoru oboch súdov

sťažovateľ nemusel súhlasiť s prerokovaním priestupku v blokovom konaní a pokutu

uloženú správnym orgánom nemusel zaplatiť. V takom prípade by sa uskutočnilo riadne

konanie o priestupku pred príslušným správnym orgánom, ktorý by v danej veci prijal

rozhodnutie, proti ktorému by sa mohol odvolať (podať riadny opravný prostriedok)

a následne by postup a rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom.

Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd v naznačených súvislostiach konštatoval, že

nie je rozhodujúce, že zákon o priestupkoch sťažovateľovi neumožňoval odvolať sa voči

uloženiu pokuty v blokovom konaní (§ 84 ods. 3 zákona o priestupkoch), ale rozhodujúce

bolo to, že sťažovateľ nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky, a preto sa nemohol

domáhať súdneho prieskumu.

Sťažovateľ však tvrdil, že za danej situácie, aká vznikla, ani nemal na výber.

Vysvetľoval, že v čase, keď došlo k spáchaniu priestupku, riadil autobus plný nemeckých

dôchodcov, podľa svojich slov vykonal všetko, aby neporušil zákon (prenajal si palubnú

jednotku na platenie mýta a neskôr zakúpil tranzitný lístok), a napokon pod hrozbou

rôznych sankcií (odstavenie autobusu, zadržanie vodičského preukazu a odobratie

evidenčných čísel vozidla) bol nútený pokutu v blokovom konaní zaplatiť.

Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu v kontexte právneho názoru

najvyššieho súdu je potrebné konštatáciu najvyššieho súdu interpretovať v tom zmysle, že

v podstate samotný sťažovateľ tým, že aj keď neochotne, ale predsa zaplatil pokutu

v blokovom konaní, vzdal sa akoby svojho práva na súdny prieskum rozhodnutia o uložení

pokuty.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za významné poukázať na rozhodnutie ESĽP

vo veci Deweer proti Belgicku (rozsudok z 27. februára 1980), z ktorého plynie

jednoznačný záver, že dohovor v zásade nevylučuje, aby sa dotknutá osoba vzdala svojho

práva na súd. V demokratickej spoločnosti je však právo na súd mimoriadne dôležité,

a preto skutočnosť, že taká osoba sa ešte pred súdnym konaním dohodla na akomsi urovnaní

veci, nemôže znamenať, že sa tohto práva aj vzdala. Jednu z podmienok, ktoré je potrebné

za každých okolností splniť, je absencia donútenia.

Aj s prihliadnutím na uvedené ústavný súd zastáva názor, že rozhodnutie najvyššieho

súdu o potvrdení rozhodnutia krajského súdu o zastavení konania o preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia o uložení pokuty v blokovom konaní vyznieva príliš formálne, hlavne pokiaľ

ide o závery a argumentačnú rovinu spojenú s nemožnosťou súdneho prieskumu

rozhodnutia v tejto veci. Z tohto pohľadu princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej

ochrany práv nenašli svoje odzrkadlenie v namietanom uznesení najvyššieho súdu.

Otázka právomoci všeobecných súdov v oblasti správneho súdnictva sa podľa názoru

ESĽP posudzuje viac v konkrétnej než abstraktnej rovine, to znamená, že ESĽP skôr sleduje

to, či v tej-ktorej veci bol uskutočnený úplný súdny prieskum, ako to, či vnútroštátna právna

úprava takú právomoc správnym súdom priznáva alebo ju odopiera (rozhodnutie ESĽP

vo veci Družstevná záložňa PRIA a ďalší proti Českej republike, rozsudok z 31. júla 2008).

V namietanom prípade považovali súdy za preukázané, že sťažovateľ porušil

povinnosť podľa , čím sa dopustil priestupku na úseku

výberu mýta podľa § 8 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Podľa § 8 ods. 5 tohto zákona

na priestupky a ich prerokovávanie sa vzťahuje osobitný predpis, t. j. zákon o priestupkoch.

Priestupok sťažovateľa bol riešený v blokovom konaní podľa § 84 a násl. zákona

o priestupkoch s tým, že v rámci tohto konania mu bola blokom č. A 000524 z 30. augusta

2010 uložená pokuta v sume 1 655 €. Sťažovateľ túto pokutu na mieste zaplatil. Žalobou

doručenou krajskému súdu 29. októbra 2010 sa však domáhal preskúmania zákonnosti tohto

rozhodnutia s poukazom na špecifické okolnosti tohto prípadu a predovšetkým s poukazom

na nesplnenie podmienky podľa § 84 ods. 1 zákona o priestupkoch, a teda na svoju

neochotu pokutu zaplatiť.

V nadväznosti na uvedené skutkové okolnosti a prezentovanú právnu úpravu ústavný

súd považuje za potrebné dodať, že podľa § 84 ods. 3 zákona o priestupkoch proti

blokovému konaniu sa nemožno odvolať, nemožno ho obnoviť ani preskúmať mimo

odvolacieho konania.

Podľa § 83 ods. 2 zákona o priestupkoch návrh na preskúmanie rozhodnutia

o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku

v správnom konaní, ktorým je s použitím § 51 zákona o priestupkoch odvolanie podľa § 53

a násl. Správneho poriadku.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je

zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho

výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových

metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom

dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu (obdobne ).

Podľa názoru ústavného súdu v kontexte prezentovaného právneho názoru ústavného

súdu tvoriaceho súčasť jeho judikatúry mal vychádzať aj najvyšší súd. Vzhľadom

na špecifické okolnosti tohto prípadu mal prihliadnuť na nepriaznivú situáciu sťažovateľa

a jej právne následky, ktoré spočívali v tom, že sťažovateľ sa pod hrozbou použitia sankcií

rozhodol nedobrovoľne zaplatiť pokutu. O absencii donútenia v danom prípade nemožno

uvažovať. To znamená, že aj keď sťažovateľ v okolnostiach tohto prípadu neinicioval

riadne konanie o priestupku, ešte neznamená, že sa vzdal aj práva na preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom.

Ústavný súd s poukazom na zároveň dodáva, že

ani žiadne ďalšie články nevylučujú, aby rozhodnutia správnych orgánov

v blokovom konaní boli podrobené súdnemu prieskumu.

Zatiaľ čo o vine a treste za trestné činy rozhodujú všeobecné súdy, v prípade menej

závažných deliktov – priestupkov tak činia správne orgány. Takáto právna úprava nemusí

byť vždy v rozpore s čl. 6 dohovoru, pokiaľ rozhodnutia správnych orgánov sú

preskúmateľné súdom s úplnou prieskumnou právomocou.

Obdobná situácia nastala aj u sťažovateľa, ktorý za špecifických okolností prípadu

nedobrovoľne súhlasil s uložením pokuty v blokovom konaní. Aj keď najvyšší súd

v namietanom uznesení konštatoval, že konanie o žalobe sťažovateľa bolo potrebné

zastaviť, pretože také rozhodnutie nepodlieha súdnemu prieskumu pre nevyčerpanie

všetkých dostupných opravných prostriedkov, predsa len mal prihliadnuť na to, že

sťažovateľ takýto opravný prostriedok k dispozícii nemal. Najvyšší súd však danú okolnosť

nezohľadnil a trval na tom, že sťažovateľ mohol svojím konaním vyvolať konanie

o priestupku, a tak si zabezpečiť právo na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu.

Podľa ústavného súdu nedošlo k uplatneniu princípu spravodlivosti, pretože najvyšší súd

abstraktnú právnu normu aplikoval nezohľadniac individualitu sťažovateľovej veci.

Navyše, poučenie nachádzajúce sa na druhej strane bloku č. A 000524 o tom, že

„rozhodnutie možno preskúmať súdom“, má nemalý význam vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník, otrasený jednaním správneho orgánu, nestratil nádej,

že zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu je preskúmateľné nezávislým

a nestranným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ poukázal aj na dvojkoľajnosť rozhodovania

najvyššieho súdu v danej otázke, keď v sťažnosti označil dve jeho rozhodnutia

sp. zn. z 13. mája 2010 a sp. zn. z 27. septembra 2011,

o ktorých vyhlásil, že nimi bol uskutočnený súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu v blokovom konaní.

K tejto námietke, konkrétne k rozhodnutiu sp. zn. z 13. mája 2010, sa

na základe odvolacích dôvodov vyjadril aj najvyšší súd v odôvodnení namietaného

uznesenia sp. zn. zo 16. novembra 2011 takým spôsobom, že skutkové

okolnosti oboch prípadov označil za rozdielne.

Podľa zistení ústavného súdu skutkové okolnosti sťažovateľom uvádzaných prípadov

a skutkové okolnosti tohto prípadu sú rozdielne. Toto zistenie však v relevantných

súvislostiach nezohráva význam. Významnými sa z tohto pohľadu javia právne závery

najvyššieho súdu, ktoré, pokiaľ ide o sťažovateľov prípad, rozhodnutie o uložení pokuty

v blokovom konaní vylučujú zo súdneho prieskumu, zatiaľ čo ostatné dve rozhodnutia

súdny prieskum zákonnosti blokového konania pripúšťajú.

V tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor,

podľa ktorého ak všeobecný súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola

právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa (). Najvyšší súd sa v danom

prípade len stroho odvolal na rozdielnosť skutkových situácií bez toho, aby sa vyjadril

k aktuálnej právnej otázke. V posudzovanom prípade za uvedených okolností je teda

nedostatok súdnej odpovede znásobený aj porušením princípu právnej istoty (obdobne

). Ústavný súd v postupe najvyššieho súdu vidí aj formalistický prístup,

ktorý protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou

materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou

ďalšou krivdou.

V danom prípade je preto ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 16. novembra 2011 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a v kontexte uvedených tvrdení aj princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti

na prerokovaní veci zakotvený v (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd konštatoval porušenie označených práv sťažovateľa

zaručených a dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia, v zmysle a rozhodnutie

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní je najvyšší súd podľa viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil v sume 254,32 €.

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi z dôvodu

právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. S., B., vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3 a §

11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) a hodnotu jedného úkonu právnej služby ústavný súd

stanovil na sumu 127,16 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa v súvislosti s dvomi úkonmi

právnej služby nežiadal o priznanie paušálnej náhrady podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, na

základe opísaných dôvodov bola sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania v celkovej

sume 254,32 €, ktorú je najvyšší súd povinný vyplatiť na účet jeho právnemu zástupcovi

(bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013