Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 8/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska

kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

6. decembra 2011 doručená sťažnosť I. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 28.

septembra 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia náhrady škody

voči Slovenskej republike, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

vzniknutej mu neplnením povinnosti žalovaného zo zmluvy o kúpe a výhradnom

obchodnom zastúpení č. 00280992/2 na odpredaj všetkého množstva kovového

a nekovového odpadu z delaborovanej munície a z ostatných činnosti armády v evidencii

a správe Vojenského útvaru ... (teraz ...) N. uzavretej v Prahe 28. septembra 1992 medzi ním

a právnym predchodcom žalovaného prostredníctvom Federálneho ministerstva obrany

ČSFR (ďalej len „zmluva č. 00280992/2“) a z kúpnej zmluvy č. 1/11-92 na odpredaj 70 %

kovového odpadu z delaborovanej munície uzavretej medzi ním a právnym predchodcom

žalovaného prostredníctvom Vojenského útvaru N... 10. novembra 1992 (ďalej len „zmluva

č. 1/11-92“). Podstata žalobného návrhu sťažovateľa spočívala v tvrdení, že právny

predchodca žalovaného porušil označenými zmluvami dojednanú zmluvnú povinnosť

používať výhradne jeho služby, čím mu vznikla škoda. Z vykonaného dokazovania pred

okresným súdom sa ďalej ustálilo, že sťažovateľ 3. februára 1997 uzavrel s Ministerstvom

obrany Slovenskej republiky dohodu, z obsahu ktorej vyplývalo, že doterajší záväzok

Slovenskej republiky na náhradu škody vyplývajúci z neplnenia zmluvy č. 00280992/2

a zmluvy č. 1/11-92 bol nahradený záväzkom spočívajúcim v zaplatení sumy 14 035 518 Sk

s tým, že sa bude pokračovať v plnení zmluvných záväzkov v zmysle dojednaní označených

zmlúv. Následne 17. decembra 1998 žalovaný vypovedal sťažovateľovi zmluvu č. 1/11-92 s

účinnosťou ku koncu prvého štvrťroka 1999.

3. Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 22. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zamietol. V odôvodnení

zamietajúceho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval za nepochybné,

že pri uzatváraní zmluvy č. 00280992/2 mal za Federálne ministerstvo obrany ČSFR podľa

úvodných ustanovení zmluvy konať a zmluvu podpísať tam označený zástupca ̶náčelník

generálmajor O. B., avšak podpis na zmluve tejto osobe nepatrí a zo žiadnych dôkazov

vykonaných v priebehu konania nevyplynulo, kto za Federálne ministerstvo obrany ČSFR

predmetnú zmluvu podpísal. Vzhľadom na tieto skutkové zistenia, keď nebola zistená

identita osoby konajúcej v mene Federálneho ministerstva obrany ČSFR pri podpise zmluvy

č. 00280992/2, nebolo možné skúmať ani to, či takáto osoba bola oprávnená konať v mene

Federálneho ministerstva obrany ČSFR a či predmetnú zmluvu bola kompetentná podpísať,

a to s poukazom na a v znení

neskorších predpisov. Súd prvého stupňa konštatoval, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno v tej časti svojich tvrdení, z ktorých by bolo možné dospieť k tomu, či osoba, ktorá

podpísala predmetnú zmluvu za Federálne ministerstvo obrany ČSFR, bola jeho štatutárnym

zástupcom podľa alebo jeho pracovníkom, alebo

členom podľa . Z uvedeného okresný súd vyvodil záver,

že žalobcom predložená zmluva č. 00280992/2 je pre rozpor s § 38 ods. 1 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatná, lebo v konaní nebolo preukázané, že ju za Federálne

ministerstvo obrany ČSFR podpísala oprávnená osoba. Pre absolútnu neplatnosť z tejto

zmluvy nevznikli žiadne práva a povinnosti vo vzťahu k bývalej ČSFR, a preto ani nemohli

prejsť na Slovenskú republiku. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vzhľadom na absolútnu

neplatnosť zmluvy č. 00280992/2 je právne irelevantné uzavretie dohody z 3. februára 1997

medzi Ministerstvom obrany Slovenskej republiky a sťažovateľom, v ktorej sa okrem iného

konštatovalo aj to, že v dôsledku neplnenia zmlúv č. 00280992/2 a č. 1/11-92 vznikla

sťažovateľovi škoda a že ďalej sa bude podľa týchto zmlúv pokračovať. Absolútnu

neplatnosť zmluvy č. 00280992/2 týmto spôsobom totiž nebolo možné napraviť, preto

z tejto zmluvy v rokoch 1997 až 2008 žalobcovi nemohli vzniknúť práva z jej domnelého

porušenia.

4. Ďalej sa okresný súd v odôvodnení rozsudku zaoberal aj sťažovateľom

uplatneným nárokom na náhradu škody z kúpnej zmluvy č. 1/11-92. Na základe tejto

zmluvy sa predávajúci zaviazal sťažovateľovi predávať 70 % kovového odpadu

vzniknutého z delaborovanej munície, pričom množstvo malo byť dohodnuté a upresňované

dodatkami k zmluve vždy v posledný mesiac kalendárneho štvrťroka na obdobie ďalšieho

štvrťroka. Záväzky z predmetnej zmluvy posúdil okresný súd podľa ustanovení § 289 a

nasl. v znení neskorších predpisov a

vychádzajúc z jej obsahu vyvodil záver, že nejde o kúpnu zmluvu, lebo záväzok účastníkov

nespočíval v predaji a kúpe presne špecifikovaného tovaru, ale v povinnosti štvrťročne

uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu s dojednaním presného množstva a ceny kovového odpadu z

delaborovanej munície. Predmetom dojednania zmluvných strán v zmluve č. 1/11-92 bol

teda vzájomný záväzok opakovane uzavrieť v určenej dobe kúpne zmluvy s presne určeným

predmetom plnenia, ktorý v zmluve č. 1/11-92 bol určený len všeobecným spôsobom.

Pokiaľ ide o plnenie záväzkov z predmetnej zmluvy, súd prvého stupňa považoval

z vykonaného dokazovania za preukázané, že hoci predávajúci. ju mohol v zmysle § 582

ods. 1 vypovedať, neurobil tak, a v období rokov 1993 až 1996 z

nej neplnil svoje povinnosti voči sťažovateľovi ako kupujúcemu, v dôsledku čoho

sťažovateľ za uvedené obdobie požadoval od žalovaného náhradu škody. Okresný súd ďalej

ustálil, že na základe dohody z 3. februára 1997 medzi sťažovateľom a Ministerstvom

obrany Slovenskej republiky doterajší záväzok Slovenskej republiky na náhradu škody

vyplývajúci z neplnenia zmluvy č. 1/11-92 bol nahradený záväzkom spočívajúcim v

zaplatení sumy 14 035 518 Sk s tým, že sa bude pokračovať v plnení zmluvných záväzkov v

zmysle platných záväzkových dojednaní. Predmetnú dohodu súd prvého stupňa posúdil

podľa ako dohodu o urovnaní a s prihliadnutím na jej

obsah dospel k záveru, že po dátume jej uzavretia dňom 3. februára 1997 zostali obsahom

vzájomných vzťahov žalobcu a žalovaného výlučne záväzky zo zmluvy č. 1/11-92

vzniknuté po tomto dátume, ktoré trvali do konca prvého štvrťroka 1999, keď v dôsledku

výpovede zo strany žalovaného podľa záväzkový

vzťah medzi účastníkmi zanikol. Z predložených listinných dôkazov ďalej súd prvého

stupňa zistil, že v období od prvého štvrťroka 1997 až do prvého štvrťroka 1999 boli

účastníkmi uzavreté dodatky v súlade s dohodou zo zmluvy č. 1/11-92, z ktorých vyplynulo,

že v obdobiach jednotlivých štvrťrokov nebolo možné žalobcovi ako kupujúcemu odpredať

žiaden kovový odpad. Súd prvého stupňa uzavrel, že uzavretím týchto dodatkov v danom

období došlo k plneniu záväzku zo zmluvy č. 1/11-92, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť

škoda.

5. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorého dôvody založil

na nesprávnom právnom posúdení veci spočívajúcom v tom, že súd prvého stupňa

na záväzkový vzťah účastníkov zo zmluvy č. 00280992/2 neaplikoval § 261 ods. 2 a § 15

a platnom v čase uzavretia zmluvy, že nesprávne vyhodnotil

právne účinky dohody o urovnaní z 3. februára 1997 a v dôsledku nesprávneho posúdenia

veci nevykonal ďalšie ním navrhované dôkazy na ustálenie výšky náhrady škody zo zmluvy

č. 00280992/2 a zmluvy č. 1/11-92. Krajský súd vyhodnotil, že odvolanie sťažovateľa

nebolo dôvodné, a preto napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil, pričom v odôvodnení poukázal predovšetkým na argumentáciu uvedenú

v rozsudku okresného súdu.

6. Sťažovateľ namieta závery rozsudku krajského súdu, považuje napadnutý rozsudok

za arbitrárny, pričom podľa jeho názoru „arbitrárnosť rozhodnutia súdu spočíva

v svojvoľnom použití ust. § 38 ods. 1 Obč. zák., ust. § 585 a nasl. Obč. zák. a § 261 ods. 2

Obch. zák. pre zistenie absolútnej neplatnosti zmluvy č. 00280992/2 a neúčinnosti dohody

o urovnaní zo dňa 03.02.1997“. Svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľ odôvodnil v podstatnom

takto: „Podľa komentára k ustanoveniu § 38 ods. 1 Obč. zák. spôsobilosť na právne úkony

nemá: 1. maloletá osoba v zmysle § 9 Obč. zák., 2. osoba, ktorá bola obmedzená

v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu, ktorý je uvedený v súdnom rozhodnutí, 3. osoba,

ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu; aj v tomto prípade sa

vychádza z výroku právoplatného súdneho rozhodnutia.

Týmto výkladom je preukázaná arbitrámosť pri použití zákonného ustanovenia § 38

ods. 1 Obč. zák. Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí nezistil, že by skúmanú Zmluvu

č. 00280992/2 podpísala maloletá osoba, alebo osoba, ktorá bola obmedzená, resp.

pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Arbitrámosť sa prejavila aj v tom, že

v napadnutom rozhodnutí porušovateľ bez logického zdôvodnenia neaplikoval ust. § 15

Obch. zák., ktoré sa na skúmanú zmluvu vzťahuje a obmedzil sa len na aplikáciu

ustanovenia § 20 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého právne úkony právnickej osoby

vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby,

zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).

Podľa ust. § 20 ods. 2 Obč. zák. za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní

jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch

právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto

osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len

pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide

o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.

Sťažovateľ v konaní podrobne popísal spôsob uzavretia Zmluvy č. 00280992/2,

z ktorého je zrejmé, že k podpisu na strane štátnej organizácie došlo tak, že po procedúre

dohody a po podpise zo strany žalobcu bola zmluva predložená na podpis funkcionárovi

bývalého Ministerstva obrany ČSFR genmjr. Ing. O. B., CSc. Pre zaneprázdnenosť

náčelníka HSVTZ/GŠ túto zmluvu podpísal za genmjr. Ing. O. B., CSc. jeho zástupca.

Postup pri uzatváraní zmlúv s organizáciami, ktoré boli štátnymi organizáciami, pri

ktorom pri vyhotovení zmluvy figurovala iná osoba ako pri jej podpise, bol v čase

uzatvárania Zmluvy č. 00280992/2 obvyklý a je obvyklý aj v súčasnosti vzhľadom

na personálnu štruktúru Federálneho ministerstva obrany ČSFR a personálnu štruktúru

rezortu Ministerstva obrany SR. ...

Porušovateľ sa v napadnutom rozhodnutí nedôsledne zaoberal vyhodnocovaním

dodatkov ku Kúpnej zmluve č. 1/11-92...

Tieto zistenia porušovateľa ako aj súdu prvého stupňa sú zavádzajúce a neúplné,

pretože rok 1998 nebol podložený zmluvnými dodatkami a na prvý štvrťrok 1999 nebol ani

dodatok nikým deklarovaný. Neplnenie zmluvných povinností zo strany žalovaného bolo

na obdobie od 03.02.1997 do 31.12.1997 zakrývané nepravdivými tvrdeniami uvádzanými

v dodatkoch Kúpnej zmluvy č. 1/11-92. Súd prvého stupňa konštatoval, že ak bol žalobca

v domnienke, že mu žalovaný na základe dodatku k zmluve odmieta predať kovový odpad,

mohol sa v tomto období domáhať svojich práv podľa § 290 ods. 2 Obch. zák. ...

Porušovateľ a tiež súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodovaní neriadil

rešpektovaním práva na prístup na súd a jednotlivých aspektov práva na spravodlivé súdne

konanie, keď rozhodol o zamietnutí žaloby sťažovateľa a nerešpektoval pri tom ust. § 585

a nasl. Obč. zák i napriek tomu, že kvalifikoval dohodu zo dňa 03.02.1997 ako dohodu

o urovnaní, ktorú bezdôvodne a arbitrárne kvalifikoval ako neúčinnú, čím nechránil

a negarantoval základné právo sťažovateľov podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru v rámci aplikácie noriem .

Porušovateľ na strane 8 ods. 2 napadnutého rozsudku bez právnej argumentácie

svojvoľne zaujal nesprávny názor aj ohľadom účinku dohody zo dňa 03.02.1997. Medzi

zmluvnými stranami podpisujúcimi dohodu zo dňa 03.02.1997 nebolo sporné, že ide

o dohodu o urovnaní.

Vysvetlivky k ust. § 585 Obč. zák. uvádzajú, že urovnanie (transactio), resp.

pokonávka je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú

spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností. Zmyslom urovnania je odstrániť

medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu spornosť skutkovú, či právnu a predísť tak

prípadnému súdnemu sporu. Urovnaním môže dôjsť k usporiadaniu akýchkoľvek sporných

a pochybných práv a povinností, ktorými účastníci pokonávky môžu disponovať. Účelom

urovnania je odstránenie doterajšej právnej neistoty. Táto neistota môže spočívať napr.

v tom, že je sporné, či nastali všetky skutočnosti potrebné k vzniku práva alebo naopak, či

nenastala skutočnosť, ktorá spôsobila jeho zánik, alebo sa môže vzťahovať aj na iné sporné

skutočnosti, napr. na výšku pohľadávky a pod. ...

Ust. sa týka najmä výkladu písomných právnych úkonov. Jediným

obmedzením, ktoré tu vyplýva z osobitnej formy takéhoto právneho úkonu, je, že

výkladom nemožno dopĺňať to, čo v príslušnej listine nie je obsiahnuté. Vôľa vtelená

do zmluvy je prejavená určite a zrozumiteľne ( ), ak je výkladom

objektívne pochopiteľná.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pôvodná Zmluva č. 00280992/2 je zrušená

a nahradená v plnom rozsahu platnou Dohodou o urovnaní zo dňa 03.02.1998, ktorá

záväzky z pôvodnej zmluvy preberá odo dňa jej podpísania, t. j. od 03.02.1998. Nejasný

podpis na pôvodnej zmluve sa dňom uzatvorenia Dohody o urovnaní stal irelevantnou

skutočnosťou, pretože záväzky z pôvodnej zmluvy sa pretransformovali do obsahu

Dohody o urovnaní s použitím odkazu na pôvodnú zmluvu. (§ 35 ods. 2 Obč. zák.).

Arbitrámosť rozhodovania porušovateľa je zrejmá aj z toho, že použil výklad

ust. § 261 ods. 1 Obch. zák. kde ustálil názor, že pre tento prípad nedošlo k naplneniu

podmienok pre jeho aplikáciu, ale z odôvodnenia nevyplýva, aký význam má toto jeho

konštatovanie. Z odôvodnenia nie je možné zistiť, či to malo vplyv na pasívnu legitimáciu

žalovaného alebo na platnosť resp. neplatnosť právnych úkonov. Sťažovateľ v odôvodnení

oponoval názoru žalobcu bez uvedenia následkov iného názoru a logického odôvodnenia

dopadov takéhoto záveru o nepoužiteľnosti ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. ...

Súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd sa vôbec nezaoberali listinou Dodatok

č. 1 ku Zmluve o kúpe a výhradnom obchodnom zastúpení 00280992/2 zo dňa 28.09.1992.

Tento citovaný dodatok, špecifikoval subjekty, ktoré mali realizovať práva a povinnosti

vyplývajúce z Dohody o urovnaní zo dňa 03.02.1997, ktorá odkazovala na zmluvu

č. 00280992/2 zo dňa 28.09.1992. Súd prvého stupňa tendenčne hodnotil výpoveď svedka

Ing. J. S. a nevykonal dôkaz oboznámením sa s rozhodujúcou listinou, ktorá špecifikovala

presne a určito práva a povinnosti zmluvných strán. Súdy neposkytli ochranu subjektívnemu

právu žalobcu. Zamietacím rozsudkom, ktorý bol potvrdený, bol porušený právny poriadok,

ktorý nedovoľuje svojvoľný výklad právnych noriem. Došlo k zneužitiu práva odopretím

prístupu k spravodlivosti denegatio iustitiae. Odopretie prístupu k spravodlivosti bolo

spôsobené svojvôľou pri vykonávaní dokazovania a následnou nedôslednosťou pri právnom

posúdení veci zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd nenapravil vytknuté nedostatky

súdu prvého stupňa, ale naopak svojvôľu pri aplikácii právnej normy zo strany

prvostupňového súdu svojím arbitrárnym rozhodnutím potvrdil. Právna argumentácia u

oboch súdov bola arbitrárna, bez ohľadu na platnú právnu normu. Dokazovanie súdu

prvého stupňa bolo zrejme úmyselne nedôsledné a túto nedôslednosť nenapravil ani

odvolací súd. Pre súdy bolo pohodlnejšie venovať sa neplatnosti pôvodnej zmluvy, hoci

možné rozpory boli odstránené Dohodou o urovnaní zo dňa 03.02.1997 a práva a

povinnosti zo záväzkového vzťahu boli podrobne špecifikované Dodatkom č. 1 k zmluve č.

00280992/2 zo dňa 28.09.1992, ktorá sa stala jeho neoddeliteľnou súčasťou. Uvedený

postup súdov pri vykonávaní a hodnotení dôkazov je porušením základného princípu

kontradiktórnosti civilného procesu a porušením princípu rovnosti strán v civilnom

procese.“

7. Okrem už citovanej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti pomerne obsiahlo opisuje

vykonané dokazovanie pred všeobecnými súdmi, najmä listinné dôkazy a výsluchy

svedkov, ktoré z jeho pohľadu konajúce súdy nesprávne vyhodnotili, a tým dospeli

k nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov

konania. Požadované primerané zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil dlhodobou

nečinnosťou krajského súdu.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

alebo ).

13. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

16. Porušenie citovaných článkov a dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že krajský

súd nesprávne a ústavne nekonformne vyhodnotil, že zmluva č. 00280992/2 je neplatná, a to

aj s prihliadnutím na dodatok č. 1 k tejto zmluve, a zároveň podľa sťažovateľa krajský súd

nesprávne uzavrel, že sťažovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody namietaným

porušením zmluvy č. 1/11-92. Ústavnú nezlučiteľnosť záverov krajského súdu sťažovateľ

odvodzuje jednak svojvoľnou interpretáciou označených ustanovení Občianskeho

zákonníka a zo strany konajúcich súdov, ale predovšetkým

nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov.

17. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s

týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd

s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

18. Ako už bolo uvedené, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal

predovšetkým na argumentáciu uvedenú v rozsudku okresného súdu, zároveň však ďalej

zdôraznil: „Z ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. zák. v znení účinnom ku dňu 28.09.1992, kedy

bola podľa tvrdenia žalobcu uzavretá zmluva č. 00280992/2, vyplýva, že touto časťou

zákona sa upravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom alebo samosprávnou územnou

jednotkou a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ak sa týkajú zabezpečovania

verejných potrieb. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú

podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je

uspokojovanie verejných potrieb. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že na to, aby

záväzkový vzťah podliehal režimu Obch. zák., musí byť okrem požiadaviek kladených

na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka, a to, aby sa záväzkový vzťah

týkal zabezpečenia verejných potrieb. K tomu dochádza pri použití predmetu plnenia pre

potreby verejnosti ̶napr. stavby mostov, ciest alebo budov slúžiacich verejným účelom

(školy, divadlá a pod.), resp. ich oprava, údržba alebo úprava. Vzhľadom na takto

vymedzenú aplikáciu ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. sa odvolací súd nestotožňuje s tvrdením

žalobcu, že zmluva č. 00280992/2, predmetom ktorej bola kúpa a výhradné obchodné

zastúpenie týkajúce sa kovového a ne kovového odpadu z delaborovanej munície

a z ostatných činností armády v evidencii a správe VÚ ... N., sa týkala zabezpečenia potrieb

verejnosti.

Oporu v právnych predpisoch nemá ani argumentácia žalobcu týkajúca sa aplikácie

ust. § 15 a § 16 Obch. zák. v súvislosti s posúdením spôsobilosti osoby konajúcej za bývalé

Federálne ministerstvo obrany ČSFR. Súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení

§ 20 ods. 1, 2 Obč. zák. upravujúcich okruh osôb oprávnených konať za štátnu organizáciu

- bývalé Federálne ministerstvo obrany ČSFR. Použitie § 15, § 16 Obch. zák., ktorého sa

domáhal žalobca, neprichádzalo do úvahy, lebo táto právna úprava sa týka prevádzkovania

podniku v obchodnom styku, keď sa poverenie určitou činnosťou pokladá súčasne

za splnomocnenie konať v mene podnikateľa právne úkony, ku ktorým pri výkone tejto

činnosti obvykle dochádza (§15), resp. keď konanie inej osoby v prevádzkarni podnikateľa

zaväzuje tohto podnikateľa, ak tretia osoba nemohla vedieť, že konajúca osoba na to nie je

oprávnená. O taký prípad však v prejednávanej veci nejde. Súd prvého stupňa správne

vyhodnotil obsah žalobcom predloženej zmluvy č. 00280992/2 keď konštatoval, že hoci ako

osoba oprávnená zastupovať Federálne ministerstvo obrany ČSFR bol v zmluve uvedený

náčelník HSVZT/GŠ genmjr. O. B., ten zjavne predmetnú zmluvu nepodpísal. Následne

vyvodil správne záver, že nakoľko v priebehu konania nebola zistená totožnosť osoby, ktorá

zmluvu podpísala a s poukazom na ust. § 20 ods. 1, 2 Obč. zák. nebolo možné zistiť, či išlo o

osobu, ktorá bola štatutárnym zástupcom Federálneho ministerstva obrany ČSFR alebo

jeho povereným pracovníkom alebo členom, zmluva č. 00280992/2 je neplatná podľa § 38

ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá

spôsobilosť na právne úkony. Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom názoru, že

len ak by bola zistená totožnosť osoby, ktorej podpis sa na spornej zmluve nachádza, bolo

by možné ustáliť, či ide o osobu, ktorá bola podľa štatútu, stanov, organizačného poriadku,

či iného obchodného predpisu bývalého Federálneho ministerstva obrany ČSFR oprávnená

podpísať predmetnú zmluvu v mene ministerstva.

Pokiaľ žalobca ďalej vo svojom odvolaní poukázal na obsah dohody zo dňa

03.02.1997 a túto pokladal za nováciu záväzku s tým, že Ministerstvo obrany SR prevzalo

obsah zmluvy č. 00280992/2 do budúcna za svoj záväzok, odvolací súd sa s takým výkladom

nestotožnil. Zmluva č. 00280992/2 je absolútne neplatná, takže žiadne z jej ustanovení

nemohlo byť podkladom pre nový záväzok. Novácia záväzku nemôže vychádzať z odkazu

na neplatný právny úkon. Je potrebné zdôrazniť, že dohoda zo dňa 03.02.1997 okrem

odkazu na spornú zmluvu neobsahuje špecifikáciu záväzkov, ktoré sa v budúcnosti mali

plniť. V tejto časti, týkajúcej sa záväzkov z absolútne neplatnej zmluvy č. 00280992/2, je

dohoda o urovnaní zo dňa 03.02.1997 právne neúčinná.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj obsah dodatkov ku kúpnej zmluve č. 1/11-

92, uzavretých na obdobie prvého štvrťroka 1997 zo dňa 03.02.1997, na obdobie druhého

štvrťroka 1997 zo dňa 27.03.1997, na obdobie tretieho štvrťroka 1997 zo dňa 30.06.1997,

na obdobie štvrtého štvrťroka 1997 zo dňa 29.09.1997 a obdobie každého štvrťroka celého

roku 1998 (ktorých uzavretie nespochybnil žiaden z účastníkov a v ktorých sa zmluvné

strany dohodli, že zmluvu č. 1/11-92 nemožno z objektívnych dôvodov plniť, keďže

predávajúcemu nevznikol kovový odpad), keď vyvodil záver, že uzavretím uvedených

dodatkov k zmluve č. 1/11-92 došlo k plneniu povinnosti zo strany žalobcu ako

predávajúceho. Žalovaný bol povinný dodať žalobcovi kovový odpad, len ak taký odpad mal

a pokiaľ žalobca za uvedené obdobie uzavrel podľa zmluvy vyššie uvedené dodatky,

nevzniklo mu za uvedené obdobie právo na náhradu škody z porušenia zmluvy

spočívajúceho v nedodaní kovového odpadu.“

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne

napr. , , ). Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

20. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie voči zamietajúcemu

rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ sa zameral na vykonané dokazovanie a nepriamo aj

na niektoré svedecké výpovede, ktoré napokon v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich

(ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.

21. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne

neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, listinné dôkazy a iné), tak ako to

požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen

v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu

ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie

predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

22. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení

záverov krajského súdu. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil,

dostatočne sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje

závery tak, ako sú citované v bode 18 tohto uznesenia.

23. Napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdzujúci závery okresného súdu

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16 . januára 2013