Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 8/2013
PDF · 472.22 KB
No categories available
I. ÚS 8/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 8/2013-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska
kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob/126/2010
z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
6. decembra 2011 doručená sťažnosť I. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 Cob/126/2010 z 28.
septembra 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia náhrady škody
voči Slovenskej republike, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)
vzniknutej mu neplnením povinnosti žalovaného zo zmluvy o kúpe a výhradnom
obchodnom zastúpení č. 00280992/2 na odpredaj všetkého množstva kovového
a nekovového odpadu z delaborovanej munície a z ostatných činnosti armády v evidencii
a správe Vojenského útvaru ... (teraz ...) N. uzavretej v Prahe 28. septembra 1992 medzi ním
a právnym predchodcom žalovaného prostredníctvom Federálneho ministerstva obrany
ČSFR (ďalej len „zmluva č. 00280992/2“) a z kúpnej zmluvy č. 1/11-92 na odpredaj 70 %
kovového odpadu z delaborovanej munície uzavretej medzi ním a právnym predchodcom
žalovaného prostredníctvom Vojenského útvaru N... 10. novembra 1992 (ďalej len „zmluva
č. 1/11-92“). Podstata žalobného návrhu sťažovateľa spočívala v tvrdení, že právny
predchodca žalovaného porušil označenými zmluvami dojednanú zmluvnú povinnosť
používať výhradne jeho služby, čím mu vznikla škoda. Z vykonaného dokazovania pred
okresným súdom sa ďalej ustálilo, že sťažovateľ 3. februára 1997 uzavrel s Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky dohodu, z obsahu ktorej vyplývalo, že doterajší záväzok
Slovenskej republiky na náhradu škody vyplývajúci z neplnenia zmluvy č. 00280992/2
a zmluvy č. 1/11-92 bol nahradený záväzkom spočívajúcim v zaplatení sumy 14 035 518 Sk
s tým, že sa bude pokračovať v plnení zmluvných záväzkov v zmysle dojednaní označených
zmlúv. Následne 17. decembra 1998 žalovaný vypovedal sťažovateľovi zmluvu č. 1/11-92 s
účinnosťou ku koncu prvého štvrťroka 1999.
3. Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 14 Cb/237/1999
z 22. marca 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) zamietol. V odôvodnení
zamietajúceho rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval za nepochybné,
že pri uzatváraní zmluvy č. 00280992/2 mal za Federálne ministerstvo obrany ČSFR podľa
úvodných ustanovení zmluvy konať a zmluvu podpísať tam označený zástupca ̶náčelník
generálmajor O. B., avšak podpis na zmluve tejto osobe nepatrí a zo žiadnych dôkazov
vykonaných v priebehu konania nevyplynulo, kto za Federálne ministerstvo obrany ČSFR
predmetnú zmluvu podpísal. Vzhľadom na tieto skutkové zistenia, keď nebola zistená
identita osoby konajúcej v mene Federálneho ministerstva obrany ČSFR pri podpise zmluvy
č. 00280992/2, nebolo možné skúmať ani to, či takáto osoba bola oprávnená konať v mene
Federálneho ministerstva obrany ČSFR a či predmetnú zmluvu bola kompetentná podpísať,
a to s poukazom na § 20 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov. Súd prvého stupňa konštatoval, že sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno v tej časti svojich tvrdení, z ktorých by bolo možné dospieť k tomu, či osoba, ktorá
podpísala predmetnú zmluvu za Federálne ministerstvo obrany ČSFR, bola jeho štatutárnym
zástupcom podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo jeho pracovníkom, alebo
členom podľa § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného okresný súd vyvodil záver,
že žalobcom predložená zmluva č. 00280992/2 je pre rozpor s § 38 ods. 1 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná, lebo v konaní nebolo preukázané, že ju za Federálne
ministerstvo obrany ČSFR podpísala oprávnená osoba. Pre absolútnu neplatnosť z tejto
zmluvy nevznikli žiadne práva a povinnosti vo vzťahu k bývalej ČSFR, a preto ani nemohli
prejsť na Slovenskú republiku. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vzhľadom na absolútnu
neplatnosť zmluvy č. 00280992/2 je právne irelevantné uzavretie dohody z 3. februára 1997
medzi Ministerstvom obrany Slovenskej republiky a sťažovateľom, v ktorej sa okrem iného
konštatovalo aj to, že v dôsledku neplnenia zmlúv č. 00280992/2 a č. 1/11-92 vznikla
sťažovateľovi škoda a že ďalej sa bude podľa týchto zmlúv pokračovať. Absolútnu
neplatnosť zmluvy č. 00280992/2 týmto spôsobom totiž nebolo možné napraviť, preto
z tejto zmluvy v rokoch 1997 až 2008 žalobcovi nemohli vzniknúť práva z jej domnelého
porušenia.
4. Ďalej sa okresný súd v odôvodnení rozsudku zaoberal aj sťažovateľom
uplatneným nárokom na náhradu škody z kúpnej zmluvy č. 1/11-92. Na základe tejto
zmluvy sa predávajúci zaviazal sťažovateľovi predávať 70 % kovového odpadu
vzniknutého z delaborovanej munície, pričom množstvo malo byť dohodnuté a upresňované
dodatkami k zmluve vždy v posledný mesiac kalendárneho štvrťroka na obdobie ďalšieho
štvrťroka. Záväzky z predmetnej zmluvy posúdil okresný súd podľa ustanovení § 289 a
nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a
vychádzajúc z jej obsahu vyvodil záver, že nejde o kúpnu zmluvu, lebo záväzok účastníkov
nespočíval v predaji a kúpe presne špecifikovaného tovaru, ale v povinnosti štvrťročne
uzavrieť budúcu kúpnu zmluvu s dojednaním presného množstva a ceny kovového odpadu z
delaborovanej munície. Predmetom dojednania zmluvných strán v zmluve č. 1/11-92 bol
teda vzájomný záväzok opakovane uzavrieť v určenej dobe kúpne zmluvy s presne určeným
predmetom plnenia, ktorý v zmluve č. 1/11-92 bol určený len všeobecným spôsobom.
Pokiaľ ide o plnenie záväzkov z predmetnej zmluvy, súd prvého stupňa považoval
z vykonaného dokazovania za preukázané, že hoci predávajúci. ju mohol v zmysle § 582
ods. 1 Občianskeho zákonníka vypovedať, neurobil tak, a v období rokov 1993 až 1996 z
nej neplnil svoje povinnosti voči sťažovateľovi ako kupujúcemu, v dôsledku čoho
sťažovateľ za uvedené obdobie požadoval od žalovaného náhradu škody. Okresný súd ďalej
ustálil, že na základe dohody z 3. februára 1997 medzi sťažovateľom a Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky doterajší záväzok Slovenskej republiky na náhradu škody
vyplývajúci z neplnenia zmluvy č. 1/11-92 bol nahradený záväzkom spočívajúcim v
zaplatení sumy 14 035 518 Sk s tým, že sa bude pokračovať v plnení zmluvných záväzkov v
zmysle platných záväzkových dojednaní. Predmetnú dohodu súd prvého stupňa posúdil
podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dohodu o urovnaní a s prihliadnutím na jej
obsah dospel k záveru, že po dátume jej uzavretia dňom 3. februára 1997 zostali obsahom
vzájomných vzťahov žalobcu a žalovaného výlučne záväzky zo zmluvy č. 1/11-92
vzniknuté po tomto dátume, ktoré trvali do konca prvého štvrťroka 1999, keď v dôsledku
výpovede zo strany žalovaného podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka záväzkový
vzťah medzi účastníkmi zanikol. Z predložených listinných dôkazov ďalej súd prvého
stupňa zistil, že v období od prvého štvrťroka 1997 až do prvého štvrťroka 1999 boli
účastníkmi uzavreté dodatky v súlade s dohodou zo zmluvy č. 1/11-92, z ktorých vyplynulo,
že v obdobiach jednotlivých štvrťrokov nebolo možné žalobcovi ako kupujúcemu odpredať
žiaden kovový odpad. Súd prvého stupňa uzavrel, že uzavretím týchto dodatkov v danom
období došlo k plneniu záväzku zo zmluvy č. 1/11-92, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda.
5. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorého dôvody založil
na nesprávnom právnom posúdení veci spočívajúcom v tom, že súd prvého stupňa
na záväzkový vzťah účastníkov zo zmluvy č. 00280992/2 neaplikoval § 261 ods. 2 a § 15
a § 16 Obchodného zákonníka platnom v čase uzavretia zmluvy, že nesprávne vyhodnotil
právne účinky dohody o urovnaní z 3. februára 1997 a v dôsledku nesprávneho posúdenia
veci nevykonal ďalšie ním navrhované dôkazy na ustálenie výšky náhrady škody zo zmluvy
č. 00280992/2 a zmluvy č. 1/11-92. Krajský súd vyhodnotil, že odvolanie sťažovateľa
nebolo dôvodné, a preto napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil, pričom v odôvodnení poukázal predovšetkým na argumentáciu uvedenú
v rozsudku okresného súdu.
6. Sťažovateľ namieta závery rozsudku krajského súdu, považuje napadnutý rozsudok
za arbitrárny, pričom podľa jeho názoru „arbitrárnosť rozhodnutia súdu spočíva
v svojvoľnom použití ust. § 38 ods. 1 Obč. zák., ust. § 585 a nasl. Obč. zák. a § 261 ods. 2
Obch. zák. pre zistenie absolútnej neplatnosti zmluvy č. 00280992/2 a neúčinnosti dohody
o urovnaní zo dňa 03.02.1997“. Svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľ odôvodnil v podstatnom
takto: „Podľa komentára k ustanoveniu § 38 ods. 1 Obč. zák. spôsobilosť na právne úkony
nemá: 1. maloletá osoba v zmysle § 9 Obč. zák., 2. osoba, ktorá bola obmedzená
v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu, ktorý je uvedený v súdnom rozhodnutí, 3. osoba,
ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu; aj v tomto prípade sa
vychádza z výroku právoplatného súdneho rozhodnutia.
Týmto výkladom je preukázaná arbitrámosť pri použití zákonného ustanovenia § 38
ods. 1 Obč. zák. Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí nezistil, že by skúmanú Zmluvu
č. 00280992/2 podpísala maloletá osoba, alebo osoba, ktorá bola obmedzená, resp.
pozbavená spôsobilosti na právne úkony. Arbitrámosť sa prejavila aj v tom, že
v napadnutom rozhodnutí porušovateľ bez logického zdôvodnenia neaplikoval ust. § 15
Obch. zák., ktoré sa na skúmanú zmluvu vzťahuje a obmedzil sa len na aplikáciu
ustanovenia § 20 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého právne úkony právnickej osoby
vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby,
zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).
Podľa ust. § 20 ods. 2 Obč. zák. za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj iní
jej pracovníci alebo členovia, pokiaľ je to určené vo vnútorných predpisoch
právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Ak tieto
osoby prekročia svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, len
pokiaľ sa právny úkon týka predmetu činnosti právnickej osoby a len vtedy, ak ide
o prekročenie, o ktorom druhý účastník nemohol vedieť.
Sťažovateľ v konaní podrobne popísal spôsob uzavretia Zmluvy č. 00280992/2,
z ktorého je zrejmé, že k podpisu na strane štátnej organizácie došlo tak, že po procedúre
dohody a po podpise zo strany žalobcu bola zmluva predložená na podpis funkcionárovi
bývalého Ministerstva obrany ČSFR genmjr. Ing. O. B., CSc. Pre zaneprázdnenosť
náčelníka HSVTZ/GŠ túto zmluvu podpísal za genmjr. Ing. O. B., CSc. jeho zástupca.
Postup pri uzatváraní zmlúv s organizáciami, ktoré boli štátnymi organizáciami, pri
ktorom pri vyhotovení zmluvy figurovala iná osoba ako pri jej podpise, bol v čase
uzatvárania Zmluvy č. 00280992/2 obvyklý a je obvyklý aj v súčasnosti vzhľadom
na personálnu štruktúru Federálneho ministerstva obrany ČSFR a personálnu štruktúru
rezortu Ministerstva obrany SR. ...
Porušovateľ sa v napadnutom rozhodnutí nedôsledne zaoberal vyhodnocovaním
dodatkov ku Kúpnej zmluve č. 1/11-92...
Tieto zistenia porušovateľa ako aj súdu prvého stupňa sú zavádzajúce a neúplné,
pretože rok 1998 nebol podložený zmluvnými dodatkami a na prvý štvrťrok 1999 nebol ani
dodatok nikým deklarovaný. Neplnenie zmluvných povinností zo strany žalovaného bolo
na obdobie od 03.02.1997 do 31.12.1997 zakrývané nepravdivými tvrdeniami uvádzanými
v dodatkoch Kúpnej zmluvy č. 1/11-92. Súd prvého stupňa konštatoval, že ak bol žalobca
v domnienke, že mu žalovaný na základe dodatku k zmluve odmieta predať kovový odpad,
mohol sa v tomto období domáhať svojich práv podľa § 290 ods. 2 Obch. zák. ...
Porušovateľ a tiež súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodovaní neriadil
rešpektovaním práva na prístup na súd a jednotlivých aspektov práva na spravodlivé súdne
konanie, keď rozhodol o zamietnutí žaloby sťažovateľa a nerešpektoval pri tom ust. § 585
a nasl. Obč. zák i napriek tomu, že kvalifikoval dohodu zo dňa 03.02.1997 ako dohodu
o urovnaní, ktorú bezdôvodne a arbitrárne kvalifikoval ako neúčinnú, čím nechránil
a negarantoval základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v rámci aplikácie noriem Občianskeho zákonníka.
Porušovateľ na strane 8 ods. 2 napadnutého rozsudku bez právnej argumentácie
svojvoľne zaujal nesprávny názor aj ohľadom účinku dohody zo dňa 03.02.1997. Medzi
zmluvnými stranami podpisujúcimi dohodu zo dňa 03.02.1997 nebolo sporné, že ide
o dohodu o urovnaní.
Vysvetlivky k ust. § 585 Obč. zák. uvádzajú, že urovnanie (transactio), resp.
pokonávka je dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu, ktorou účastníci odstraňujú
spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností. Zmyslom urovnania je odstrániť
medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu spornosť skutkovú, či právnu a predísť tak
prípadnému súdnemu sporu. Urovnaním môže dôjsť k usporiadaniu akýchkoľvek sporných
a pochybných práv a povinností, ktorými účastníci pokonávky môžu disponovať. Účelom
urovnania je odstránenie doterajšej právnej neistoty. Táto neistota môže spočívať napr.
v tom, že je sporné, či nastali všetky skutočnosti potrebné k vzniku práva alebo naopak, či
nenastala skutočnosť, ktorá spôsobila jeho zánik, alebo sa môže vzťahovať aj na iné sporné
skutočnosti, napr. na výšku pohľadávky a pod. ...
Ust. § 35 ods. 2 OZ sa týka najmä výkladu písomných právnych úkonov. Jediným
obmedzením, ktoré tu vyplýva z osobitnej formy takéhoto právneho úkonu, je, že
výkladom nemožno dopĺňať to, čo v príslušnej listine nie je obsiahnuté. Vôľa vtelená
do zmluvy je prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), ak je výkladom
objektívne pochopiteľná.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že pôvodná Zmluva č. 00280992/2 je zrušená
a nahradená v plnom rozsahu platnou Dohodou o urovnaní zo dňa 03.02.1998, ktorá
záväzky z pôvodnej zmluvy preberá odo dňa jej podpísania, t. j. od 03.02.1998. Nejasný
podpis na pôvodnej zmluve sa dňom uzatvorenia Dohody o urovnaní stal irelevantnou
skutočnosťou, pretože záväzky z pôvodnej zmluvy sa pretransformovali do obsahu
Dohody o urovnaní s použitím odkazu na pôvodnú zmluvu. (§ 35 ods. 2 Obč. zák.).
Arbitrámosť rozhodovania porušovateľa je zrejmá aj z toho, že použil výklad
ust. § 261 ods. 1 Obch. zák. kde ustálil názor, že pre tento prípad nedošlo k naplneniu
podmienok pre jeho aplikáciu, ale z odôvodnenia nevyplýva, aký význam má toto jeho
konštatovanie. Z odôvodnenia nie je možné zistiť, či to malo vplyv na pasívnu legitimáciu
žalovaného alebo na platnosť resp. neplatnosť právnych úkonov. Sťažovateľ v odôvodnení
oponoval názoru žalobcu bez uvedenia následkov iného názoru a logického odôvodnenia
dopadov takéhoto záveru o nepoužiteľnosti ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. ...
Súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd sa vôbec nezaoberali listinou Dodatok
č. 1 ku Zmluve o kúpe a výhradnom obchodnom zastúpení 00280992/2 zo dňa 28.09.1992.
Tento citovaný dodatok, špecifikoval subjekty, ktoré mali realizovať práva a povinnosti
vyplývajúce z Dohody o urovnaní zo dňa 03.02.1997, ktorá odkazovala na zmluvu
č. 00280992/2 zo dňa 28.09.1992. Súd prvého stupňa tendenčne hodnotil výpoveď svedka
Ing. J. S. a nevykonal dôkaz oboznámením sa s rozhodujúcou listinou, ktorá špecifikovala
presne a určito práva a povinnosti zmluvných strán. Súdy neposkytli ochranu subjektívnemu
právu žalobcu. Zamietacím rozsudkom, ktorý bol potvrdený, bol porušený právny poriadok,
ktorý nedovoľuje svojvoľný výklad právnych noriem. Došlo k zneužitiu práva odopretím
prístupu k spravodlivosti denegatio iustitiae. Odopretie prístupu k spravodlivosti bolo
spôsobené svojvôľou pri vykonávaní dokazovania a následnou nedôslednosťou pri právnom
posúdení veci zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd nenapravil vytknuté nedostatky
súdu prvého stupňa, ale naopak svojvôľu pri aplikácii právnej normy zo strany
prvostupňového súdu svojím arbitrárnym rozhodnutím potvrdil. Právna argumentácia u
oboch súdov bola arbitrárna, bez ohľadu na platnú právnu normu. Dokazovanie súdu
prvého stupňa bolo zrejme úmyselne nedôsledné a túto nedôslednosť nenapravil ani
odvolací súd. Pre súdy bolo pohodlnejšie venovať sa neplatnosti pôvodnej zmluvy, hoci
možné rozpory boli odstránené Dohodou o urovnaní zo dňa 03.02.1997 a práva a
povinnosti zo záväzkového vzťahu boli podrobne špecifikované Dodatkom č. 1 k zmluve č.
00280992/2 zo dňa 28.09.1992, ktorá sa stala jeho neoddeliteľnou súčasťou. Uvedený
postup súdov pri vykonávaní a hodnotení dôkazov je porušením základného princípu
kontradiktórnosti civilného procesu a porušením princípu rovnosti strán v civilnom
procese.“
7. Okrem už citovanej argumentácie sťažovateľ v sťažnosti pomerne obsiahlo opisuje
vykonané dokazovanie pred všeobecnými súdmi, najmä listinné dôkazy a výsluchy
svedkov, ktoré z jeho pohľadu konajúce súdy nesprávne vyhodnotili, a tým dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
8. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým
by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov
konania. Požadované primerané zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil dlhodobou
nečinnosťou krajského súdu.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).
13. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
16. Porušenie citovaných článkov ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že krajský
súd nesprávne a ústavne nekonformne vyhodnotil, že zmluva č. 00280992/2 je neplatná, a to
aj s prihliadnutím na dodatok č. 1 k tejto zmluve, a zároveň podľa sťažovateľa krajský súd
nesprávne uzavrel, že sťažovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody namietaným
porušením zmluvy č. 1/11-92. Ústavnú nezlučiteľnosť záverov krajského súdu sťažovateľ
odvodzuje jednak svojvoľnou interpretáciou označených ustanovení Občianskeho
zákonníka a Obchodného zákonníka zo strany konajúcich súdov, ale predovšetkým
nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov.
17. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a v samotnej sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu sú v zásade identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie časti
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa najvyšší súd ako odvolací súd s
týmito námietkami zaoberal, pričom úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd
s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.
18. Ako už bolo uvedené, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal
predovšetkým na argumentáciu uvedenú v rozsudku okresného súdu, zároveň však ďalej
zdôraznil: „Z ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. zák. v znení účinnom ku dňu 28.09.1992, kedy
bola podľa tvrdenia žalobcu uzavretá zmluva č. 00280992/2, vyplýva, že touto časťou
zákona sa upravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom alebo samosprávnou územnou
jednotkou a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ak sa týkajú zabezpečovania
verejných potrieb. Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú
podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je
uspokojovanie verejných potrieb. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že na to, aby
záväzkový vzťah podliehal režimu Obch. zák., musí byť okrem požiadaviek kladených
na subjekty záväzkového vzťahu splnená aj ďalšia požiadavka, a to, aby sa záväzkový vzťah
týkal zabezpečenia verejných potrieb. K tomu dochádza pri použití predmetu plnenia pre
potreby verejnosti ̶napr. stavby mostov, ciest alebo budov slúžiacich verejným účelom
(školy, divadlá a pod.), resp. ich oprava, údržba alebo úprava. Vzhľadom na takto
vymedzenú aplikáciu ust. § 261 ods. 2 Obch. zák. sa odvolací súd nestotožňuje s tvrdením
žalobcu, že zmluva č. 00280992/2, predmetom ktorej bola kúpa a výhradné obchodné
zastúpenie týkajúce sa kovového a ne kovového odpadu z delaborovanej munície
a z ostatných činností armády v evidencii a správe VÚ ... N., sa týkala zabezpečenia potrieb
verejnosti.
Oporu v právnych predpisoch nemá ani argumentácia žalobcu týkajúca sa aplikácie
ust. § 15 a § 16 Obch. zák. v súvislosti s posúdením spôsobilosti osoby konajúcej za bývalé
Federálne ministerstvo obrany ČSFR. Súd prvého stupňa správne vychádzal z ustanovení
§ 20 ods. 1, 2 Obč. zák. upravujúcich okruh osôb oprávnených konať za štátnu organizáciu
- bývalé Federálne ministerstvo obrany ČSFR. Použitie § 15, § 16 Obch. zák., ktorého sa
domáhal žalobca, neprichádzalo do úvahy, lebo táto právna úprava sa týka prevádzkovania
podniku v obchodnom styku, keď sa poverenie určitou činnosťou pokladá súčasne
za splnomocnenie konať v mene podnikateľa právne úkony, ku ktorým pri výkone tejto
činnosti obvykle dochádza (§15), resp. keď konanie inej osoby v prevádzkarni podnikateľa
zaväzuje tohto podnikateľa, ak tretia osoba nemohla vedieť, že konajúca osoba na to nie je
oprávnená. O taký prípad však v prejednávanej veci nejde. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil obsah žalobcom predloženej zmluvy č. 00280992/2 keď konštatoval, že hoci ako
osoba oprávnená zastupovať Federálne ministerstvo obrany ČSFR bol v zmluve uvedený
náčelník HSVZT/GŠ genmjr. O. B., ten zjavne predmetnú zmluvu nepodpísal. Následne
vyvodil správne záver, že nakoľko v priebehu konania nebola zistená totožnosť osoby, ktorá
zmluvu podpísala a s poukazom na ust. § 20 ods. 1, 2 Obč. zák. nebolo možné zistiť, či išlo o
osobu, ktorá bola štatutárnym zástupcom Federálneho ministerstva obrany ČSFR alebo
jeho povereným pracovníkom alebo členom, zmluva č. 00280992/2 je neplatná podľa § 38
ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá
spôsobilosť na právne úkony. Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom názoru, že
len ak by bola zistená totožnosť osoby, ktorej podpis sa na spornej zmluve nachádza, bolo
by možné ustáliť, či ide o osobu, ktorá bola podľa štatútu, stanov, organizačného poriadku,
či iného obchodného predpisu bývalého Federálneho ministerstva obrany ČSFR oprávnená
podpísať predmetnú zmluvu v mene ministerstva.
Pokiaľ žalobca ďalej vo svojom odvolaní poukázal na obsah dohody zo dňa
03.02.1997 a túto pokladal za nováciu záväzku s tým, že Ministerstvo obrany SR prevzalo
obsah zmluvy č. 00280992/2 do budúcna za svoj záväzok, odvolací súd sa s takým výkladom
nestotožnil. Zmluva č. 00280992/2 je absolútne neplatná, takže žiadne z jej ustanovení
nemohlo byť podkladom pre nový záväzok. Novácia záväzku nemôže vychádzať z odkazu
na neplatný právny úkon. Je potrebné zdôrazniť, že dohoda zo dňa 03.02.1997 okrem
odkazu na spornú zmluvu neobsahuje špecifikáciu záväzkov, ktoré sa v budúcnosti mali
plniť. V tejto časti, týkajúcej sa záväzkov z absolútne neplatnej zmluvy č. 00280992/2, je
dohoda o urovnaní zo dňa 03.02.1997 právne neúčinná.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj obsah dodatkov ku kúpnej zmluve č. 1/11-
92, uzavretých na obdobie prvého štvrťroka 1997 zo dňa 03.02.1997, na obdobie druhého
štvrťroka 1997 zo dňa 27.03.1997, na obdobie tretieho štvrťroka 1997 zo dňa 30.06.1997,
na obdobie štvrtého štvrťroka 1997 zo dňa 29.09.1997 a obdobie každého štvrťroka celého
roku 1998 (ktorých uzavretie nespochybnil žiaden z účastníkov a v ktorých sa zmluvné
strany dohodli, že zmluvu č. 1/11-92 nemožno z objektívnych dôvodov plniť, keďže
predávajúcemu nevznikol kovový odpad), keď vyvodil záver, že uzavretím uvedených
dodatkov k zmluve č. 1/11-92 došlo k plneniu povinnosti zo strany žalobcu ako
predávajúceho. Žalovaný bol povinný dodať žalobcovi kovový odpad, len ak taký odpad mal
a pokiaľ žalobca za uvedené obdobie uzavrel podľa zmluvy vyššie uvedené dodatky,
nevzniklo mu za uvedené obdobie právo na náhradu škody z porušenia zmluvy
spočívajúceho v nedodaní kovového odpadu.“
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie
je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne
napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
20. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
rozsudku krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie voči zamietajúcemu
rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ sa zameral na vykonané dokazovanie a nepriamo aj
na niektoré svedecké výpovede, ktoré napokon v sťažnosti vyhodnotil z pohľadu ich
(ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.
21. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne
neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, listinné dôkazy a iné), tak ako to
požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen
v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu
ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie
predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.
22. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali
nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení
záverov krajského súdu. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil,
dostatočne sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje
závery tak, ako sú citované v bode 18 tohto uznesenia.
23. Napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdzujúci závery okresného súdu
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16 . januára 2013