Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 53/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Ž, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. J. L., Ž., pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -249 z

24. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -312

z 19. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2012 doručená sťažnosť J. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

Ing. J. L., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7

C/286/2010-249 z 24. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -312 z 19. septembra 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„... Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 19. 09. 2012, č. k. -312

potvrdil zamietnutie našej žaloby predovšetkým z dôvodu, že podľa názoru súdu nie je

možné zriadiť vecné bremeno vzhľadom na rozpor s verejnoprávnym predpisom (zákon

o lesoch - §§ 1, 5, 30, 31).

V zmysle § 31 ods. 6 zákona o lesoch povoliť výnimku zo zákazu výstavby na lesných

pozemkoch môžu orgány štátnej správy lesného hospodárstva, pričom sa vyžaduje písomný

súhlas vlastníka pozemku - žalovaného. Práve z dôvodu, že takýto súhlas zo strany

žalovaného - vlastníka nebol daný, boli sme nútení obrátiť sa žalobou na súd. Ak by

žalovaný takýto súhlas dal, nemali by sme dôvod obracať sa na súd.

Z nášho návrhu je zrejmé, že sme sa domáhali usporiadania pomerov medzi

vlastníkom pozemku (žalovaný) a nami ako vlastníkmi stavby; pričom ak súd bol toho

názoru, že existuje iné - spravodlivejšie usporiadanie pomerov, ako zriadenie vecného

bremena, mal tak urobiť - rozhodnúť v napadnutom prvostupňovom resp. odvolacom

rozsudku...“

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom okresného súdu č. k. -249

z 24. novembra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. -312 z 19. septembra

2012 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tým,

že okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o zriadenie vecného bremena a krajský súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľ považuje už uvedené rozhodnutia

za arbitrárne. Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva

odpoveď na všetky podstatné argumenty uvedené v odvolaní proti prvostupňovému

rozsudku, je neurčité, nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie ním tvrdených

a preukázaných rozhodujúcich skutočností. Krajský súd nebral do úvahy sťažovateľom

tvrdené skutočnosti o postavení chatiek v subjektívnom omyle a v dobrej viere, ako aj

skutočnosť, že zriadenie vecného bremena by bol neporovnateľne menší zásah do

garantovaného vlastníckeho práva ako odstránenie všetkých troch chatiek.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo J. H. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

, v Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom Liptovský

Mikuláš postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Základné právo J. H. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Krajským súdom v Žiline postupom v

konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,

č. k. zo dňa 24. 11.2011.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. zo

dňa 19. 9. 2012.

Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd Žilina sú povinní uhradiť trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa advokátovi JUDr. Ing. J. L., Ž., vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -249 z 24. novembra

2011, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Takýmto

súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmal v odvolacom

konaní a potvrdil ho rozsudkom č. k. -312 z 19. septembra 2012. V tejto časti

ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -312 z 19. septembra 2012, podľa

ustanovenia skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú

neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského

súdu č. k. -312 z 19. septembra 2012 za ústavne nekonformný je to, že podľa

názoru sťažovateľa nedáva odpoveď na všetky podstatné argumenty uvedené v odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku, je neurčitý, nepresvedčivý a absentuje vyhodnotenie

sťažovateľom preukázaných skutočností. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok

krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -312

z 19. septembra 2012 okrem iného uviedol:

«... V prejednávanej veci sa navrhovateľ podaným písomným návrhom domáhal

zriadenia vecného bremena práva cesty k vybudovaným záhradným chatkám, ktoré sú

umiestnené na pozemku odporcu KN-C parc. č. 1104/5 - lesný pozemok o výmere

2

141.853 m, vedenej na odporcu v Správe katastra L. na LV č. 318, a zároveň v zmysle §

135c ods. 3 sa domáhal zriadenia vecného bremena spočívajúceho

v práve užívania novovytvorených nehnuteľností - rekreačných chatiek umiestnených na

vyššie uvedenom lesnom pozemku odporcu...

V ust. § 31 ods. 1 písm. a/ - p/ sú uložené povinnosti (všetkým) slovným vyjadrením

„zakázané“, okrem iného pod písm. a/ vykonávať terénne úpravy, stavať ploty alebo

budovať chodníky, narúšať pôdny kryt, odvážať lesnú pôdu alebo hrabanku; pod písm. c/

stavať posedy, príbytky alebo tábory mimo vyznačených ciest, pod písm. d/ jazdiť alebo stáť

motorovým vozidlom, skútrom, motorovou trojkolkou alebo štvorkolkou mimo vyznačených

ciest a jazdiť na bicykli alebo na koni mimo lesnej cesty alebo vyznačenej cesty, na ktoré

v dôvodoch rozhodnutia už poukázal aj okresný súd a ktoré boli aj predmetom rozhodnutia

OLÚ L. zo dňa 3. 10. 2008 č. OLÚ 08/03368-8RJ, v ktorom okrem iného bola uložená

povinnosť navrhovateľovi v rade 1/ odstrániť stavby rekreačných chatiek a zalesniť

vzniknuté plochy vhodnými drevinami, v termíne do 30. 6. 2009. Z uvedeného je zrejmé, že

podmienky uvedené v zákone o lesoch regulujú právne vzťahy medzi štátom na úseku

lesného hospodárstva, ochrany a využívania lesov na strane jednej (verejnoprávny prvok) a

na strane druhej povinnými osobami (fyzickými a právnickými osobami), ktoré sa uvedeným

podmienkam zákona musia podriadiť a podľa týchto podmienok aj správať. V zákone o

lesoch sú upravené také práva a povinnosti povinným osobám, ktoré nemôžu obmedziť

subjekty vykonávajúce ochranu a správu lesov. Za povinné osoby v takomto prípade je

potrebné považovať aj navrhovateľov, ktorí podmienky zákona o lesoch nedodržovali,

naopak ich porušili, pričom na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu (OLÚ L.

M.) boli im uložené povinnosti (navrhovateľovi v rade 1/) na odstránenie týchto

nedostatkov, za nesplnenie ktorých bol uložený správny delikt vo výške 2.000 eur, a to na

základe rozhodnutia OLÚ v L. M. zo dňa 4. 3. 2010 č. OLÚ 10/00047-4RJ. Navrhovatelia

preto v tomto konaní sa nemohli dôvodne domáhať zriadenia vecného bremena práva

prechodu cez lesný pozemok vo vlastníctve odporcu podľa § 151o ods. 3 Občianskeho

zákonníka, ako aj zriadenia vecného bremena práva užívania rekreačných chatiek

postavených na takomto pozemku podľa , keďže obsah

ich práva na základe podaného navrhuje totiž zásahom do výkonu verejného práva na

základe o lesoch. Na základe uvedených skutočností, keďže

okresný súd na základe riadne zisteného skutkového stavu správne návrh navrhovateľov ako

nedôvodný zamietol, krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako správny

potvrdil...»

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. -312

z 19. septembra 2012 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -249 z 24. novembra 2011, pričom

jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä

pokiaľ ide o skutočnosť, prečo nie je možné v danom prípade zriadiť vecné bremeno

požadované sťažovateľom.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietaný rozsudok krajského súdu č. k. -312 z 19. septembra

2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -312 z 19. septembra 2012,

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013