Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 66/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., Č., zastúpenej advokátom

JUDr. P. G., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v

spojení s a a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 21. júna 2012 v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Bardejov sp. zn. z 3. októbra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa v spojení s a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. júna 2012 v spojení s

rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3.

októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

P. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou doručenou okresnému súdu 22. februára 2007

domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti sťažovateľky (žalovanej) zaplatiť mu sumu 9 543

824,05 Sk spolu s príslušenstvom (po prepočte konverzným kurzom 30,126 Sk/1 €  316

796,92 €).

Žalobca žalobný návrh odôvodňoval tým, že na základe kúpnej zmluvy, zmluvy

o nájme hnuteľných vecí a zmluvy o nájme nehnuteľného majetku uzavretých

so sťažovateľkou (žalovanou) 16. mája 2005 vyúčtoval sťažovateľke (žalovanej) faktúrami

sumu spolu vo výške 9 889 462,25 Sk, z čoho suma 43 570 Sk predstavovala náklady

spojené s vypracovaním znaleckých posudkov, suma 2 184 528 Sk kúpnu cenu za predaj

zvierat odporcovi, suma 3 190 000 Sk hodnotu „nedokončenej výroby“ a suma 4 471 364,25

Sk cenu „zásob“. Žalobca ďalej tvrdil, že podľa článku IV zmluvy o nájme hnuteľného

majetku mala sťažovateľka (žalovaná) povinnosť zaplatiť mu alikvotnú časť ročného

nájomného za rok 2005 v hodnote 5 % z účtovnej hodnoty majetku, spolu vo výške

167 396,60 Sk a 3 splátky ročného nájomného za rok 2006 vo výške 215 224,20 Sk, čo

spolu činilo sumu 382 620,80 Sk. Podľa tvrdenia žalobcu sťažovateľka (žalovaná) z celkovo

vyúčtovanej sumy 10 272 083,05 Sk uhradila v dvoch splátkach len jej časť vo výške

800 000 Sk, zostatok neuhradila, a keďže nezaplatila ani štvrtú splátku nájomného za rok

2006 vo výške 71 741,50 Sk, ktorú mala uhradiť do 20. decembra 2006, vznikol jej dlh

v žalovanej výške 9 543 824,05 Sk (316 796,92 €).

V priebehu konania pred okresným súdom došlo zo strany sťažovateľky postupne

k zaplateniu celej kúpnej ceny za zvieratá a zaplateniu nákladov za znalecké posudky.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom

uplatnený nárok bol takmer v celom rozsahu dôvodný a rozsudkom sp. zn.

z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobe v časti

vyhovel a v časti uplatneného úroku z omeškania žalobu čiastočne zamietol. Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka (žalovaná) odvolanie.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky (žalovanej) rozsudkom sp. zn.

z 21. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „namietané

rozhodnutie“) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa na základe

argumentácie v nej uvedenej domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -439,

z 21. júna 2012, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn.

382, z 03. októbra 2011, základné právo spoločnosti O., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR v spojení s SR, Listiny základných práv

a slobôd a na spravodlivé súdne konanie podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -439, z 21. júna 2012

a rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. -382, z 03. októbra 2011,

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti O., s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume ako bude

vyčíslené, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. P. G.,

M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka sa zároveň domáhala, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie

v tomto znení: „Sťažovateľ si zároveň dovoľuje požiadať, aby Ústavný súd SR odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia - rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

-439, z 21. júna 2012.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa

podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k , listiny a

dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v a

ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa

a listiny na jednej strane s konceptom súdnej ochrany

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a , základného práva podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu, na účely, či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili jej

prijatiu na ďalšie konanie.

V spojitosti s namietaným porušením označených práv postupom a rozsudkom

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sťažovateľka predovšetkým namieta,

že „... krajský súd bez náležitého odôvodnenia, o čo skutkové zistenie oprel, aké právne

úvahy ho viedli k jeho rozhodnutiu, nepreskúmal komplexne procesné a hmotné námietky

účastníka konania, teda postupoval nedôsledne, a tým porušil právo účastníka konania

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa .

Skutkové a právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň mali za následok porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka konkrétne uvádza, že «ohľadne uplatneného nároku na zaplatenie

zásob krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že materiál s „najväčšou

pravdepodobnosťou“ bol zo strany žalovanej obchodnej spoločnosti spotrebovaný, a preto

musí dôjsť z jej strany k zaplateniu zásob, lebo došlo z jej strany k bezdôvodnému

obohateniu. Teda bez toho, aby sa druhostupňový súd akýmkoľvek spôsobom presvedčil, či

došlo k spotrebovaniu zásob alebo nie, čím zopakoval chybu, ktorej sa dopustil aj

prvostupňový súd, svojvoľne, bez dôkazu, túto otázku uzavrel...

Krajský súd sa tým usvedčil nielen z nedôslednosti, ale aj z neznalosti Občianskeho

zákonníka, pretože ustanovenie stanovuje, že ručiteľ

môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, t. j. toto

ustanovenie upravuje celkom inú problematiku, ako tú, o ktorej sa

snažil hovoriť krajský súd, t. j. o bezdôvodnom obohatení.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že už od prvého pojednávania je pripravená

žalobcovi vrátiť zásoby, a v tejto súvislosti ďalej uvádza, že „zo strany P. nebol počas

celého konania predložený akýkoľvek dôkaz, že by zo strany O. nebolo možné vrátiť zásoby,

naopak spoločnosť O. opakovane deklarovala pripravenosť vrátiť tieto zásoby. Tento stav,

hoci evidentne vypovedal o tom, že Prešovský samosprávny kraj neuniesol dôkazné

bremeno, bol odvolacím súdom, a predtým aj prvostupňovým súdom, vyhodnotený na

neprospech O., t. j. v príkrom rozpore so základnými zásadami civilného procesu...“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že krajský súd „... sa nevysporiadal

s poukazom spoločnosti O. na skutočnosť, že celý právny vzťah medzi P. a O. bol založený

na zmluvách, ktoré vypracoval a predložil k podpisu P., a teda na túto skutočnosť bolo

treba prihliadať v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS

243/07, podľa ktorého, ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať

rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala.

Tento právny názor ústavného súdu korešponduje aj so zákonným ustanovením § 266

ods. 4 , podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci

rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní

tento výraz použila, pričom spoločnosť O. poukazovala na túto právnu skutočnosť v

súvislosti s nedokončenou výrobou...“.

Sťažovateľka v závere konštatuje, že „... krajský súd prejavil nedôslednosť aj pri

ďalších bodoch odvolania, napr. v otázke praxe študentov a s ňou súvisiacu refundáciu

platieb zaplatených S. spoločnosťou O. alebo v otázke účinnosti kúpnej zmluvy na zvieratá,

a to v nadväznosti na citované judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

Z uvedeného vyplýva, že ťažisko argumentácie sťažovateľky uvedené v sťažnosti

spočíva v námietke zakladajúcej sa na jej tvrdení, že všeobecné súdy sa nedostatočne

vysporiadali s jej právnym názorom, že výklad zmluvy o nájme hnuteľných vecí mal byť

uskutočnený na ťarchu žalobcu, ako aj na tom, že okresný súd nesprávne právne posúdil jej

námietku započítania vznesenú proti nároku uplatnenému zo strany žalobcu, ďalej

v námietke nesprávneho zistenia skutkového stavu veci (sťažovateľka v rámci tejto

argumentačnej línie predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu) zakladajúcej sa na

jej tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne ustálili, že v konaní nebolo dokázané, že

sťažovateľka preukázala schopnosť vrátiť žalobcovi „zásoby“, a v tejto súvislosti oponuje aj

tým, že oba súdy sa nepresvedčili, že „zásoby boli spotrebované“ sťažovateľkou.

V súvislosti so sťažovateľkou nastolenými námietkami ústavný súd pripomína, že

z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že

ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. ), ale

úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných

súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych

predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými

zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne

odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva a slobody (m. m. , ,

).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v medziach

námietok nastolených sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu

stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, v súlade s § 219 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov poukázal na jeho

odôvodnenie a na potvrdenie jeho vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody.

K námietke týkajúcej sa výkladu zmluvy o nájme hnuteľných vecí krajský súd

v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol: „Žalovaný rozporoval povinnosť zaplatiť

hodnotu nedokončenej výroby s poukazom na to, že úmyslom obidvoch zmluvných strán bol

prenájom Školského majetku. V článku I., bod 1.4 zmluvy sa jasne uvádza, že zmluvné

strany sa dohodli, že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu. Je potrebné

poukázať na ďalší článok IV., bod 4.4 zmluvy, kde žalovaný ako nájomca sa zaviazal

zaplatiť túto nedokončenú výrobu do 31. 12. 2005. ... Zmluvná povinnosť vyplýva

jednoznačne z článku IV., bod 4.4 zmluvy. Dodatočné sú stanoviská žalovaného, že mal

v úmysle len prenajímať podnik a nemá zaplatiť hodnotu nedokončenej výroby. Ak žalovaný

hospodáril na prenajatých priestoroch a bola mu odovzdaná nedokončená výroba, ktorú

nesporne žalovaný využil a spotreboval, je povinný hodnotu tejto nedokončenej výroby

zaplatiť. K tejto povinnosti sa žalovaný zaviazal v čl. IV., bod 4.4 Zmluvy o nájme

hnuteľných vecí v termíne do 31. 12. 2005. ... Z hľadiska úmyslu zmluvných strán a výkladu

vôle podľa textu zmluvy je tu nesporný záväzok žalovanej spoločnosti zaplatiť nedokončenú

výrobu do 31. 12. 2005 v cene podľa znaleckého posudku.“

K otázke povinnosti sťažovateľky zaplatiť za „zásoby“ krajský súd v odôvodnení

namietaného rozhodnutia uviedol, že „(p)odľa doložených inventúrnych súpisov, jednalo sa

o výrobky rastlinnej výroby (seno lúčne, seno lucernové, ovocné stromy a podobne,

zahrnuté vo výrobkoch rastlinnej výroby), ďalej výrobky živočíšnej výroby, a to maštaľný

hnoj, nakupované osivá a sadby, nakupované hnojivo chemické - liadok, pohonné hmoty

(červená nafta), chemické ochranné prostriedky, stavebný materiál (trapézový pozinkovaný

plech), bukové valčeky a podobne, predmety postupnej spotreby (tlakomery, kotle, tenisové

stoly, kalkulačky a podobne), ostatný materiál ako alikol, renova, fixinela, či ochranné

prostriedky (ľadvinové pásy, utierky, montérky, mikrokazety a podobne), ako aj náhradné

diely...

Je potrebné prisvedčiť tomu, že hodnota majetku z inventúrneho súpisu nebola

predmetom zmluvy, kúpnej či nájomnej. Keďže sa jedná o spotrebný materiál, je aj pri

týchto prostriedkoch predpoklad, že boli za obdobie trvania nájmu do doby rozhodnutia

súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu spotrebované. Obrana žalovaného, že tieto veci

vráti žalobcovi, čo dokladá výzvami z roku 2009 a 2010, je účelovou obranou zo strany

žalovaného, pretože Prešovskému samosprávnemu kraju dňa 27. 12. 2011 bola doložená

žiadosť žalovaného o odkúpenie materiálu s tým, že podal žiadosť o odpredanie majetku

vo vlastníctve PSK, nachádzajúceho sa v Školskom majetku Č., a to zásob špecifikovaných v

inventúrnom súpise z 31. 5. 2005 a nedokončenej výroby na úseku rastlinnej výroby v

skladbe poľná produkcia, ovocný sad, ovocná škôlka a skleník. Ak žalovaný hovorí o tom, že

takýmto návrhom chcel doriešiť zmluvný vzťah účastníkov, je nesporné, že tieto zásoby boli

v hodnote a skladbe tak, ako sú uvedené v inventúrnom súpise, odovzdané žalovanej

obchodnej spoločnosti. Za užívanie tohto majetku zo strany žalovaného nič nebolo platené.

Tento krátkodobý spotrebný materiál je s najväčšou pravdepodobnosťou zo strany

žalovanej obchodnej spoločnosti spotrebovaný. Ak na strane žalovaného došlo k

bezdôvodnému obohateniu podľa a nasl. , kde

podľa odseku 2, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, to znamená užívanie spotrebovaných zásob, a keď toto bezdôvodné

obohatenie nie je možné vrátiť, pretože pravdepodobne už neexistuje, podľa § 548 ods. 2

musí sa poskytnúť peňažná náhrada, v danom prípade cena za tieto

zásoby 4.471.364,25 Sk. Aj v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, že

vzhľadom na povahu zásob a uplynutý čas od ich prevzatia nie je možné vydať všetko, čo sa

nadobudlo bezdôvodným obohatením. Žalobca má právo na peňažnú náhradu.“.

Pokiaľ ide o započítaciu námietku vznesenú sťažovateľkou, krajský súd konštatoval,

že „... započítaciu námietku žalovaného neuznal s poukazom na to, že žalovaný nepreukázal

výučbu študentov školy v prenajatých priestoroch žalovanému. Na č. l. 316 spisu je

prehlásenie Spojenej školy Č. a jej riaditeľa školy Mgr. S. K., že žalovaná obchodná

spoločnosť neumožnila škole výkon praxe študentov, resp. odborný výcvik a odbornú prax

študentov, čo bolo potvrdené aj ďalšou výpoveďou vypočutého riaditeľa Mgr. K. na

pojednávaní dňa 17. 2. 2011 (č. l. 348 spisu). Aj keď ďalší svedok Ing. M. K., bývalý

zamestnanec žalovanej spoločnosti, trval na tom, že žalovaná spoločnosť zabezpečovala

odborný výcvik študentov, dôkazné bremeno v prvom rade je na žalovanej spoločnosti. Táto

nemá žiaden výkaz o výkone praxe študentov Spojenej školy v Č. v prenajatých priestoroch,

nemá žiadne záznamy o výkone praxe, o poučení BOZP pre študentov, nie je k dispozícii

žiaden rozvrh odbornej praxe, takže táto obrana tak, ako konštatuje súd prvého stupňa, je

účelová. Ak podľa zmluvy o prenájme nehnuteľného majetku má byť uzavretá osobitná

zmluva medzi žalobcom a žalovaným na výkon praktickej výučby študentov a žalovaný trvá

na tom, že žalobca odmietol podpísať takýto návrh zmluvy o výkone praktickej výučby

študentov, bolo na strane žalovaného domáhať sa uzavretia takejto zmluvy už z hľadiska

toho, že mal možnosť znížiť náklady, ktoré mal vo vzťahu k S. za prenajaté pozemky,

spätným účtovaním P. Táto nečinnosť žalovaného a nepreukázanie listinných dôkazov

o zabezpečovaní výkonu praktickej výučby študentov a záujmovej odbornej činnosti školy

v prenajatých objektoch znamená neunesenie dôkazného bremena na započítaciu námietku

žalovaného do výšky celého uplatneného nároku v súdnom konaní. Preto konštatovanie

súdu prvého stupňa, že žalovanému nevznikol nárok na refundáciu nájomného, ktorý

zaplatil S. za roky 2005 až 2011, spolu v čiastke 86.262,96 Eur, je rozhodnutím správnym.“.

Ústavný súd pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa

nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu,

ktorý v relevantnej časti uviedol, že «ďalším uplatneným nárokom, ktorého dôvodnosť

musel súd posúdiť bol nárok na zaplatenie sumy 105.888,60 € požadovanej navrhovateľom

titulom odporcom nezaplatenej hodnoty tzv. „nedokončenej výroby“ a úroku z omeškania...

Navrhovateľ tento nárok zdôvodňoval v konaní tým, že v článku IV. bod 4.4 Zmluvy

o nájme hnuteľného majetku zo dňa 16. 5. 2005 sa odporca zaviazal uhradiť mu v termíne

do 31. 12. 2005 hodnotu nedokončenej výroby no napriek tomu, že nedokončenú výrobu

prevzal a užíval, jej hodnotu, ktorá mu bola na základe znaleckého posudku vyúčtovaná

faktúrou číslo 2050006 zo dňa 21. 10. 2005, splatnou dňa 31. 12. 2005 znejúcou na sumu

3.190.000,- Sk (105.888,60 €) doposiaľ neuhradil. Odporca nárok popieral tvrdiac, že pri

podpise Zmluvy o nájme hnuteľných vecí, dňa 16. 05. 2005, bolo jasne vzájomne dohodnuté

(ČI. I, bod 1.4/), že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu a len za tejto

vzájomne dohodnutej podmienky odporca zmluvu aj podpísal. Na otázku súdu na odporcu,

prečo keď tvrdí, že nedokončená výroba bola predmetom nájmu neplatil za ňu nájomné

odporca na pojednávaní dňa 17. 2. 2011 uviedol, že preto, lebo ho nikto neúčtoval.

Vychádzajúc z obsahu a účelu účastníkmi uzavretých zmlúv označených ako Zmluva

o nájme hnuteľných vecí a Zmluva o nájme nehnuteľného majetku, ktorej súčasťou sú aj tzv.

„Iné ustanovenia“ (článok VII Zmluvy) upravujúce prevzatie zamestnancov (bod 7.1),

spísanie preberacieho protokolu (bod 7.2) ako aj ustanovenie obsahujúce záväzok nájomcu

(odporcu) zachovať všetky zmluvné vzťahy existujúce ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy

(čl. VI. bod 6.19 Zmluvy) súd je toho názoru, že v danom prípade medzi účastníkmi išlo

o záväzkový vzťah, ktorý aj keď vznikol z dvoch samostatných zmlúv treba ako celok za

analogického použitia definujúceho „podnik“ označiť ako

nájom podniku, resp. časti podniku na poľnohospodársku výrobu. Svedčí o tom aj obsah

podmienok Obchodnej verejnej súťaže vyhlásenej navrhovateľom na prenájom Školského

majetku Č. Navrhovateľ sa v predmetných zmluvách zaväzoval prenechať nájomcovi-

odporcovi ako obchodnej spoločnosti, podnikateľovi, ktorého predmetom činnosti

zapísanom v obchodnom registri je poľnohospodárstvo vrátane predaja nespracovaných

poľnohospodárskych výrobkov za účelom spracovanie alebo ďalšieho predaja,

mechanizačné služby v poľnohospodárstve (žatva, orba, kosenie...), poradenská činnosť

v poľnohospodárstve Školský majetok Č. (hnuteľné veci podľa zmluvy o nájme hnuteľných

vecí, nehnuteľnosti podľa zmluvy o nájme nehnuteľného majetku, zamestnancov), ktorý je

možné za analogického použitia považovať za „podnik“, pričom

prenechaný mal byť na účely poľnohospodárskej výroby, zabezpečovania služieb

predovšetkým v poľnohospodárstve a zachovania účelovosti zariadenia, t. z.

zabezpečovania praktickej výučby študentov a záujmovej odbornej činnosti školy (čl. II

predmetných zmlúv). Zaviazal sa prenechať ho dočasne nájomcovi, aby ho prevádzkoval a

bral z neho úžitky. Preto je podľa názoru súdu potrebné pri právnom posúdení záväzkového

vzťahu medzi účastníkmi založeného predmetnými zmluvami vychádzať z ustanovení zákona

č. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a

lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, konkrétne z ustanovení o nájme podniku

na poľnohospodársku výrobu (§§15 až 19 tohto zákona). ...

Podľa § 17 ods. 2 tohto zákona ak nie je v zmluve dohodnuté inak, veci určené na to,

aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom prevádzkovaní podniku spotrebovali

alebo spracovali, a veci určené na odbyt prechádzajú platnosťou zmluvy na nájomcu;

o týchto veciach sa urobí súpis, ktorý sa pripája k zápisnici o odovzdaní podniku do

nájmu...

V zmysle vyššiecitovaného ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona platí, že ak nie je

v zmluve dohodnuté inak, veci určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri

bežnom prevádzkovaní podniku spotrebovali alebo spracovali, a veci určené na odbyt

prechádzajú platnosťou zmluvy na nájomcu. To, čo zmluvné strany, vychádzajúc

z demonštratívneho výpočtu v článku IV bod 4.4 Zmluvy o nájme hnuteľných vecí v spojení

z obsahom znaleckého posudku považovali za nedokončenú výrobu... sú nepochybne veci

určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom prevádzkovaní podniku

spotrebovali alebo spracovali. Preto za predpokladu, že v zmluve nie je dohodnuté inak, pri

takýchto veciach (tu pri nedokončenej výrobe) platí, že platnosťou zmluvy prechádzajú na

nájomcu. Je pravdou tvrdenie odporcu, že v čl. I bod 1.4 Zmluvy o nájme hnuteľných vecí

zo dňa 16. 5. 2005 je uvedené, že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu. Je

pravdou ale aj tvrdenie navrhovateľa, že v čl. IV bod 4.4. tejto zmluvy je uvedená povinnosť

nájomcu uhradiť prenajímateľovi (navrhovateľovi) do 31. 12. 2005 hodnotu nedokončenej

výroby (napr. pracovné vstupy, osivá, hnojivá, chemické prípravky) určenú znaleckým

posudkom vyhotoveným na ťarchu a náklady nájomcu. Preto za takejto situácie treba

konštatovať, že v zmluve označenej ako „zmluva o nájme hnuteľných vecí“ nie je

jednoznačne, presne, určito a zrozumiteľne „dohodnuté inak“, teda žeby tzv „nedokončená

výroba“ mala byť predmetom nájmu (vzhľadom na rozpor medzi článkom I bod 1.4 a čl. IV

bod 4.4), preto platí pravidlo uvedené v § 17 ods. 2 horeuvedeného zákona, a síce že

nedokončená výroba v tomto prípade platnosťou zmluvy prešla na nájomcu (odporcu) a ten

je vzhľadom na svoj záväzok v článku IV bod 4.4 Zmluvy povinný uhradiť navrhovateľovi jej

hodnotu. Odporca fyzicky „nedokončenú výrobu“ prevzal, čo v konaní sám potvrdil.

Povinnosťou odporcu bolo hodnotu nedokončenej výroby zaplatiť...».

Okresný súd k povinnosti sťažovateľky zaplatiť za „zásoby“ uviedol: «Návrhom

uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4.471.364,25 Sk (148.422,10 €) za zásoby navrhovateľ

zdôvodňoval v konaní tým, že jej zaplatenia sa domáha titulom vydania bezdôvodného

obohatenia odporcom. ...

Je nesporné, že prevzatím zásob od navrhovateľa v hodnote 4.471.364,25 Sk

(148.422,10 €) a ich nevrátením odporca získal majetkový prospech. Účastníci sa zhodli na

tom, že na toto prevzatie v čase keď k nemu došlo neexistoval žiaden platný právny titul,

keďže zásoby neboli predmetom kúpnej zmluvy, ktorá sa vzťahovala len na zvieratá, ani

zmluvy o nájme hnuteľných vecí (článok I bod 1.3 tejto Zmluvy). ... Keďže ale žiadna zmluva

uzavretá nebola, pričom odporca ani nepreukázal, žeby v období od 9. 6. 2005, kedy fyzicky

prevzal zásoby do 22. 5. 2006, kedy mu navrhovateľ zaslal dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve

upravujúci kúpu zásob vyvinul akúkoľvek iniciatívu smerujúcu k uzavretiu samostatnej

nájomnej zmluvy, o ktorej tvrdil, že ňou mali byť riešené zásoby, treba súhlasiť

s navrhovateľom, že márnym uplynutím lehoty určenej na prijatie ním vypracovaného

návrhu dodatku ku kúpnej zmluve, ktorý odporca prevzal dňa 23. 5. 2006, čím návrh podľa

zanikol došlo k bezdôvodnému obohateniu odporcu titulom

majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu. Vzhľadom na povahu

zásob a uplynutý čas od ich prevzatia treba prisvedčiť navrhovateľovi že nie je možné vydať

všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením ( ), preto

odporca je povinný vydať peňažnú náhradu vo výške hodnoty prevzatých zásob, ktorá

nebola medzi účastníkmi sporná, t. j. vo výške 4.471.364,25 Sk (po prepočte na menu euro

148.422,10 €). Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že „absolútne neplatným odovzdaním zásob“

došlo k zániku všetkých ostatných zmlúv medzi účastníkmi, keďže boli závislé jedna od

druhej a trvanie ich platnosti bolo vzájomne podmienené platnosťou ostatných zmlúv

uzavretých zmluvnými stranami v súvislosti s nájmom školského majetku, tak s tým nemožno

súhlasiť. Mohlo by tomu tak byť len v prípade, že by ohľadom zásob bola nejaká zmluva

uzavretá a tá by bola neplatnou. Keďže na zásoby žiadna zmluva uzavretá nebola, na čom

sa účastníci zhodli, táto nemôže byť ani neplatná. Neuzavretá zmluva nemôže byť neplatná.

To, že zmluva o nájme hnuteľných vecí vylučovala zásoby z nájmu neznamená automatickú

povinnosť uzavretia inej zmluvy na „zásoby“, preto ani neexistencia zmluvy ohľadom zásob

nemôže spôsobovať neplatnosť ostatných účastníkmi uzavretých zmlúv.»

Okresný súd k ďalšej argumentácii sťažovateľky poukázal na to, že „Pokiaľ ide

o tvrdenie odporcu, že mu proti navrhovateľovi vznikol nárok na refundáciu nájomného

ktoré zaplatil S. za roky 2005 až 2011 spolu 86.262,96 €, čo v konaní uplatnil aj

započítacou námietkou, tak tu súd uvádza, že s týmto názorom odporcu nesúhlasí a teda

započítacia námietka je nedôvodná. Podľa čl. IV bod 4.1 Zmluvy o nájme nehnuteľného

majetku odporcovi totiž nevzniká automatický nárok na refundáciu nájomného ktoré platí S.

V spomínanom článku Zmluvy (bod 4.1 písm. b/) je zakotvené len to, že ak bude odporca

ako nájomca povinný platiť nájomné S., zaväzujú sa zmluvné strany podpísať k zmluve

dodatok, ktorým sa dohodne výška platby za prax, splatnosť a spôsob jej úhrady s tým, že

táto bude recipročná výške úhrady S. Teda nárok na úhradu uvedenej sumy by odporcovi

vznikol len za dvoch predpokladov. 1./ prvým je, že by bol uzavretý predmetný dodatok a 2./

druhým, že by odporca poskytoval prax študentom. Keďže je nesporné, že prvý predpoklad,

t. j. uzavretie dodatku ktorým by sa dohodla výšky platby za prax, splatnosť a spôsob jej

úhrady nebol splnený, otázka, či bola alebo nebola zo strany odporcu poskytovaná prax

študentom je v konečnom dôsledku irelevantná, Pokiaľ ide o otázku poskytovania praxe,

svedok Mgr. K. na pojednávaní vypovedal, že prax študentom neposkytoval odporca, ale

súkromne hospodáriaci roľník S. V., čo potvrdil aj svedok Ing. K., ktorý do roku 2008

pracoval ako riaditeľ odporcu s tým, že mal za to, že skutočnosť, že žiaci pracovali na

majetku a so strojmi p. V. považoval za plnenie dohody o poskytovaní praxe študentov.

Keďže odporcovi vznikla povinnosť platiť S. nájomné a tvrdí, že prax študentom poskytoval,

za predpokladu uzavretia Dodatku k zmluve o nájme nehnuteľných vecí by bolo

povinnosťou navrhovateľa platiť mu za prax študentov úhradu recipročnú výške úhrady S.

Účastníci sa zhodli, že žiaden Dodatok uzavretý nebol. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že

návrh Dodatku mal vypracovať navrhovateľ, keďže on vypracovával aj návrhy ostatných

zmlúv, tak s tým nemožno súhlasiť, keďže v článku IV bod 4.1 písm. b/ Zmluvy o nájme

nehnuteľného majetku žiadna takáto povinnosť pre navrhovateľa ako prenajímateľa

zakotvená nie je. Naopak bolo v záujme odporcu iniciovať uzavretie predmetného Dodatku

k zmluve, pričom odporca nepreukázal, ani netvrdil, že by tak od roku 2005 doposiaľ urobil.

Pri absencii uvedeného dodatku preto navrhovateľ nie je povinný refundovať odporcovi

nájomné, ktoré platí S., započítacia námietka odporcu je preto nedôvodná. Údaj o

recipročnej výške úhrady za prax úhrade S., z ktorého odporca zrejme pri svojej

argumentácii vychádzal je len vopred dohodnutým pravidlom určenia úhrady pre budúci

dodatok, ktorý však uzavretý nebol. Predmetná zmluva nehovorí o automatickej refundácii

úhrady nájomného účtovaného S., ale iba o úhradách navrhovateľa ako prenajímateľa za

prax.“.

Vzhľadom na uvedené, pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych

dôsledkov v danom prípade ide najmä o posúdenie, či ustálenie skutkového deja

a následného právneho posúdenia veci nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľkou

označených práv, ako aj o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú

známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad

príslušných ustanovení právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných

interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané, prípadne ak by

skutkové zistenia všeobecných súdov boli výrazom zjavnej skutkovej svojvôle.

K námietke sťažovateľky, ktorou napádala nesprávnosť skutkového zistenia

o nepreukázaní jej spôsobilosti vrátiť žalobcovi „zásoby“ a z tohto pohľadu aj neunesení

dôkazného bremena viažuceho sa na túto skutočnosť, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka

v tomto smere predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu (prezentovanú už

v konaní pred všeobecnými súdmi), odlišnú od tej, ktorú ustálili všeobecné súdy. Podstata

jej argumentácie v konaní pred ústavným súdom sa v tejto súvislosti orientuje iba na

požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho sťažovateľka v podstate

len konštatuje, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný skutkový záver než

ten, ktorý ustálili všeobecné súdy.

K uvedenému je potrebné uviesť, že skutková argumentácia sťažovateľky je vedená

v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým

(nachádzacím) súdom a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený

prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na

zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, ak by skutkové zistenia boli

výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad spravodlivého procesu. Ak však

skutkový stav bol ustálený výberom z niektorej do úvahy prichádzajúcej skutkovej

alternatívy, ktorá z hodnotených dôkazov racionálne vyplývala, tak na takéto hodnotenie

z ústavnoprávneho hľadiska v zásade nemožno nazerať negatívne. Všeobecné súdy tento

záver odôvodnili najmä spotrebnou povahou „zásob“ a tým, že sťažovateľka nepredložila

dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu „zásob“. Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza také

dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje

v polemike vedenej pred všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným

súdom.

Podľa ústavného súdu nie je v danom prípade priestor na záver, že by sa všeobecné

súdy dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu, pretože záver o neunesení

dôkazného bremena sťažovateľky o jej spôsobilosti vrátiť „zásoby“ je dostatočne

odôvodnený tak v rozsudku okresného súdu, ako aj v rozsudku krajského súdu. Všeobecné

súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu

skutkového deja, a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného vybočenia

zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, nie je v danom prípade priestor.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, v rámci ktorej namieta, že

všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa posúdenia

obsahu zmluvy o nájme hnuteľných vecí, konkrétne vzájomnou rozporuplnosťou článku

I bodu 1.4 a článku IV bodu 4.4., ktorú je potrebné interpretovať na ťarchu žalobcu, a teda

„nedokončenú výrobu“ považovať za predmet zmluvy o nájme hnuteľných vecí.

Z ústavnoprávneho hľadiska nemožno všeobecným súdom nič vytknúť, ak za danej situácie

vyhodnotili vzájomne protirečivé ustanovenia zmluvy ako neurčité zmluvné dojednanie.

Tiež nemožno prijať záver, že sa všeobecné súdy nijakým spôsobom nevysporiadali

s námietkou sťažovateľky za predpokladu, ak je z odôvodnenia rozsudku okresného súdu

zrejmé, že okresný súd vzájomne rozporuplné ustanovenia zmluvy o nájme hnuteľných vecí

vyhodnotil ako neurčité a z toho dôvodu na zistený skutkový stav aplikoval dispozitívne

ustanovenia o nájme poľnohospodárskych pozemkov,

poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ktoré boli východiskom pre rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky

zaplatiť žalobcovi za „nedokončenú výrobu“. Krajský súd k uvedenému ako alternatívnu

argumentačnú líniu uviedol, že vzhľadom na charakter „nedokončenej výroby“

a skutočnosť, že sťažovateľka „nedokončenú výrobu“ spotrebovala, je zrejmé, že úmyslom

zmluvných strán nemohol byť nájom „nedokončenej výroby“.

Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali aj s argumentáciou

sťažovateľky, v rámci ktorej uvádzala, že započítacia námietka nebola uplatnená dôvodne.

Tak krajský súd, ako aj okresný súd uviedli dostatočné racionálne dôvody, prečo túto

námietku sťažovateľky nepovažovali za dôvodnú. Všeobecné súdy svoje rozhodnutia

založili jednak na tom, že sťažovateľkou uvádzané skutočnosti na preukázanie dôvodnosti

tejto námietky neboli preukázané, a jednak na tom, že predpokladom vzniku práva

sťažovateľky vo vzťahu k žalobcovi bolo uzatvorenie osobitnej dohody, ktorej existenciu

sťažovateľka taktiež nepreukázala.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku

okresného súdu uvádza, že tieto rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Všeobecné

súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali so splnením zákonných podmienok na zvolený

postup a rozhodnutia z tohto pohľadu náležite skutkovo a právne odôvodnili. Výklad

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov nevybočil zo štandardov

interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané. Právne názory

formulované všeobecnými súdmi tak nepredstavujú ústavne neprípustný výsledok

interpretácie ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj z tohto dôvodu

nemožno hodnotiť aplikáciu zistených právnych noriem na daný skutkový stav ako

svojvoľnú. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutí všeobecných súdov. Z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov je zrejmé, že

všeobecné súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali aj so všetkými podstatnými

sťažovateľkou nastolenými námietkami.

Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce v sťažnosti

namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141

ods. 1 a podľa listiny a práva podľa dohovoru, avšak

z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovateľka zakladá ťažiskovú časť

argumentácie, je zrejmé, že táto neobsahuje také tvrdenia, prostredníctvom ktorých by

relevantným spôsobom odôvodňovala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a , základného práva podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a z tohto pohľadu spochybňovala opodstatnenosť

záverov vyslovených v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo

slobody namietaným rozhodnutím, resp. postupom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ,

). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,

ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu v spojení

s rozsudkom okresného súdu na jednej strane a sťažovateľkou označenými právami na

strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy

rozhodli vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale ich

rozhodnutia boli náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,

ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu, je z ústavného

hľadiska akceptovateľný. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní namietaného

rozhodnutia a rovnako tak samotné namietané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného

súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom

základného práva podľa v spojení s a ,

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by

mohol byť predmetnom posudzovania jeho ústavnosti v konaní vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil porušenie

sťažovateľkou označených práv a sťažnosť z uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu,

rozsudku okresného súdu a na priznanie úhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne

viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľku označených práv, stratilo opodstatnenie, preto

sa nimi ústavný súd už nezaoberal. Rovnako z uvedeného dôvodu stratilo opodstatnenie

zaoberať sa aj návrhom sťažovateľky na nariadenie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013