Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 66/2013
PDF · 302.71 KB
No categories available
IV. ÚS 66/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., Č., zastúpenej advokátom
JUDr. P. G., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v
spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 Cob/12/2012 a jeho rozsudkom z 21. júna 2012 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Bardejov sp. zn. 1 Cb/257/2007 z 3. októbra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti O., s. r. o., Č. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. P. G., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob/12/2012 a jeho rozsudkom z 21. júna 2012 v spojení s
rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Cb/257/2007 z 3.
októbra 2011.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
P. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou doručenou okresnému súdu 22. februára 2007
domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti sťažovateľky (žalovanej) zaplatiť mu sumu 9 543
824,05 Sk spolu s príslušenstvom (po prepočte konverzným kurzom 30,126 Sk/1 € 316
796,92 €).
Žalobca žalobný návrh odôvodňoval tým, že na základe kúpnej zmluvy, zmluvy
o nájme hnuteľných vecí a zmluvy o nájme nehnuteľného majetku uzavretých
so sťažovateľkou (žalovanou) 16. mája 2005 vyúčtoval sťažovateľke (žalovanej) faktúrami
sumu spolu vo výške 9 889 462,25 Sk, z čoho suma 43 570 Sk predstavovala náklady
spojené s vypracovaním znaleckých posudkov, suma 2 184 528 Sk kúpnu cenu za predaj
zvierat odporcovi, suma 3 190 000 Sk hodnotu „nedokončenej výroby“ a suma 4 471 364,25
Sk cenu „zásob“. Žalobca ďalej tvrdil, že podľa článku IV zmluvy o nájme hnuteľného
majetku mala sťažovateľka (žalovaná) povinnosť zaplatiť mu alikvotnú časť ročného
nájomného za rok 2005 v hodnote 5 % z účtovnej hodnoty majetku, spolu vo výške
167 396,60 Sk a 3 splátky ročného nájomného za rok 2006 vo výške 215 224,20 Sk, čo
spolu činilo sumu 382 620,80 Sk. Podľa tvrdenia žalobcu sťažovateľka (žalovaná) z celkovo
vyúčtovanej sumy 10 272 083,05 Sk uhradila v dvoch splátkach len jej časť vo výške
800 000 Sk, zostatok neuhradila, a keďže nezaplatila ani štvrtú splátku nájomného za rok
2006 vo výške 71 741,50 Sk, ktorú mala uhradiť do 20. decembra 2006, vznikol jej dlh
v žalovanej výške 9 543 824,05 Sk (316 796,92 €).
V priebehu konania pred okresným súdom došlo zo strany sťažovateľky postupne
k zaplateniu celej kúpnej ceny za zvieratá a zaplateniu nákladov za znalecké posudky.
Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom
uplatnený nárok bol takmer v celom rozsahu dôvodný a rozsudkom sp. zn. 1 Cb/257/2007
z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobe v časti
vyhovel a v časti uplatneného úroku z omeškania žalobu čiastočne zamietol. Proti rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka (žalovaná) odvolanie.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky (žalovanej) rozsudkom sp. zn.
4 Cob/12/2012 z 21. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „namietané
rozhodnutie“) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.
Následne sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa na základe
argumentácie v nej uvedenej domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Cob/12/2012-439,
z 21. júna 2012, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Cb 257/2007-
382, z 03. októbra 2011, základné právo spoločnosti O., s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4Cob/12/2012-439, z 21. júna 2012
a rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 1Cb 257/2007-382, z 03. októbra 2011,
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti O., s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume ako bude
vyčíslené, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokátovi, JUDr. P. G.,
M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka sa zároveň domáhala, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie
v tomto znení: „Sťažovateľ si zároveň dovoľuje požiadať, aby Ústavný súd SR odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia - rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
4Cob/12/2012-439, z 21. júna 2012.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh
smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované
dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody sa
podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny na jednej strane s konceptom súdnej ochrany
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu, na účely, či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili jej
prijatiu na ďalšie konanie.
V spojitosti s namietaným porušením označených práv postupom a rozsudkom
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sťažovateľka predovšetkým namieta,
že „... krajský súd bez náležitého odôvodnenia, o čo skutkové zistenie oprel, aké právne
úvahy ho viedli k jeho rozhodnutiu, nepreskúmal komplexne procesné a hmotné námietky
účastníka konania, teda postupoval nedôsledne, a tým porušil právo účastníka konania
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Skutkové a právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň mali za následok porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“.
Sťažovateľka konkrétne uvádza, že «ohľadne uplatneného nároku na zaplatenie
zásob krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že materiál s „najväčšou
pravdepodobnosťou“ bol zo strany žalovanej obchodnej spoločnosti spotrebovaný, a preto
musí dôjsť z jej strany k zaplateniu zásob, lebo došlo z jej strany k bezdôvodnému
obohateniu. Teda bez toho, aby sa druhostupňový súd akýmkoľvek spôsobom presvedčil, či
došlo k spotrebovaniu zásob alebo nie, čím zopakoval chybu, ktorej sa dopustil aj
prvostupňový súd, svojvoľne, bez dôkazu, túto otázku uzavrel...
Krajský súd sa tým usvedčil nielen z nedôslednosti, ale aj z neznalosti Občianskeho
zákonníka, pretože ustanovenie § 548 ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje, že ručiteľ
môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník, t. j. toto
ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje celkom inú problematiku, ako tú, o ktorej sa
snažil hovoriť krajský súd, t. j. o bezdôvodnom obohatení.».
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že už od prvého pojednávania je pripravená
žalobcovi vrátiť zásoby, a v tejto súvislosti ďalej uvádza, že „zo strany P. nebol počas
celého konania predložený akýkoľvek dôkaz, že by zo strany O. nebolo možné vrátiť zásoby,
naopak spoločnosť O. opakovane deklarovala pripravenosť vrátiť tieto zásoby. Tento stav,
hoci evidentne vypovedal o tom, že Prešovský samosprávny kraj neuniesol dôkazné
bremeno, bol odvolacím súdom, a predtým aj prvostupňovým súdom, vyhodnotený na
neprospech O., t. j. v príkrom rozpore so základnými zásadami civilného procesu...“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že krajský súd „... sa nevysporiadal
s poukazom spoločnosti O. na skutočnosť, že celý právny vzťah medzi P. a O. bol založený
na zmluvách, ktoré vypracoval a predložil k podpisu P., a teda na túto skutočnosť bolo
treba prihliadať v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS
243/07, podľa ktorého, ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať
rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala.
Tento právny názor ústavného súdu korešponduje aj so zákonným ustanovením § 266
ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci
rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní
tento výraz použila, pričom spoločnosť O. poukazovala na túto právnu skutočnosť v
súvislosti s nedokončenou výrobou...“.
Sťažovateľka v závere konštatuje, že „... krajský súd prejavil nedôslednosť aj pri
ďalších bodoch odvolania, napr. v otázke praxe študentov a s ňou súvisiacu refundáciu
platieb zaplatených S. spoločnosťou O. alebo v otázke účinnosti kúpnej zmluvy na zvieratá,
a to v nadväznosti na citované judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky“.
Z uvedeného vyplýva, že ťažisko argumentácie sťažovateľky uvedené v sťažnosti
spočíva v námietke zakladajúcej sa na jej tvrdení, že všeobecné súdy sa nedostatočne
vysporiadali s jej právnym názorom, že výklad zmluvy o nájme hnuteľných vecí mal byť
uskutočnený na ťarchu žalobcu, ako aj na tom, že okresný súd nesprávne právne posúdil jej
námietku započítania vznesenú proti nároku uplatnenému zo strany žalobcu, ďalej
v námietke nesprávneho zistenia skutkového stavu veci (sťažovateľka v rámci tejto
argumentačnej línie predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu) zakladajúcej sa na
jej tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne ustálili, že v konaní nebolo dokázané, že
sťažovateľka preukázala schopnosť vrátiť žalobcovi „zásoby“, a v tejto súvislosti oponuje aj
tým, že oba súdy sa nepresvedčili, že „zásoby boli spotrebované“ sťažovateľkou.
V súvislosti so sťažovateľkou nastolenými námietkami ústavný súd pripomína, že
z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že
ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale
úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných
súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych
predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými
zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne
odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva a slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v medziach
námietok nastolených sťažovateľkou v sťažnosti ústavný súd preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, v súlade s § 219 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov poukázal na jeho
odôvodnenie a na potvrdenie jeho vecnej správnosti uviedol ďalšie dôvody.
K námietke týkajúcej sa výkladu zmluvy o nájme hnuteľných vecí krajský súd
v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol: „Žalovaný rozporoval povinnosť zaplatiť
hodnotu nedokončenej výroby s poukazom na to, že úmyslom obidvoch zmluvných strán bol
prenájom Školského majetku. V článku I., bod 1.4 zmluvy sa jasne uvádza, že zmluvné
strany sa dohodli, že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu. Je potrebné
poukázať na ďalší článok IV., bod 4.4 zmluvy, kde žalovaný ako nájomca sa zaviazal
zaplatiť túto nedokončenú výrobu do 31. 12. 2005. ... Zmluvná povinnosť vyplýva
jednoznačne z článku IV., bod 4.4 zmluvy. Dodatočné sú stanoviská žalovaného, že mal
v úmysle len prenajímať podnik a nemá zaplatiť hodnotu nedokončenej výroby. Ak žalovaný
hospodáril na prenajatých priestoroch a bola mu odovzdaná nedokončená výroba, ktorú
nesporne žalovaný využil a spotreboval, je povinný hodnotu tejto nedokončenej výroby
zaplatiť. K tejto povinnosti sa žalovaný zaviazal v čl. IV., bod 4.4 Zmluvy o nájme
hnuteľných vecí v termíne do 31. 12. 2005. ... Z hľadiska úmyslu zmluvných strán a výkladu
vôle podľa textu zmluvy je tu nesporný záväzok žalovanej spoločnosti zaplatiť nedokončenú
výrobu do 31. 12. 2005 v cene podľa znaleckého posudku.“
K otázke povinnosti sťažovateľky zaplatiť za „zásoby“ krajský súd v odôvodnení
namietaného rozhodnutia uviedol, že „(p)odľa doložených inventúrnych súpisov, jednalo sa
o výrobky rastlinnej výroby (seno lúčne, seno lucernové, ovocné stromy a podobne,
zahrnuté vo výrobkoch rastlinnej výroby), ďalej výrobky živočíšnej výroby, a to maštaľný
hnoj, nakupované osivá a sadby, nakupované hnojivo chemické - liadok, pohonné hmoty
(červená nafta), chemické ochranné prostriedky, stavebný materiál (trapézový pozinkovaný
plech), bukové valčeky a podobne, predmety postupnej spotreby (tlakomery, kotle, tenisové
stoly, kalkulačky a podobne), ostatný materiál ako alikol, renova, fixinela, či ochranné
prostriedky (ľadvinové pásy, utierky, montérky, mikrokazety a podobne), ako aj náhradné
diely...
Je potrebné prisvedčiť tomu, že hodnota majetku z inventúrneho súpisu nebola
predmetom zmluvy, kúpnej či nájomnej. Keďže sa jedná o spotrebný materiál, je aj pri
týchto prostriedkoch predpoklad, že boli za obdobie trvania nájmu do doby rozhodnutia
súdu prvého stupňa či odvolacieho súdu spotrebované. Obrana žalovaného, že tieto veci
vráti žalobcovi, čo dokladá výzvami z roku 2009 a 2010, je účelovou obranou zo strany
žalovaného, pretože Prešovskému samosprávnemu kraju dňa 27. 12. 2011 bola doložená
žiadosť žalovaného o odkúpenie materiálu s tým, že podal žiadosť o odpredanie majetku
vo vlastníctve PSK, nachádzajúceho sa v Školskom majetku Č., a to zásob špecifikovaných v
inventúrnom súpise z 31. 5. 2005 a nedokončenej výroby na úseku rastlinnej výroby v
skladbe poľná produkcia, ovocný sad, ovocná škôlka a skleník. Ak žalovaný hovorí o tom, že
takýmto návrhom chcel doriešiť zmluvný vzťah účastníkov, je nesporné, že tieto zásoby boli
v hodnote a skladbe tak, ako sú uvedené v inventúrnom súpise, odovzdané žalovanej
obchodnej spoločnosti. Za užívanie tohto majetku zo strany žalovaného nič nebolo platené.
Tento krátkodobý spotrebný materiál je s najväčšou pravdepodobnosťou zo strany
žalovanej obchodnej spoločnosti spotrebovaný. Ak na strane žalovaného došlo k
bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., kde
podľa odseku 2, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, to znamená užívanie spotrebovaných zásob, a keď toto bezdôvodné
obohatenie nie je možné vrátiť, pretože pravdepodobne už neexistuje, podľa § 548 ods. 2
Občianskeho zákonníka musí sa poskytnúť peňažná náhrada, v danom prípade cena za tieto
zásoby 4.471.364,25 Sk. Aj v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, že
vzhľadom na povahu zásob a uplynutý čas od ich prevzatia nie je možné vydať všetko, čo sa
nadobudlo bezdôvodným obohatením. Žalobca má právo na peňažnú náhradu.“.
Pokiaľ ide o započítaciu námietku vznesenú sťažovateľkou, krajský súd konštatoval,
že „... započítaciu námietku žalovaného neuznal s poukazom na to, že žalovaný nepreukázal
výučbu študentov školy v prenajatých priestoroch žalovanému. Na č. l. 316 spisu je
prehlásenie Spojenej školy Č. a jej riaditeľa školy Mgr. S. K., že žalovaná obchodná
spoločnosť neumožnila škole výkon praxe študentov, resp. odborný výcvik a odbornú prax
študentov, čo bolo potvrdené aj ďalšou výpoveďou vypočutého riaditeľa Mgr. K. na
pojednávaní dňa 17. 2. 2011 (č. l. 348 spisu). Aj keď ďalší svedok Ing. M. K., bývalý
zamestnanec žalovanej spoločnosti, trval na tom, že žalovaná spoločnosť zabezpečovala
odborný výcvik študentov, dôkazné bremeno v prvom rade je na žalovanej spoločnosti. Táto
nemá žiaden výkaz o výkone praxe študentov Spojenej školy v Č. v prenajatých priestoroch,
nemá žiadne záznamy o výkone praxe, o poučení BOZP pre študentov, nie je k dispozícii
žiaden rozvrh odbornej praxe, takže táto obrana tak, ako konštatuje súd prvého stupňa, je
účelová. Ak podľa zmluvy o prenájme nehnuteľného majetku má byť uzavretá osobitná
zmluva medzi žalobcom a žalovaným na výkon praktickej výučby študentov a žalovaný trvá
na tom, že žalobca odmietol podpísať takýto návrh zmluvy o výkone praktickej výučby
študentov, bolo na strane žalovaného domáhať sa uzavretia takejto zmluvy už z hľadiska
toho, že mal možnosť znížiť náklady, ktoré mal vo vzťahu k S. za prenajaté pozemky,
spätným účtovaním P. Táto nečinnosť žalovaného a nepreukázanie listinných dôkazov
o zabezpečovaní výkonu praktickej výučby študentov a záujmovej odbornej činnosti školy
v prenajatých objektoch znamená neunesenie dôkazného bremena na započítaciu námietku
žalovaného do výšky celého uplatneného nároku v súdnom konaní. Preto konštatovanie
súdu prvého stupňa, že žalovanému nevznikol nárok na refundáciu nájomného, ktorý
zaplatil S. za roky 2005 až 2011, spolu v čiastke 86.262,96 Eur, je rozhodnutím správnym.“.
Ústavný súd pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa
nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové
a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu,
ktorý v relevantnej časti uviedol, že «ďalším uplatneným nárokom, ktorého dôvodnosť
musel súd posúdiť bol nárok na zaplatenie sumy 105.888,60 € požadovanej navrhovateľom
titulom odporcom nezaplatenej hodnoty tzv. „nedokončenej výroby“ a úroku z omeškania...
Navrhovateľ tento nárok zdôvodňoval v konaní tým, že v článku IV. bod 4.4 Zmluvy
o nájme hnuteľného majetku zo dňa 16. 5. 2005 sa odporca zaviazal uhradiť mu v termíne
do 31. 12. 2005 hodnotu nedokončenej výroby no napriek tomu, že nedokončenú výrobu
prevzal a užíval, jej hodnotu, ktorá mu bola na základe znaleckého posudku vyúčtovaná
faktúrou číslo 2050006 zo dňa 21. 10. 2005, splatnou dňa 31. 12. 2005 znejúcou na sumu
3.190.000,- Sk (105.888,60 €) doposiaľ neuhradil. Odporca nárok popieral tvrdiac, že pri
podpise Zmluvy o nájme hnuteľných vecí, dňa 16. 05. 2005, bolo jasne vzájomne dohodnuté
(ČI. I, bod 1.4/), že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu a len za tejto
vzájomne dohodnutej podmienky odporca zmluvu aj podpísal. Na otázku súdu na odporcu,
prečo keď tvrdí, že nedokončená výroba bola predmetom nájmu neplatil za ňu nájomné
odporca na pojednávaní dňa 17. 2. 2011 uviedol, že preto, lebo ho nikto neúčtoval.
Vychádzajúc z obsahu a účelu účastníkmi uzavretých zmlúv označených ako Zmluva
o nájme hnuteľných vecí a Zmluva o nájme nehnuteľného majetku, ktorej súčasťou sú aj tzv.
„Iné ustanovenia“ (článok VII Zmluvy) upravujúce prevzatie zamestnancov (bod 7.1),
spísanie preberacieho protokolu (bod 7.2) ako aj ustanovenie obsahujúce záväzok nájomcu
(odporcu) zachovať všetky zmluvné vzťahy existujúce ku dňu uzavretia nájomnej zmluvy
(čl. VI. bod 6.19 Zmluvy) súd je toho názoru, že v danom prípade medzi účastníkmi išlo
o záväzkový vzťah, ktorý aj keď vznikol z dvoch samostatných zmlúv treba ako celok za
analogického použitia § 5 Obchodného zákonníka definujúceho „podnik“ označiť ako
nájom podniku, resp. časti podniku na poľnohospodársku výrobu. Svedčí o tom aj obsah
podmienok Obchodnej verejnej súťaže vyhlásenej navrhovateľom na prenájom Školského
majetku Č. Navrhovateľ sa v predmetných zmluvách zaväzoval prenechať nájomcovi-
odporcovi ako obchodnej spoločnosti, podnikateľovi, ktorého predmetom činnosti
zapísanom v obchodnom registri je poľnohospodárstvo vrátane predaja nespracovaných
poľnohospodárskych výrobkov za účelom spracovanie alebo ďalšieho predaja,
mechanizačné služby v poľnohospodárstve (žatva, orba, kosenie...), poradenská činnosť
v poľnohospodárstve Školský majetok Č. (hnuteľné veci podľa zmluvy o nájme hnuteľných
vecí, nehnuteľnosti podľa zmluvy o nájme nehnuteľného majetku, zamestnancov), ktorý je
možné za analogického použitia § 5 Obchodného zákonníka považovať za „podnik“, pričom
prenechaný mal byť na účely poľnohospodárskej výroby, zabezpečovania služieb
predovšetkým v poľnohospodárstve a zachovania účelovosti zariadenia, t. z.
zabezpečovania praktickej výučby študentov a záujmovej odbornej činnosti školy (čl. II
predmetných zmlúv). Zaviazal sa prenechať ho dočasne nájomcovi, aby ho prevádzkoval a
bral z neho úžitky. Preto je podľa názoru súdu potrebné pri právnom posúdení záväzkového
vzťahu medzi účastníkmi založeného predmetnými zmluvami vychádzať z ustanovení zákona
č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov, konkrétne z ustanovení o nájme podniku
na poľnohospodársku výrobu (§§15 až 19 tohto zákona). ...
Podľa § 17 ods. 2 tohto zákona ak nie je v zmluve dohodnuté inak, veci určené na to,
aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom prevádzkovaní podniku spotrebovali
alebo spracovali, a veci určené na odbyt prechádzajú platnosťou zmluvy na nájomcu;
o týchto veciach sa urobí súpis, ktorý sa pripája k zápisnici o odovzdaní podniku do
nájmu...
V zmysle vyššiecitovaného ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona platí, že ak nie je
v zmluve dohodnuté inak, veci určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri
bežnom prevádzkovaní podniku spotrebovali alebo spracovali, a veci určené na odbyt
prechádzajú platnosťou zmluvy na nájomcu. To, čo zmluvné strany, vychádzajúc
z demonštratívneho výpočtu v článku IV bod 4.4 Zmluvy o nájme hnuteľných vecí v spojení
z obsahom znaleckého posudku považovali za nedokončenú výrobu... sú nepochybne veci
určené na to, aby sa počas dohodnutého času nájmu pri bežnom prevádzkovaní podniku
spotrebovali alebo spracovali. Preto za predpokladu, že v zmluve nie je dohodnuté inak, pri
takýchto veciach (tu pri nedokončenej výrobe) platí, že platnosťou zmluvy prechádzajú na
nájomcu. Je pravdou tvrdenie odporcu, že v čl. I bod 1.4 Zmluvy o nájme hnuteľných vecí
zo dňa 16. 5. 2005 je uvedené, že predmet nájmu sa vzťahuje aj na nedokončenú výrobu. Je
pravdou ale aj tvrdenie navrhovateľa, že v čl. IV bod 4.4. tejto zmluvy je uvedená povinnosť
nájomcu uhradiť prenajímateľovi (navrhovateľovi) do 31. 12. 2005 hodnotu nedokončenej
výroby (napr. pracovné vstupy, osivá, hnojivá, chemické prípravky) určenú znaleckým
posudkom vyhotoveným na ťarchu a náklady nájomcu. Preto za takejto situácie treba
konštatovať, že v zmluve označenej ako „zmluva o nájme hnuteľných vecí“ nie je
jednoznačne, presne, určito a zrozumiteľne „dohodnuté inak“, teda žeby tzv „nedokončená
výroba“ mala byť predmetom nájmu (vzhľadom na rozpor medzi článkom I bod 1.4 a čl. IV
bod 4.4), preto platí pravidlo uvedené v § 17 ods. 2 horeuvedeného zákona, a síce že
nedokončená výroba v tomto prípade platnosťou zmluvy prešla na nájomcu (odporcu) a ten
je vzhľadom na svoj záväzok v článku IV bod 4.4 Zmluvy povinný uhradiť navrhovateľovi jej
hodnotu. Odporca fyzicky „nedokončenú výrobu“ prevzal, čo v konaní sám potvrdil.
Povinnosťou odporcu bolo hodnotu nedokončenej výroby zaplatiť...».
Okresný súd k povinnosti sťažovateľky zaplatiť za „zásoby“ uviedol: «Návrhom
uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4.471.364,25 Sk (148.422,10 €) za zásoby navrhovateľ
zdôvodňoval v konaní tým, že jej zaplatenia sa domáha titulom vydania bezdôvodného
obohatenia odporcom. ...
Je nesporné, že prevzatím zásob od navrhovateľa v hodnote 4.471.364,25 Sk
(148.422,10 €) a ich nevrátením odporca získal majetkový prospech. Účastníci sa zhodli na
tom, že na toto prevzatie v čase keď k nemu došlo neexistoval žiaden platný právny titul,
keďže zásoby neboli predmetom kúpnej zmluvy, ktorá sa vzťahovala len na zvieratá, ani
zmluvy o nájme hnuteľných vecí (článok I bod 1.3 tejto Zmluvy). ... Keďže ale žiadna zmluva
uzavretá nebola, pričom odporca ani nepreukázal, žeby v období od 9. 6. 2005, kedy fyzicky
prevzal zásoby do 22. 5. 2006, kedy mu navrhovateľ zaslal dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve
upravujúci kúpu zásob vyvinul akúkoľvek iniciatívu smerujúcu k uzavretiu samostatnej
nájomnej zmluvy, o ktorej tvrdil, že ňou mali byť riešené zásoby, treba súhlasiť
s navrhovateľom, že márnym uplynutím lehoty určenej na prijatie ním vypracovaného
návrhu dodatku ku kúpnej zmluve, ktorý odporca prevzal dňa 23. 5. 2006, čím návrh podľa
§ 43b Občianskeho zákonníka zanikol došlo k bezdôvodnému obohateniu odporcu titulom
majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu. Vzhľadom na povahu
zásob a uplynutý čas od ich prevzatia treba prisvedčiť navrhovateľovi že nie je možné vydať
všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením (§ 458 Občianskeho zákonníka), preto
odporca je povinný vydať peňažnú náhradu vo výške hodnoty prevzatých zásob, ktorá
nebola medzi účastníkmi sporná, t. j. vo výške 4.471.364,25 Sk (po prepočte na menu euro
148.422,10 €). Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že „absolútne neplatným odovzdaním zásob“
došlo k zániku všetkých ostatných zmlúv medzi účastníkmi, keďže boli závislé jedna od
druhej a trvanie ich platnosti bolo vzájomne podmienené platnosťou ostatných zmlúv
uzavretých zmluvnými stranami v súvislosti s nájmom školského majetku, tak s tým nemožno
súhlasiť. Mohlo by tomu tak byť len v prípade, že by ohľadom zásob bola nejaká zmluva
uzavretá a tá by bola neplatnou. Keďže na zásoby žiadna zmluva uzavretá nebola, na čom
sa účastníci zhodli, táto nemôže byť ani neplatná. Neuzavretá zmluva nemôže byť neplatná.
To, že zmluva o nájme hnuteľných vecí vylučovala zásoby z nájmu neznamená automatickú
povinnosť uzavretia inej zmluvy na „zásoby“, preto ani neexistencia zmluvy ohľadom zásob
nemôže spôsobovať neplatnosť ostatných účastníkmi uzavretých zmlúv.»
Okresný súd k ďalšej argumentácii sťažovateľky poukázal na to, že „Pokiaľ ide
o tvrdenie odporcu, že mu proti navrhovateľovi vznikol nárok na refundáciu nájomného
ktoré zaplatil S. za roky 2005 až 2011 spolu 86.262,96 €, čo v konaní uplatnil aj
započítacou námietkou, tak tu súd uvádza, že s týmto názorom odporcu nesúhlasí a teda
započítacia námietka je nedôvodná. Podľa čl. IV bod 4.1 Zmluvy o nájme nehnuteľného
majetku odporcovi totiž nevzniká automatický nárok na refundáciu nájomného ktoré platí S.
V spomínanom článku Zmluvy (bod 4.1 písm. b/) je zakotvené len to, že ak bude odporca
ako nájomca povinný platiť nájomné S., zaväzujú sa zmluvné strany podpísať k zmluve
dodatok, ktorým sa dohodne výška platby za prax, splatnosť a spôsob jej úhrady s tým, že
táto bude recipročná výške úhrady S. Teda nárok na úhradu uvedenej sumy by odporcovi
vznikol len za dvoch predpokladov. 1./ prvým je, že by bol uzavretý predmetný dodatok a 2./
druhým, že by odporca poskytoval prax študentom. Keďže je nesporné, že prvý predpoklad,
t. j. uzavretie dodatku ktorým by sa dohodla výšky platby za prax, splatnosť a spôsob jej
úhrady nebol splnený, otázka, či bola alebo nebola zo strany odporcu poskytovaná prax
študentom je v konečnom dôsledku irelevantná, Pokiaľ ide o otázku poskytovania praxe,
svedok Mgr. K. na pojednávaní vypovedal, že prax študentom neposkytoval odporca, ale
súkromne hospodáriaci roľník S. V., čo potvrdil aj svedok Ing. K., ktorý do roku 2008
pracoval ako riaditeľ odporcu s tým, že mal za to, že skutočnosť, že žiaci pracovali na
majetku a so strojmi p. V. považoval za plnenie dohody o poskytovaní praxe študentov.
Keďže odporcovi vznikla povinnosť platiť S. nájomné a tvrdí, že prax študentom poskytoval,
za predpokladu uzavretia Dodatku k zmluve o nájme nehnuteľných vecí by bolo
povinnosťou navrhovateľa platiť mu za prax študentov úhradu recipročnú výške úhrady S.
Účastníci sa zhodli, že žiaden Dodatok uzavretý nebol. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že
návrh Dodatku mal vypracovať navrhovateľ, keďže on vypracovával aj návrhy ostatných
zmlúv, tak s tým nemožno súhlasiť, keďže v článku IV bod 4.1 písm. b/ Zmluvy o nájme
nehnuteľného majetku žiadna takáto povinnosť pre navrhovateľa ako prenajímateľa
zakotvená nie je. Naopak bolo v záujme odporcu iniciovať uzavretie predmetného Dodatku
k zmluve, pričom odporca nepreukázal, ani netvrdil, že by tak od roku 2005 doposiaľ urobil.
Pri absencii uvedeného dodatku preto navrhovateľ nie je povinný refundovať odporcovi
nájomné, ktoré platí S., započítacia námietka odporcu je preto nedôvodná. Údaj o
recipročnej výške úhrady za prax úhrade S., z ktorého odporca zrejme pri svojej
argumentácii vychádzal je len vopred dohodnutým pravidlom určenia úhrady pre budúci
dodatok, ktorý však uzavretý nebol. Predmetná zmluva nehovorí o automatickej refundácii
úhrady nájomného účtovaného S., ale iba o úhradách navrhovateľa ako prenajímateľa za
prax.“.
Vzhľadom na uvedené, pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych
dôsledkov v danom prípade ide najmä o posúdenie, či ustálenie skutkového deja
a následného právneho posúdenia veci nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľkou
označených práv, ako aj o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú
známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by výklad
príslušných ustanovení právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných
interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané, prípadne ak by
skutkové zistenia všeobecných súdov boli výrazom zjavnej skutkovej svojvôle.
K námietke sťažovateľky, ktorou napádala nesprávnosť skutkového zistenia
o nepreukázaní jej spôsobilosti vrátiť žalobcovi „zásoby“ a z tohto pohľadu aj neunesení
dôkazného bremena viažuceho sa na túto skutočnosť, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka
v tomto smere predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu (prezentovanú už
v konaní pred všeobecnými súdmi), odlišnú od tej, ktorú ustálili všeobecné súdy. Podstata
jej argumentácie v konaní pred ústavným súdom sa v tejto súvislosti orientuje iba na
požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho sťažovateľka v podstate
len konštatuje, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný skutkový záver než
ten, ktorý ustálili všeobecné súdy.
K uvedenému je potrebné uviesť, že skutková argumentácia sťažovateľky je vedená
v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým
(nachádzacím) súdom a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený
prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na
zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, ak by skutkové zistenia boli
výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec zásad spravodlivého procesu. Ak však
skutkový stav bol ustálený výberom z niektorej do úvahy prichádzajúcej skutkovej
alternatívy, ktorá z hodnotených dôkazov racionálne vyplývala, tak na takéto hodnotenie
z ústavnoprávneho hľadiska v zásade nemožno nazerať negatívne. Všeobecné súdy tento
záver odôvodnili najmä spotrebnou povahou „zásob“ a tým, že sťažovateľka nepredložila
dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu „zásob“. Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza také
dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje
v polemike vedenej pred všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným
súdom.
Podľa ústavného súdu nie je v danom prípade priestor na záver, že by sa všeobecné
súdy dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu, pretože záver o neunesení
dôkazného bremena sťažovateľky o jej spôsobilosti vrátiť „zásoby“ je dostatočne
odôvodnený tak v rozsudku okresného súdu, ako aj v rozsudku krajského súdu. Všeobecné
súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu
skutkového deja, a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného vybočenia
zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, nie je v danom prípade priestor.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky, v rámci ktorej namieta, že
všeobecné súdy sa nedostatočne vysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa posúdenia
obsahu zmluvy o nájme hnuteľných vecí, konkrétne vzájomnou rozporuplnosťou článku
I bodu 1.4 a článku IV bodu 4.4., ktorú je potrebné interpretovať na ťarchu žalobcu, a teda
„nedokončenú výrobu“ považovať za predmet zmluvy o nájme hnuteľných vecí.
Z ústavnoprávneho hľadiska nemožno všeobecným súdom nič vytknúť, ak za danej situácie
vyhodnotili vzájomne protirečivé ustanovenia zmluvy ako neurčité zmluvné dojednanie.
Tiež nemožno prijať záver, že sa všeobecné súdy nijakým spôsobom nevysporiadali
s námietkou sťažovateľky za predpokladu, ak je z odôvodnenia rozsudku okresného súdu
zrejmé, že okresný súd vzájomne rozporuplné ustanovenia zmluvy o nájme hnuteľných vecí
vyhodnotil ako neurčité a z toho dôvodu na zistený skutkový stav aplikoval dispozitívne
ustanovenia zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,
poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktoré boli východiskom pre rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky
zaplatiť žalobcovi za „nedokončenú výrobu“. Krajský súd k uvedenému ako alternatívnu
argumentačnú líniu uviedol, že vzhľadom na charakter „nedokončenej výroby“
a skutočnosť, že sťažovateľka „nedokončenú výrobu“ spotrebovala, je zrejmé, že úmyslom
zmluvných strán nemohol byť nájom „nedokončenej výroby“.
Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali aj s argumentáciou
sťažovateľky, v rámci ktorej uvádzala, že započítacia námietka nebola uplatnená dôvodne.
Tak krajský súd, ako aj okresný súd uviedli dostatočné racionálne dôvody, prečo túto
námietku sťažovateľky nepovažovali za dôvodnú. Všeobecné súdy svoje rozhodnutia
založili jednak na tom, že sťažovateľkou uvádzané skutočnosti na preukázanie dôvodnosti
tejto námietky neboli preukázané, a jednak na tom, že predpokladom vzniku práva
sťažovateľky vo vzťahu k žalobcovi bolo uzatvorenie osobitnej dohody, ktorej existenciu
sťažovateľka taktiež nepreukázala.
Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu a rozsudku
okresného súdu uvádza, že tieto rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Všeobecné
súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali so splnením zákonných podmienok na zvolený
postup a rozhodnutia z tohto pohľadu náležite skutkovo a právne odôvodnili. Výklad
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov nevybočil zo štandardov
interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané. Právne názory
formulované všeobecnými súdmi tak nepredstavujú ústavne neprípustný výsledok
interpretácie ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Aj z tohto dôvodu
nemožno hodnotiť aplikáciu zistených právnych noriem na daný skutkový stav ako
svojvoľnú. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so závermi všeobecných súdov nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutí všeobecných súdov. Z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov je zrejmé, že
všeobecné súdy sa náležitým spôsobom vysporiadali aj so všetkými podstatnými
sťažovateľkou nastolenými námietkami.
Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľka síce v sťažnosti
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak
z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovateľka zakladá ťažiskovú časť
argumentácie, je zrejmé, že táto neobsahuje také tvrdenia, prostredníctvom ktorých by
relevantným spôsobom odôvodňovala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a z tohto pohľadu spochybňovala opodstatnenosť
záverov vyslovených v rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľky ústavný súd
poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím,
postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo
slobody namietaným rozhodnutím, resp. postupom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02,
IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh,
ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu v spojení
s rozsudkom okresného súdu na jednej strane a sťažovateľkou označenými právami na
strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy
rozhodli vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale ich
rozhodnutia boli náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,
ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu, je z ústavného
hľadiska akceptovateľný. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní namietaného
rozhodnutia a rovnako tak samotné namietané rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného
súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy,
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by
mohol byť predmetnom posudzovania jeho ústavnosti v konaní vo veci samej.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil porušenie
sťažovateľkou označených práv a sťažnosť z uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu,
rozsudku okresného súdu a na priznanie úhrady trov právneho zastúpenia), ktoré sa vecne
viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľku označených práv, stratilo opodstatnenie, preto
sa nimi ústavný súd už nezaoberal. Rovnako z uvedeného dôvodu stratilo opodstatnenie
zaoberať sa aj návrhom sťažovateľky na nariadenie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013