Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 49/2013
PDF · 120.35 KB
No categories available
I. ÚS 49/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra
sp. zn. 25 Er 470/2003 zo 6. apríla 2011 a namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoE 79/2012 z 29. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. októbra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uznesením
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Er 470/2003 zo 6. apríla 2012
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 79/2012 z 29. júna 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník svoje záväzky
dobrovoľne neuhradil a tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými. Na zabezpečenie úveru
bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník
nesplní svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,
ktorá má povahu exekučného titulu. Dlžník neplnil svoje záväzky v zmluve
predpokladaným spôsobom a v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka uznal dlh formou
notárskej zápisnice. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia,
t. j. exekúciu. Napadnutým rozhodnutím okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím
potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v sťažnosti v obšírnej argumentácii namieta, že postupom
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľka
predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu
rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení a zároveň mal odňať sťažovateľke
možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež
nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili veci, keď chybne
interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka
taktiež tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd mali nariadiť v jej veci ústne
pojednávanie a jeho nariadením jej bolo odňaté právo konať pred súdom.
Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených
práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zrušil
napadnuté rozhodnutie krajského súdu, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie
a určil náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,
ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka napriek
skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj
naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už
ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda
ani s jeho rozhodnutiami o jej predchádzajúcich typovo zhodných alebo obdobných
sťažnostiach.
Keďže ide o sťažnosť v podstate identickú, resp. obdobnú vzhľadom na skutkové
a právne okolnosti s tisíckami sťažností sťažovateľky, ktoré už ústavný súd riešil, ústavný
súd odkazuje sťažovateľku v podrobnostiach napríklad na rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011,
III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a sp. zn. IV. ÚS 446/2011, keď ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky odmietol z dôvodu nedostatku právomoci a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
8. Ústavný súd na základe uvedeného nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorého by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a dospel tak (opätovne) k záveru, že je
potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
9. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady procesnej
hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude ústavnému súdu
podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho
rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže využiť možnosť vyplývajúcu
z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013