Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 50/2013
PDF · 190.28 KB
No categories available
I. ÚS 50/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 13320/2012, Rvp 13334/2012, Rvp 13339/2012, Rvp 13341/2012 a sp. zn. Rvp
13342/2012, zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r.
o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1 Er 2074/2004 z 5. marca 2012,
sp. zn. 1 Er 89/2005 z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 1025/2005 z 12. decembra 2011,
sp. zn. 1 Er 2261/2004 z 9. decembra 2011 a sp. zn. 2 Er 1408/2005 z 11. decembra 2011
a namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 19. júna 2012, sp. zn. 41 CoE 102/2012 z 31. júla 2012,
sp. zn. 41 CoE 103/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 41 CoE 101/2012 z 31. júla 2012
a sp. zn. 43 CoE 169/2012 z 19. júla 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13320/2012,
Rvp 13334/2012, Rvp 13339/2012, Rvp 13341/2012 a sp. zn. Rvp 13342/2012 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13320/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
25. októbra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a uzneseniami
Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 2074/2004
z 5. marca 2012, sp. zn. 1 Er 89/2005 z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 1025/2005
z 12. decembra 2011, sp. zn. 1 Er 2261/2004 z 9. decembra 2011 a sp. zn. 2 Er 1408/2005
z 11. decembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 136/2012 z 19. júna 2012,
sp. zn. 41 CoE 102/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 41 CoE 103/2012 z 31. júla 2012,
sp. zn. 41 CoE 101/2012 z 31. júla 2012 a sp. zn. 43 CoE 169/2012 z 19. júla 2012 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkmi úvery, ktoré boli povinní vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkom
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník nesplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu boli exekučné
konania v ich priebehu zastavené z dôvodu ich neprípustnosti. Krajský súd na odvolanie
sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil napadnuté rozhodnutia
okresného súdu ako vecne správne.
3. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach napadla právne závery okresného súdu
a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec.
3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom jej ako účastníkovi
konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal
náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva. Všeobecné súdy
v napadnutých konaniach porušili podľa sťažovateľky jej základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veciach ústne pojednávanie
napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré takúto povinnosť v prípadoch, ako sú aj
sťažovateľkine, súdom ukladá.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd
exekučný, nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci (revízny postup), a ak právny poriadok upravuje nástroje právnej
kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov (činnosť notára podľa
Notárskeho poriadku), musí ich rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou.
Poukázala predovšetkým na vierohodnosť notárskej listiny a zdôraznila, že všeobecný súd
nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním
výkonu práv vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny, pričom exekučný súd nie je
oprávnený posudzovať vecnú správnosť notárskej listiny a nedisponuje právomocou rušiť či
meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Podľa tvrdení sťažovateľky tým,
že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu
začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo na spravodlivý súdny proces,
čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu.
3.2 Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky porušil označené práva predovšetkým
tým, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a svoje
rozhodnutia založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná, pričom svoje
rozhodnutia formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie práva.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu a veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania. Zároveň navrhla odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí krajského súdu.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,
avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 13320/2012, Rvp 13334/2012, Rvp 13339/2012, Rvp 13341/2012
a sp. zn. Rvp 13342/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu
a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 443/2011).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako v iných obdobných sťažnostiach sťažovateľky doručených
ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
11. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia
tohto rozhodnutia, pozn.) krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky
týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov, spôsobilosti exekučných titulov,
posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí a iné sú v podstate totožné s jej
argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti
rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené
(sp. zn. I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012, I. ÚS 480/2012, I. ÚS 481/2012 a iné), keď
v odôvodnení týchto rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne
akceptovateľný právny názor odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (notárska
zápisnica) je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, resp. na zastavenie
exekučného konania, že tieto súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecné právne
predpisy (zákony) podľa ich obsahu a rozhodli aj v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997), a teda
že rozhodnutia odvolacích súdov nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky,
porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody odmietnutia analogických sťažností sú
sťažovateľke dobre známe, ústavný súd ich v danom prípade nepovažoval za potrebné
duplicitne citovať a sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnené.
12. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá je právne
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nerešpektuje zákon o ústavnom súde,
a napriek viacerým upozorneniam (napr. I. ÚS 283/2012, III. ÚS 328/2012,
III. ÚS 329/2012 a iné) predložila sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti ustanovené
citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite sťažností označila
rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, a zároveň
na úvodnej strane svojich sťažností uvádza ako prílohy „dokumenty podľa textu“,
no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne písomné podklady
nedoručila. Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní
sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013