Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 443/2011
PDF · 126.7 KB
No categories available
III. ÚS 443/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
B., zastúpenej A., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vedené pod sp. zn.
Rvp 2098/2011, sp. zn. Rvp 2109/2011 a sp. zn. Rvp 2112/2011 vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 43/2011 z 28. februára 2011, č. k. 5 CoE/34/2011-48
z 25. marca 2011 a č. k. 5 CoE/39/2011-46 z 25. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 2098/2011, sp. zn. Rvp 2109/2011 a sp. zn. Rvp 2112/2011 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2098/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako oneskorene
podané.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. augusta
2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 43/2011 z 28. februára 2011, č. k. 5 CoE/34/2011-48
z 25. marca 2011 a č. k. 5 CoE/39/2011-46 z 25. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v apríli 2007 až januári 2008 (ďalej len „zmluva“) sťažovateľka poskytla
fyzickým osobám (dlžníkom) úvery v sume od 531,10 € do 663,80 €, ktoré mali vrátiť
v 12 mesačných splátkach.
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.
Z podnetu sťažovateľky bolo začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom
zriadeným zriaďovateľom „S., a. s., B.“ a rozhodcovskými nálezmi boli dlžníci právoplatne
zaviazaní na zaplatenie svojich dlhov.
Na základe uvedených rozhodcovských nálezov boli spísané pred súdnym
exekútorom zápisnice (návrhy) na vykonanie exekúcie a následne začal súdny exekútor na
základe poverení udelených Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“)
exekučné konania.
Okresný súd uzneseniami č. k. 5 Er/2737/2008-20 z 30. júna 2010 (Rvp 2098/2011),
č. k. 5 Er/4/2009-20 z 30. júna 2010 (Rvp 2109/2011) a č. k. 5 Er/207/2008-22 z 30. júna
2010 (Rvp 2112/2011) exekúcie vedené na návrh sťažovateľky zastavil. Na základe
odvolaní sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia okresných
súdov ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a
ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1
Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti
vyčítala všeobecnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k
zahájeniu konania o zastavení exekúcie“. Okresný súd aj krajský súd „svojím rozhodnutím
zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie... a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj
majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností“. V tejto súvislosti ešte okrem iného uviedla, že napadnutými rozhodnutiami
„došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že
súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na
základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným
titulom pod dohľadom súdu“. Súčasne namietala, že na zastavení exekúcií všeobecnými
súdmi nebol daný ani verejný záujem a nie je možné ani zistiť, aký cieľ mal byť súdmi
vydaním týchto uznesení sledovaný.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn.
9 CoE/43/2011 z 28. februára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
5 Er/2737/2008-20 z 30. júna 2010, nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2011 a uznesenie
krajského súdu č. k. 5 CoE/34/2011-48 z 25. marca 2011, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 5 Er/4/2009-20 z 30. júna 2010, ako aj uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 CoE/39/2011 z 25. marca 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
5 Er/2737/2008-20 z 30. júna 2010, nadobudli právoplatnosť 1. júna 2011.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach daných vecí
plynúť najneskôr dňom, ktorým napadnuté uznesenia krajského súdu nadobudli
právoplatnosť, teda 1. júna, resp. 2. júna 2011. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,
Ústavnému súdu boli sťažnosti sťažovateľky proti rozhodnutiam krajského súdu
doručené 16. augusta 2011, pričom na poštovú prepravu boli podané 12. augusta 2011, teda
najmenej 10 dní po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o
ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota stanovená na tento
druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula
skôr, než podala túto sťažnosť, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011