Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 531/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

vo veci sťažnosti Ing. J. Š., N., zastúpeného advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 10. mája 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. J. Š. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 10. mája 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 10. mája 2012 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. Š. trovy právneho zastúpenia

v sume 269, 58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho

právnej zástupkyne advokátky Mgr. Ing. E. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 30. októbra 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. Š., N. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., v časti, v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -267 z 10. mája 2012.

Podľa sťažovateľa bolo konaním krajského súdu porušené jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti rozhodnutiu

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -133 vo veci jeho

žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa o zamietnutí jeho žaloby. Podobne ako okresný súd aj odvolací súd zastával názor,

že mu neprislúcha kontrolovať a spochybňovať rozhodnutie konkurzného súdu

a preskúmavať konkurzné konanie vyhlásené na majetok sťažovateľovej manželky,

v dôsledku ktorého sťažovateľ prišiel o svoj majetok. Súd poukázal tiež na to, že sťažovateľ

nedostatočne vystupoval v záujme ochrany svojho vlastníckeho práva, keďže nepodal

vylučovaciu žalobu v zmysle o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“). Sťažovateľ však

v sťažnosti namieta, že podaním určovacej žaloby sa nedomáhal prieskumu konkurzného

konania a činnosti konkurzného súdu, ale posúdenia platnosti právnych úkonov, v dôsledku

ktorých došlo k strate jeho vlastníckeho práva. K prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam v celosti kúpnou zmluvou došlo podľa sťažovateľa napriek tomu, že

v čase vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľovej manželky neboli tieto už

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

«Napriek skutočnosti, že bolo povinnosťou správcu konkurznej podstaty podať bez

meškania návrh na vyporiadanie zaniknutého BSM namiesto úpadcu, JUDr. J. Š., správca

konkurznej podstaty úpadcu: I., túto zákonnú povinnosť porušil a návrh na vyporiadanie

zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom nepodal.

Tak sa stalo, že Nehnuteľnosti, ktoré sme mali s manželkou v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, v súlade s ust. Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uplynutím lehoty 3

rokov od zániku nášho bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. dňom 16. 07. 2002,

prešli do nášho podielového spoluvlastníctva stým, že veľkosť spoluvlastníckych podielov

bola rovnaká, t. j. každý z nás mal spoluvlastnícky podiel 1/2 k celku...

Asi 3 mesiace po tom, čo nastalo vyporiadanie nášho zaniknutého bezpodielového

spoluvlastníctva zo zákona, JUDr. J. Š., správca konkurznej podstaty, protizákonne uzavrel

Kúpnu zmluvu zo dňa 15. 10. 2002 (ďalej len „Kúpna zmluva“), ktorou mal previesť do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov I. H. a M. H., v tom čase obaja bytom N.,

vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam v 1/1, teda aj spoluvlastnícky podiel 1/2-ica k celku,

ktorý som v tom čase mal vo výlučnom vlastníctve ja, sťažovateľ.»

K argumentu všeobecných súdov o možnosti prehodnotiť činnosť konkurzného súdu

sťažovateľ dodáva:

„Tým, že som ja, sťažovateľ, podal žalobu o určenie vlastníckeho práva

k Nehnuteľnostiam, som sa nedomáhal toho, aby všeobecný súd kontroloval alebo

spochybňoval rozhodnutie konkurzného súdu (Opatrenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -160 zo dňa 25. 09. 2002). Namietal som, že Kúpna zmluva je absolútne

neplatným právnym úkonom, ktorú neplatnosť má skúmať súd ex offo. Pokiaľ došlo k zápisu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na podklade absolútne neplatnej Kúpnej

zmluvy, minimálne v podiele 1/2-ica k celku Nehnuteľností svedčí vlastnícke právo mne ako

v katastri nehnuteľností zapísanému predchádzajúcemu vlastníkovi.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči

každému a môže sa jej dovolať ktokoľvek. Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť

dodatočným schválením a ani nemôže byť konvalidovaná dodatočným odpadnutím dôvodu

neplatnosti.

Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu je, že právny úkon nespôsobuje

právne následky ani v prípade, že na jeho základe bolo kladne rozhodnuté o vklade

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a na právny úkon je nutné hľadieť, ako by

nebol urobený. Takto to skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom

rozhodnutí publikovanom pod číslom: 39/1998 ZSP.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa Ing. J. Š., bytom N., vlastniť majetok a právo na

ochranu vlastníckeho práva podľa , právo na

pokojné užívanie majetku a jeho ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na neodňateľnosť a nezrušiteľnosť

základných práv podľa a právo na súdnu ochranu

podľa boli Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.

-133 zo dňa 11. 01. 2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9

-267 zo dňa 10. 05. 2012 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Rozsudok Okresného súdu Nitra

č. k. -133 zo dňa 11. 01. 2011 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. -267 zo dňa 10. 05. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Nitra na ďalšie

konanie.

Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 269,58 EUR na účet Mgr. Ing. E.

S., advokátky, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr 1377/12 doručeným ústavnému súdu 3. januára 2013, v ktorom predsedníčka

krajského súdu zaujala k sťažnosti takéto stanovisko:

„Podľa , odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva prieskumná činnosť odvolacieho súdu

zahrňujúca hmotnoprávnu aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať

nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež zákonnosť konania,

z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti

napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej

lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen

rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Nitra v úvode uviedol,

že rozhodnutie napáda pre nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne

posúdenie. Z dôvodov odvolania vyplýva, že sa nestotožnil so zisteným skutkovým stavom,

pretože súd prvého stupňa sa nevysporiadal s jeho námietkou o doručení výzvy na podanie

žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia

neuviedol, kedy mu bola výzva doručená. Preto namietol zdôvodnenie rozhodnutia

pri aplikácii § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorého účinky nemohli nastať pre

nedoručenie výzvy na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty.

Odvolací súd prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

) a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ,

potvrdil. Napriek tomu, že ustanovenie odseku 2 citovaného ustanovenia mu umožňovalo

zjednodušenú formu rozhodnutia, podrobne sa zaoberal zisteným skutkovým stavom

a následne jeho právnym posúdením. Námietku sťažovateľa o nedoručení výzvy na podanie

žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty považoval za nedôvodnú, pretože sťažovateľ

musel mať vedomosť o vyhlásení konkurzu a musela mu byť známa vypracovaná správa

o súpise majetku dlžníkom; napriek tomu zostal nečinný. V ďalšej časti podrobne zdôvodnil

rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o konkurze

a vyrovnaní a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 03. 2011

pod č. k. -137, právoplatným dňa 12. 03. 2002, ktorým dal konkurzný súd

súhlas správcovi speňažiť podstatu úpadcu predajom mimo dražby. Z bodu I predmetného

opatrenia je nesporné, že predmetom speňaženia konkurznej podstaty bol nehnuteľný

2

majetok - rodinný dom, súp. č. 54 postavený na parc. č. 208 o výmere 659 m, druh -

2

zastavané plochy a záhrady o výmere 1680 mna parc. č. 210, všetko zapísané na LV č. 488

kat. úz. H. Súčasťou nehnuteľného majetku boli ploty, vonkajšie úpravy a trvalé porasty.

Konkurzný súd vydal 25. 09. 2002 opatrenie pod č. k. -160, ktorým vyslovil

súhlas s tým, aby správca konkurznej podstaty úpadcu predal nehnuteľný majetok úpadcu

priamym predajom priamemu záujemcovi I. H. s manželkou. Kúpna zmluva bola uzatvorená

dňa 14. 10. 2002 a vklad do katastra bol povolený dňa 19. 11. 2002. Správca teda konal

podľa pokynov konkurzného súdu, ktoré všeobecný súd nie je oprávnený preskúmavať.

Podľa nášho názoru závery vyjadrené odvolacím súdom v rozsudku zo dňa

10. 05. 2012 pod č. k. -267 nie sú zjavné neodôvodnené alebo arbitrárne,

a z toho dôvodu z ústavného hľadiska nie sú ani neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Písomné odôvodnenie rozsudku považujeme za správne a spravodlivé,

nemajúce za následok porušenie základného práva sťažovateľa. Skutočnosť, že sa

sťažovateľ nestotožnil s právnym názorom súdu a najmä s obsahom jeho odôvodnenia,

nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia. Súd pri

výklade a aplikácii ust. o konkurze a vyrovnaní nepoprel jeho

účel a význam.

Rozhodnutím odvolacieho senátu Krajského súdu v Nitre z 10. 05. 2012

pod č. k. -267 neboli porušené základné práva sťažovateľa namietané v jeho

sťažnosti. Vzhľadom na to považujeme predmetnú sťažnosť za neopodstatnenú

a navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel.“

Súčasne predsedníčka krajského súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia a

ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s potvrdením rozhodnutia prvostupňového

súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa v rozsudku krajského súdu, keď všeobecné súdy

neposkytli ochranu jeho vlastníckemu právu, ale osobám, ktoré nadobudli jeho majetok

v rozpore s právnym poriadkom.

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že môže

posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

, ).

V odôvodnení rozsudku č. k. -267 krajský súd uviedol tieto argumenty:

„... Osoby, ktoré uplatňujú práva k veciam, ktoré boli zapísané do súpisu, musia súd

alebo správcu podstaty upozorniť na to, že veci nemali byť do podstaty zapísané.

Ak po takomto uplatnení, že sa vec nemala zapísať do podstaty, zostanú pochybnosti, či vec

do podstaty patrí, zapíše sa vec do súpisu s poznámkou o nárokoch uplatnených inými

osobami a súd (konkurzný) uloží tomu, kto tvrdí, že vec do súpisu nemala byť zapísaná, aby

v súdom určenej lehote podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz

(§ 19 Zákona o konkurze a vyrovnaní)...

Odvolací súd len zdôrazňuje, že celé konkurzné konanie uskutočňuje konkurzný súd.

Jeho súčasťou je aj fáza speňažovania podstaty. Speňažovanie podstaty patrí k hlavným

úlohám správcu. Pri speňažovaní správca postupuje relatívne samostatne, jeho činnosť však

podlieha kontrole súdu. V rámci dohľadu môže súd postup správcu pri speňažovaní

usmerňovať pokynmi podľa § 12 v spojení s § 66b Zákona o konkurze a vyrovnaní.

Ak vylučovateľ súdu oznámi a preukáže, že podal žalobu podľa § 19 Zákona o konkurze

a vyrovnaní, súd musí dať správcovi pokyn, aby až do právoplatnosti rozsudku

o vylučovacej žalobe spornú vec nespeňažoval.

Konkurzné konanie, tak ako každé súdne konanie, je autonómne v tom, že postupovať

v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh, môže len súd, na ktorom

konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže

zasahovať žiaden iný súd (s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku), ale ani

ten istý súd v rámci iného konania. Usmerňovať činnosť správcu podstaty môže súd len

v rámci konkrétneho konkurzného konania. Rozhodnutím vydaným v inom súdnom konaní

nie je možné správcovi podstaty ukladať povinnosti, ktorými by sa upravoval jeho postup

v konkurznom konaní...

V prejednávanej veci nebolo sporné, že navrhovateľ spolu s manželkou I. Š. boli

bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. 7675 (pôvodne 488) ako

22

parc. č. 208 o výmere 659 m, parc. č, 210 o výmere 1680 ma domu súp. č. 54 na parc. č.

208 v kat. úz. K. Nesporným tiež je, že rozsudkom OS Nitra, sp. zn. bolo ich

bezpodielové spoluvlastníctvo zrušené, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. 07.

1999 a podľa tvrdenia navrhovateľa k vyporiadaniu BSM po jeho zrušení dohodou, ani

súdnym rozhodnutím nedošlo (, ). Rovnako je nesporným, že na manželku

navrhovateľa ako dlžníka bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 12. 2001,

č. k. -64 vyhlásený konkurz, v rámci ktorého bolo konkurzným súdom dňa 07. 03.

2002, č. k. -137, právoplatným dňa 12. 03. 2002, vydané Opatrenie, ktorým

konkurzný súd dal správcovi súhlas speňažiť podstatu úpadcu predajom mimo dražby v

súlade s § 27 ods. 1 a ods. 10 písm. d) Zákona o konkurze a vyrovnaní ako veci, práva a iné

majetkové hodnoty samostatne. Správcovi uložil povinnosť speňažovať podstatu za

dodržania podmienok (uvedených pod bodom I. až V. Opatrenia) predaja mimo dražby tak,

ako ho navrhol správca a ako bol schválený plán speňaženia v zmysle § 10 ods. 2 Zákona o

konkurze a vyrovnaní na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 07. 03. 2002. Z bodu 1.

predmetného Opatrenia je nesporné, že predmetom speňažovania konkurznej podstaty je

2

nehnuteľný majetok - rodinný dom súp. č. 54, postavený na parc. č. 208 o výmere 659 m,

2

druh zastavané plochy a záhrady o výmere 1680 mna parc. č. 210. zapísané všetko v LV č.

488, kat. úz. H. Súčasťou nehnuteľného majetku sú ploty, vonkajšie úpravy a trvalé porasty,

všetko podrobne špecifikované v znaleckom posudku č. 23/2002 zo dňa 03. 03. 2002.

Konkurzný súd dňa 25. 09. 2002 vydal Opatrenie pod č. k. -160, ktorým vyslovil

súhlas s tým, aby správca konkurznej podstaty JUDr. J. Š. predal predmetný nehnuteľný

majetok úpadcu priamym predajom za splnenia podmienok: 1/ priamemu záujemcovi I. H. s

manželkou, bytom N. za cenu 900.000 Sk, ktorá úhrada kúpnej ceny bude pri podpise

kúpnej zmluvy, čo sa aj stalo dňa 14. 10. 2002. kedy bola uzavretá kúpna zmluva, vklad

ktorej bol povolený Správou katastra N. dňa 19. 11. 2002 pod V 6457/02.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k právnemu záveru, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Je tomu tak preto, že usmerňovať činnosť

správcu podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania. V danom prípade

konkurzný súd Krajský súd v Bratislave rozhodoval v konaní vedenom pod

sp. zn. a tento súd ako súd oprávnený usmerňovať činnosť správcu podstaty

svojim opatrením zo dňa 25. 09. 2002, č. k. -160, právoplatným dňa 02. 10.

2002, vyslovil súhlas s priamym predajom. V zmysle tohto opatrenia správca konkurznej

podstaty konal, a preto je správny právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že

súdu prvého stupňa, ani inému súdu mimo konania o opravnom prostriedku neprislúcha

právomoc kontrolovať a spochybňovať rozhodnutie konkurzného súdu.

Výhrady navrhovateľa uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa nezisťoval, kedy

a ako bol navrhovateľ vyzvaný na podanie žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,

odvolací súd len uvádza, že o svoj majetok má dbať každý sám. Navrhovateľ mal vedomosť

o tom, že je vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - jeho manželky a možno oprávnene

predpokladať, že mu rovnako musela byť známa písomná správa vypracovaná dlžníkom

(jeho manželkou) na žiadosť vtom čase konkurzným súdom ustanoveného, predbežného

správcu zo dňa 03. 10. 2001 o majetkových a vecných predpokladoch pre vyhlásenie

konkurzu (č. 1. 52 a 53 pripojeného spisu KS v Bratislave, sp. zn. ). Ešte pred

vyhlásením konkurzu musel mať navrhovateľ vedomosť o tom, že do majetkovej podstaty

bola zaradená jediná položka a to predmetná nehnuteľnosť. Ak mal za to, že celá vec

nepatrí do majetkovej podstaty, mal upozorniť súd alebo správcu na to, že predmetná vec

v 1/2-ici nemá byť do podstaty zapísaná. Predmetná vec by sa následne (ak by po tomto

uplatnení zostali pochybnosti, či vec do podstaty patrí) zapísala do súpisu s poznámkou

o nárokoch uplatnených inými osobami a súd (konkurzný) by navrhovateľovi uložil, aby

v súdom určenej lehote podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz

(§ 19 Zákona o konkurze a vyrovnaní). Pretože navrhovateľ bol nečinný, založila sa tým

domnienka, že vec bola do súpisu zahrnutá oprávnene a to znamená, že s takou vecou sa

mohlo bez ohľadu na to, či skutočne patrila úpadcovi v konkurze nakladať tak, ako keby

patrila do podstaty, teda mohla byť predmetom speňaženia. Ak navrhovateľ konkurznému

súdu, ani správcovi konkurznej podstaty neoznámil, že predmetná vec nepatrí v celosti

do konkurznej podstaty, majúc za to, že je jej vlastníkom v 1/2-ici, potom jeho výhrady

o tom, že nebol upozornený konkurzným súdom považuje odvolací súd za bezpredmetné.

Odvolací súd nepovažuje za dôvodné tvrdenia navrhovateľa o nedostatočnom

dokazovaní vykonanom prvostupňovým súdom, keď nevypočul správcu konkurznej podstaty.

Výsluch správcu konkurznej podstaty ani odvolací súd nepovažuje za dôkaz, ktorý by mohol

mať vplyv na rozhodnutie v súdenej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené, nebolo potrebné

vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom odporcov na preukázanie ich dobromyseľnosti

pri nadobudnutí nehnuteľnosti, a to preto, že túto nadobudli zákonným spôsobom, z čoho sa

odvodzuje aj ich dobromyseľnosť pri jej nadobudnutí.

Na podporu správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolací súd ešte uvádza, že

z ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní jednoznačne vyplýva, akým

spôsobom a proti komu si možno uplatňovať, že sa vec nemala do súpisu zaradiť. Vylúčenie

veci zo súpisu je možné len v konkurznom konaní a voči správcovi. V danom prípade

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 01. 2004, č. k. -262,

právoplatne dňom 28. 02. 2004, zrušil konkurz na majetok I., N. a zároveň zbavil funkcie

správcu konkurznej podstaty...“

Ako z uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, krajský súd sa v podstatnej

časti odôvodnenia zaoberal otázkami konkurzného konania. Predmetom konania

na všeobecných súdoch bola žaloba o určenie vlastníckeho práva, ktorá mala byť

prostriedkom na odstránenie neistého právneho postavenia sťažovateľa. Sťažovateľ

očakával, že v rámci konania o tejto žalobe bude posúdená platnosť právneho úkonu,

ktorým bolo prevedené jeho vlastnícke právo na iné subjekty, na základe ktorého by sa

mohol domáhať nápravy protiprávneho stavu.

Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje žalobcovu

neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Ak je existujúci právny

režim založený zmluvou o prevode vlastníckeho práva, je potom esenciálnou prejudiciálnou

otázkou určenie platnosti či neplatnosti zmluvy, a tým aj právneho vzťahu z nej

vyplývajúceho. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá

existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten-ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie

je, a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné odstrániť navrhovaným

výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav

objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho

právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. V prípade

spornosti v tých právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam, o ktorých sa vedie príslušná

evidencia (kataster nehnuteľností), je určovacia žaloba spravidla prípustná.

Na posúdenie prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku nebolo relevantné to, čo za významné považovali všeobecné súdy – teda

určenie, či môžu alebo nemôžu vykonávať prieskum a prehodnocovať konanie konkurzného

súdu, ani konštatovanie, že sťažovateľ účinne nevystupoval v záujme ochrany svojho

vlastníckeho práva, keď nevyužil možnosť podania vylučovacej žaloby, ale skúmanie

naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe a po jeho konštatovaní vyriešenie

predbežnej otázky platnosti či neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k spochybneniu,

resp. k strate vlastníckeho práva. Vyriešenie otázky platnosti zmluvy o prevode

nehnuteľností bolo predpokladom rozhodnutia o žalobe a súd ju mal vyriešiť bez ohľadu

na to, či z tohto zistenia vyplynú pre účastníkov nejaké iné záväzky.

K otázke interpretácie ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní,

ktorou sa okresný súd aj krajský súd zaoberali vo svojich rozhodnutiach, ústavný súd

dodáva, že právna domnienka, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva, iba ak ten,

kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti

správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola

zapísaná do súpisu, a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto

osobe uznesenie nebolo vydané, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú,

pričom nie je významné, z akého dôvodu takto konkurzný súd nepostupoval.

V zmysle tohto výkladu ak vlastník nebol vyzvaný konkurzným súdom na podanie

vylučovacej žaloby v určenej lehote, nemohla nastať nevyvrátiteľná právna domnienka, že

tento majetok bol zaradený do súpisu podstaty oprávnene. Platnosť speňaženia

nehnuteľností ich predajom preto nebolo možné vyvodzovať z uvedeného ustanovenia.

Podobne napr. rozhodol Najvyšší súdu Slovenskej republiky v konaní

sp. zn. , keď interpretoval citované ustanovenie zákona o konkurze

a vyrovnaní takto: «Podľa dovolacieho súdu zo zmyslu a z obsahu v normatívnom texte

ustanovenia o konkurze a vyrovnaní použitých slov

a nimi utváraných viet („Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť,

aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz.

V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá

oprávnene“) možno vyvodiť, že domnienka ustanovená v predmetnom ustanovení je

aplikovateľná len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe (tomu,

kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie vylučovacej žaloby

a poučí ju, že vec (majetok) bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania

žaloby. Ak vo vzťahu k takejto tretej osobe uznesenie nebolo vydané, nenastávajú právne

dôsledky podľa uvedeného ustanovenia.»

Ak konkurzný súd oprávnenej osobe neuložil, aby v lehote určenej súdom podala

vylučovaciu žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz, a nepoučil ju o tom, že

vec bola zapísaná do súpisu, a o právnych následkoch nepodania žaloby, nemohla nastať

domnienka ustanovená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Speňaženie

je možno preto považovať za platné, len ak neexistujú okolnosti spochybňujúce zaradenie

veci do súpisu. V prípade nedodržania zákonného postupu je teda na mieste posúdenie

platnosti kúpnej zmluvy, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil majetok

vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu.

Ústavný súd nad rámec už uvedeného k námietke, že rozhodnutia v konkurznom

konaní môže preskúmavať len konkurzný súd, uvádza, že túto námietku nepovažuje

za opodstatnenú. V rozhodnutí sp. zn. napr. ústavný súd odkazuje

na komentár k (Števček/Ficová a kol.: Občiansky súdny

poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck 2009, s. 424 – 425), podľa ktorého „skutočnosť, že

výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány, sa však nemôže vykladať tak,

že by sa iný subjekt než účastník právoplatne rozhodnutého konania nemohol domáhať

svojho nároku, ktorý sa nejakým spôsobom dotýka už právoplatne rozhodnutej veci.

Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný, len pokiaľ ide o otázku,

ako bolo rozhodnuté medzi účastníkmi konania. Ak prejednávaná vec skutkovo a právne

súvisí s vecou, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá medzi účastníkmi konania, nemôže si

súd predbežne posúdiť takto rozhodnutú vec inak, pretože výrok tohto právoplatného

rozsudku je preň záväzný. Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania

právoplatne skončeného a rozhodnutého (a nejde pritom o subjekt, na ktorý je zákonom

rozšírená subjektívna hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť

aj inak, teda výrok právoplatného rozsudku v tomto prípade záväzný nebude.“.

Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať aj (alebo predovšetkým) na jeden

závažný aspekt, ktorý zohráva pri právnom posúdení predmetnej veci významnú úlohu. Ide

o aplikáciu § 26 zákona o konkurze a vyrovnaní s nadpisom „Bezpodielové spoluvlastníctvo

manželov“. Ústavný súd na tomto mieste pripomenie iba znenie jeho odseku 3 písm. c),

podľa ktorého ak k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo

pred vyhlásením konkurzu a ak sa ešte nezačalo konanie o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, je správca povinný bez meškania podať návrh na toto

vyporiadanie. Toto ustanovenie, ktoré je nepochybne vo vzťahu k § 19 zákona o konkurze

a vyrovnaní lex specialis a ako také má pri aplikácii právnej úpravy prednosť, presne

zodpovedá skutkovému stavu sťažovateľa v rozhodnom čase, s ktorým sa stotožnil aj

okresný súd. Napokon na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil aj vo svojom odvolaní.

Napriek tomu obidva konajúce súdy sa posúdeniu tejto otázky vyhli a jednostranne

zdôrazňovali povinnosť sťažovateľa podať vylučovaciu žalobu, resp. celkovo vytýkali

sťažovateľovi nedostatočnú starostlivosť o svoje práva.

Po posúdení argumentácie, na základe ktorej krajský súd potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd

konštatuje, že krajský súd neposkytol sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práva, a dospel

k záveru, že uznesením krajského súdu č. k. -267 z 10. mája 2012 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru (bod 1 výroku).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie krajského súdu

č. k. -267 z 10. mája 2012. Podľa ak ústavný súd vyhovie

sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa a zruší také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd dospel k záveru, že čo sa týka

zisteného porušenia základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, bude na dosiahnutie nápravy vo veci nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc

podľa , a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu (bod 2 výroku).

Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením

advokátkou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) predstavujú sumu 2 x 127,16 €, k tomu tiež

2 x režijný paušál 7,63 €. Keďže právna zástupkyňa požiadala o priznanie sumy 269,58 €,

bola jej priznaná úhrada v tejto výške (bod 3 výroku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013