Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 113/2013
PDF · 220.29 KB
No categories available
II. ÚS 113/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 9106/2012 a sp. zn. Rvp 9211/2012 vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 2 CoE/87/2012 z 27. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er/102/2007 zo 6. februára 2012, postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE/61/2012 z 11. júna 2012 v spojení s postupom
a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 26 Er/513/2005 z 22. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9106/2012 a
sp. zn. Rvp 9211/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. júna 2012
(sp. zn. Rvp 9106/2012) a 2. júla 2012 (sp. zn. Rvp 9211/2012) doručené sťažnosti
obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie čl.
12 ods. 2 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a porušenie čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 CoE/87/2012 z 27. marca 2012 v spojení s postupom a uznesením
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 59 Er/102/2007 zo 6. februára
2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 16 CoE/61/2012 z 11. júna 2012 v
spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 26 Er/513/2005 z 22. marca 2012.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Avšak dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov a ich pohľadávky voči sťažovateľke
sa stali splatnými.
3. V prípade sťažnosti sťažovateľky vedenej pod sp. zn. Rvp 9106/2012 podmienky
dojednané v úverovej zmluve obsahovali aj rozhodcovskú doložku, a preto sťažovateľka
iniciovala rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným zriaďovateľom S. r., a. s., B.. Rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 4235/06 z 2.
októbra 2006 bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe
poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd ex offo uznesením sp. zn. 59 Er/102/2007 zo
6. februára 2012 rozhodol o zastavení prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na
odvolanie sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím sp. zn. 2 CoE/87/2012 z 27. marca
2012 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Zákonodarca
priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania
zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských
rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax
je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov
pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného
zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj
materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť... rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.
V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje
a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného
titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše
„odvolací súd konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1 OSP, čím porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol
podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.
4. V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 9211/2012 sťažovateľka uvádza, že
na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dohodnuté zabezpečenie „jej
splnenia a to prostredníctvom inštitútu notárskej zápisnice“, ktorá má povahu exekučného
titulu. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený
výkon, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím rozhodnutím
sp. zn. 26 Er 513/2005 z 22. marca 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil okresným
súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.
Sťažovateľka v tejto sťažnosti poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú
interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že
„Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom
garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou
(takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu
zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej
listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke
formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
5. V oboch sťažnostiach sťažovateľka vo svojej argumentácii atakovala právne
závery v rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, za súbežného
porušenia viacerých procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol
nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, (pozn. vo veci sp. zn. Rvp 9106/2012) c) svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie, e) svoje rozhodnutie formuloval
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie
a interpretácie práva...“.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a porušenie čl. 14
dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského
súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie
konanie okresnému súdu a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
7. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 9106/2012 a sp. zn. Rvp 9211/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
III.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
16. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
18. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcií boli porušené
jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd a krajský súd vydali svoje
rozhodnutia na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne zistili skutkový stav bez aplikácie
relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutia dostatočne
neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu malo dôjsť k ohrozeniu
existujúcich pohľadávok sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady výkonu exekúcií
zvoleným súdnym exekútorom a v konaní mala mať sťažovateľka výrazné nevýhodné
postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.
A. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu
19. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).
20. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).
21. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu
22. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú
v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil
ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných
veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
Ústavný súd preto pri odôvodnení rozhodnutia o namietanom porušení základných práv
sťažovateľky v tejto časti postupoval rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn.
23. Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval
za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností
sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012, I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných
sťažností sťažovateľky, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení
v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice z rôznych
dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
24. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2013