Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 127/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. -66

z 2. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -94

zo 16. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2012 doručená sťažnosť Mgr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v a (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C

27/2010-66 z 2. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -94 zo 16. mája 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Dňa 26. 5. 2008... podala moja klientka Mgr. I. K. na OS Piešťany žalobu voči SR

zast. MS SR o náhradu škody 500.000 spôsobenej nesprávnymi postupmi súdov.

Okresný súd v Piešťanoch pod č. k. žalobu mojej klientky zamietol

z dôvodu premlčania uplatneného nároku...

Po podaní odvolania KS Trnava pod č. k. skonštatoval, že žaloba

bola podaná včas, rozhodnutie súdu I. stupňa však potvrdil z toho dôvodu, že moja klientka

nepreukázala príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a postupmi súdov v konaniach

OS Trnava a a OS Piešťany a ...

NS SR ako súd dovolací dovolanie mojej klientky odmietol...

OS Trnava a OS Piešťany vo vyššie cit. konaniach sústavne porušovali čl. 20 a 21

SR, v dôsledku čoho došlo aj k spôsobenej majetkovej ujme vyčíslenej sumou

500.000 Sk...

Navrhujem, aby si ÚS SR zadovážil spisy OS Trnava a a OS

Piešťany a a rozsudky súdov I. a II. stupňa v konaní OS Piešťany

v celom rozsahu zrušil ako vecne nesprávne, odporujúce a 21 SR

a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie...

Súčasne navrhujem, aby ÚS SR priznal mojej klientke primerané finančné

zadosťučinenie a náhradu trov tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

zaručených v a rozsudkom okresného súdu č. k. -66

z 2. augusta 2011, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na náhradu škody, a rozsudkom

krajského súdu č. k. -94 zo 16. mája 2012, ktorým rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľky. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na

návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv ( a ), ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie sťažnosti.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

č. k. -66 z 2. augusta 2011

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. -66 z 2. augusta 2011,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity vyplývajúceho z .

Podľa a dohovoru sa môže každý domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má

právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľka v prípade presvedčenia o nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu

mala k dispozícii podanie odvolania proti nemu, čo aj využila. O odvolaní rozhodoval

krajský súd, v právomoci ktorého bolo prípadné zistenie porušenia práv sťažovateľky.

Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia nedostatkov v rozhodnutí okresného

súdu poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, avšak krajský súd porušenie zákona

v rozsudku okresného súdu nezistil, preto rozsudkom č. k. -94 zo 16. mája

2012 rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil.

Vychádzajúc z citovaného bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

č. k. -94 zo 16. mája 2012

Ak nie sú splnené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo

slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi ().

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým

do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -94 zo 16. mája 2012 tak, že potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

«... Z obsahu pripojených spisov mal súd preukázané, že navrhovateľka sa návrhom

doručeným na OS Trnava 19. 7. 1988 domáhala vypratania nehnuteľností A. P., ktorý spor

bol pôvodne vedený pod sp. zn. . Okresný súd v Trnave č. k. -45 zo

dna 23. 05. 1989 rozhodol o návrhu navrhovateľky na vypratanie nehnuteľností A. P. tak, že

jej návrhu vyhovel v celom rozsahu a zamietol protinávrh A. P. na určenie neplatnosti

darovacej zmluvy. ... Po podaní odvolania A. P. KS v Bratislave predmetný rozsudok zrušil

uznesením č. k. -73 zo dňa 10. 10. 1989 a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Následne okresný súd uznesením č. k. -183 zo dňa 14. 02. 1991

(právoplatné dňa 07. 03. 1991 ) vylúčil právnu vec navrhovateľky z konania vedeného pod

sp. zn. na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. dňa

20. 02. 1991. Pod sp. zn. bol ďalej vedený návrh A. P. na vyslovenie

neplatnosti darovacej zmluvy. OS v Trnave uznesením č. k. -12 zo dňa

17. 10. 1991 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vo veci

vedenej na OS Trnava pod sp. zn. o vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy.

Po právoplatnosti rozsudku v konaní sp. zn. KS v Trnave uznesením č. k.

-158 zo dňa 31. 03. 2006 prerušil konanie sp. zn. do

právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. (pôvodne OS v Trnave zamietol návrh

na prerušenie konania). OS v Trnave rozsudkom č. k. -239 zo dňa 26. 05.

2008 rozhodol o návrhu navrhovateľky a uložil povinnosť A. P. vypratať nehnuteľnosť.

Predmetný rozsudok je právoplatný.

KS v Bratislave rozsudok OS Trnava č. k. -216 zo dňa 02. 12. 1991

zrušil uznesením č. k. -294 zo dňa 30. 11. 1992 a vrátil súdu prvého stupňa.

Následne Okresný súd Trnava č. k. -560 zo dňa 25. 09. 1996 zamietol žalobu A.

P. o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. KS v Bratislave rozhodujúc o odvolaní A. P.

rozsudkom č. k. -652 zo dňa 20. 01. 2000 (právoplatný 18. 5. 2000) potvrdil

rozsudok prvého stupňa, ktorý nadobudol následne právoplatnosť dňa 18. 05. 2000.

A. P. sa návrhom doručeným na OS Trnava 26. 01. 2000 domáhal voči odporkyni

Mgr. I. K. vrátenia daru, nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa domáhala Mgr. I. K. OS

Trnava rozsudkom č. k. -302 (neskôr číslo 315) zo dňa 25. 11. 2005 jeho návrh

zamietol a KS v Trnave rozhodujúc o odvolaní A. P. rozsudkom č. k. -441

(neskôr pod 446) zo dňa 05. 12. 2007 rozsudok prvého stupňa potvrdil. Predmetný rozsudok

nadobudol právoplatnosť 6. 3. 2008 v spojení s rozsudkom KS v Trnave -446

(pôvodne 441). Toto konanie bolo vedené pôvodne pod sp. zn. , neskôr pod sp.

zn.: .

Z obsahu listín spisu OS Piešťany – (pôvodne vedené pod sp. zn.

) mal súd preukázané, že navrhovateľka Mgr. I. K. sa domáhala návrhom

doručeným súdu 02. 01. 2001 proti odporcovi A. P. úhrady za užívanie nehnuteľností. OS

Piešťany uznesením zo dňa 24. 09. 2001 prerušil konanie až do právoplatného skončenia

veci vedenej na OS Piešťany pod sp. zn. , ktoré uznesenie bolo potvrdené

uznesením KS v Trnave č. k. zo dňa 15. 11. 2001. KS v Trnave uznesením č. k.

zo dňa 14. 12. 2001 zmenil uznesenie OS Piešťany č. k. z 23. 7. 2001

(OS zamietol návrh A. P. zakázať navrhovateľke nakladať s nehnuteľnosťami) tak, že Mgr.

I. K. zakázal disponovať so spornými nehnuteľnosťami. ...

Prvostupňový súd správne uzavrel, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom je osobitným prípadom zodpovednosti za škodu, a je

objektívnou zodpovednosťou. Právna teória určila všeobecné kritériá, ktorých súčasné

splnenie je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu: 1./ nesprávny

úradný postup, 2./ škoda a 3./ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou, bez ohľadu na zavinenie. Právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom bola obsiahnutá v účinnom do 30. 6.

2004, ktorý bol súčinnosťou od 1. 7. 2004 nahradený novým

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. ...

Navrhovateľka sa v návrhu odvolávala na nesprávny úradný postup vzniknutý

prvýkrát pred rokom 2004, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok OS Trnava č. k.

-45 zo dňa 23. 05. 1989, preto bolo dôvodné, ak súd prvého stupňa jej nárok

posudzoval v zmysle účinného do 30. 6. 2004 vychádzajúc z

ods. 2 Navrhovateľka však jasne časovo ohraničila aj to, dokedy

trval nesprávny úradný postup napadnutých súdov, a to až do 6. 3. 2008, kedy bolo

právoplatne skončené konanie Okresného súdu Piešťany sp. zn. . Preto je

potrebné, aby bol nárok navrhovateľky posúdený aj podľa

účinného od 1. 7. 2004.

S vyššie uvedeným súvisí aj otázka posúdenia premlčania, ktorú prvostupňový súd

neriešil správne, keď skonštatoval, že za prvotný nesprávny úradný postup je potrebné určiť

zrušenie rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. -45 zo dňa 23. 05. 1989

Krajským sudom v Bratislave, ktorý zrušujúci rozsudok bol doručený zástupkyni

navrhovateľky dňa 09. 06. 1989, vychádzajúc z tejto zistenej skutočnosti a odporcom

uplatnenej námietky premlčania v zmysle mal súd prvého stupňa za

to, že právo navrhovateľky na náhradu škody sa premlčalo podľa za tri

roky od času doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Trnave, t. j. k premlčaniu

došlo v roku 1992, pritom navrhovateľka návrh proti odporcovi z titulu náhrady škody

podala na súde 26. 05. 2008. V tomto smere treba dať podľa odvolacieho súdu za pravdu

navrhovateľke, ktorá poukázala na to, že nesprávny úradný postup napadnutých súdov trval

až do 6. 3. 2008, kedy bolo právoplatne skončené konanie Okresného súdu Piešťany sp. zn.

, preto ak bola žaloba na súde podaná 26. 5. 2008, bola podaná včas... Bolo

preto dôvodným zaoberať sa otázkou danosti zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. ...

Základnou otázkou zostáva, čo v konaní súdu ako štátneho orgánu možno považovať

za nesprávny úradný postup. Zohľadniac vyššie uvedené vymedzenie tohto pojmu,

o nesprávny úradný postup súdu ide vtedy, ak súd postupuje v rozpore s platnými právnymi

predpismi upravujúcimi jeho konanie, pričom za základný predpis upravujúci konanie súdu

možno považovať (). Už v základných

ustanoveniach ( až ) zákonodarca vymedzuje základné princípy občianskeho

súdneho konania, ktorého účelom ma byť zabezpečenie spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1), pričom v konám postupuje súd v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná ().

garantované právo účastníka na spravodlivé konanie v sebe okrem iného zahŕňa aj právo

na konanie bez zbytočných prieťahov. V tomto prípade Ústavný súd SR takéto prieťahy

konštatoval v dvoch svojich rozhodnutiach: nálezom č. -29 zo dňa

25. 02. 2004 konštatoval, že bolo porušené právo sťažovateľky Mgr. I. K. na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov postupom OS Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17

C/39/91, nálezom č. -23 zo dňa 23. 09. 2004 konštatoval, že bolo porušené

právo sťažovateľky Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom OS

Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. . Preto ak v konaní súdu boli konštatované

zbytočné prieťahy, takéto konanie je zároveň aj v rozpore s vyššie uvedenými základnými

zásadami občianskeho súdneho konania podľa a , a preto sa jedná o

nesprávny úradný postup súdu.

Odvolací súd sa však nestotožňuje s právnym názorom navrhovateľky, ktorá videla

nesprávny úradný postup súdov prvého aj druhého stupňa v konaní OS Piešťany PN-

v tom, že hoci išlo o uplatňovanie premlčaného nároku, až v roku 2008 bol

z tohto dôvodu návrh právoplatne zamietnutý a v rámci konania bolo navrhovateľke

predbežným opatrením zakázané disponovať s jej vlastníckym právom k nehnuteľnostiam,

čím bolo úplne nedôvodné porušené jej právo na majetok, pričom nesprávny úradný postup

podľa navrhovateľky vznikol prvýkrát, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok OS

Trnava č. k. -45 zo dňa 23. 05. 1989.

Predmetné konania prebiehali v súlade s príslušnými ustanoveniami , súdy

konali v rámci zákonom danej právomoci, skutočnosť, že odvolací súd prípadne zrušil

rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno samo o sebe považovať za nesprávny úradný

postup, a to ani vtedy, keď podľa navrhovateľky nebol daný dôvod na takéto zrušenie.

Rovnako predbežné opatrenia, ktoré neprejudikujú výsledok sporu, boli nariadené

v neprospech navrhovateľky v súvislosti s prebiehajúcimi konaniami, v čase ich nariadenia

súdy považovali za splnené zákonné podmienky pre ich nariadenie, na čom nič nemení

skutočnosť, že v konečnom rozhodnutí bolo rozhodnuté v prospech navrhovateľky.

Základným účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava vzťahov medzi účastníkmi na

čas do právoplatného skončenia veci (prípadne na čas, dokedy nepominú dôvody na jeho

nariadenie), preto môže byť dôvodné, aby počas prebiehajúceho súdneho konania boli na

čas obmedzené vlastnícke práva účastníka konania, i keď v konečnom rozhodnutí môže byť

tento účastník úspešný.

Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd dospel k záveru, že za

nesprávny úradný postup súdov v napadnutých konaniach možno považovať len to, že

v týchto konaniach boli konštatované zbytočné prieťahy. ...

Navrhovateľka uplatnenú náhradu majetkovej škody vo výške 500.000,- Sk, t. j.

16.596,96 Eur vyčíslila odhadom vychádzajúc z toho, že nemohla nehnuteľnosť užívať,

bývať v nej, či predať ju, pokiaľ by počítala len po 2.000,- Sk mesačne za nájom, ako to

žiadala v konaní na OS Piešťany pod sp. zn. , bolo by to viac ako 500.000,- Sk.

...

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý

skonštatoval, že navrhovateľka samotnú výšku škody presne nešpecifikovala po položkách,

z akých súm pozostáva, uvádzala nie konkrétnu ale len fiktívnu škodu 500.000 Sk, ktorej

vznik reálne ani nepreukázala. Škodu charakterizovala ako: škodu na zdraví za dlhé cca

20 ročné spory s A. P., škodu pre nemožnosť brania si úrody zo svojej záhrady, škodu pre

nemožnosť vstupu a užívania resp. scudzenia vlastnej nehnuteľnosti, škodu spôsobenú

neplatením žiadnej sumy mesačne A. P. za užívanie jej nehnuteľnosti. Súd prihliadal na to,

že škodou sa rozumie nielen majetková ujma vzniknúca poškodenému ale aj to, že je

vyjadriteľná v peniazoch. Súd mal z obsahu pripojených spisov preukázané, že

navrhovateľka sa na súde samostatným návrhom domáhala proti A. P. a jeho manželke

Beate zaplatenia za užívanie jéj nehnuteľnosti (sp. zn. , pôvodne pod sp. zn. 11

C 1/2001), pričom súd rozsudkom č. k. -209 zo dňa 24. 06. 2010 jej návrhu

vyhovel, uložil povinnosť A. P. zaplatiť jej za obdobie od 01. 01. 1998 do 30. 05. 2002

nedoplatok 3.514,57 Eur a za obdobie od 31. 05. 2002 do 24. 06. 2010 A. P. a jeho

manželke nedoplatok v sume 6.428,48 eur. Predmetný rozsudok nie je doposiaľ

právoplatný, lebo sa A. P. voči nemu odvolal. OS v Trnave rozsudkom č. k.

239 zo dňa 26. 05. 2008 na návrh navrhovateľky uložil povinnosť A. P. vypratať

nehnuteľnosť, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. 03. 2009.

Navrhovateľka, na ktorej ako poškodenej spočívalo dôkazné bremeno, toto neuniesla,

keď žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala, že jej vznikla tvrdená majetková škoda

teda nastalo zmenšenie jej majetku či ujma, tým, že jej vznikla škoda na zdraví a aká, že jej

vznikla ušlý zisk na úžitkoch zo záhrady, z akých plodín a aká, že jej vznikla škoda z titulu

neužívania nehnuteľností a aká. ...

V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a škodou odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

(publikovaný pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je

priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)

predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti

(kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych

súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a Škodou vzťah príčiny a

následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva,

zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá

príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce Časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny

a následku (porovnaj R 21/1992). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí

pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená),

pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.

Navrhovateľka v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že

medzi tvrdenou škodou (ktorú tiež nepreukázala) a nesprávnym úradným postupom súdov

spočívajúcim v nekonaní bez zbytočných prieťahov, existuje akákoľvek príčinná súvislosť. ...

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že nemajetková ujma, ktorá bola

navrhovateľke spôsobená v dôsledku prieťahov v napadnutých súdnych konaniach, jej bola

priznaná už citovanými nálezmi Ústavného súdu SR č. -29 zo dňa

25. 02. 2004 a č. -23 zo dňa 23. 09. 2004, ktorými jej bolo priznané

primerané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 170.000,- Sk.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka nepreukázala vznik škody a ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, nebolo možné jej žalobe priznať

úspech, tak ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa, vo veci samej ako vo výroku vecne správny, s použitím ust. potvrdil.»

Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli

nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na

súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok nie je svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný

súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na

každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného

súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila (a v dôsledku

toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013