Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 127/2013
PDF · 229.86 KB
No categories available
II. ÚS 127/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 21 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 12 C 27/2010-66
z 2. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 312/2011-94
zo 16. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2012 doručená sťažnosť Mgr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 21 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C
27/2010-66 z 2. augusta 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Dňa 26. 5. 2008... podala moja klientka Mgr. I. K. na OS Piešťany žalobu voči SR
zast. MS SR o náhradu škody 500.000 spôsobenej nesprávnymi postupmi súdov.
Okresný súd v Piešťanoch pod č. k. 12 C 27/2010 žalobu mojej klientky zamietol
z dôvodu premlčania uplatneného nároku...
Po podaní odvolania KS Trnava pod č. k. 24 Co 312/2011 skonštatoval, že žaloba
bola podaná včas, rozhodnutie súdu I. stupňa však potvrdil z toho dôvodu, že moja klientka
nepreukázala príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a postupmi súdov v konaniach
OS Trnava 17 C 222/88 a 17 C 39/91 a OS Piešťany 5 C 10/00 a 11 C 1/01...
NS SR ako súd dovolací dovolanie mojej klientky odmietol...
OS Trnava a OS Piešťany vo vyššie cit. konaniach sústavne porušovali čl. 20 a 21
Ústavy SR, v dôsledku čoho došlo aj k spôsobenej majetkovej ujme vyčíslenej sumou
500.000 Sk...
Navrhujem, aby si ÚS SR zadovážil spisy OS Trnava 17 C 222/88 a 17 C 39/91 a OS
Piešťany 5 C 10/00 a 11 C 1/01 a rozsudky súdov I. a II. stupňa v konaní OS Piešťany
12 C 27/10 v celom rozsahu zrušil ako vecne nesprávne, odporujúce čl. 20 a 21 Ústavy SR
a vec vrátil súdu I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie...
Súčasne navrhujem, aby ÚS SR priznal mojej klientke primerané finančné
zadosťučinenie a náhradu trov tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
zaručených v čl. 20 a čl. 21 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 27/2010-66
z 2. augusta 2011, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na náhradu škody, a rozsudkom
krajského súdu č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012, ktorým rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
viazaný návrhom sťažovateľky. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na
návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej
veci ústavný súd rozhodoval o porušení iba tých práv (čl. 20 a čl. 21 ústavy), ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie sťažnosti.
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je
aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
č. k. 12 C 27/2010-66 z 2. augusta 2011
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 27/2010-66 z 2. augusta 2011,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa môže každý domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Toto ustanovenie limituje
hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má
právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Sťažovateľka v prípade presvedčenia o nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu
mala k dispozícii podanie odvolania proti nemu, čo aj využila. O odvolaní rozhodoval
krajský súd, v právomoci ktorého bolo prípadné zistenie porušenia práv sťažovateľky.
Povinnosťou krajského súdu bolo v prípade zistenia nedostatkov v rozhodnutí okresného
súdu poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, avšak krajský súd porušenie zákona
v rozsudku okresného súdu nezistil, preto rozsudkom č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája
2012 rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil.
Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012
Ak nie sú splnené predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo
slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov.
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým
do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 312/2011-94 zo 16. mája 2012 tak, že potvrdil rozsudok
okresného súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
«... Z obsahu pripojených spisov mal súd preukázané, že navrhovateľka sa návrhom
doručeným na OS Trnava 19. 7. 1988 domáhala vypratania nehnuteľností A. P., ktorý spor
bol pôvodne vedený pod sp. zn. 17C 222/88. Okresný súd v Trnave č. k. 17 C/222/88-45 zo
dna 23. 05. 1989 rozhodol o návrhu navrhovateľky na vypratanie nehnuteľností A. P. tak, že
jej návrhu vyhovel v celom rozsahu a zamietol protinávrh A. P. na určenie neplatnosti
darovacej zmluvy. ... Po podaní odvolania A. P. KS v Bratislave predmetný rozsudok zrušil
uznesením č. k. 10 Co/304/89-73 zo dňa 10. 10. 1989 a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Následne okresný súd uznesením č. k. 17 C 222/88-183 zo dňa 14. 02. 1991
(právoplatné dňa 07. 03. 1991 ) vylúčil právnu vec navrhovateľky z konania vedeného pod
sp. zn. 17 C 222/88 na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 17 C 39/91 dňa
20. 02. 1991. Pod sp. zn. 17 C 222/88 bol ďalej vedený návrh A. P. na vyslovenie
neplatnosti darovacej zmluvy. OS v Trnave uznesením č. k. 17 C/39/91-12 zo dňa
17. 10. 1991 prerušil konanie 17 C 39/91 do právoplatného skončenia konania vo veci
vedenej na OS Trnava pod sp. zn. 17 C/222/88 o vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy.
Po právoplatnosti rozsudku v konaní sp. zn. 17 C/222/88 KS v Trnave uznesením č. k.
10 Co/192/2005-158 zo dňa 31. 03. 2006 prerušil konanie sp. zn. 17 C 39/91 do
právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. PN-5C/00 (pôvodne OS v Trnave zamietol návrh
na prerušenie konania). OS v Trnave rozsudkom č. k. 17 C/39/1991-239 zo dňa 26. 05.
2008 rozhodol o návrhu navrhovateľky a uložil povinnosť A. P. vypratať nehnuteľnosť.
Predmetný rozsudok je právoplatný.
KS v Bratislave rozsudok OS Trnava č. k. 17 C/222/88-216 zo dňa 02. 12. 1991
zrušil uznesením č. k. 8 Co 74/92-294 zo dňa 30. 11. 1992 a vrátil súdu prvého stupňa.
Následne Okresný súd Trnava č. k. 17 C 222/88-560 zo dňa 25. 09. 1996 zamietol žalobu A.
P. o určenie neplatnosti darovacej zmluvy. KS v Bratislave rozhodujúc o odvolaní A. P.
rozsudkom č. k. 14 Co 239/99-652 zo dňa 20. 01. 2000 (právoplatný 18. 5. 2000) potvrdil
rozsudok prvého stupňa, ktorý nadobudol následne právoplatnosť dňa 18. 05. 2000.
A. P. sa návrhom doručeným na OS Trnava 26. 01. 2000 domáhal voči odporkyni
Mgr. I. K. vrátenia daru, nehnuteľnosti, ktorej vypratania sa domáhala Mgr. I. K. OS
Trnava rozsudkom č. k. PN-5C 10/00-302 (neskôr číslo 315) zo dňa 25. 11. 2005 jeho návrh
zamietol a KS v Trnave rozhodujúc o odvolaní A. P. rozsudkom č. k. 41 Co/52/2007-441
(neskôr pod 446) zo dňa 05. 12. 2007 rozsudok prvého stupňa potvrdil. Predmetný rozsudok
nadobudol právoplatnosť 6. 3. 2008 v spojení s rozsudkom KS v Trnave 41 Co/52/2007-446
(pôvodne 441). Toto konanie bolo vedené pôvodne pod sp. zn. PN-5C 10/00, neskôr pod sp.
zn.: 4 C/370/2008.
Z obsahu listín spisu OS Piešťany – 4 C/378/2008 (pôvodne vedené pod sp. zn.
11 C 1/2001) mal súd preukázané, že navrhovateľka Mgr. I. K. sa domáhala návrhom
doručeným súdu 02. 01. 2001 proti odporcovi A. P. úhrady za užívanie nehnuteľností. OS
Piešťany uznesením zo dňa 24. 09. 2001 prerušil konanie až do právoplatného skončenia
veci vedenej na OS Piešťany pod sp. zn. 5 C 10/00, ktoré uznesenie bolo potvrdené
uznesením KS v Trnave č. k. 9 Co 554/01 zo dňa 15. 11. 2001. KS v Trnave uznesením č. k.
9 Co 522/01 zo dňa 14. 12. 2001 zmenil uznesenie OS Piešťany č. k. 5 C 10/00 z 23. 7. 2001
(OS zamietol návrh A. P. zakázať navrhovateľke nakladať s nehnuteľnosťami) tak, že Mgr.
I. K. zakázal disponovať so spornými nehnuteľnosťami. ...
Prvostupňový súd správne uzavrel, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je osobitným prípadom zodpovednosti za škodu, a je
objektívnou zodpovednosťou. Právna teória určila všeobecné kritériá, ktorých súčasné
splnenie je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu: 1./ nesprávny
úradný postup, 2./ škoda a 3./ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou, bez ohľadu na zavinenie. Právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom bola obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. účinnom do 30. 6.
2004, ktorý bol súčinnosťou od 1. 7. 2004 nahradený novým zákonom č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. ...
Navrhovateľka sa v návrhu odvolávala na nesprávny úradný postup vzniknutý
prvýkrát pred rokom 2004, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok OS Trnava č. k.
17 C/222/88-45 zo dňa 23. 05. 1989, preto bolo dôvodné, ak súd prvého stupňa jej nárok
posudzoval v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. účinného do 30. 6. 2004 vychádzajúc z § 27
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľka však jasne časovo ohraničila aj to, dokedy
trval nesprávny úradný postup napadnutých súdov, a to až do 6. 3. 2008, kedy bolo
právoplatne skončené konanie Okresného súdu Piešťany sp. zn. 5 C/10/2000. Preto je
potrebné, aby bol nárok navrhovateľky posúdený aj podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1. 7. 2004.
S vyššie uvedeným súvisí aj otázka posúdenia premlčania, ktorú prvostupňový súd
neriešil správne, keď skonštatoval, že za prvotný nesprávny úradný postup je potrebné určiť
zrušenie rozsudku Okresného súdu v Trnave č. k. 17 C 222/88-45 zo dňa 23. 05. 1989
Krajským sudom v Bratislave, ktorý zrušujúci rozsudok bol doručený zástupkyni
navrhovateľky dňa 09. 06. 1989, vychádzajúc z tejto zistenej skutočnosti a odporcom
uplatnenej námietky premlčania v zmysle § 22 zák. č. 58/1969 Zb. mal súd prvého stupňa za
to, že právo navrhovateľky na náhradu škody sa premlčalo podľa zák. č. 58/1969 Zb. za tri
roky od času doručenia zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Trnave, t. j. k premlčaniu
došlo v roku 1992, pritom navrhovateľka návrh proti odporcovi z titulu náhrady škody
podala na súde 26. 05. 2008. V tomto smere treba dať podľa odvolacieho súdu za pravdu
navrhovateľke, ktorá poukázala na to, že nesprávny úradný postup napadnutých súdov trval
až do 6. 3. 2008, kedy bolo právoplatne skončené konanie Okresného súdu Piešťany sp. zn.
5 C/10/2000, preto ak bola žaloba na súde podaná 26. 5. 2008, bola podaná včas... Bolo
preto dôvodným zaoberať sa otázkou danosti zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. ...
Základnou otázkou zostáva, čo v konaní súdu ako štátneho orgánu možno považovať
za nesprávny úradný postup. Zohľadniac vyššie uvedené vymedzenie tohto pojmu,
o nesprávny úradný postup súdu ide vtedy, ak súd postupuje v rozpore s platnými právnymi
predpismi upravujúcimi jeho konanie, pričom za základný predpis upravujúci konanie súdu
možno považovať Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.). Už v základných
ustanoveniach O. s. p. (§ 1 až § 6) zákonodarca vymedzuje základné princípy občianskeho
súdneho konania, ktorého účelom ma byť zabezpečenie spravodlivej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1), pričom v konám postupuje súd v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (§ 6). Ústavou
garantované právo účastníka na spravodlivé konanie v sebe okrem iného zahŕňa aj právo
na konanie bez zbytočných prieťahov. V tomto prípade Ústavný súd SR takéto prieťahy
konštatoval v dvoch svojich rozhodnutiach: nálezom č. IV. ÚS 177/2003-29 zo dňa
25. 02. 2004 konštatoval, že bolo porušené právo sťažovateľky Mgr. I. K. na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov postupom OS Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17
C/39/91, nálezom č. IV. US 205/04-23 zo dňa 23. 09. 2004 konštatoval, že bolo porušené
právo sťažovateľky Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom OS
Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 10/00. Preto ak v konaní súdu boli konštatované
zbytočné prieťahy, takéto konanie je zároveň aj v rozpore s vyššie uvedenými základnými
zásadami občianskeho súdneho konania podľa § 1 a § 6 O. s. p., a preto sa jedná o
nesprávny úradný postup súdu.
Odvolací súd sa však nestotožňuje s právnym názorom navrhovateľky, ktorá videla
nesprávny úradný postup súdov prvého aj druhého stupňa v konaní OS Piešťany PN-
5 C/10/00 v tom, že hoci išlo o uplatňovanie premlčaného nároku, až v roku 2008 bol
z tohto dôvodu návrh právoplatne zamietnutý a v rámci konania bolo navrhovateľke
predbežným opatrením zakázané disponovať s jej vlastníckym právom k nehnuteľnostiam,
čím bolo úplne nedôvodné porušené jej právo na majetok, pričom nesprávny úradný postup
podľa navrhovateľky vznikol prvýkrát, keď Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok OS
Trnava č. k. 17 C/222/88-45 zo dňa 23. 05. 1989.
Predmetné konania prebiehali v súlade s príslušnými ustanoveniami O. s. p., súdy
konali v rámci zákonom danej právomoci, skutočnosť, že odvolací súd prípadne zrušil
rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno samo o sebe považovať za nesprávny úradný
postup, a to ani vtedy, keď podľa navrhovateľky nebol daný dôvod na takéto zrušenie.
Rovnako predbežné opatrenia, ktoré neprejudikujú výsledok sporu, boli nariadené
v neprospech navrhovateľky v súvislosti s prebiehajúcimi konaniami, v čase ich nariadenia
súdy považovali za splnené zákonné podmienky pre ich nariadenie, na čom nič nemení
skutočnosť, že v konečnom rozhodnutí bolo rozhodnuté v prospech navrhovateľky.
Základným účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava vzťahov medzi účastníkmi na
čas do právoplatného skončenia veci (prípadne na čas, dokedy nepominú dôvody na jeho
nariadenie), preto môže byť dôvodné, aby počas prebiehajúceho súdneho konania boli na
čas obmedzené vlastnícke práva účastníka konania, i keď v konečnom rozhodnutí môže byť
tento účastník úspešný.
Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd dospel k záveru, že za
nesprávny úradný postup súdov v napadnutých konaniach možno považovať len to, že
v týchto konaniach boli konštatované zbytočné prieťahy. ...
Navrhovateľka uplatnenú náhradu majetkovej škody vo výške 500.000,- Sk, t. j.
16.596,96 Eur vyčíslila odhadom vychádzajúc z toho, že nemohla nehnuteľnosť užívať,
bývať v nej, či predať ju, pokiaľ by počítala len po 2.000,- Sk mesačne za nájom, ako to
žiadala v konaní na OS Piešťany pod sp. zn. 4 C 378/2008, bolo by to viac ako 500.000,- Sk.
...
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý
skonštatoval, že navrhovateľka samotnú výšku škody presne nešpecifikovala po položkách,
z akých súm pozostáva, uvádzala nie konkrétnu ale len fiktívnu škodu 500.000 Sk, ktorej
vznik reálne ani nepreukázala. Škodu charakterizovala ako: škodu na zdraví za dlhé cca
20 ročné spory s A. P., škodu pre nemožnosť brania si úrody zo svojej záhrady, škodu pre
nemožnosť vstupu a užívania resp. scudzenia vlastnej nehnuteľnosti, škodu spôsobenú
neplatením žiadnej sumy mesačne A. P. za užívanie jej nehnuteľnosti. Súd prihliadal na to,
že škodou sa rozumie nielen majetková ujma vzniknúca poškodenému ale aj to, že je
vyjadriteľná v peniazoch. Súd mal z obsahu pripojených spisov preukázané, že
navrhovateľka sa na súde samostatným návrhom domáhala proti A. P. a jeho manželke
Beate zaplatenia za užívanie jéj nehnuteľnosti (sp. zn. 4 C/370/2008, pôvodne pod sp. zn. 11
C 1/2001), pričom súd rozsudkom č. k. 4 C/370/2008-209 zo dňa 24. 06. 2010 jej návrhu
vyhovel, uložil povinnosť A. P. zaplatiť jej za obdobie od 01. 01. 1998 do 30. 05. 2002
nedoplatok 3.514,57 Eur a za obdobie od 31. 05. 2002 do 24. 06. 2010 A. P. a jeho
manželke nedoplatok v sume 6.428,48 eur. Predmetný rozsudok nie je doposiaľ
právoplatný, lebo sa A. P. voči nemu odvolal. OS v Trnave rozsudkom č. k. 17 C/39/1991-
239 zo dňa 26. 05. 2008 na návrh navrhovateľky uložil povinnosť A. P. vypratať
nehnuteľnosť, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. 03. 2009.
Navrhovateľka, na ktorej ako poškodenej spočívalo dôkazné bremeno, toto neuniesla,
keď žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala, že jej vznikla tvrdená majetková škoda
teda nastalo zmenšenie jej majetku či ujma, tým, že jej vznikla škoda na zdraví a aká, že jej
vznikla ušlý zisk na úžitkoch zo záhrady, z akých plodín a aká, že jej vznikla škoda z titulu
neužívania nehnuteľností a aká. ...
V otázke skúmania danosti príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 292/2006
(publikovaný pod č. 2 ZSP 1/2008), podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je
priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a Škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva,
zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá
príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce Časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny
a následku (porovnaj R 21/1992). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí
pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená),
pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.
Navrhovateľka v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že
medzi tvrdenou škodou (ktorú tiež nepreukázala) a nesprávnym úradným postupom súdov
spočívajúcim v nekonaní bez zbytočných prieťahov, existuje akákoľvek príčinná súvislosť. ...
Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že nemajetková ujma, ktorá bola
navrhovateľke spôsobená v dôsledku prieťahov v napadnutých súdnych konaniach, jej bola
priznaná už citovanými nálezmi Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 177/2003-29 zo dňa
25. 02. 2004 a č. IV. ÚS 205/04-23 zo dňa 23. 09. 2004, ktorými jej bolo priznané
primerané finančné zadosťučinenie spolu vo výške 170.000,- Sk.
Vzhľadom na to, že navrhovateľka nepreukázala vznik škody a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, nebolo možné jej žalobe priznať
úspech, tak ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, vo veci samej ako vo výroku vecne správny, s použitím ust. § 219 O. s. p. potvrdil.»
Ústavný súd nezistil, že by účinky výkonu odvolacej právomoci krajského súdu boli
nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na
súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok nie je svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Ústavný
súd sa stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného
súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila (a v dôsledku
toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013