Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 114/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť O. R., T., zastúpenej F., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára

2013 doručená sťažnosť O. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej F., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. B. F.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)

a jeho rozsudkom z 5. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní

vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

žalobou domáhala „náhrady bezdôvodného obohatenia z titulu užívania majetku nad mieru

spoluvlastníckeho podielu“ v sume 11 595,57 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom

č. k. -221 z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu

zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť náhrady trov konania „bez zreteľa na ust. §150

“. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd

napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil, pričom „zjednodušil odôvodnenie svojho rozhodnutia do tej miery, že prestalo mať

vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k podstatným skutkovým a právnym okolnostiam prípadu“.

Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu neobstojí z dôvodu, že je

„1. vydaný v rozpore s relevantným hmotným právom a ustálenou súdnou

rozhodovacou praxou interpretujúcou toto právo, konkrétne ust. § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (ďalej aj );

2. založený na právnom omyle, t. j. dezinterpretácii ust. § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka;

3. vydaný v rozpore s výsledkami dokazovania, resp. preukázanými skutkovými

tvrdeniami účastníkov podporenými výpoveďami svedkov a vykonanou súdnou

obhliadkou.“.

Podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom konaní nesprávne interpretoval

a aplikoval , keďže v danej veci „došlo proti vôli

žalobkyne k tomu, že fakticky poskytovala plnenie po určitý čas bola a stále je okolnosťami

donútená trpieť užívanie všetkých priestorov rodinného domu a priľahlých pozemkov - bez

akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu) a bez, toho, že by jej za takto

poskytované plnenie bola platená akákoľvek náhrada. Na strane žalovanej ide o prípad

plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny

vzťah zakladajúci nárok na získanie úplného plnenia vo vzťahu k všetkým veciam tvoriacim

predmet podielového spoluvlastníctva. Podľa ust. podiel vyjadruje mieru,

akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich

zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Vo veci žalobkyňa a žalovaná vystupujú ako podielové

spoluvlastníčky s rovným dielom vo výške 1/2. Žalovaná nie je legálne oprávnená nakladať

s celým predmetom spoluvlastníctva podľa vlastnej vôle. Nie je teda oprávnená hospodáriť

s celým predmetom spoluvlastníctva bez zreteľa na vlastnícke práva žalobkyne

(Sťažovateľa). V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie

prijíma bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu patriacich

oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti

s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať priestor (mutatis mutandis Rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Dôsledkom opisovaného plnenia je

obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému

bolo plnené. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa

zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak -

pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za

prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. Ako sa uvádza v ustálenej judikatúre

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ) - O plnenie bez právneho dôvodu

ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či

inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež

zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich

nábytok). Ako bolo v konaní preukázané dôkazmi - fotodokumentáciou trvalých porastov,

rodinného domu, výpoveďami svedkov a ohliadkou nehnuteľností - žalovaná užíva

nehnuteľnosti tvoriace predmet spoluvlastníctva sama, hospodári s nimi ako celkom, čím

bez právneho dôvodu získava plnenie zodpovedajúce ½ spoluvlastníckeho podielu. Ako

vyplýva z vyššie citovanej judikatúry a právnej argumentácie s aplikáciou ust. § 451 ods. 2

vôbec nesúvisí skutočnosť, či podielový spoluvlastník vyjadril určitou formou voči

druhému podielovému spoluvlastníkovi svoju vôľu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu užívať. Preto sa takáto skutočnosť nemôže stať pred súdom predmetom dokazovania

a súd nemôže na jej základe vec posudzovať a rozhodnúť (prvostupňový súd tak však

v napadnutom rozsudku učinil hneď niekoľko krát). Podmienkou vzniku bezdôvodného

obohatenia na strane podielového spoluvlastníka je skutočnosť, že spoločnú nehnuteľnosť

užíva bez oprávnenia nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Táto skutočnosť bola

v konaní spoľahlivo dokázaná tak, ako to uvádzame nižšie v obsahu tohto odvolania.

V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s neoprávneným

užívaním nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať

prejav vôle podielového spoluvlastníka na ktorého úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu

žiť v nehnuteľnosti! Tento záver súdov oboch stupňov právne neobstojí a je

neakceptovateľný pre rozpor s normatívnou úpravou ust. . Citované

ustanovenie takúto podmienku nevytvára a jej splnenie nevyžaduje. V konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s neoprávneným užívaním

nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať úmysel

usporiadať užívacie pomery dohodou o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi

spoluvlastníkmi. Tento záver súdov oboch stupňov právne neobstojí a je neakceptovateľný

pre rozpor s normatívnou úpravou ust. . Citované ustanovenie takúto

podmienku nevytvára a jej splnenie nevyžaduje. Rozhodnutia oboch súdov sú založené na

nesprávnej interpretácii ust. .“.

Sťažovateľka tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Krajský súd v Trnave v konaní

nepostupoval podľa procesných pravidiel tak, aby vec náležite prejednal (t. j. vykonal

právne posúdenie veci) ale v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na

konštatovanie záverov súdu prvého stupňa. Iné originárne právne závery Krajského súdu

v Trnave na podporu jeho výroku sa v rozhodnutí nenachádzajú. Vo vzťahu k skutkovým

okolnostiam prípadu je nutné upozorniť aj na doktrínu ústavného súdu v zmysle ktorej cit.:

„Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,

predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri

rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku.(Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ). Z odôvodenia rozsudku

Krajského súdu v Trnave vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd (súdy) dospel (li)

jednoznačne a nepochybne k tomu, že žalovaná sa bezdôvodne neobohatila ak na

nehnuteľnostiach samostatne hospodári, resp. nechá hospodáriť bezlimitne manžela

a v celých nehnuteľnostiach skladuje bezlimitne svoje a manželove veci tak, že využíva celý

dostupný priestor. Krajský súd v odôvodnení uznesenia prakticky len prevzal závery

a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto rozhodnutia

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu

preskúmaniu rozhodujúcich otázok. Odvolací súd vôbec neprihliadol k odvolacím dôvodom,

ktoré uviedol Sťažovateľ vo svojom odvolaní. Svoj postoj však odvolací súd žiadnym

legitímnym spôsobom neodôvodnil. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu objektívne

nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Predmetné rozhodnutie preto porušuje

základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.:

-296 bolo porušené,

2) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: -296 bolo porušené.

3) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu

v Trnave vydaným pod sp. zn.: -296 zo dňa 05. 12. 2012 bolo porušené.

4) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením (správne

má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trnave vydaným pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-

296 zo dňa 05. 12. 2012 bolo porušené

5) Uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trnave vydaným

pod sp. zn.: -296 zo dňa 05. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia

na ďalšie konanie.

6) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR,

ktoré mu je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

7) Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako

budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu... a to do

troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 €, čo odôvodňuje „výrazným zásahom do jej základných práv... vyvolaním stavu

právnej neistoty a nedôvery v spravodlivé riešenie veci a zmarením legitímneho

očakávania, že dôjde postupom podľa platného práva k zhmotneniu majetku sťažovateľky“.

Sťažovateľka uplatnením postupu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) navrhla, by ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, čo odôvodňuje tým, že „neodložením

vykonateľnosti napadnutého uznesenia vznikne sťažovateľovi značná ujma na právach a to

najmä preto, že dôjde k nútenému zníženiu jeho majetku o 2781,08 EUR čo predstavuje

sumu neoprávnených súdnych trov priznaných žalovanej v rozpore s ust. “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu a ani posúdiť jeho skutkové zistenia v predmetnej veci. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií

ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho

úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom

dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského

súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov

napadnutého rozsudku s a dohovorom.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného

hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

rozsudkom tým, že krajský súd „dezinterpretoval“ ,

keďže to, či „spoluvlastník vyjadril určitou formou voči druhému podielovému

spoluvlastníkovi svoju vôľu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať... (sa)

nemôže stať pred súdom predmetom dokazovania a súd nemôže na jej základe vec

posudzovať a rozhodnúť“, a že napadnutý rozsudok krajského súdu je neodôvodnený,

keďže bol „vydaný v rozpore s výsledkami dokazovania, resp. preukázanými skutkovými

tvrdeniami účastníkov podporenými výpoveďami svedkov a vykonanou súdnou obhliadkou...

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu objektívne nevyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej.“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za potrebné poukázať

na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza:

„... z ustanovenia v spojení s

vyplýva oprávnenie každého spoluvlastníka a zároveň aj jeho

povinnosť podieľať sa, a to v miere vyjadrenej jeho spoluvlastníckym podielom, na tých

právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ustanovenie

pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov

o hospodárení so spoločnou vecou nepredpisuje žiadnu osobitnú procedúru ani

uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie samé nepredpisuje žiadnu

obligatórnu formu, ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie

predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou

niektorého spoluvlastníka, a že sa na procese prijímania rozhodnutia zúčastnia všetci

spoluvlastníci. Pokiaľ by ale o niektorej záležitosti spadajúcej pod hospodárenie

so spoločnou vecou rozhodol sám len jeden spoluvlastník (a to aj v prípade, že by bol

väčšinový) bez toho, aby dal ďalším spoluvlastníkom možnosť zúčastniť sa na procese

rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj názor, zostalo by rozhodnutie tohto spoluvlastníka (hoci

aj výrazne dominujúceho) len rozhodnutím jedného spoluvlastníka. Prijaté rozhodnutie by

nebolo možné považovať za rozhodnutie spoluvlastníkov a nešlo by ani o rozhodnutie

väčšiny v zmysle . Odvolací súd má za to, že

v prejednávanej veci nebolo zo strany spoluvlastníka, t. j. odporkyne rozhodnuté

o hospodárení so spoločnou vecou bez toho, aby nedala možnosť ďalším spoluvlastníkom

/navrhovateľke/ vyjadriť sa k takémuto hospodáreniu, t. j. z jej strany nedošlo k porušeniu

ustanovenia , v dôsledku čoho malo dôjsť na jej strane

k bezdôvodnému obohateniu sa, ktoré je konštruované, ako záväzkový právny vzťah medzi

tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu

( ). Proti vôli navrhovateľky nedošlo ani k tomu, že by

malo byť naložené so spoločnou vecou spôsobom, ktorý by jej ju znemožňoval užívať

v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

odporkyňa nehnuteľnosti neužíva nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu,

a pokiaľ sa navrhovateľka odvolávala na to, že izby v dome boli čisté, bez prachu, záhrada

obrobená, mala by mať na zreteli, že sa tak realizovala len údržba predmetných

nehnuteľností, za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločných vecí v stave spôsobilom

na užívanie, jej funkčnosti a ochrany a zamedzujúca poklesu kvality a hodnoty spoločných

vecí..., pretože ak by sa to nevykonávalo, ovplyvnilo by to funkčnosť nehnuteľnosti, ich účel

a v neposlednom rade spôsobilo aj ich znehodnotenie.

Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, keď návrh na zaplatenie žalovanej sumy

zamietol, ako nedôvodný, z dôvodu neobohatenia sa odporkyne. Jednoznačne z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že odporkyňa je s navrhovateľkou v spoluvlastníkom vzťahu, avšak

v jej prípade nebolo preukázané, ktoré dôkazné bremeno je na navrhovateľke, že by užívala

odporkyňa v spornom období spoločné veci spôsobom, ktorým by dochádzalo k jej

obohateniu sa na úkor navrhovateľky, že by užívala spoločné veci v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky, a že by bola navrhovateľke bránila v užívaní ich

spoločných vecí a navrhovateľkou nebol označený žiaden relevantný dôkaz, z ktorého by bol

zrejmý jej záujem na užívaní nehnuteľností ani to, že tak nemohla urobiť pre prekážky na

strane odporkyne.“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento dospel

k záveru o neodôvodnenosti žaloby sťažovateľky o zaplatenie sumy 11 595,57 €

predovšetkým na základe skutočnosti, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno

o užívaní veci žalovanou v rozsahu spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky ako žalobkyne.

Ústavný súd v kontexte sťažovateľkinej námietky o zjavnom rozpore napadnutého

rozsudku krajského súdu s vykonanými dôkazmi uvádza, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov, prípadne ich nahrádzať svojím vlastným

hodnotením. Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no

najmä právne korektne odôvodnil právny názor o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné

bremeno o užívaní veci žalovanou v rozsahu jej (sťažovateľkinho) spoluvlastníckeho

podielu, pričom výslovne vyhodnotil aj tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa „údržby

predmetných nehnuteľností za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločných vecí v stave

spôsobilom na užívanie, ich funkčnosti a ochrany“. Závery krajského súdu sú podľa názoru

ústavného súdu logické a dostatočne odôvodňujú záver o správnosti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 28. septembra 2010. Krajský súd dospel k záveru, že nebolo

zistené, žeby sa žalovaná podieľala užívaním nehnuteľností na úžitkovej hodnote tejto veci

vo väčšom rozsahu, ako zodpovedá jej podielu, nevznikla jej preto ani povinnosť náhrady

voči sťažovateľke ako spoluvlastníčke neužívajúcej veci v rozsahu svojho podielu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej je

napadnutý rozsudok krajského súdu neodôvodnený v dôsledku rozporu medzi jeho právnym

záverom a výsledkami dokazovania, za nedôvodnú.

Za nedôvodnú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej

krajský súd „dezinterpretoval“ , podľa ktorého kto sa na úkor

iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (odsek 1). Bezdôvodným obohatením je

majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho

úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov (odsek 2). Sťažovateľka namieta, že „v konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti neoprávneným užívaním nehnuteľnosti

nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať úmysel usporiadať užívacie

pomery dohodou o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi spoluvlastníkmi. Tento záver súdov

oboch stupňov právne neobstojí a je neakceptovateľný pre rozpor s normatívnou úpravou

ust. 451 ods. 2 . Citované ustanovenie takúto podmienku nevytvára a jej splnenie

nevyžaduje.“.

Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel

k právnemu záveru o neodôvodnenosti žaloby sťažovateľky predovšetkým na základe

skutočnosti, že neuniesla dôkazné bremeno, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Aj

z citovanej časti napadnutého rozsudku zároveň vyplýva, že krajský súd svoj právny záver

nezaložil výlučne na nepreukázaní „úmyslu usporiadať užívacie pomery dohodou

o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi spoluvlastníkmi“.

Napadnuté rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by výklad

uplatnený krajským súdom, ako aj jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v

napadnutom rozsudku krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné a

nesignalizujúce reálnu možnosť vyslovenia porušenia práv označených sťažovateľkou po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol

v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný (vrátane opravných konaní).

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony a návrhy primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu ().

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

s námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a právne a skutkové

závery, na ktorých je založený, sú zlučiteľné s obsahom a dohovorom

garantovaných práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní podľa sťažnosť odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013