Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 114/2013
PDF · 221.77 KB
No categories available
IV. ÚS 114/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť O. R., T., zastúpenej F., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej
koná jej konateľ a advokát JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Co 16/2011 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2013 doručená sťažnosť O. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej F., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. B. F.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 16/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“)
a jeho rozsudkom z 5. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní
vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 155/2009
žalobou domáhala „náhrady bezdôvodného obohatenia z titulu užívania majetku nad mieru
spoluvlastníckeho podielu“ v sume 11 595,57 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom
č. k. 5 C 155/2009-221 z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu
zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť náhrady trov konania „bez zreteľa na ust. §150
OSP“. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil, pričom „zjednodušil odôvodnenie svojho rozhodnutia do tej miery, že prestalo mať
vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k podstatným skutkovým a právnym okolnostiam prípadu“.
Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu neobstojí z dôvodu, že je
„1. vydaný v rozpore s relevantným hmotným právom a ustálenou súdnou
rozhodovacou praxou interpretujúcou toto právo, konkrétne ust. § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj OZ);
2. založený na právnom omyle, t. j. dezinterpretácii ust. § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka;
3. vydaný v rozpore s výsledkami dokazovania, resp. preukázanými skutkovými
tvrdeniami účastníkov podporenými výpoveďami svedkov a vykonanou súdnou
obhliadkou.“.
Podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom konaní nesprávne interpretoval
a aplikoval § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci „došlo proti vôli
žalobkyne k tomu, že fakticky poskytovala plnenie po určitý čas bola a stále je okolnosťami
donútená trpieť užívanie všetkých priestorov rodinného domu a priľahlých pozemkov - bez
akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu) a bez, toho, že by jej za takto
poskytované plnenie bola platená akákoľvek náhrada. Na strane žalovanej ide o prípad
plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného
obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny
vzťah zakladajúci nárok na získanie úplného plnenia vo vzťahu k všetkým veciam tvoriacim
predmet podielového spoluvlastníctva. Podľa ust. § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru,
akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich
zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Vo veci žalobkyňa a žalovaná vystupujú ako podielové
spoluvlastníčky s rovným dielom vo výške 1/2. Žalovaná nie je legálne oprávnená nakladať
s celým predmetom spoluvlastníctva podľa vlastnej vôle. Nie je teda oprávnená hospodáriť
s celým predmetom spoluvlastníctva bez zreteľa na vlastnícke práva žalobkyne
(Sťažovateľa). V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto plnenie
prijíma bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu patriacich
oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti
s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať priestor (mutatis mutandis Rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 52/2005). Dôsledkom opisovaného plnenia je
obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému
bolo plnené. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa
zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak -
pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za
prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. Ako sa uvádza v ustálenej judikatúre
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 52/2005) - O plnenie bez právneho dôvodu
ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či
inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež
zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich
nábytok). Ako bolo v konaní preukázané dôkazmi - fotodokumentáciou trvalých porastov,
rodinného domu, výpoveďami svedkov a ohliadkou nehnuteľností - žalovaná užíva
nehnuteľnosti tvoriace predmet spoluvlastníctva sama, hospodári s nimi ako celkom, čím
bez právneho dôvodu získava plnenie zodpovedajúce ½ spoluvlastníckeho podielu. Ako
vyplýva z vyššie citovanej judikatúry a právnej argumentácie s aplikáciou ust. § 451 ods. 2
OZ vôbec nesúvisí skutočnosť, či podielový spoluvlastník vyjadril určitou formou voči
druhému podielovému spoluvlastníkovi svoju vôľu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu užívať. Preto sa takáto skutočnosť nemôže stať pred súdom predmetom dokazovania
a súd nemôže na jej základe vec posudzovať a rozhodnúť (prvostupňový súd tak však
v napadnutom rozsudku učinil hneď niekoľko krát). Podmienkou vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane podielového spoluvlastníka je skutočnosť, že spoločnú nehnuteľnosť
užíva bez oprávnenia nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Táto skutočnosť bola
v konaní spoľahlivo dokázaná tak, ako to uvádzame nižšie v obsahu tohto odvolania.
V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s neoprávneným
užívaním nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať
prejav vôle podielového spoluvlastníka na ktorého úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu
žiť v nehnuteľnosti! Tento záver súdov oboch stupňov právne neobstojí a je
neakceptovateľný pre rozpor s normatívnou úpravou ust. § 451 ods. 2 OZ. Citované
ustanovenie takúto podmienku nevytvára a jej splnenie nevyžaduje. V konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s neoprávneným užívaním
nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať úmysel
usporiadať užívacie pomery dohodou o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi
spoluvlastníkmi. Tento záver súdov oboch stupňov právne neobstojí a je neakceptovateľný
pre rozpor s normatívnou úpravou ust. § 451 ods. 2 OZ. Citované ustanovenie takúto
podmienku nevytvára a jej splnenie nevyžaduje. Rozhodnutia oboch súdov sú založené na
nesprávnej interpretácii ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“.
Sťažovateľka tiež namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu, pričom v tejto súvislosti uvádza, že «Krajský súd v Trnave v konaní
nepostupoval podľa procesných pravidiel tak, aby vec náležite prejednal (t. j. vykonal
právne posúdenie veci) ale v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na
konštatovanie záverov súdu prvého stupňa. Iné originárne právne závery Krajského súdu
v Trnave na podporu jeho výroku sa v rozhodnutí nenachádzajú. Vo vzťahu k skutkovým
okolnostiam prípadu je nutné upozorniť aj na doktrínu ústavného súdu v zmysle ktorej cit.:
„Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku.(Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 36/2010). Z odôvodenia rozsudku
Krajského súdu v Trnave vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd (súdy) dospel (li)
jednoznačne a nepochybne k tomu, že žalovaná sa bezdôvodne neobohatila ak na
nehnuteľnostiach samostatne hospodári, resp. nechá hospodáriť bezlimitne manžela
a v celých nehnuteľnostiach skladuje bezlimitne svoje a manželove veci tak, že využíva celý
dostupný priestor. Krajský súd v odôvodnení uznesenia prakticky len prevzal závery
a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto rozhodnutia
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu
preskúmaniu rozhodujúcich otázok. Odvolací súd vôbec neprihliadol k odvolacím dôvodom,
ktoré uviedol Sťažovateľ vo svojom odvolaní. Svoj postoj však odvolací súd žiadnym
legitímnym spôsobom neodôvodnil. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu objektívne
nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Predmetné rozhodnutie preto porušuje
základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.:
24 Co 16/2011-296 bolo porušené,
2) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 bolo porušené.
3) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu
v Trnave vydaným pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 zo dňa 05. 12. 2012 bolo porušené.
4) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením (správne
má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trnave vydaným pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-
296 zo dňa 05. 12. 2012 bolo porušené
5) Uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trnave vydaným
pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 zo dňa 05. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia
na ďalšie konanie.
6) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR,
ktoré mu je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
7) Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako
budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu... a to do
troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 €, čo odôvodňuje „výrazným zásahom do jej základných práv... vyvolaním stavu
právnej neistoty a nedôvery v spravodlivé riešenie veci a zmarením legitímneho
očakávania, že dôjde postupom podľa platného práva k zhmotneniu majetku sťažovateľky“.
Sťažovateľka uplatnením postupu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) navrhla, by ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, čo odôvodňuje tým, že „neodložením
vykonateľnosti napadnutého uznesenia vznikne sťažovateľovi značná ujma na právach a to
najmä preto, že dôjde k nútenému zníženiu jeho majetku o 2781,08 EUR čo predstavuje
sumu neoprávnených súdnych trov priznaných žalovanej v rozpore s ust. § 150 ods. 1 OSP“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu a ani posúdiť jeho skutkové zistenia v predmetnej veci. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).
Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií
ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho
úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu aplikovaných
právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom
dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského
súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov
napadnutého rozsudku s ústavou a dohovorom.
V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného
hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
rozsudkom tým, že krajský súd „dezinterpretoval“ § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keďže to, či „spoluvlastník vyjadril určitou formou voči druhému podielovému
spoluvlastníkovi svoju vôľu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať... (sa)
nemôže stať pred súdom predmetom dokazovania a súd nemôže na jej základe vec
posudzovať a rozhodnúť“, a že napadnutý rozsudok krajského súdu je neodôvodnený,
keďže bol „vydaný v rozpore s výsledkami dokazovania, resp. preukázanými skutkovými
tvrdeniami účastníkov podporenými výpoveďami svedkov a vykonanou súdnou obhliadkou...
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu objektívne nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.“.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za potrebné poukázať
na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem
iného uvádza:
„... z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 139 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva oprávnenie každého spoluvlastníka a zároveň aj jeho
povinnosť podieľať sa, a to v miere vyjadrenej jeho spoluvlastníckym podielom, na tých
právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ustanovenie
§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre prijímanie rozhodnutia spoluvlastníkov
o hospodárení so spoločnou vecou nepredpisuje žiadnu osobitnú procedúru ani
uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie samé nepredpisuje žiadnu
obligatórnu formu, ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie
predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou
niektorého spoluvlastníka, a že sa na procese prijímania rozhodnutia zúčastnia všetci
spoluvlastníci. Pokiaľ by ale o niektorej záležitosti spadajúcej pod hospodárenie
so spoločnou vecou rozhodol sám len jeden spoluvlastník (a to aj v prípade, že by bol
väčšinový) bez toho, aby dal ďalším spoluvlastníkom možnosť zúčastniť sa na procese
rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj názor, zostalo by rozhodnutie tohto spoluvlastníka (hoci
aj výrazne dominujúceho) len rozhodnutím jedného spoluvlastníka. Prijaté rozhodnutie by
nebolo možné považovať za rozhodnutie spoluvlastníkov a nešlo by ani o rozhodnutie
väčšiny v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd má za to, že
v prejednávanej veci nebolo zo strany spoluvlastníka, t. j. odporkyne rozhodnuté
o hospodárení so spoločnou vecou bez toho, aby nedala možnosť ďalším spoluvlastníkom
/navrhovateľke/ vyjadriť sa k takémuto hospodáreniu, t. j. z jej strany nedošlo k porušeniu
ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho malo dôjsť na jej strane
k bezdôvodnému obohateniu sa, ktoré je konštruované, ako záväzkový právny vzťah medzi
tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu
(§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Proti vôli navrhovateľky nedošlo ani k tomu, že by
malo byť naložené so spoločnou vecou spôsobom, ktorý by jej ju znemožňoval užívať
v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
odporkyňa nehnuteľnosti neužíva nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu,
a pokiaľ sa navrhovateľka odvolávala na to, že izby v dome boli čisté, bez prachu, záhrada
obrobená, mala by mať na zreteli, že sa tak realizovala len údržba predmetných
nehnuteľností, za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločných vecí v stave spôsobilom
na užívanie, jej funkčnosti a ochrany a zamedzujúca poklesu kvality a hodnoty spoločných
vecí..., pretože ak by sa to nevykonávalo, ovplyvnilo by to funkčnosť nehnuteľnosti, ich účel
a v neposlednom rade spôsobilo aj ich znehodnotenie.
Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, keď návrh na zaplatenie žalovanej sumy
zamietol, ako nedôvodný, z dôvodu neobohatenia sa odporkyne. Jednoznačne z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že odporkyňa je s navrhovateľkou v spoluvlastníkom vzťahu, avšak
v jej prípade nebolo preukázané, ktoré dôkazné bremeno je na navrhovateľke, že by užívala
odporkyňa v spornom období spoločné veci spôsobom, ktorým by dochádzalo k jej
obohateniu sa na úkor navrhovateľky, že by užívala spoločné veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky, a že by bola navrhovateľke bránila v užívaní ich
spoločných vecí a navrhovateľkou nebol označený žiaden relevantný dôkaz, z ktorého by bol
zrejmý jej záujem na užívaní nehnuteľností ani to, že tak nemohla urobiť pre prekážky na
strane odporkyne.“.
Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento dospel
k záveru o neodôvodnenosti žaloby sťažovateľky o zaplatenie sumy 11 595,57 €
predovšetkým na základe skutočnosti, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno
o užívaní veci žalovanou v rozsahu spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky ako žalobkyne.
Ústavný súd v kontexte sťažovateľkinej námietky o zjavnom rozpore napadnutého
rozsudku krajského súdu s vykonanými dôkazmi uvádza, že mu zásadne neprislúcha
hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov, prípadne ich nahrádzať svojím vlastným
hodnotením. Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no
najmä právne korektne odôvodnil právny názor o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné
bremeno o užívaní veci žalovanou v rozsahu jej (sťažovateľkinho) spoluvlastníckeho
podielu, pričom výslovne vyhodnotil aj tvrdenia sťažovateľky týkajúce sa „údržby
predmetných nehnuteľností za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločných vecí v stave
spôsobilom na užívanie, ich funkčnosti a ochrany“. Závery krajského súdu sú podľa názoru
ústavného súdu logické a dostatočne odôvodňujú záver o správnosti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 5 C 155/09 z 28. septembra 2010. Krajský súd dospel k záveru, že nebolo
zistené, žeby sa žalovaná podieľala užívaním nehnuteľností na úžitkovej hodnote tejto veci
vo väčšom rozsahu, ako zodpovedá jej podielu, nevznikla jej preto ani povinnosť náhrady
voči sťažovateľke ako spoluvlastníčke neužívajúcej veci v rozsahu svojho podielu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej je
napadnutý rozsudok krajského súdu neodôvodnený v dôsledku rozporu medzi jeho právnym
záverom a výsledkami dokazovania, za nedôvodnú.
Za nedôvodnú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej
krajský súd „dezinterpretoval“ § 451 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (odsek 1). Bezdôvodným obohatením je
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho
úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov (odsek 2). Sťažovateľka namieta, že „v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti neoprávneným užívaním nehnuteľnosti
nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať úmysel usporiadať užívacie
pomery dohodou o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi spoluvlastníkmi. Tento záver súdov
oboch stupňov právne neobstojí a je neakceptovateľný pre rozpor s normatívnou úpravou
ust. 451 ods. 2 OZ. Citované ustanovenie takúto podmienku nevytvára a jej splnenie
nevyžaduje.“.
Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd v napadnutom rozsudku dospel
k právnemu záveru o neodôvodnenosti žaloby sťažovateľky predovšetkým na základe
skutočnosti, že neuniesla dôkazné bremeno, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Aj
z citovanej časti napadnutého rozsudku zároveň vyplýva, že krajský súd svoj právny záver
nezaložil výlučne na nepreukázaní „úmyslu usporiadať užívacie pomery dohodou
o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi spoluvlastníkmi“.
Napadnuté rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by výklad
uplatnený krajským súdom, ako aj jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v
napadnutom rozsudku krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné a
nesignalizujúce reálnu možnosť vyslovenia porušenia práv označených sťažovateľkou po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný (vrátane opravných konaní).
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto
procesné úkony a návrhy primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu (IV. ÚS 329/04).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
s námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a právne a skutkové
závery, na ktorých je založený, sú zlučiteľné s obsahom ústavou a dohovorom
garantovaných práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013