Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_29Co-27-2026.pdf
PDF · 131.58 KB
Case nature
Area
Subarea
29Co/27/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: Mgr. Ivana Šlesarová, JUDr. Boris Šiška, PhD., v spore žalobcu: A. A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, E., zastúpený advokátom : JUDr. Matej Oslacký, so sídlom Jarabinková 8E, Bratislava, proti žalovanej: B. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXXX/XX, E. H., zastúpená advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Vajanského 10, Trnava, o zaplatenie sumy 7.200 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 18C/71/2024-112 zo dňa 26.9.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. V záhlaví označeným rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 124, § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, 2, § 139 ods. 2, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a článkom 8 základných princípov, § 132 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, § 185 ods. 1, 2, § 191 ods. 1, § 215 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
3. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 4.9.2024 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.200 eur s príslušenstvom, ako aj priznania nároku na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaná je podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu č. 45, v G., ktorý je evidovaný na liste vlastníctva č. XXX v k. ú. G.. Spoluvlastnícky podiel žalovanej je podľa evidencie katastra nehnuteľnosti 2/3-iny a žalobcov podiel je 1/3-ina. Žalovaná žalobcovi roky neumožňuje plnohodnotné užívanie rodinného domu, teda mu neumožňuje užívať plnohodnotne jeho podiel 1/3. Žalovaná mu umožnila do rodinného domu len vstup. Žalovaná urobila čiastočnú rekonštrukciu rodinného domu, konkrétne výmenu vchodových dverí (bez súhlasu žalobcu ako spoluvlastníka) a tiež žalobcovi neodovzdala duplikát kľúčov k uvedeným dverám. Na základe uvedeného žalobca vyzval žalovanú niekoľkokrát písomne od roku 2016, aby mu umožnila užívať plnohodnotne rodinný dom. Čo žalovaná odmietla so slovami „dvere si ty nevymenil, kľúče ti nedám“. Do rodinného domu sa žalobca dostane od roku 2016 len cez pôvodné staré vchodové dvere. Okrem duplikátu kľúčov od nových vchodových dverí, žalobca nemá ani ostatné kľúče od energií a hospodárskych budov prislúchajúcich k rodinnému domu. Žalobca by tento rodinný dom rád využíval vo svoj prospech, napr. na víkendové účely, a to po potrebných nutných interiérových a exteriérových úpravách, ktoré musí zrealizovať, aby sa rodinný dom dal užívať k jeho účelu, ale žalovaná mu v tom
bráni. Žalovaná o rodinný dom a jeho užívanie a prevádzku prestala mať záujem od roku 2016 a tak rodinný dom chátra. Žalobca od žalovanej žiada mesačné nájomné za obmedzenie užívania rodinného domu. Trhové nájomné za užívanie podobných rodinných domov aj v G. predstavuje celkom mesačnú sumu 600 eur, t.j. v regióne do vzdialenosti 15 km od E. E. smerom na E. podľa vyjadrení realitných kancelárií. Nájom rodinného domu v 1/3-ine tak predstavuje sumu 200 eur mesačne. Žalobca si uplatnil nájom za 36 mesiacov od 21.9.2021 do 24.8.2024 v sume 7.200 eur aj s úrokmi z omeškania.
4. Žalovaná s podanou žalobou a tvrdeniami žalobcu nesúhlasila.
5. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - rodinného domu so súpisným číslom 45, postavenom na parcele č. XXX v k. ú. G., evidovanom na LV č. XXX, pričom spoluvlastnícky podiel žalobcu predstavuje 1/3 a spoluvlastnícky podiel žalovanej 2/3 (ďalej ako „nehnuteľnosť“ alebo ako „predmetná nehnuteľnosť“ alebo aj ako „rodinný dom“) . Tiež nebolo sporné, že žalovaná vymenila vchodové dvere tohto rodinného domu, že žalobca má prístup do nehnuteľnosti cez pôvodné staré dvere, že žalovaná nehnuteľnosť neužíva, neobýva a ani ju nenavštevuje od roku 2016, že v roku 2016 zničil žalobca vybavenie rodinného domu, za čo bol právoplatne odsúdený za trestný čin poškodzovania cudzej veci a že do dnešného dňa tento rodinný dom nebol opravený ani uprataný, a to ani zo strany žalobcu.
6. V konaní ale bolo sporné, či žalovaná bráni v užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalobcovi, či mu neumožňuje plnohodnotne užívať jeho podiel, či mu zamedzila dať nehnuteľnosť do užívania na svoje náklady a či je nehnuteľnosť obývateľná. Tiež bola sporná výška nájmu 200 eur za podiel žalobcu a to, či v danom prípade nejde o šikanóznu žalobu.
7. Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 123 OZ, t. j. právo spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, ako osobitný nárok žalobcu voči žalovanej z titulu nadužívania majetku žalovanou, ktorý bol v rozhodnom čase v nespornom podielovom spoluvlastníctve sporových strán.
8. Nevyhnutným predpokladom priznania tohto nároku je teda užívanie veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Ak by spoločná vec nebola spoluvlastníkom užívaná nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu, nárok na náhradu za jej neužívanie by nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný.
9. Podielový spoluvlastník, ktorý tvrdí, že iný podielový spoluvlastník realizuje nadužívanie spoločnej veci nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, je povinný vyčísliť výšku relutárnej náhrady, konkretizovať, v čom spočíva nadužívanie a uvedené skutočnosti aj preukázať.
10. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že bolo úlohou žalobcu preukázať, že žalovaná užíva predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Žalobca však nepredložil za týmto účelom súdu žiadne dôkazy a zároveň sám potvrdil, že žalovaná túto nehnuteľnosť ani sama neužíva a i keď vymenila vchodové dvere a kľúč od nich mu nedala, prístup k domu žalobca má cez iné dvere a žalovaná mu nijakým spôsobom nebráni cez tieto dvere do nehnuteľnosti vojsť. Žalobca predložil spolu so žalobou list vlastníctva, ktorý síce obsahuje informácie o vecných právach k predmetnej nehnuteľnosti, avšak neposkytuje údaje o spôsobe užívania tejto nehnuteľnosti. Žalobcom predložené inzeráty sa týkajú obvyklého nájomného za porovnateľné alebo obdobné nehnuteľnosti. Žalobcovi sa teda podľa názoru súdu nepodarilo preukázať, že žalovaná užívala v rozhodnom období predmetnú nehnuteľnosť - rodinný dom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.
11. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno k tvrdenej skutočnosti, že by žalovaná užívala celú nehnuteľnosť v rozhodnom období, a to i nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu alebo by akokoľvek zamedzovala žalobcovi prístup k tejto nehnuteľnosti alebo mu bránila v jej užívaní. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz o ním tvrdených skutočnostiach uvádzaných v žalobe. Žalovaná totiž
účinne poprela skutkové tvrdenia žalobcu, pričom nemožno od žalovanej spravodlivo očakávať, aby ona preukazovala neužívanie predmetnej nehnuteľnosti alebo nebránenie v jej užívaní žalobcovi (takzvaná negatívna dôkazná teória).
12. Naproti tomu žalovaná poskytla vyjadrenie na pojednávaní, i v rámci svojho výsluchu, kde zrozumiteľne a jasne vysvetlila, že predmetnú nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v G. absolútne neužíva a nebráni v jej užívaní ani žalobcovi, ktorý má do tejto nehnuteľnosti zabezpečený prístup cez staré vchodové dvere nachádzajúce sa na vrchnom poschodí, ku ktorým sa dostane cez betónové schodisko. Týmito dverami má žalobca zabezpečený prístup do celého rodinného domu, ktorý v roku 2016 vo veľkom rozsahu zničil a dodnes je rodinný dom v tomto stave, zničený, neuprataný a neobývateľný. Uvedené skutočnosti žalobca vôbec nesporoval, preto ich súd považoval za nesporné.
13. Podľa názoru súdu je jednoznačné, že dôkazné bremeno preukázania užívania nehnuteľnosti žalovanou nad rozsah spoluvlastníckeho podielu nesie žalobca, keď v tejto súvislosti súd poukázal i na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/16/2011 zo dňa 5.12.2012, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 114/2013 zo dňa 25.2.2013, v ktorých bola riešená otázka, na kom leží dôkazné bremeno preukázania rozsahu užívania nehnuteľnosti, ktorá otázka bola posúdená v súlade s jej posúdením súdom.
14. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetnú nehnuteľnosť - rodinný dom žalobca a ani žalovaná neužívajú na bývanie. Od roku 2016 je rodinný dom zdevastovaný. Žalobca má od domu a od brány doposiaľ kľúče, a má teda neobmedzený prístup na pozemok aj do domu. Zároveň žalobca nepreukázal akékoľvek bránenie zo strany žalovanej vstupu žalobcu do tohto rodinného domu. Keďže žalobca nepreukázal nadužívanie spoluvlastníckeho podielu žalovanou a tiež svoj úmysel užívať spoločný rodinný dom, nemohlo dôjsť zo strany žalovanej k jeho faktickému vylúčeniu z tohto užívania spoločnej veci. Žalobca tak nepreukázal vznik povinnosti žalovanej vyplatiť mu náhradu, ktorú požadoval od žalovanej predmetnou žalobou.
15. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná, preto ju zamietol.
16. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď dospel k záveru o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa.
17. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie z dôvodov uvedených v tomto odvolaní za vecne nesprávne, nepreskúmateľné a nezákonné. V konaní bolo preukázané, že žalovaná bráni žalobcovi v užívaní nehnuteľností a to tak, že vymenila obe vchodové dvere na rodinnom dome, ktoré si situované na prízemí, žalobcovi odmietla vydať kľúče od predmetných dverí a žalobca je odkázaný na vstup do rodinného domu výlučne cez vchodové dvere, ktoré sa nachádzajú v 1. poschodí, ku ktorým vedú nekryté betónové schody. Skutočnosť, že žalobkyňa vymenila predmetné dvere, nebola v konaní sporná. Rovnako nebolo sporné, že žalovaná odmietla vydať žalobcovi kľúče od dverí na prízemí. Z uvedeného dôvodu preto neobstojí záver súdu, že žalobca žalovanú nepožiadal o prístup do nehnuteľností cez dvere na prízemí. Tento záver súdu je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Z tohto nesprávneho zistenia súd ďalej nesprávne vyvodil záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaná nadužíva predmetnú nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, resp. že bráni žalobcovi v užívaní tejto nehnuteľnosti. Tvrdenie súdu, že ak mal žalobca „záujem nehnuteľnosť užívať, nič a nik mu nebránil v jej uprataní“, je v priamom rozpore so skutkovým stavom. Žalobca nemal a ani dnes nemá plnohodnotný prístup do nehnuteľností a je odkázaný len na využívanie vchodových dverí na hornom poschodí. Žalovaná, aj keď nie je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, má plnohodnotný prístup do nehnuteľností a tento prístup aktívne využíva, čo sama potvrdila. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak napadnuté rozhodnutie založil na tom základe, že žalovaná neobmedzuje žalobcovi právo užívať
nehnuteľnosti v rozsahu jeho spoluvlastníckeho práva. Žalobca je podielovým spoluvlastníkom celej nehnuteľnosti (rodinný dom, pozemok a prísl.). Právna teória aj súdna prax sa zhodujú, že pri podielovom spoluvlastníctve vlastní spoluvlastník podiel na celej veci (tzv. ideálny spoluvlastnícky podiel). To znamená, že iný spoluvlastník nemôže jednostranne určiť, že bude výlučne vlastniť (alebo užívať) konkrétnu časť spoločnej veci a inému spoluvlastníkovi prenechá inú konkrétnu časť spoločnej veci. Keďže žalobca je spoluvlastníkom celej nehnuteľností, je porušením jeho práva, ak mu žalovaná bráni v používaní dvoch vchodových dverí na prízemí. Súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k otázke, či žalovaná predmetnú nehnuteľnosť užíva alebo ju neužíva. Žalovaná síce v predmetnej nehnuteľnosti nebýva, ale túto užíva, má tam svoje veci. Žalovaná v konaní uviedla, že v nehnuteľnosti vymenila vchodové dvere a okná, že tam pravidelne chodí, údajne jej opakovane miznú veci (bez návštevy nehnuteľností by takéto informácie nemohla mať). Žalovaná ďalej uvádza, že výlučne ona sa stará o zveľadenie priestoru okolo domu. Záver súdu je preto pre žalobcu prekvapivý. Súd nesprávne posúdil, že nevydaním kľúčov žalobcovi od dvoch dverí na prízemí, je žalovanou žalobcovi bránené v užívaní nehnuteľností, pričom žalovaná sama má prístup do nehnuteľnosti prostredníctvom všetkých dverí. Žalobca netvrdil, že nemá žiaden prístup do nehnuteľností, ale že tento je žalovanou svojvoľne obmedzovaný tak, že mu sťažuje riadne užívanie nehnuteľností. V tomto smere žalovaná užíva (disponuje) s nehnuteľnosťou nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Súd v konaní vykonal aj dokazovanie – oboznámenie fotografiami predmetnej nehnuteľnosti vrátane všetkých 3 vchodových dverí a schodov. Z dokazovania tak jasne vyplynulo, že žalobca má značne obmedzený prístup k riadnemu užívaniu nehnuteľností. Žalobca nemôže vniesť, resp. vyniesť z domu väčší nábytok, keďže tomu bráni sťažený prístup prostredníctvom vonkajších strmých schodov, skutočnosť, že dvere na 1. poschodí sú jednokrídlové, teda užšie, než dvere na prízemí, ktoré sú dvojkrídlové. Súd teda nesprávne vyhodnotil otázku, či je žalobcovi zo strany žalovanej bránené v riadnom užívaní nehnuteľnosti. Na uvedenom nemení nič ani tvrdenie, že žalobca má prístup do celej nehnuteľnosti (vrátane prízemia), a to výlučne cez vchodové dvere nachádzajúce sa na poschodí. Žalobca do dnešného dňa nemá žiaden prístup do hospodárskych budov prislúchajúcich k domu, kde by sa malo nachádzať i náradie potrebné na udržiavanie nehnuteľností (domu aj pozemku), ani k meračom elektrickej energie. Súd ďalej hodnotil otázku dobrých mravov, a to v súvislosti s konaním, ktoré nemá právny význam pre toto konanie. Žalobca uvádza, že škodu spôsobenú v nehnuteľnosti žalovanej nahradil v celom rozsahu určenom rozhodnutím súdu, pričom súd sa s touto skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal.
18. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalovaná má za to, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, pretože žalobca ním uvádzané tvrdenia v nijakom rozsahu nepreukázal. S poukazom na početnosť konaní, považuje žalovaná podanú žalobu za šikanóznu. Povinnosť vysvetľovať či preukazovať skutočnosti je na strane žalobcu, ktorý podal žalobu. Žalovaná nikdy žalobcovi neznemožňovala užívanie dotknutej nehnuteľnosti a žalobca mal do nej prístup. Žalovaná od októbra 2016 nehnuteľnosť neužívala. Potom ako žalobca zničil v roku 2016 jej interiér, je jej užívanie doposiaľ prakticky nemožné. Hospodárska budova bola prístupná prostredníctvom kľúčov, ktoré sa nachádzali v dome na mieste, určenom na odkladanie kľúčov. Od októbra 2016 žalovaná o týchto kľúčoch nemá žiadnu vedomosť a hospodársku budovu ona rovnako neužíva.
19. Žalobca v replike zotrval na doterajšej argumentácii. Žalobca namietal ako nepravdivé tvrdenie žalovanej, že on v konaní nepreukázal skutočnosť, že mu je bránené v riadnom užívaní nehnuteľnosti. Samotná žalovaná na pojednávaní dňa 26.9.2025 potvrdila, že kľúče od vchodových dverí na prízemí žalobcovi nevydala. Rovnako žalovaná potvrdila, že odmieta kľúče žalobcovi vydať, pokiaľ jej neuhradí 1/3 nákladov na rekonštrukciu nehnuteľnosti, o ktorej rozhodla výlučne žalovaná. Nárok žalobcu vychádza zo skutočnosti, že mu žalovaná svojvoľne bráni v plnohodnotnom prístupe do nehnuteľnosti tým, že vymenila vchodové dvere na prízemí a od týchto žalobcovi odmietla vydať kľúče. Predmetom konania nie je, či žalovaná nehnuteľnosť užíva aj na bývanie, resp. ako často. Predmetom je to, že žalovaná, bez právneho základu, obmedzuje žalobcu v užívaní nehnuteľnosti. K úplnému obmedzeniu prístupu žalobcu do nehnuteľnosti pristúpila žalovaná najneskôr v januári 2026, čo žalobca zistil pri náhodnej návšteve nehnuteľnosti. Žalovaná tak konala bez toho, aby disponovala právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, ktoré by ju k takému úkonu oprávňovalo, čo vyplýva aj z výpisu z príslušného listu vlastníctva.
20. Žalovaná v duplike zotrvala na jej predchádzajúcich vyjadreniach a zdôraznila, že sám žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaná umožňuje žalobcovi vstup do rodinného domu ale neumožňuje jeho užívanie. Žalovaná žiadnym spôsobom nebránila žalobcovi v užívaní nehnuteľnosti, ani sama nehnuteľnosť v
rozhodnom čase neužívala. Nie je pravdivým ani tvrdenie žalobcu o zamedzení užívania nehnuteľnosti žalobcovi bez právneho dôvodu v januári 2026. Napriek tomu, že ide o obdobie mimo rozhodného obdobia, žalovaná uvádza, že v januári 2026 sa stala výlučnou vlastníčkou dotknutých nehnuteľností na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17C/16/2021, právoplatného dňa 21.1.2026.
21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že žalobca ako odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a odvolanie žalobcu nedôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
22. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
23. Podľa § 380 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný (1). Na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (2).
24. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
25. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok vo výrokoch I. a II. je vecne správny. Odvolací súd preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie, pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:
26. Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Inými slovami, podiel určuje rozsah, akým sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach, ktoré pre nich vyplývajú zo spoluvlastníctva spoločnej veci, akou mierou sa spoluvlastníci podieľajú na užívaní spoločnej veci, prípadne na jej úžitkoch a prírastkoch, ako prispievajú na náklady vynaložené na vec, ako aj na náklady spojené s jej užívaním a udržiavaním. Je číselným výrazom právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom. Každému spoluvlastníkovi patria práva a povinnosti k spoločnej veci podľa pomeru jeho podielu voči podielom ostatných spoluvlastníkov. Je potrebné zdôrazniť, že podiel nepredstavuje určitú konkrétnu časť spoločnej veci (napr. určitú konkrétnu, presne vymedzenú časť pozemku), resp. vlastnícke právo spoluvlastníka sa nevzťahuje len na určitú konkrétnu časť spoločnej veci, ani neoprávňuje spoluvlastníka užívať len určitú reálnu časť veci; to všetko platí i v prípade, že určitá časť spoločnej veci svojou veľkosťou zodpovedá výške jeho spoluvlastníckeho podielu. Počas trvania spoluvlastníctva preto nie je známe, ktorému spoluvlastníkovi patrí tá-ktorá časť spoločnej veci. Z rovnakého dôvodu spoluvlastník nemôže previesť na iného reálnu časť spoločnej veci. Bez ohľadu na veľkosť jednotlivých spoluvlastníckych podielov sa podieloví spoluvlastníci samozrejme môžu dohodnúť na spôsobe a rozsahu užívania spoločnej veci aj inak – typicky napríklad tak, že spoločnú vec bude v celom rozsahu užívať len jeden z nich. Takáto
dohoda však zaväzuje len spoluvlastníkov, vymedzuje len ich vnútorný vzájomný vzťah a nemá nijaký dopad na skutočné rozdelenie spoluvlastníckych podielov. Spoluvlastníkovi, ktorému v dôsledku takejto dohody nie je zabezpečené užívanie veci v rozsahu jeho podielu na spoločnej veci, vznikne nárok na poskytnutie zodpovedajúcej náhrady, pokiaľ sa spoluvlastníci nedohodli inak (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1065).
27. Ako správne aj súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 184/2010: „Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci, rozdielna.“.
28. Z judikatúry súdov ďalej vyplýva, že faktické reálne užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je vždy nevyhnutnou podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť peňažnú náhradu za užívanie veci. Rozhodným je, že spoluvlastník druhému spoluvlastníkovi bráni v realizácii jeho spoluvlastníckeho práva tak, že mu znemožní užívanie spoločnej veci (rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/1583/2006 a sp. zn. 28Cdo/725/2008).
29. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v čl. 8 základných princípov CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. § 132 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 CSP).
30. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po skončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam.
31. V nadväznosti na vyššie uvedené potom platí, že hodnotenie dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
32. Vychádzajúc z vyššie priblížených teoretických východísk možno potom za správny považovať postup súdu prvej inštancie, ktorý vo vzťahu k požiadavke relutárnej náhrady uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že v rozhodnom období žalovaná ako podielový spoluvlastník užívala predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, ktorý by zasahoval do rozsahu podielu žalobcu ako podielového spoluvlastníka alebo, že by žalovaná ako podielová spoluvlastníčka bránila žalobcovi ako podielovému spoluvlastníkovi v rozhodnom období v užívaní predmetnej nehnuteľnosti. Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)dôvodnosti nároku uplatneného žalobou v prejednávanej veci. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalovaná nadužíva predmetnú nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, keď v konaní bolo preukázané, že žalovaná neužíva rodinný dom od roku 2016, odkedy bol žalobcom zničený, neuprataný a neobývateľný, a teda ani v rozhodnom období, za ktoré žalobca požaduje od žalovanej relutárnu náhradu. Sám žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaná v rodinnom dome nebýva. Ani ničím nepodloženým, všeobecným tvrdením v odvolaní, že tam má mať žalovaná veci, ktoré žalobca ani nešpecifikoval a ani nekonkretizoval obdobie, ktorého by sa malo uvedené tvrdenie žalobcu týkať, žalobca relevantne nespochybnil záver súdu o nepreukázaní nadužívania predmetnej nehnuteľnosti žalovanou v rozhodnom období. Rovnako odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalovaná neobmedzuje žalobcu v jeho práve užívať predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal jeho tvrdenie, že mu žalovaná bráni v užívaní rodinného domu, keďže v konaní ani nebolo sporné, že žalobca má kľúče od pôvodných dverí na 1. poschodí do rodinného domu, odkiaľ má prístup do celej nehnuteľnosti. Potom je neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že pokiaľ nemá kľúče od vchodových dverí na prízemí rodinného domu, je mu bránené žalovanou v jeho (plnohodnotnom) užívaní. Navyše, pokiaľ žalovaná žalobcovi v rozhodnom období nevydala (alebo nechcela vydať) kľúče od dverí, ktoré sa nachádzali na prízemí rodinného domu, nič nebránilo žalobcovi, aby sa domáhal vydania týchto kľúčov prostredníctvom žaloby o splnenie povinnosti - vydať predmetné kľúče legálnou cestou. Absencia kľúčov od prízemných dverí sama o seba neznamenala pre žalobcu nemožnosť užívania danej nehnuteľnosti. Inú argumentáciu vo vzťahu k údajnému bráneniu v užívaní predmetnej nehnuteľnosti zo strany žalovanej žalobca ani neuvádzal. Čo sa týka námietky žalobcu, že nemá prístup ani do hospodárskych budov prislúchajúcich k rodinnému domu, ani k meračom elektrickej energie, žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že žalovaná disponuje týmito kľúčmi, že by žalovaná vymieňala zámky na hospodárskej budove a od meračov elektrickej energie, netvrdil ani to, že tieto kľúče od žalovanej žiadal, kedy, akým spôsobom a s akým výsledkom, a že by mu žalovaná bránila v ich užívaní. Žalovaná sa k týmto tvrdeniam žalobcu vyjadrila, že ona tieto kľúče nemá, čo v konaní ani nebolo sporné. Podľa odvolacieho súdu žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, keď jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal kvantitu i kvalitu nadužívania spoluvlastníckeho podielu zo strany žalovanej, z dôvodu ktorého nemohlo byť jeho nároku na zaplatenie peňažnej náhrady pre neunesenie dôkazného bremena vyhovené. Keďže v sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednacia (a takýmto bolo aj konanie v tejto veci), je tak zásadne vecou strán tvrdiť skutočnosti a označiť relevantné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). V konaní žalovaná v rámci procesnej obrany prezentovala svoje tvrdenia, ktoré žalobca účinne nepoprel, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca dôkazné bremeno v prejednávanej veci neuniesol, a teda nemá nárok na relutárnu náhradu v zmysle ust. § 137 ods. 1 v spojení s § 123 OZ, ktorej úhrady sa domáhal od žalovanej predmetnou žalobou.
33. Odvolací súd posúdil ako neopodstatnenú aj námietku žalobcu, že mu žalovaná od januára 2026 úplne obmedzila prístup do predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaná vo vyjadrení toto tvrdenie
označila za nepravdivé o. i. s poukazom na to, že v januári 2026 sa stala výlučnou vlastníčkou dotknutých nehnuteľností na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17C/16/2021, právoplatného dňa 21.1.2026, no podstatné v prejednávanej veci bolo, že uvedená námietka ani nesúvisí s rozhodným obdobím, za ktoré požadoval žalobca od žalovanej relutárnu náhradu.
34. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).
35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a v súlade s § 380 CSP i vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k tomuto výroku žalobca neuviedol žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). Aj napriek tomu, že žalobcovi bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, táto skutočnosť nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnej strane sporu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
40. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).