Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 164/2013
PDF · 219.59 KB
No categories available
II. ÚS 164/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. C., t. č. vo väzbe I., vo veci namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. C. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2013 doručená sťažnosť R. C., t. č. vo väzbe I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júla 2012 generálnej
prokuratúre „trestné oznámenie na sudkyňu Okresného súdu v Žiline pre falšovanie
a pozmeňovanie úradných dokumentov v trestnej veci“, ktorá sa týka sťažovateľa a ktorú
dotknutá sudkyňa Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) „prejednáva“.
Prokurátor generálnej prokuratúry „opatrením pod sp. zn. XV/2 Gn 278/12
z 24. 7. 2012... odstúpil trestné oznámenie na okresný súd... s inštrukciou, že je ho potrebné
vyhodnotiť ako sťažnosť“.
Reakciou sťažovateľa na túto skutočnosť bolo, že 7. augusta 2012 „podal sťažnosť
v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. na postup prokurátora, ktorý odstúpil trestné
oznámenie na uvedený súd“.
Podľa názoru sťažovateľa „§ 196 až 199 zákona č. 301/2005 ustanovuje spôsob,
akým muselo byť postupované o mojom trestnom oznámení. Prokurátor nepostupoval
v zmysle zákona a ústavy, pretože... mnou uvedené skutočnosti v trestnom oznámení boli
zákonným a ústavným základom na konštatovanie, že sa jedná o trestné oznámenie... Preto
zneužitie § 62 Trestného poriadku v tomto prípade na odstúpenie oznámenia bolo
nezákonné a neústavné a okrem tohto bolo dôsledkom priameho porušenia môjho práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...
Vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry SR o sťažnosti a jej prešetreniu
uvádzam, že nedošlo k žiadnej náprave v zmysle § 31 a § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001, ale
len k alibistickému konštatovaniu o tom, aký bol ten postup o odstúpení trestného
oznámenia súdu správny a že v opačnom prípade by došlo k zásahu do sudcovskej
nezávislosti. S týmto sa nestotožňujem, lebo vybaviť trestné oznámenie zákonným
a ústavným postupom nie je zásah do sudcovskej nezávislosti...
Ďalej namietam porušenie § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001, pretože ustanovenie
určuje, že o sťažnosti koná nadriadený prokurátor v zmysle § 54 ods. 2 cit. zák. a teda
v tomto prípade musel o sťažnosti konať v zmysle písmena (a) § 54 ods. 2 generálny
prokurátor SR a nie nejaký zástupca riaditeľky...
Vzhľadom na skutočnosti si dovolím konštatovať, že generálna prokuratúra SR
vo veci opravného prostriedku pod sp. zn. XV/3 Spr 150/12-3 zo dňa 17. 9. 2012 porušila
okrem zákona a ústavných článkov ako napr. čl. 2 ods. 2 ústavy SR aj moje právo
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 dohovoru...
Považujem za absurdné, aby predseda súdu posudzoval akýmkoľvek spôsobom
trestné oznámenie podané na sudkyňu toho istého súdu...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Právo R. C. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, konaním Generálnej prokuratúry SR
v Bratislave a jej rozhodnutím zo dňa 24. 7. 2012 sp. zn. XV/2 Gn 278/12-3 porušené bolo.
2. Práva R. C. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 dohovoru konaním Generálnej
prokuratúry SR v Bratislave a jej rozhodnutím zo dňa 17. 9. 2012 sp. zn. XV/3 Spr 150/12-3
porušené boli.
3. Rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR v Bratislave zrušuje a vec jej vracia na
ďalšie konanie.
4. Ústavný súd SR R. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000
€..., ktoré je mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu povinná vyplatiť Generálna
prokuratúra SR v Bratislave.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne
uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa
prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou
sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím
zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na
poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iných článkov ústavy
(čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy) uvedených v odôvodnení sťažnosti mimo petitu návrhu
ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.
Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa na
inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012
Podstata námietok sťažovateľa spočíva predovšetkým v jeho nespokojnosti
s vybavením podania z 19. júla 2012 označeného ako „Trestné oznámenie...“ generálnou
prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012.
Proti postupu generálnej prokuratúry v označenom konaní a proti jej listu z 24. júla
2012 podal sťažovateľ podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podnet označený ako „sťažnosť“. Tento podnet
generálna prokuratúra preskúmala v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012
a vybavila ho listom – vyrozumením zo 17. septembra 2012.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je
ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto
ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
Ústavou zakotvenú právnu úpravu prípustnosti konania o sťažnosti fyzických osôb
a právnických osôb dopĺňa aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť
nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľa v tejto časti sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať list (oznámenie)
prokurátora generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Gn 278/12-3 z 24. júla 2012 ani postup, ktorý
mu predchádzal, keďže ich posúdenie podliehalo prieskumnej právomoci generálnej
prokuratúry na základe podnetu sťažovateľa (v tomto prípade podnetu zo 7. augusta 2012).
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ svoje podanie z 19. júla 2012
adresované generálnej prokuratúre označil ako „trestné oznámenie“. Generálna prokuratúra
ho napriek tomu posúdila ako „sťažnosť na sudkyňu“ okresného súdu. Teda ani sťažovateľ,
ani generálna prokuratúra toto podanie nevyhodnotili ako podnet podľa § 31 zákona
o prokuratúre.
Prokurátor generálnej prokuratúry správne konštatoval (pozri list č. k.
XV/3 Spr 150/12-3 zo 17. septembra 2012), že podnetom v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1
zákona o prokuratúre bolo až podanie sťažovateľa zo 7. augusta 2012, ktoré bolo doručené
generálnej prokuratúre 13. augusta 2012 a v ktorom sťažovateľ namietal postup prokurátora
generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podania z 19. júla 2012. Generálna prokuratúra
tento podnet, sťažovateľom označený ako „sťažnosť“, vybavila listom – vyrozumením č. k.
XV/3 Spr 150/12-3 zo 17. septembra 2012 a sťažovateľ ho napáda aktuálnou sťažnosťou
podanou ústavnému súdu.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,
pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre ak nie je ďalej ustanovené inak,
nadriadený prokurátor je oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má
postupovať v konaní a pri plnení úloh.
Podľa judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre,
ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú
ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03,
IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet, ako aj
opakovaný podnet zakladajú povinnosť príslušného prokurátora, resp. nadriadeného
prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.
Ústavný súd už vyslovil právny názor, že vynechanie opakovaného podnetu, ale
aj ďalšieho opakovaného podnetu ako právneho prostriedku nápravy v rámci sústavy
orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní
pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry
vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať
opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných
alebo faktických prekážok zákonného postupu (obdobne I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
Ústavnému súdu nie je známy žiaden dôvod, aby sa vo veci sťažovateľa odchýlil od
uvedeného právneho názoru. Zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje
sťažovateľovi aj ďalší prostriedok nápravy – opakovaný podnet (príp. aj ďalší opakovaný
podnet), ktorým sa mohol, resp. môže domáhať preskúmania zákonnosti postupu
prokurátora generálnej prokuratúry a jeho listu – vyrozumenia zo 17. septembra 2012.
Uvedený právny prostriedok umožňoval, resp. umožňuje sťažovateľovi dosiahnuť účinnú
nápravu vzhľadom na právomoc nadriadeného prokurátora (generálneho prokurátora
Slovenskej republiky) záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení
v predmetnej veci, ak by na základe opakovaného podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že
oznámenie prokurátora generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 150/12-3 zo 17. septembra
2012 bolo v rozpore so zákonom.
Použitie právneho prostriedku nápravy, ktorým je opakovaný podnet, je v zmysle
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany
základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).
K námietke sťažovateľa, že zo strany generálnej prokuratúry došlo k porušeniu „§ 34
ods. 1 zákona č. 153/2001, pretože ustanovenie určuje, že o sťažnosti koná nadriadený
prokurátor v zmysle § 54 ods. 2 cit. zák. a teda v tomto prípade musel o sťažnosti konať...
generálny prokurátor SR...“, ústavný súd uvádza, že je irelevantná už len z toho dôvodu, že
v tomto prípade nešlo o opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ale stále
iba o prvý podnet podľa § 31 ods. 1 a 2 zákona o prokuratúre, ktorý preskúmanie
„nadriadeným prokurátorom“ nevyžaduje.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Po preskúmaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza
nijaké dôvody, a už vôbec nie dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal ústavný
súd postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie všetkých opravných
prostriedkov (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013