Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 437/2012
PDF · 328.27 KB
No categories available
II. ÚS 437/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť mal. M. Š. a jej matky J. S., obe bytom M., právne
zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06 p o r u š i l
základné právo mal. M. Š. a J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 22 P 47/06 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Mal. M. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur) a J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Mal. M. Š. a J. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
485,24 € (slovom štyristoosemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov), ktoré j e Okresný súd
Košice I p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. I. R., K., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 437/2012-18 z 11. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. M. Š. (ďalej aj „sťažovateľka 1“ alebo
„maloletá sťažovateľka“) a jej matky J. S. (ďalej len „sťažovateľka 2“, spolu len
„sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Konanie o zvýšenie výživného pre
v tom čase maloletú V. Š. a sťažovateľku v 1. rade vedené na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 22P 47/06 začalo na návrh sťažovateľky v 2. rade zo dňa 2. 3. 2006(...) a do
dnešného dňa toto konanie nie je právoplatne skončené. (...)
Sporná vec je súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru
sťažovateliek, z doposiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych
predpisov nepochybne vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
22P 47/06, ktorého účastníkmi sú aj sťažovateľky, dochádza k prieťahom.
Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú. (...)
Sťažovateľka v 2. rade podala návrh na začatie konania dňa 2. 3. 2006, keďže
na strane jej detí došlo od posledného určenia výživného k zmene pomerov. Sťažovateľka
v 1. rade v čase podania návrhu mala 10 rokov a navštevovala 4. ročník základnej školy(...)
V súčasnosti má maloletá 16 rokov a je žiačkou 2. ročníka Gymnázia(...)
Od podania návrhu na začatie konania zo dňa 2. 3. 2006 do dnešného dňa sa
uskutočnilo 11 pojednávaní. Od podania sťažnosti zo dňa 7. 3. 2012 nebolo nariadené
žiadne pojednávanie vo veci.
Sťažovateľky vidia nesprávnosť postupu odporcu predovšetkým v tom, že
nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby
zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť.
Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie odporcu nesmeruje k odstráneniu ich
právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu, ale súd svojim postupom
a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým poskytnutie právnej
istoty rozhodnutej veci sťažovateľkám. „Neprimeraná dĺžka konania pritom nie je
odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním sťažovateliek. (...)
Podľa názoru zákonodarcu je táto lehota postačujúca, pretože ak sudca vyhlasuje
rozsudok, musí ho súčasne aj odôvodniť, a preto musí mať odôvodnenie pripravené
a prípadne ho len upraviť. Rozhodnutie predsedu súdu o predĺžení lehoty musí byť súčasťou
spisu, aby bolo preskúmateľné. S takýmto rozhodnutím účastníci neboli oboznámení a ani
nie je súčasťou spisu sp. zn. 22P 47/06 vedenom na Okresnom súde Košice I.
Na pojednávaní dňa 11. 1. 2010 bol vyhlásený rozsudok. Rozsudok bol sťažovateľke
v 2. rade doručený 4. 3. 2010, teda takmer po 2 mesiacoch. Takýto postup odporcu nemá
oporu v zákone, preto je hrubým a bezdôvodným porušením ustanovenia § 158 ods. 3
O. s. p. (...)
Odporca postupoval pri príprave pojednávania nezodpovedne, čo dokazuje aj
pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 8. 4. 2008, ktoré bolo odročené z dôvodu vyžiadania si
daňového priznania od otca. Ak by konajúci súd postupoval sústredene, tak už v predvolaní
na toto pojednávanie, by vyzval účastníka, aby predložil dôkaz, ktorý chce vykonať, keďže
posledný termín pre podanie daňového priznania za rok 2007 bol dňa 31. 3. 2008. Súd
na ujmu účastníkov nevyužil opatrenia, ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje.
Odporca v konaní 22P 47/06 nariadil 11 pojednávaní, no odročovanie pojednávaní
za účelom získania ďalších relevantných dôkazov nebolo vždy dôvodné. Súd odročil
pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 15. 1. 2007, za účelom získania sobášneho listu
a rodného listu maloletej. Rodný list maloletej priložila sťažovateľka v 2. rade ako prílohu
k návrhu a súčasne v tomto návrhu žiadala súd, aby pripojil spis vedený na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 24C 454/97 a spis sp. zn. 21 P 103/2003. V týchto spisoch sú
informácie, kvôli ktorým súd odročoval prvé pojednávanie. Teda na prvom pojednávaní
vo veci neboli vypočutí účastníci, ale bolo odročené, aby účastníci doručili súdu listinné
dôkazy, ktoré si mal na návrh účastníkov vyžiadať ešte pred začatím prvého pojednávania.
Na pojednávaní konanom dňa 8. 4. 2008 sťažovateľka v 2. rade žiadala, aby bol
vypočutý znalec Ing. J. G., ktorý by podrobne špecifikoval náklady otca, ktoré sú výdavkami
vynaloženými otcom pod súhrnným názvom „prevádzková réžia“, pretože bez toho znalecké
dokazovanie nesplní svoj účel. Z tohto dôvodu bolo uvedené pojednávanie odročené.
Z rovnakého dôvodu došlo k odročeniu ďalších 2 pojednávaní. Po skončení pojednávania
dňa 8. 9. 2008 oznámené, že znalec Ing. J. G. zomrel. Odporcovi trvalo 5 mesiacov, než
zistil dôvod neúčasti znalca na pojednávaní. Takéto konanie je neospravedlniteľné
a nevhodné s ohľadom na to, že ide o konanie vo veci starostlivosti súdu o maloletých, kedy
súd venuje zvýšenú pozornosť ochrane ich záujmov.
Odporca uznesením sp. zn. 22P 47/06 zo dňa 27. 11. 2008 nariadil znalecké
dokazovanie znalcom Ing. Š. A. z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo
a daňovníctvo a pojednávanie bolo nariadené na 27. 10. 2009 (toto pojednávanie bolo
odročené z dôvodu mimoriadnej udalosti). Takýto postup odporcu je evidentne
protizákonný, pretože hrubým spôsobom porušuje ustanovenie § 100 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd Košice rozhodol rozsudkom sp. zn. 7CoP/164/20l0 zo dňa 31. 3. 2011
o odvolaní sťažovateľky v 2. rade. Odporca doplňujúcim uznesením sp. zn. 22P 47/06
zo dňa 27. 2. 2010 nariadil doplnenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru ekonómia
a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo Ing. Š. A. Sťažovateľka v 2. rade sa
takéhoto doplnenia znaleckého dokazovania dožadovala už na pojednávaní, ktoré sa konalo
8. 4. 2008. Krajský súd svojim rozhodnutím uznal jej žiadosť ako dôvodnú a potrebnú pre
samotné rozhodnutie vo veci. Odporca vydal uznesenie až takmer rok po rozhodnutí
krajského súdu. Ak by odporca pri vykonávaní dokazovania postupoval v zmysle ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, tak by nevznikol ani dôvod na podanie odvolania a toto
konanie by bolo dnes právoplatne skončené. (...)
Z hľadiska povahy veci ide pritom o vec, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup
okresného súdu s osobitnou rýchlosťou. V tejto súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské
práva zdôraznil, že ak je predmetom konania výživné (ktoré je zdrojom príjmov), konaniu
o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu starostlivosť“. S ohľadom aj
na hore uvedené prieťahy nie je možné považovať postup odporcu ako osobitne rýchly
a mimoriadne starostlivý. (...)
Podľa názoru sťažovateliek sú v konaní okresného súdu obdobia, kedy nekonal a to
aj napriek tomu, že mu konanie neznemožňovala žiadna zákonná prekážka. Sťažovateľky
nikdy v priebehu konania nepožiadali o odročenie pojednávania, pretože sa snažili
postupovať tak, aby súd mohol čo najskôr vo veci rozhodnúť. Aj z uvedeného je zrejmé, že
dĺžka konania v trvaní 6 rokov je neopodstatnená.
Sťažovateľky poukazujú na nesprávny postup Okresného súdu Košice I pri
rozhodovaní vo veci. Z tohto dôvodu podali odvolanie proti výroku rozsudku Okresného
súdu Košice I sp. zn. 22P 47/06 zo dňa 11. 01. 2010, ktorým v prevyšujúcej časti návrh
sťažovateľky v 2. rade na zvýšenie výživného zo strany otca na sťažovateľku v 1. rade
zamietol, v spojení s výrokom, ktorým určil dlžné výživné, vzniklé za obdobie od 2. 3. 2006
do 31. 12. 2009 zo strany otca pre sťažovateľku v 1. rade v sume 3.058,- EUR.
Odvolací súd vo svojom rozsudku sp. zn. 7CoP/164/2010 zo dňa 31. 3. 2011 uvádza:
„odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa v časti zvýšenia výživného
od 1. 9. 2008 do budúcna a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa sa dôsledne neriadil § 120 ods. 2 O. s. p., ktoré platí pre konanie, ktoré môže začať
aj bez návrhu, teda aj pre konanie o zvýšenie výživného pre maloleté dieťa. Súd prvého
stupňa dostatočne nezisťoval osobné a majetkové pomery v súvislosti so zánikom
vyživovacej povinnosti k dcére V. otca, na ktoré správne poukazuje matka vo svojom
odvolaní a uspokojil sa len s konštatovaním, že mu táto vyživovacia povinnosť zanikla
26. 10. 2009, kedy V. prestala študovať. Uvedenú skutočnosť však pri zvýšení vyživovacej
povinnosti vo vzťahu k maloletej M. nezohľadnil, resp. nijako sa s ňou nevysporiadal, hoci
je nesporné, že zánikom vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu sa možnosti a schopnosti
otca na výživu maloletej M. nezmenili, a tieto následne nevyhodnotil s jeho celkovou
situáciou vrátane skutočnosti, že otec mal dostatok finančných prostriedkov na kúpu
rodinného domu v Maďarsku práve v roku 2008 za 9.463 €. Súd prvého stupňa v rozpore
s § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol prečo sa nezaoberal
návrhom matky na zvýšenie výživného od 1. 9. 2008 až na 250 €, ktoré matka odôvodnila
zvýšenými výdavkami na maloletú M. v súvislosti s jej mimoškolskou tanečnou aktivitou,
z akých dôvodov nepovažoval za primerané takéto zvýšenie výživného a len stručne
konštatoval, že návrh v prevyšujúcej časti zamieta. Uvedené skutočnosti sú preto dôvodmi
pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. j) a h) O. s. p., pretože súd prvého stupňa
dôsledne nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie podstatných skutočností potrebných
pre rozhodnutie o výživnom pre maloletú od 1. 9. 2008 do budúcna, a teda nemožno ani
zistiť, či vec správne právne posúdil.“
Citovaný rozsudok odvolacieho súdu jednoznačne potvrdzuje ako nesprávnosť
postupu Okresného súdu Košice I v konaní. Dôsledkom tohto nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa bolo zbytočné predĺženie tohto konania o ďalší rok, počas ktorého odvolací
súd rozhodoval o dôvodne podanom odvolaní sťažovateľky v 2. rade. Za toto zbytočné
predĺženie konania zodpovedá súd prvého stupňa. (...)
Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú, preto sa sťažovateľky
domnievajú, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu na začatie konania, teda viac ako 6
rokov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. (...)
Sťažovateľky považujú za primerané, aby mu bolo v tejto veci priznané finančné
zadosťučinenie. (...)
Predmetom konania je zvýšenie výživného pre sťažovateľku v 1. rade, ktoré je
potrebné na zabezpečenie ich nevyhnutných životných potrieb. Pre matku sťažovateľky
v 1. rade - sťažovateľku v 2. rade je právoplatné rozhodnutie o predmete tohto konania
bytostne dôležité, keďže je zákonnou zástupkyňou maloletej, ktorej nevyhnutné životné
potreby zabezpečuje.
S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana
zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná, je dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti,
ktorý sťažovateľky nezvratne nadobudli, neospravedlniteľný.
Vzhľadom na tie skutočnosti, že v predmetnej veci okresný súd neurobil dostatok
úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci samej, ako aj na celkovú dĺžku konania
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22P 47/06, berúc do úvahy konkrétne
okolnosti prípadu, význam uplatňovaných práv a nárokov sťažovateliek, ako aj skutočnosť,
že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľka v 1. rade považuje
za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- Eur
a sťažovateľka v 2. rade považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur.»
2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný
súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného sudu Košice I
vo veci sp. zn. 22P 47/06 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 22P 47/06 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateliek.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie
a to:
- sťažovateľke v 1. rade vo výške 4.000,- Eur,
- sťažovateľke v 2. rade vo výške 3.000,- Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám všetky trovy tohto konania.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr 50/12 z 26. novembra 2012
a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom zo 14. decembra 2012.
3.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov
vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Príčinou zdĺhavého súdneho konania sú aj samotní účastníci, ktorí rôznymi
spôsobmi prispievajú k predlžovaniu konania. K predĺženiu súdneho konania došlo aj
z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne v čase od 14. 6. 2011 do
31. 1. 2012.
Na základe vyššie uvedeného procesného postupu súdu som dospel k záveru, že
Okresný súd Košice I konal vo veci bez väčších prieťahov plynule, efektívne a v súlade
s právnymi predpismi. Je dôležité uviesť, že existovali aj objektívne dôvody spočívajúce
vo vysokom počte nerozhodnutých vecí v súdnom oddelení Mgr. E. K., ako aj jej dlhodobá
práceneschopnosť. Nakoľko ide o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu, musí súd
vykonávať dokazovanie v širšom rozsahu a zabezpečiť všetky podklady pre rozhodnutie vo
veci.
Toho času je prejednávaná vec v štádiu opätovného nariadenia znaleckého
dokazovania.
Súhlasím, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil z verejného pojednávania.
(...)“
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom podaní k vyjadreniu predsedu
okresného súdu uviedla, že «(...) Vyjadrenie Okresného súdu Košice I obsahuje výpočet
úkonov súdu v období od 2. 3. 2006 až do 6. 11. 2012.
Toto vyjadrenie však neobsahuje žiadnu argumentáciu o efektívnosti vykonávania
jednotlivých úkonov a primeranej dĺžke konania Okresného súdu Košice I. Z prehľadu
procesných úkonov je zrejmé, že konanie bolo začaté dňa 2. 3. 2006, kedy sťažovateľka J. S.
podala na Okresný súd Košice I návrh na zvýšenie výživného, pričom ani v súčasnosti,
po viac ako 6 rokoch, nie je toto konanie právoplatne skončené.
Pre posúdenie primeranosti dĺžky konania a zbytočných prieťahov v ňom
spôsobených Okresným súdom Košice I nie je podstatné to, koľko pojednávaní súd vykonal,
ani to, koľko úkonov urobil, ale efektívnosť týchto úkonov, teda spôsobilosť viesť k čo
najrýchlejšiemu právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej tak, ako to vyplýva z ustanovenia
Sťažovateľky namietajú neprimeranú celkovú dĺžku konania, ktoré ani po viac ako 6
rokoch nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v 1. rade v čase podania návrhu mala 10
rokov a navštevovala 4. ročník základnej školy v K. V súčasnosti má maloletá 16 rokov a je
žiačkou 2. ročníka Gymnázia(...).
Zmyslom konania o zvýšenie výživného je s osobitnou pozornosťou postupovať
a rozhodnúť rýchlo a efektívne, aby mohla byť zabezpečená všestranná starostlivosť
o výchovu, zdravie, výživu a vývoj maloletého dieťaťa. Určite nie je zmyslom konania
o zvýšenie výživného neprimerané dlhé konanie a rozhodovanie súdu o tak zásadnej otázke
ovplyvňujúcej budúcnosť maloletého dieťaťa.
Dôvody uvádzané vo vyjadrení Okresného súdu Košice I sú irelevantné, keďže tieto
dôvody nespôsobili sťažovateľky, ani nespočívajú v skutkovej alebo právnej zložitosti veci,
ale všetky tieto dôvody sú na strane Okresného súdu Košice I, spočívajú v organizácii práce
na tomto súde a nesprávnom rozhodnutí, ktoré bolo zrušené odvolacím súdom.
Za jednotlivé obdobia nečinnosti, ako aj celkovú neprimeranú dĺžku konania tak
zodpovedá Okresný súd Košice I, ktorý sústavne nesprávne postupoval vo veci, a preto
celkovú neprimeranú dĺžku konania presahujúcu 6 rokov je potrebné pričítať Okresnému
súdu Košice I. (...)
Sťažovateľky sú presvedčené o tom, že konanie Okresného súdu Košice I nesmeruje
k odstráneniu ich právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu konania, ale súd svojím
postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje a odďaľuje tým
poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľkám.
Zároveň oznamujem Ústavnému súdu SR, že sťažovateľky netrvajú na tom, aby sa
v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.
Sťažovateľky si uplatňujú a vyčísľujú trovy konania v celkovej výške 485,25 €. (...)».
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 22 P 47/06:
Dňa 2. marca 2006 podala sťažovateľka 2 proti F. Š. (ďalej len „otec“) na okresnom
súde návrh na zvýšenie výživného pre mal. V. Š. a mal. M. Š. Vec bola zaevidovaná pod
sp. zn. 22 P 47/06.
Dňa 4. apríla 2006 súd ustanovil maloletým deťom kolízneho opatrovníka, ktorého
vyzval, aby prešetril pomery v ich rodine, a zároveň vyzval otca maloletých, aby sa vyjadril
k návrhu a zabezpečil dôkazy týkajúce sa výšky príjmov účastníkov konania.
Dňa 26. mája 2006 Daňový úrad K. doručil okresnému súdu fotokópie daňových
priznaní otca za relevantné obdobie.
Dňa 29. mája 2006 aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v K. reagoval na výzvu
súdu.
Dňa 14. júna 2006 sa k podanému návrhu vyjadril kolízny opatrovník.
Dňa 7. augusta 2006 právna zástupkyňa sťažovateliek oznámila okresnému súdu
presnú adresu otca.
Dňa 23. augusta 2006 sa otec vyjadril k návrhu na zvýšenie výživného.
Dňa 5. októbra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. január 2007.
Dňa 12. januára 2007 právna zástupkyňa sťažovateliek doručila súdu doklady
preukazujúce výdavky na maloleté deti z dôvodu zmeny pomerov od poslednej úpravy.
Dňa 15. januára 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 12. marec 2007.
Dňa 12. marca 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom boli veci sp. zn.
22 P 47/06 a sp. zn. 22 P 155/06 (návrh otca na zmenu úpravy výchovy k mal. V. Š.)
spojené na spoločné konanie a pojednávanie bolo odročené na 12. marec 2007.
Pojednávanie bolo odročené pre účely nariadenia znaleckého dokazovania z odboru
ekonomiky.
Dňa 19. marca 2007 okresný súd uznesením č. k. 22 P 47/06-74 ustanovil vo veci
znalca, ktorý mal vypracovať znalecký posudok.
Dňa 4. júna 2007 bol súdu doručený znalecký posudok.
Dňa 21. júna 2007 súd uznesením č. k. 22 P 47/06-103 priznal znalcovi odmenu.
Dňa 12. júla 2007 sa právna zástupkyňa sťažovateľky 2 vyjadrila k znaleckému
posudku a požiadala o jeho doplnenie. V ten istý deň podala sťažovateľka 2 odvolanie proti
uzneseniu č. k. 22 P 47/06-103.
Dňa 9. novembra 2007 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľky 2.
Dňa 23. novembra 2007 krajský súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu
o priznaní odmeny znalcovi.
Dňa 3. marca 2008 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. apríl 2008.
Dňa 8. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
26. máj 2008 pre účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 26. mája 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
8. september 2008 na účely vypočutia znalca.
Dňa 8. septembra 2008 bolo pojednávanie odročené na 13. október 2008, pretože
na pojednávanie sa nedostavil znalec.
Dňa 13. októbra 2008 bolo pojednávanie odročené na 18. november 2008 z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne a úmrtia predvolaného znalca.
Dňa 18. novembra 2008 bolo pojednávanie odročené na neurčito pre účely
vypracovania doplnenia k znaleckému posudku.
Dňa 27. novembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 22 P 47/06-190 ustanovil
vo veci znalca z odboru ekonómie.
Dňa 23. marca 2009 znalec požiadal o predĺženie termínu na vypracovanie
znaleckého posudku, tejto žiadosti súd vyhovel do 25. mája 2009.
Dňa 25. mája 2009 ustanovený znalec vypracoval znalecký posudok.
Dňa 1. júla 2009 súd uznesením č. k. 22 P 47/06-233 priznal znalcovi odmenu.
Dňa 16. septembra 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. október 2009.
Dňa 27. októbra 2009 bolo pojednávanie odročené na 10. november 2009 z dôvodu
mimoriadnej udalosti.
Dňa 10. novembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 14. december 2009 na účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 14. decembra 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 11. január 2010 na účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 11. januára 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd
rozhodol rozsudkom č. k. 22 P 47/06-316.
Dňa 19. marca 2010 podala sťažovateľka odvolanie proti uvedenému rozsudku
okresného súdu.
Dňa 26. marca 2010 podal otec odvolanie proti uvedenému rozsudku okresného
súdu.
Dňa 26. marca 2010 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o opravných
prostriedkoch účastníkov konania.
Dňa 31. marca 2011 krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP 164/2010-356 zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o zvýšení výživného na mal. sťažovateľku.
Dňa 12. apríla 2011 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 27. februára 2012 okresný súd uznesením č. k. 22 P 47/06-370 nariadil
doplnenie znaleckého posudku znalcom z odboru ekonómie.
Dňa 17. mája 2012 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého
posudku.
Dňa 18. mája 2012 súd predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o 90 dní.
Dňa 26. júna 2012 znalec vrátil spis okresnému súdu, pretože bez spolupráce s otcom
nie je možné vypracovať znalecký posudok.
Dňa 6. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. október 2012.
Dňa 26. októbra 2012 bolo pojednávanie odročené na neurčito na účely doručenia
účtovných dokladov zo strany otca a následného doplnenia znaleckého dokazovania.
Dňa 6. novembra 2012 okresný súd doplňujúcim uznesením č. k. 22 P 47/06-418
nariadil doplnenie znaleckého posudku znalcom z odboru ekonómie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o zvýšenie výživného pre maloleté deti vedenom pod sp. zn. 22 P 47/06
dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého
občianskoprávneho konania je zvýšenie výživného pre maloleté deti, t. j. vec, ktorej povaha
si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo
okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň
osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní mohlo predstavovať určitý stupeň faktickej zložitosti súvisiaci
s potrebou nariadenia znaleckého dokazovania, avšak neobyčajne zdĺhavý priebeh
napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub tejto skutočnosti.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateliek
v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania v zásade nebola
vyvolaná správaním sťažovateliek.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
o zvýšenie výživného a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie tohto konania už
viac ako 6 rokov je už samo osebe neprimerané.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Ďalej možno konštatovať, že okresný súd bol v predmetnej veci absolútne nečinný
v období od 12. apríla 2011 do 27. februára 2012 (desať mesiacov). Faktom je, že aj
rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 7 CoP 164/2010 z 31. marca 2011 potvrdzuje
nesprávnosť postupu okresného súdu v napadnutom konaní, keď jednoznačne konštatoval,
že „súd prvého stupňa dôsledne nevykonal dokazovanie zamerané na zistenie podstatných
skutočností potrebných pre rozhodnutie o výživnom pre maloletú od 1. 9. 2008 do budúcna,
a teda nemožno ani zistiť, či vec správne právne posúdil“. Dôsledkom tohto nesprávneho
postupu súdu prvého stupňa bolo zbytočné predĺženie tohto konania asi o jeden rok, počas
ktorého odvolací súd rozhodoval o dôvodne podanom odvolaní sťažovateľky 2. Okrem
toho, už po uplynutí lehoty na vypracovanie znaleckého posudku 18. mája 2012 okresný súd
predĺžil lehotu na vypracovanie tohto posudku o tri mesiace. Okresný súd teda počas dvoch
rokov nevykonal vo veci žiadne úkony alebo vykonával neefektívne úkony, ktoré
nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky v danej veci o zvýšenie
výživného počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom
nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu
súdu. Obranu predsedu okresného súdu, podľa ktorej „existovali aj objektívne dôvody
spočívajúce vo vysokom počte nerozhodnutých vecí v súdnom oddelení Mgr. E. K., ako aj
jej dlhodobá práceneschopnosť“, v tejto pre maloleté dieťa významnej veci nebolo možné
akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo
porušené právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval
postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom
konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti
nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedu
okresného súdu, resp. zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné
personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne
konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak
sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.
Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť
pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali
zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana,
ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateliek na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľkám ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľky požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke 1
vo výške 4 000 € a sťažovateľke 2 vo výške 3 000 €, najmä „s prihliadnutím na to, že to
bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a zmyslom činnosti,
ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, je
dôsledok - pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti, ktorý sťažovateľky nezvratne
nadobudli, neospravedlniteľný“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia ich práv, najmä
vzhľadom na neobyčajne dlhé napadnuté konanie a vzhľadom na povahu veci a jeho
význam pre sťažovateľky považuje za primerané sťažovateľke 1 vo výške 2 000 €
a sťažovateľke 2 vo výške 1 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za
tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti
z 20. septembra 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 14. decembra
2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 € a režijný
paušál trikrát po 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho
zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu 404,37 €. Základná sadzba tarifnej
odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo
viacerých osôb“, t. j. na sumu 202,18 € v prípade jednej sťažovateľky. V prípade dvoch
sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby advokátkou celkovú sumu 404,37 €,
ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 80,87 €, t. j. trovy právneho
zastúpenia sťažovateliek predstavujú celkovú sumu 485,24 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateliek
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013