Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 139/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. R., H., zastúpeného advokátom JUDr. T. M., T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -185 z 3. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2013 doručená sťažnosť M. R., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. T. M., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -185 z 3. decembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„Na základe Osvedčenia o dedičstve č... D 5675/92, D not 869/94-K, v dedičskej veci

po nebohom J. R., nar..., zomrelom..., vydaného... notárom... dňa 5. 8. 1996...

právoplatného... 21. 8. 1996, nadobudol sťažovateľ do svojho výlučného vlastníctva...

nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 1755, pre obec a katastrálne územie P.

2

ako parcela č. 5150/3, lesná pôda, o výmere 7863 m, a parcela č. 5907, orná pôda

2

o výmere 9628 m.

Sťažovateľ dedil... ako dedič – vnuk poručiteľa.

Žalobcovia 1. A. S... a 2. Mgr. M. R... podali... 29. 4. 2009 na Okresný súd Senica,

žalobu proti... sťažovateľovi, na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam... ktorou

sa domáhali aby súd určil, že tieto nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve A. S...a

Mgr. M. R...

Okresný súd Senica rozsudkom č. k. -93, zo dňa 27. 10. 2010 žalobe

v celom rozsahu vyhovel.

Sťažovateľ sa... odvolal. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -124

zo dňa 16. 2. 2011 rozsudok OS Senica č. k. -93 zrušil s tým, že vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V odôvodnení uznesenia Krajský súd v Trnave vytkol postup súdu prvého stupňa

a v podstate poučil žalobcov ako majú ďalej postupovať.

Po... nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Trnave

č. k. -124, žalobcovia podali dňa 8. 4. 2011 na Okresný súd Senica návrh

na zmenu účastníkov konania na strane žalobcov, keď namiesto doterajších žalobcov A. S...

Mgr. M. R... vstúpili na stranu žalobcov 1. K. K... 2. Z. N... 3. J. S... 4. Ing. J. S... a 6. 6.

2011 súčasne podali návrh na zmenu petitu. Okresný súd Senica uznesením pripustil zmenu

účastníkov konania a zmenu petitu...

Zmenou petitu sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že nehnuteľnosti... patria

do dedičstva po nebohom poručiteľovi J. R., nar... a zomrelom dňa...

Okresný súd Senica rozsudkom č. k. -165, zo dňa 23. 11. 2011 návrhu

v celom rozsahu vyhovel.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku... odvolanie.

Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. -185, zo dňa 3. 12. 2012,

doručený 5. 12. 2012, napadnutý rozsudok Okresného súdu Senica č. k. -165,

zo dňa 23. 11. 2011 potvrdil.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že nehnuteľnosti, ktoré nadobudol ako dedič po nebohom J.

R.. nar..., zomr..., „...užíval titulom svojho vlastníctva, a keďže sa jednalo o nehnuteľnosti

ktoré sa využívali na poľnohospodársku výrobu... tieto nehnuteľnosti prenajal Roľníckemu

družstvu P. na užívanie za účelom poľnohospodárskej činnosti.

Žalobcovia... Svoj nárok odôvodňovali tým, že v prípade dedenia sťažovateľa

ide o neoprávnené nadobudnutie dedičstva, nakoľko z dôvodu identických mien J. R., ktoré

sú v regióne S. obvyklé, zdedil pozemky po ich starom otcovi sťažovateľ namiesto nich.“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že «Okresný súd Senica v rozsudku

č. k. -165 a aj Krajský súd v Trnave, v rozsudku č. k. -185,

ignoroval ďalší inštitút ochrany vlastníckeho práva a to inštitút vydržania podľa § 134

.

Podľa ustanovenia sa oprávnený držiteľ stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržitej držbe po dobu 3 rokov ak ide o hnuteľnú vec

a po dobu 10 rokov ako ide o nehnuteľnosť.

Z citovaného textu zákona jasne vyplýva, že vlastnícke právo k pozemku nadobudne

vydržaním osoba, ktorá kedykoľvek splní podmienky stanovené § 134 Občianskeho

zákonníka (doba držby a vec spôsobilá na vydržanie).

Sťažovateľ splnil všetky zákonné predpoklady aby nadobudol vydržaním vlastníctvo

k nehnuteľnostiam... a to oprávnenosť a nepretržitosť držby počas desiatich rokov a vec

spôsobilá na vydržanie.

K zákonným predpokladom vydržania patria:

a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov.

Držiteľ musí byť v dobrej viere nielen v okamihu, kedy sa stal držiteľom veci,

ale po celú vydržaciu dobu.

Ad a)

Je absolútne nespochybniteľné, že sťažovateľ bol oprávneným držiteľom v dobrej

viere po celú vydržaciu dobu, nakoľko užíval a bol držiteľom vecí na základe Osvedčenia

o dedičstve...

Snáď neexistuje oprávnenejší držiteľ, než držiteľ na základe Osvedčenia o dedičstve,

ktoré má právne postavenie súdneho rozhodnutia.

Ad b)

Sťažovateľ naplnil nepretržitosť vydržacej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať

rokov, nakoľko vec užíval od jej získania na základe Osvedčenia a až v decembri 2006

ho navštívil pôvodný žalobca Ing. J. S., ktorý sa domáhal svojho vlastníckeho práva...

Nie je možné prijať argumentáciu Krajského súdu... a Okresného súdu Senica,

že sťažovateľ ako vlastník neprejavil o nehnuteľnosti žiaden skutočný záujem

a že ich de facto neužíval.

V tomto prípade sa jednalo o pozemky ktoré užívalo na poľnohospodárske účely

Roľnícke družstvo P. Sťažovateľ tieto pozemky, po ich nadobudnutí do vlastníctva ponechal

RD P. v užívaní a uzatvoril zmluvu o nájme aj týchto pozemkov.

Súd nevysvetlil čo to podľa neho znamená „neprejavil o nehnuteľnosti žiaden

skutočný záujem“ a ako by mal podľa súdu tento záujem vyzerať. Disponovanie

s vlastníctvom k nehnuteľnostiam neznamená, že ich vlastník s nimi musí

od ich nadobudnutia do vlastníctva neustále nejakým spôsobom nakladať, čím by

prejavoval o ne záujem. Práve naopak, ako vlastník môžem sa správať k užívaniu pozemkov

aj pasívne, nevykonávať na nich žiadnu činnosť, nakoľko charakter vlastníctva pozemkov to

absolútne umožňuje, pričom vlastnícky a užívací vzťah k pozemkom nie je a nemôže byť

spochybnený.

V rámci Slovenska pri poľnohospodárskej a lesnej pôde viac ako 90 % vlastníkov

vôbec nevie v teréne určiť kde sa ich pozemky nachádzajú, len ich vlastnia bez prenajatia

alebo umožnenia užívania iným subjektom alebo ich prenajímajú iných subjektom, pričom

si plnia daňové povinnosti titulom vlastníctva pozemkov ich vlastníci alebo ich nájomcovia

v prípade poľnohospodárskej a lesnej pôdy.

Teda ako mal sťažovateľ podľa súdu preukázať skutočný záujem o pozemky

nie je sťažovateľovi jasné. Práve že sťažovateľ o ne prejavoval skutočný záujem tak,

že ich nechal v užívaní – nájme RD P.

Obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré

patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie

vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný SR teda nielenže

zustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne

ako čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd) realizáciu vlastníckych oprávnení vyplývajúcich z príslušných ustanovení

, teda ustanovenia – vydržanie, ďalej právo prenajať alebo

neprenajať, ktoré si uplatnil sťažovateľ v tejto veci.

Sťažovateľ je toho názoru, že súdy si nesprávne vyložili inštitút vydržania

a tým poškodili jeho vlastnícke práva.

Neakceptovaním obrany sťažovateľa v rámci súdneho konania a to nezohľadnením

inštitútu vydržania podľa , boli porušené práva sťažovateľa.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa M. R. na právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -185 z 3. decembra 2012, porušené

boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -185 z 3. decembra 2012

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi M. R. trovy konania v sume

331,13 EUR na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. T. M., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , IV.

ÚS 136/05, ), ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

Rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Senica (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -165 z 23. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“), ktorým okresný súd určil, že nehnuteľnosti (pozemky) patria

do dedičstva po poručiteľovi J. R., narodenom... a zomrelom...

Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Nepochybne bolo v danej veci preukázané, že osvedčením o dedičstve

spis. zn. D 5675/92, D not 869/97-K boli nehnuteľnosti omylom prejednané ako dedičstvo

po neb. J. R., nar..., pretože ich v čase smrti nevlastnil, napriek tomu boli zapísané ako

vlastníctvo odporcu – dediča M. R., nar... Správou katastra S. do katastra nehnuteľností

na LV č. 1755, kat. úz. P. Odporca zotrval na tvrdení, že nadobudol vlastníctvo

po poručiteľovi J. R., nar..., naposledy bytom P., zomr... (starom otcovi) ako následný

dedič po neb. otcovi J. R., synovi poručiteľa. Osvedčenie o dedičstve D 5675/92,

D not 869/94-K nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 08. 1996. Pokým však nehnuteľnosti

nemali byť zahrnuté do dedičstva, pretože ich poručiteľ nevlastnil, odporca bol toho názoru,

že nehnuteľnosti nadobudol vydržaním, bol v ich užívaní dobromyseľný, pričom splnil

všetky predpoklady vydržania vlastníckeho práva.

Súd riešil otázku nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním sporných

nehnuteľností odporcom a dospel k záveru, že odporca nenadobudol vlastnícke právo

vydržaním. Tvrdenie odporcu o splnení základných predpokladov pre vydržanie

vlastníckeho práva nemožno považovať za dôveryhodné. Predmet sporu nevedel odporca

špecifikovať, nikdy sa nezaoberal tým, aký konkrétny majetok nadobudol dedením.

Ako vlastník neprejavil o predmet sporu žiaden skutočný záujem. Jediný úkon ktorý urobil

a čo považuje za preukázanie toho, že nehnuteľnosti užíval, bolo uzatvorenie nájomnej

zmluvy s RD P. dňa 1. 1. 2003. Zmluva nadobudla účinnosť dňom 1. 1. 2003 a odporca ňou

prenajal ako vlastník nájomcovi pôdu vo výmere 4,81 ha. Pozemky nie sú v zmluve

špecifikované. Z predloženej dohody medzi RD P. a odporcom zo dňa 1. 1. 1994 (6?, 9? –

zle čitateľné) je uvedená už výmera 4,81 ha, Dohoda však nie je podpísaná nájomcom

a jej platnosťou sa súd nezaoberal. V žiadnom prípade však nemožno usúdiť aký nárast

majetku odporca mal, pretože výmera jeho predchádzajúceho a súčasného stavu

prenajímaného majetku nie je totožná s nárastom majetku podľa osvedčenia. Takýto dôkaz

predložený odporcom nemá právny význam a nemožno z neho usúdiť, že odporca fakticky

užíval sporné nehnuteľnosti. Skutočnosť, že mu prenajímateľ zvýšil užívanú výmeru

po prejednaní dedičstva je v danom prípade irelevantný administratívny úkon. Mimo iného

parc. č. 5150/3 je lesný pozemok, ktorým sa odporca nezaoberal ani sčasti. Dedičské

konanie je nesporové konanie, účastníci konania sú povinní poskytnúť súčinnosť súdnemu

komisárovi a pri stotožnení vlastníctva pri rovnakých identifikačných údajoch pôvodných

vlastníkov je to zvlášť dôležité. Pôvodné dedičské konanie po starom otcovi odporcu bolo

zastavené pre nemajetnosť. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná

aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri náležitej opatrnosti, ktorú možno

s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo

mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.

Na to, že prišlo k omylu ho mohlo upozorniť najmä to, že pôvodné konanie bolo zastavené

pre nemajetnosť, ako dedičia sa mohli a mali o dedičstvo zaujímať. V tejto oblasti

je všeobecne známe, že sa jedná o frekventované mená a priezviská a samotná správa

katastra upozorňuje, aby v dedičskom konaní bol vlastník stotožnený čo môžu kvalifikovane

urobiť iba dedičia. Nemožno v danom právnom prípade konštatovať, že odporca

ako vlastník mal v oprávnenej držbe nehnuteľnosti po zákonom stanovenú dobu, splnil

všetky zákonom stanovené podmienky a vlastníctvo nadobudol vydržaním.“

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), potom, čo zistil,

že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou ( a ), prejednal vec

s obsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa postupom

bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia zverejnením termínu

vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa , pretože zistil,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť,

aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Podľa § 130 ods. 1 O. z., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach

sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 O. z., oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,

ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa ustanovenia , ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutá ďalšie dôvody.

Prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho súdu zdôvodnil svoje rozhodnutie

správne. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

a pričom dopĺňa nasledovné: Konaním mal prvostupňový súd za preukázané,

že v dedičskom konaní D 5675/92, osvedčením o dedičstve D not 869/97-K boli omylom

prejednané ako dedičstvo po nebohom J. R., nar... nehnuteľností zapísané na LV č. 1755,

2

kat. úz. P., v správe katastra S. ako parc. č. 5150/3 – lesné pozemky vo výmere 7.863 m

2

a parc. č. 5907 – orná pôda vo výmere 9.628 mv celosti. Súd správne posudzoval

predmetnú žalobu ako žalobu o určenie, že predmety nehnuteľnosti patria do dedičstva

po poručiteľovi, predchodcovi navrhovateľov J. R., nar..., zomrelého... Náležite tak

isto odôvodnil naliehavý právny záujem na tomto určení podľa ustanovenie

, pretože je daný existenciou aktuálneho stavu objektívnej právnej

neistoty medzi navrhovateľmi a odporcom, nakoľko odporca je zapísaný v katastri

nehnuteľností ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností na základe omylom

prejednaného dedičstva po jeho otcovi, ktorý je menovcom predchodcu navrhovateľov

poručiteľa J. R., nar..., zomrelého... Poukázal na to, že jedine takouto žalobou o určenie

vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia

sa právne postavenie navrhovateľov upevní a odstráni sa tým právna neistota

navrhovateľov, pretože predmetné nehnuteľnosti opätovne budú zapísané na ich

predchodcu vlastnícky J. R., po ktorom bude musieť byť dodatočne prejednané dedičstvo.

Takisto sa prvostupňový súd i náležite vyporiadal s obranou odporcu v predmetnom konaní,

či tieto nehnuteľnosti nenadobudol vydržaním. Tvrdenie odporcu o svojich základných

predpokladoch nemožno považovať za dôveryhodné, vzhľadom už na existujúce listinné

dôkazy. Ako jediný úkon, ktorý predchádzal a urobil preukazuje, že nehnuteľnosti užíval

po uzatvorení nájomnej zmluvy z 1. 1. 2003. Pozemky v nej nie sú špecifikované a tak isto

ani výmera nie je uvedená, ako taká, ktorá zodpovedá obsahu prejednaného dedičstva alebo

vyplývajúca z listu vlastníctva. Už prejednanie predchádzajúceho dedičstva pôvodného

po starom otcovi odporcu bolo zastavené pre nemajetnosť preto dobromyseľnosť držiteľa

musí byť posudzovaná aj z tohto objektívneho hľadiska. Na to, že došlo k omylu ho mohla

upozorniť práve táto skutočnosť. Zámena prejednania dedičstva v mene a priezvisku

poručiteľa je daná vysokou frekvenciou toho istého priezviska v samotnej lokalite. Jediným

možným spôsobom ako prinavrátiť omylom prejednané dedičstvo na predchodcu

navrhovateľov je práve podanie takejto žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam v zmysle ustanovenia

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne rozhodol, kedy určil,

že predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. 1755,

2

parc. č. 5150/3 – lesné pozemky vo výmere 7.863 ma parc. č. 5907 – orná pôda vo výmere

2

9.628 mv celosti patria do dedičstva po nebohom poručiteľovi J. R., nar..., zomrelom...“

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v tom, že krajský súd

v napadnutom rozsudku nesprávne právne posúdil splnenie podmienok vydržania

vlastníckeho práva sťažovateľom podľa na základe zisteného

skutkového stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov kontrolovať

z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne , ). Právne závery krajského súdu však pochybnosti

z hľadiska ich ústavnej konformity nevyvolávajú.

Ťažiskom v prerokúvanej veci je posúdenie splnenia podmienok na nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním zo strany sťažovateľa.

Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom

veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa držiteľom je ten, kto s vecou nakladá

ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa držať možno veci, ako aj práva, ktoré

pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa ak je držiteľ so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.

Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Sťažovateľ tvrdí, že splnil podmienky vydržania vlastníckeho práva, pretože

„bol oprávneným držiteľom v dobrej viere po celú vydržaciu dobu“ a „naplnil nepretržitosť

vydržacej doby“ .

S týmto tvrdením sa okresný súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch vysporiadali

a poukázali na to, že z okolností, za ktorých došlo ku vydaniu osvedčenia o dedičstve

v prospech sťažovateľa (frekventované meno a priezvisko poručiteľa a zastavenie

pôvodného dedičského konania pre nemajetnosť), nemožno usudzovať, že sťažovateľ

bol dobromyseľný, že mu nehnuteľnosti patria.

Sťažovateľ argumentuje tým, že pozemky užívalo RD P., s ktorým uzatvoril nájomnú

zmluvu, a poukazuje na to, že „Disponovanie s vlastníctvom k nehnuteľnostiam neznamená,

že ich vlastník s nimi musí... neustále nejakým spôsobom nakladať... naopak, ako vlastník

môžem sa správať k užívaniu pozemkov aj pasívne, nevykonávať na nich žiadnu činnosť...“.

S takýmto názorom sťažovateľa nemožno súhlasiť.

Obsahom držby veci ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva

vydržaním je vôľa (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possesionis). Vôľa

ako obsah držby je vôľa držať vec pre seba a pod svojím menom, teda nakladať s vecou

ako s vlastnou. Faktické ovládanie veci predstavuje nakladanie s vecou. Nakladanie s vecou

sa môže navonok prejavovať ako fyzické ovládanie veci napríklad využívaním

nehnuteľnosti pre seba, oplotením pozemkov a podobne. Faktické ovládanie však

neznamená iba fyzické ovládanie. Fakticky ovláda vec aj ten, kto vstúpi do takého právneho

vzťahu, ktorý je možné považovať za nakladanie s vecou. Ako je z rozsudkov všeobecných

súdov zrejmé, sťažovateľ nehnuteľnosti fyzicky neovládal, dokonca ani nevedel,

kde sa sporné nehnuteľnosti nachádzajú. Za nakladanie s vecou by vzhľadom na uvedené

bolo možné považovať aj uzatvorenie nájomnej zmluvy s RD P., na ktorú sťažovateľ

poukazuje. Avšak z už citovaných odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu

jednoznačne vyplýva, prečo je potrebné nájomnú zmluvu vo vzťahu ku preukázaniu

užívania pozemkov sťažovateľom považovať za irelevantnú (nedostatočná špecifikácia

pozemkov, výmera nezodpovedajúca výmere pozemkov nadobudnutých dedením). Pokiaľ

sťažovateľ nehnuteľnosti fakticky neovládal, nesplnil jeden zo základných predpokladov

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to držbu veci. Tvrdenia sťažovateľa,

že vlastník veci nemusí na pozemkoch vykonávať žiadnu činnosť, sú v tejto súvislosti

nepodstatné, keďže sťažovateľ vlastníkom veci nebol.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje závery v spojení so závermi

okresného súdu, s ktorými sa v podstatnej miere stotožnil, uviedol a zdôvodnil

v ich logickej postupnosti spôsobom, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený,

svojvoľný a arbitrárny alebo v rozpore s . Právny názor, ku ktorému dospel, podľa

ktorého sťažovateľ nesplnil podmienky vyžadované

na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, je podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľný.

Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,

ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto

postavenia mu preto v okolnostiach prípadu ani neprislúcha posudzovať vecnú správnosť

právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd zistil, že v rámci výkonu svojej

právomoci krajský súd v namietanom rozsudku poskytol zrozumiteľným výkladom, ktorý

patrí do jeho výlučnej právomoci, dostatočné odôvodnenie odpovedajúce na podstatné

skutkové a právne otázky. Ústavný súd preto skonštatoval konformnosť citovaného

rozsudku krajského súdu s obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v závere uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti (,

, ) už vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe

nie je právnym základom pre namietanie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným

súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia

a k vysloveniu záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa .

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením a dohovoru, bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu ústavný súd

pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a právo podľa dodatkového protokolu,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základného práva

podľa rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozhodnutím

krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 až čl. 48

, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného v , resp. dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013