Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 125/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. S. a T. S., obaja bytom S., zastúpení JUDr. M. B.,

Advokátska kancelária JUDr. M. B. & JUDr. M. B., K., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva T. S. „vlastniť a riadne užívať majetok“ podľa

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 12. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. D. S. a T. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2013 doručená sťažnosť Mgr. D. S. a T. S. (ďalej aj „sťažovateľka“), obaja bytom S. (ďalej

len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a základného práva sťažovateľky „vlastniť a riadne užívať majetok“

podľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný prokurátor v Poprade (ďalej len „prokurátor“)

podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Správy katastra Poprad

(ďalej len „žalovaný“) na krajskom súde, kde sťažovatelia vystupovali v pozícii

zúčastnených osôb. Krajský súd vo veci žaloby prokurátora rozhodol napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2012, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie

žalovaného. Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 29. mája

2012 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťažovatelia nespokojní

s označeným rozsudkom najvyššieho súdu podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 28. novembra 2012 tak, že konanie zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na nedostatok právomoci rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľov, keďže najvyšší súd nie je dovolacím súdom vo veciach podľa V. časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (vo veciach

správneho súdnictva, pozn.).

Sťažovatelia sa v sťažnosti domnievajú, že označenými rozhodnutiami krajského

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a základného práva

sťažovateľky „vlastniť a riadne užívať majetok“ podľa z dôvodov

uvádzaných v sťažnosti.

V závere sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov v 1. a v 2. rade na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu

v Prešove sp.zn. zo dňa 12.1.2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. zo dňa 29.5.2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky v 2. rade vlastniť a riadne užívať majetok podľa

SR v dôsledku rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29.5.2012, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. -42 zo dňa 12.1.2012 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 12.1.2012 v

spojení s rozsudkom sp. zn. zo dňa 29.5.2012 zrušuje a prikazuje mu vo veci

znovu konať a rozhodnúť.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu

trov právneho zastúpenia za 2 úkony v sume 275.94 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 12. januára

2012, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane

základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, keďže ho už preskúmal

na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

).

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. mája 2012, v tejto časti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť z dôvodu jej

oneskoreného podania.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

podľa . V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje

(napr. m. m. , , ).

Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2012 nadobudol právoplatnosť 8. októbra

2012. Sťažnosť sťažovatelia podali osobne 15. februára 2013, čo je zjavne po uplynutí

lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti. V tejto časti tak

ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že nebolo možné aplikovať judikatúru ústavného

súdu (napr. m. m. , , , ) vo vzťahu

k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorej lehota na prípadné podanie

sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. V posudzovanom prípade okolnosť, že sťažovatelia podali

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v správnom súdnictve, proti ktorému nie je

prípustné dovolanie, bráni zachovaniu lehoty aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, pretože v opačnom prípade by sa možnosť podania ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu umelo predlžovala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v celku tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013