Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 163/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. apríla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012

doručená sťažnosť Ing. Ľ. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v sp. zn. z 19. apríla 2012 (ďalej aj „namietané

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania rozhodnutia mesta M.

(ďalej len „žalovaný“) č. 2007/54104-Mo zo 7. marca 2008 o povolení užívania stavby SO

312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci stavby „Kultúrno-spoločenské a nákupné

centrum M.“ na ulici... v M. ležiacej na parcele č. 1234/1, 1234/16, 1234/17, 1234/21,

1234/26 a 1165/5 v katastrálnom území M. pre stavebníka Z., s. r. o., ako aj rozhodnutia

žalovaného č. 2008/2381-Pe z 28. marca 2008 o povolení užívania stavby „Kultúrno-

spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba“ zrealizovanej na pozemku – parcele

č. 1234/1, katastrálne územie M., na návrh stavebníka Z., s. r. o. (ďalej len „rozhodnutia

o povolení užívania stavby“).

Krajský súd uznesením sp. zn. z 2. marca 2011 zastavil konanie podľa

(ďalej len „OSP“) s odôvodnením,

že sťažovateľ nie je subjektom, ktorému prislúcha postavenie účastníka správneho konania

v zmysle , a preto nemôže byť ani procesne legitimovanou

osobou na podanie žaloby v danej veci. Krajský súd taktiež uviedol, že sťažovateľ

nie je „opomenutým“ účastníkom v zmysle .

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2012 tak, že odvolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ nesúhlasí so závermi všeobecných súdov vyjadrenými v ich

rozhodnutiach. Rozhodnutia všeobecných súdov považuje za nepreskúmateľné a založené

na nesprávnom právnom posúdení. Podľa názoru sťažovateľa „vo výklade ustanovenia

§ 78 ods. 1 Stavebného zákona na konkrétny prípad v rozhodnutí súdov absentuje

ústavnoprávny rozmer ochrany základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ako aj ochrany vlastníckeho práva podľa a dodatkového

protokolu“.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mu nedali úplnú zrozumiteľnú odpoveď

na základnú otázku, prečo stavebné konania vedené ako „Kultúrno-spoločenské a nákupné

centrum, 3. stavba a S.O. 402.2 úprava nadradeného dopravného systému 2. stavba,

3. Stavba a SO.312 Komunikácie a spevnené plochy“ nemožno považovať za jednu stavbu,

a to napriek tomu, že stavebník aj stavebný orgán ich za jednu stavbu považujú, v oboch

stavebných konaniach vystupuje ten istý stavebník Z., s. r. o., stavebné konania časovo

vzájomne súvisia a funkčne na seba nadväzujú a „stavebné povolenie na stavbu SO 402.2

a jej zmena boli samostatne vydané len z dôvodu špeciálne vymedzenej právomoci

Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie podľa § 120 stavebného

zákona“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že «Zo záhlavia stavebného povolenia

na stavbu „3. stavba“ je pritom zrejmé, že sa jedná o stavbu s inžinierskymi sieťami

i na pozemku 1165/5. Z predloženého geometrického plánu sťažovateľom pritom vyplýva,

že sa jedná o parcelu registra C pod č. 1165/5, ktorá vlastnícky evidovaná nie je (bez LV),

a tá je súčasťou parciel registra E pod č. 2706 a 2708, vlastníctvo ktorých na LV 263 patrí

sťažovateľovi.».

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd «svoj prístup pri rozhodovaní vo veci založil

na čisto formalistickom výklade, keď dogmaticky vychádzal z textu ustanovenia § 78 ods. 1

Stavebného zákona tvrdiac, že obe stavby „SO 402.2“ i 3. Stavba“ sú samostatné konania

a neprihliadol na konkrétne okolnosti daného prípadu» – časové a funkčné nadväznosti,

osoba stavebníka. Sťažovateľ poukazuje na to, že ako vlastník pozemkov registra E č. 2706,

2708 a 2691 má byť účastníkom namietaného kolaudačného konania, keďže práve

z dôvodu vlastníctva týchto pozemkov mal byť aj účastníkom stavebného konania

pred Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v M. (ďalej len

„obvodný úrad“), ktoré vyústilo do rozhodnutia č. 2007/00072 z 5. marca 2007. „Práve

toto rozhodnutie bolo právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn.

zrušené z dôvodu, že v ňom stavebný úrad nepriznal sťažovateľovi ako

vlastníkovi pozemku postavenie účastníka stavebného konania.“

Na parcelách vo vlastníctve sťažovateľa je vybudovaný kruhový objazd,

chodníky a podzemné a nadzemné sieťové rozvody k stavbe. Sťažovateľovi

ako vlastníkovi pozemku zastavaného inžinierskymi sieťami k stavbe stavebníka

bol zamedzený prístup k stavebnému úradu a bolo mu znemožnené poukázať na mnohé

technické a právne nedostatky stavby „Kultúrno-spoločenské nákupné centrum M. –

3. stavba“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva Ing. Ľ. K., bytom v M..., podľa SR,

dodatkového protokolu a , 2 SR a dohovoru, v uznesení

najvyššieho súdu z 19. 4. 2012, sp. zn. porušené boli.

Ústavný súd SR ruší uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. 4. 2012, sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ing. Ľ. K. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov konania.“

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sudkyňa Ľudmila

Gajdošíková, ktorá je členkou IV. senátu ústavného súdu, ktorému bola vec pridelená podľa

platného rozvrhu práce, oznámila podľa § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) dôvody svojho (prípadného) vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci sťažovateľa, súvisiace s jej pomerom k právnemu zástupcovi sťažovateľa

(kolegiálny vzťah, pozn.). Na tomto základe ústavný súd uznesením sp. zn.

z 20. februára 2013 rozhodol, že sudkyňa Ľudmila Gajdošíková nie je vylúčená z výkonu

sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“)

účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom

a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená.

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že v prípade stavieb Kultúrno-

spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba a SO 312 Komunikácie a spevnené plochy

v rámci stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. a stavby SO 402.2 úprava

nadradeného dopravného systému, 2. stavba, 3. stavba, ide o jednu stavbu, ktorá má jedného

stavebníka, stavebné konania časovo vzájomne súvisia a funkčne na seba nadväzujú. Keďže

sťažovateľ bol účastníkom stavebného konania týkajúceho sa stavby SO 402.2 úprava

nadradeného dopravného systému (ako vlastník parcely č. 2691), ktorú je potrebné podľa

jeho názoru považovať za súčasť stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M.– 3.

stavba a SO 312 Komunikácie a spevnené plochy a stavby, mal byť účastníkom

kolaudačného konania súvisiaceho s týmito stavbami.

V namietanom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«V správnom súdnictve (piata časť ) je okruh účastníkov konania vždy

vymedzený zákonom. V konaniach o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov podľa druhej hlavy piatej časti je okruh účastníkov vymedzený

, podľa ktorého sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný ( veta prvá

). Podľa je na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu aktívne legitimovaná fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

V danom prípade žalobca v odvolaní namietal, že mu prislúcha postavenie účastníka

kolaudačného konania a tým i postavenie aktívne legitimovaného účastníka tohto konania,

nakoľko stavby „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M., 3. stavba“, „SO 402.2

Úprava nadradeného dopravného systému 2. stavba, 3. stavby“ a „SO 312 Komunikácie

a spevnené plochy v rámci stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M.“ je

potrebné ponímať ako jednu stavbu, keďže vo všetkých stavebných konaniach vystupuje

jeden stavebník a stavebné práce smerovali k výstavbe nákupného komplexu označovaného

ako „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M.“ alebo „Kultúrno-spoločenské

a nákupné centrum M., Obchodné centrum II“, ktorého súčasťou boli i prístupové

komunikácie – cesty, chodníky a parkoviská. V nadväznosti na uvedené namietal,

že pozemky EKN č. 2691, 2706, 2708 k. ú. M., ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, boli

zastavané bez jeho súhlasu. S ohľadom na tieto skutočnosti považoval záver Krajského súdu

v Košiciach o tom, že žalobca nie je účastníkom správneho konania za nesprávny

a v rozpore so zákonom.

... Ak súd zistí, že žalobca nebol osobne ukrátený rozhodnutím správneho orgánu

na svojich právach, nebol oprávnený ani na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti

správneho rozhodnutia. Z tohto dôvodu súd uznesením podľa konanie

zastaví.

V predmetnej právnej veci bolo úlohou súdu prvého stupňa v prvom rade skúmať,

či je splnená podmienka aktívnej legitimácie na strane žalobcu, t. j. v zmysle § 247 ods. 1,

resp. , Z ustanovenia veta prvá vyplýva,

že žalobcom je ten, kto bol účastníkom správneho konania, ktorého zákonnosť postupu

a rozhodnutia v ňom vydanom sa preskúmava. Aby súd správne posúdil, či žalobca

má byť účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. 2007/54104-Mo zo dňa 7. marca 2008 a rozhodnutia žalovaného č. 2008/2381-Pe zo dňa

28. marca 2008 alebo nemá, musel skúmať, či bol, resp. mal byť účastníkom

preskúmavaného správneho konania.

Predmetom preskúmania v tomto konaní sú rozhodnutia žalovaného, ktorými bolo

rozhodnuté o povolení užívania stavby SO 312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci

stavby „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M.“ na Ul... v M. na pozemkoch

1234/1, 1234/16, 1234/17, 1234/21, 1234/26 a 1165/5 katastrálne územie M. pre stavebníka

Z., s. r. o. a stavby „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba“ na pozemku

1234/1 katastrálne územie M. pre stavebníka Z., s. r. o.

Kolaudačné konanie vykonáva stavebný úrad, pričom toto konanie je upravené

v § 76 a nasl. stavebného zákona.

Podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona účastníkmi kolaudačného konania sú

stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba

umiestnená.

Žalobca nemôže byť podľa citovaného zákonného vymedzenia účastníkom

kolaudačného konania, nakoľko nie je ani jedným z taxatívne vymenovaných subjektov.

Vzhľadom na skutočnosť, že pojem účastníka konania definuje tak stavebný zákon,

ako aj správny poriadok, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, je potrebné

postupovať podľa interpretačného pravidla, ktoré určí, ktorá právna norma sa má

na konkrétny prípad použiť. V právnej teórii platí vo vzťahu všeobecných a osobitných

právnych noriem derogačné pravidlo lex specialis derogat legi generali (špeciálny zákon

ruší generálny zákon), pričom aplikáciou tohto pravidla v prejednávanom prípade možno

dospieť k rovnakému záveru ako dospel správny orgán, že na posúdenie účastníctva žalobcu

v kolaudačnom konaní bolo potrebné postupovať podľa § 78 ods. 1 stavebného zákona,

ktorý je v kolaudačnom konaní zákonom špeciálnym vo vzťahu k všeobecnému predpisu

o správnom konaní – správnemu poriadku.

Bez ohľadu na všeobecne platné pravidlo pri aplikácii právnych noriem, v danom

prípade je otázka aplikácie vyššie uvedených právnych predpisov výslovne zodpovedaná

v § 140 stavebného zákona, podľa ktorého ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Z tohto

zákonného ustanovenia je bez pochýb zrejmé, že na konanie vedené podľa stavebného

zákona sa použijú pravidlá ustanovené správnym poriadkom len vtedy, ak sám stavebný

zákon neupravuje konkrétnu situáciu, resp. právnu otázku, inak. Vzhľadom na to,

že stavebný zákon výslovne pomenúva účastníkov kolaudačného konania, je preto v danej

veci vylúčená aplikácia ustanovenia § 14 správneho poriadku, v ktorom je všeobecne

vymedzený okruh účastníkov správneho konania. Vzhľadom na odlišné špecifiká

sú jednotlivé druhy správnych procesov upravené osobitnými právnymi aktmi. Správny

poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní má subsidiárne použitie, ak konkrétne

konanie v štátnej správe je upravené samostatným právnym aktom, osobitným zákonom.

Účastníkmi kolaudačného konania sú stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom

a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Kolaudačné konanie, o ktoré

ide v prejednávanom prípade, je jedným z konaní, ktoré sú upravené stavebným zákonom,

predmetom úpravy ktorého je rozsiahla problematika usporiadania územných celkov,

povoľovania konkrétnych stavieb a ich kolaudácie, stavebného dohľadu, či vyvlastňovania.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, správny orgán postupoval v súlade so zákonom,

keď nekonal so žalobcom ako s účastníkom kolaudačného konania, keďže tento nebol

ani jedným z taxatívne vymedzených účastníkov kolaudačného konania podľa § 78 ods. 1

stavebného zákona, t. j. nebol ani stavebníkom, ani vlastníkom stavby, ani vlastníkom

pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Žalobca chcel postavenie účastníka

kolaudačného konania odôvodniť tvrdením, že stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné

centrum M., 3. stavba a SO 312, Komunikácia a spevnené plochy je potrebné vnímať ako

jednu stavbu, keďže vo všetkých stavebných konaniach vystupuje jeden stavebník a stavebné

práce smerovali k výstavbe nákupného komplexu označovaného ako „Kultúrno-spoločenské

a nákupné centrum M.“ alebo „Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M., Obchodné

centrum II“, ktorého súčasťou boli i prístupové komunikácie – cesty, chodníky a

parkoviská, súčasne zdôrazňujúc, že žalobca má vlastnícke právo k parcele EKN č. 2691,

teda k časti nehnuteľnosti, na ktorej bola uskutočnená stavba SO 402.2. Z uvedeného však

nie je možné jeho účastníctvo v konaní odvodiť, nakoľko v súvislosti s označenými stavbami

boli vedené samostatné správne konania. Rovnako tak zo skutočnosti, že v týchto konaniach

vystupuje jeden stavebník a jednotlivé stavby vytvárajú nákupný komplex nie je možné

vyvodiť, že ide o jednu stavbu. Zároveň odvolací súd uvádza, že z projektovej dokumentácie,

nachádzajúcej sa v administratívnom spise i príslušných geometrických plánov a tiež z

grafických príloh, predložených žalobcom vyplýva, že na nehnuteľnostiach vo vlastníctve

žalobcu nie sú umiestnené vyššie špecifikované stavby, povolenie užívania ktorých bolo

predmetom napadnutých rozhodnutí...»

Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia dospel k záveru, že najvyšší súd

v ňom ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo sťažovateľa nemožno

považovať za účastníka kolaudačného konania týkajúceho sa stavieb Kultúrno-spoločenské

a nákupné centrum M. – 3. stavba a SO 312 Komunikácie a spevnené plochy v rámci stavby

Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. Právny záver najvyššieho súdu vychádza

z aplikácie § 78 ods. 1 stavebného zákona, v ktorom je taxatívnym spôsobom vymedzený

okruh účastníkov kolaudačného konania, pričom sťažovateľ nie je ani jedným z tam

uvedených subjektov (stavebník, vlastník stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku,

na ktorom je stavba umiestnená), čo sťažovateľ napokon ani netvrdí, keďže svoje

postavenie účastníka konania odvodzuje od vlastníctva parcely, na ktorej je časť inej stavby,

a to stavby SO 402.2 úprava nadradeného dopravného systému.

Najvyšší súd taktiež zaujal stanovisko aj k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého

stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. – 3. stavba a SO 312 Komunikácie

a spevnené plochy v rámci stavby Kultúrno-spoločenské a nákupné centrum M. a stavby

SO 402.2 úprava nadradeného dopravného systému, 2. stavba, 3. stavba treba považovať

vzhľadom na všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci za jednu stavbu, pričom

zdôraznil skutočnosť, že v súvislosti s každou z týchto stavieb boli vedené samostatné

správne konania. Aj túto argumentáciu najvyššieho súdu ústavný súd považuje z ústavného

hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie

najvyššieho súdu je z hľadiska námietok sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnené

a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným uznesením

najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa a a 2

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013