Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 427/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť J. G., Č., zastúpenej advokátom Mgr. R. T., B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa a 4

Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia T.

(predtým Krajského úradu životného prostredia v T.) sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosti J. G. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2012

doručená sťažnosť J. G., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na vlastníctvo podľa a 4

postupom a rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia T. (predtým Krajského

úradu životného prostredia v T.) (ďalej aj „krajský úrad“) sp. zn. AF1/2012/204/Mj

zo 6. marca 2012 a žiada vydať tento nález:

„1. Krajský úrad životného prostredia T. postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. AF1/2012/204/Mj a jeho rozhodnutím zo 06. 03. 2012 porušil základné právo J.

G. vlastniť majetok podľa a

a základné právo J. G. na inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky.

2. Rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia T. sp. zn. AF1/2012/204/Mj

zo 06. 03. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému úradu životného prostredia T. zakazuje pokračovať v porušovaní

základných práv J. G.

4. J. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktorú

jej je povinný Krajský úrad životného prostredia T. zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský úrad životného prostredia T. je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, jej príloh

a zo spisu krajského úradu sp. zn. AF1/2012/204/Mj, Obvodný úrad životného

prostredia T. – pracovisko H. (ďalej len „obvodný úrad“), stavebným povolením

sp. zn. B/2008/00071/ŠVS/AU z 25. marca 2008 (ďalej len „stavebné povolenie“) povolil

stavebníkovi obec Č. vodnú stavbu Celoobecná kanalizácia Č. (ďalej aj „vodná stavba“)

podľa projektovej dokumentácie vypracovanej E., Ing. H. R. V septembri 2008 (v súvislosti

so žiadosťou o poskytnutie dotácií na stavbu z Kohézneho fondu Európskej únie) bola

projektová dokumentácia dopracovaná o výkresy D 25.1 a D 25.2 s označením SO 02

Kanalizačné odbočenia. Sťažovateľka bola prípisom obce Č. sp. zn. z 15. júna 2009

v súvislosti s výstavbou kanalizácie cez pozemok vo vlastníctve sťažovateľky – parc.

reg. „E“ č. 1732, zapísaná na LV č. 1871, k. ú. Č., obec Č., okres H. (ďalej len „pozemok“),

požiadaná o povolenie zriadenia vecného bremena na prechod potrubia cez pozemok.

Sťažovateľka listom z 24. júna 2009 vyjadrila svoj nesúhlas s odôvodením, že novo

navrhovaná trasa kanalizácie nie je v súlade so schválenou projektovou dokumentáciou

stavby podľa stavebného povolenia; dopracovanie projektovej dokumentácie nebolo

predmetom stavebného konania, dokumentácia v stavebnom konaní nebola ani overená

pri vydávaní stavebného povolenia.

Na tieto skutočnosti sťažovateľka upozornila Ministerstvo životného prostredia

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a navrhla prešetriť, či stavebné povolenie

nebolo vydané v rozpore so zákonom preskúmaním stavebného povolenia mimo

odvolacieho konania. Poukazovala aj na to, že výstavba kanalizácie na jej pozemku tento

pozemok znehodnotí. Ministerstvo odstúpilo podanie sťažovateľky krajskému úradu

(13. januára 2011), ktorý sťažovateľke listom sp. zn. KÚŽP-1/2010/00068/Mj zo 7. februára

2011 odpovedal a v odpovedi uviedol, že kanalizačné prípojky boli už súčasťou textovej

časti projektovej dokumentácie spracovanej ako podklad na stavebné konanie v roku 2007.

V roku 2008 bola táto projektová dokumentácia iba dopracovaná ako súčasť pôvodnej

projektovej dokumentácie o výkresy D 25.1 a D 25.2 s označením SO 02 Kanalizačné

odbočenia, ktoré iba výkresovo spresnili konštrukciu kanalizačných odbočení, ktoré boli

popísané už v textovej časti pôvodnej projektovej dokumentácie (Technická správa „D“

Stavebná časť bod 3.5 Domové kanalizačné prípojky – s. 20, s. 3, 5); žiadna iná projektová

dokumentácia spracovaná nebola. Trasa kanalizácie vedie podľa projektu overeného

v stavebnom konaní, čo vyplýva aj z projektu skutočného zamerania, ktorý

dal vyhotoviť stavebník na základe sťažnosti sťažovateľky. Krajský úrad poukázal aj na to,

že na umiestnenie stavby Celoobecná kanalizácia Č. bolo vydané územné rozhodnutie

č. j. 324/2007 – MS zo 16. augusta 2007 Stavebným úradom obec M., Spoločný stavebný

úrad v H., pričom žiadne námietky proti navrhovanému umiestneniu stavby neboli

účastníkmi konania vznesené; rovnako tak neboli vznesené žiadne námietky účastníkmi

ani v stavebnom konaní skončenom vydaním stavebného povolenia. Keďže krajský úrad

nezistil v konaní prvostupňového stavebného úradu žiaden rozpor so zákonom, konštatoval,

že nie je daný dôvod začať konanie o preskúmanie stavebného povolenia mimo odvolacieho

konania.

Verejnou vyhláškou z 18. augusta 2011 obvodný úrad oznámil účastníkom konania

začatie kolaudačného konania spojeného s konaním o zmenu vodnej stavby Celoobecná

kanalizácia Č. Sťažovateľka na nariadenom ústnom pojednávaní 13. septembra 2011

namietala, že vodná stavba je umiestnená na jej pozemku, a navrhla kolaudačné konanie

prerušiť do doby doriešenia práva stavebníka (tým sa medzičasom stala T., a. s.)

na zriadenie kanalizácie na cudzom pozemku.

Obvodný úrad rozhodnutím sp. zn. B/2011/00500/ŠVS/AU z 3. novembra 2011

užívanie vodnej stavby povolil a povolil aj jej zmenu v rozsahu podľa projektu skutočného

vyhotovenia stavby vypracovaného V., a. s., a v časti zmeny stoky D, DA, DA-1 podľa

projektu vypracovaného M., s. r. o. Zároveň rozhodol o námietkach účastníkov konania tak,

že ich zamietol. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uplatneným 13. septembra 2011

obvodný úrad uviedol, že v kolaudačnom konaní zistil, že trasa kanalizácie cez pozemok

sťažovateľky je vybudovaná podľa dokumentácie overenej orgánom štátnej vodnej správy

v stavebnom konaní a podľa stavebného povolenia. Poukázal na obsah prerokovania

podnetu 12. novembra 2010, z ktorého vyplýva, že ak sťažovateľka tvrdí, že stavebné práce

boli na jej pozemku realizované bez jej súhlasu, na jej pozemok vchádzali ťažké

mechanizmy, môže si s tým spojené nároky uplatniť žalobou na súde proti stavebníkovi.

Pokiaľ sťažovateľka žiadala kolaudačné konanie prerušiť do doby doriešenia práva

stavebníka na zriadenie kanalizácie na cudzom pozemku, obvodný úrad túto námietku

zamietol, pretože kolaudačné rozhodnutie nemôže znamenať zásah do práv sťažovateľky

ako vlastníčky pozemku, pretože potrubie je podzemnou stavbou, ktorá nebráni využívaniu

pozemku sťažovateľky na stanovený účel (orná pôda). Obvodný úrad dodal,

že v kolaudačnom konaní sa koná o tom, či stavebník dodržal povinnosti uložené mu

v stavebnom povolení, a tým aj o tom, či boli rešpektované práva a oprávnené záujmy

vlastníka pozemku, ktoré sú chránené rozhodnutiami prijatými v územnom a stavebnom

konaní.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom najmä namietala,

že stavebník ani pred vydaním stavebného povolenia, ani v priebehu realizácie stavby

a ani do vydania kolaudačného rozhodnutia nepreukázal, že by bol oprávnený na vecné

bremeno k pozemku sťažovateľky, že by na zriadenie stavby na pozemku sťažovateľky

mal jej súhlas, resp. že mu svedčil iný právny titul dovoľujúci mu takýto postup, v dôsledku

čoho ide o neoprávnenú stavbu.

Krajský úrad rozhodnutím sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012 odvolanie

sťažovateľky zamietol a kolaudačné rozhodnutie vydané obvodným úradom potvrdil,

pretože námietky sťažovateľky považoval za neopodstatnené. Toto rozhodnutie bolo

doručené sťažovateľke 15. marca 2012. Ako vyplýva z jeho poučenia, rozhodnutie

je konečné, nemožno sa proti nemu odvolať a nie je preskúmateľné súdom v zmysle § 72

ods. 17 o vodách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vodách“).

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnila svoje tvrdenie

o porušení základných práv podľa a 4 a rozhodnutím krajského

úradu sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012 tým, že správny orgán aplikoval

koncentračnú zásadu nesprávne. Hoci z § 61 ods. 1 zákona o vodách vyplýva, že námietky

a stanoviská v kolaudačnom konaní môžu účastníci vznášať najneskoršie pri ústnom

pojednávaní, pretože inak sa ne neprihliadne, toto pravidlo neznamená, že účastníci konania

v odvolacom konaní nemôžu už namietať porušenie kogentných hmotnoprávnych alebo

procesnoprávnych noriem, a preto sa odvolací správny orgán musí vysporiadať aj s takouto

argumentáciou účastníka; v tomto prípade sťažovateľka v odvolaní namietala

porušenie takýchto noriem, keď namietala, že stavebník nikdy nebol oprávnený na vecné

bremeno k pozemku sťažovateľky a nikdy nemal na zriadenie stavby na pozemku

sťažovateľky jej súhlas (a nesvedčil mu ani iný titul pre realizáciu stavby). Podľa názoru

sťažovateľky neobstojí argumentácia krajského úradu v napadnutom rozhodnutí, v zmysle

ktorej sa pozemok sťažovateľky v čase povoľovania vodnej stavby nachádzal mimo

zastavaného územia obce, pričom v takomto prípade orgán štátnej vodnej správy

pri povoľovaní výstavby verejnej kanalizácie môže rozhodnúť, v akom rozsahu stavbu

možno uskutočniť na cudzom pozemku, a navyše podľa § 26 ods. 9 vodného zákona

za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku patrí jeho vlastníkovi náhrada podľa

osobitného predpisu (v sporoch o náhradu rozhoduje súd), a to z dôvodu, že obvodný

úrad nerozhodol o tejto otázke. Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že v priebehu konania

a aj v odvolaní namietala, že ak stavebník staval na jej pozemku bez jej súhlasu a nesvedčí

mu ani iný titul pre stavbu, je stavba postavená v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi. Projektová dokumentácia bola menená po vydaní stavebného

povolenia, stoka DA zakreslená na výkresoch D 25.1 a D 25.2, prechádzajúca cez pozemok

sťažovateľky, nebola predmetom stavebného povolenia a dokumentácia ani nebola

v stavebnom konaní overená, v dôsledku čoho došlo k zmene stavby a stavebný úrad mal

postupovať podľa ustanovení o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“)

upravujúcich zmenu stavebného povolenia. Pokiaľ rozhodnutiami v kolaudačnom konaní

došlo aj k povoleniu zmeny vodnej stavby – zmeny stoky DA, s odôvodnením, že skutočné

realizovanie stavby sa podstatne neodchyľovalo od projektovej dokumentácie

a uskutočnením zmien nie sú neprimerane ohrozené práva a oprávnené záujmy účastníkov

konania, krajský úrad nevzal do úvahy, že práva sťažovateľky takto ohrozené sú; okrem

toho, ak stoka DA nebola súčasťou projektovej dokumentácie overenej stavebným úradom,

nemohlo dôjsť ani k povoleniu zmeny stavby – stoky DA. Iba to, že malo ísť len

o výkresové spresnenie kanalizačných prípojok – odbočení popísaných v textovej časti

pôvodnej projektovej dokumentácie, na tieto závery nemá žiadny vplyv, keďže z textovej

časti dokumentácie nie je vôbec zrejmé, aký dopad bude mať stoka DA na obmedzenie

vlastníckeho práva sťažovateľky. Aj námietka, že realizácia kanalizácie na pozemku

sťažovateľky nebola vykonaná v súlade s projektovou dokumentáciu pre stavebné

povolenie, je námietkou porušenia kogentných právnych noriem. Nakoniec sťažovateľka

poukázala aj na to, že už v priebehu konania namietala, že geometrické zameranie

jej pozemku vo vzťahu k vodnej stavbe je nesprávne a došlo ním k zmene hraníc pozemku

sťažovateľky. Krajský úrad síce vysvetlil, že vyhotoveným geometrickým zameraním

nemôže dôjsť k zmene hraníc pozemku sťažovateľky, avšak už nevzal do úvahy,

že v dôsledku nesprávneho zamerania pozemku je nesprávne zamerané aj umiestnenie

vodnej stavby vo vzťahu k pozemku. Stavebník vybudoval stoku podľa vlastného zamerania

hraníc pozemku sťažovateľky vyznačených aj v teréne, ktoré je nesprávne. Z toho je zrejmé,

že trasa stoky DA nie je v skutočnosti vybudovaná ani v súlade s realizačným projektom –

skutočná trasa kanalizácie je iná, než ako je zakreslená v geodetickom zameraní skutkového

stavu kanalizácie.

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 11. októbra 2012 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

Krajský úrad sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním doručeným ústavnému

súdu 10. decembra 2012, v ktorom poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení rozhodnutia

sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012. Uviedol, že nebolo potrebné, aby dopracovanie

projektovej dokumentácie o výkresy D25.1 a D25.2 bolo overované obvodným úradom

životného prostredia, pretože kanalizačné prípojky nie sú vodnými stavbami podľa § 52

vodného zákona (a stavebným úradom nie je obvodný úrad životného prostredia),

sú drobnými stavbami podľa § 139b ods. 6 písm. c) stavebného zákona, ktoré podliehajú

ohláseniu stavebnému úradu podľa § 57 stavebného zákona, stavebným úradom bola obec,

ktorá vydala oznámenie k ohláseniu drobnej stavby kanalizačnej prípojky č. 476/08

zo 6. októbra 2008. Ďalej krajský úrad vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že stavba bola

realizovaná bez toho, aby mal stavebník právo k pozemku, poukázal na ustanovenie § 58

ods. 4 stavebného zákona, podľa ktorého stavebník podzemných stavieb podliehajúcich

tomuto zákonu nepreukazuje vlastníctvo alebo iné právo k pozemku alebo stavbám na ňom,

ak ide o stavby, ktoré funkčne ani svojou konštrukciou nesúvisia so stavbami na pozemku

ani s prevádzkou na ňom a ktoré ani inak nemôžu ovplyvniť využitie pozemku na účel,

na ktorý je určený. V tejto súvislosti uviedol, že boli splnené podmienky na aplikáciu tohto

ustanovenia, pretože ide o stavbu podzemnú, sťažovateľka môže pozemok zapísaný

v katastri nehnuteľností ako orná pôda na účel, na ktorý je určený, aj naďalej užívať.

Krajský úrad opätovne zdôraznil aj to, že právny predchodca sťažovateľky v konaní

o povolenie vodnej stavby nevzniesol námietky, nepodal odvolanie, z čoho vyplýva,

že ho považoval za zákonné, a poukázal i na to, že predmetom kolaudačného

konania je len riešenie otázky dodržania podmienok výstavby vyplývajúcich

predovšetkým zo stavebného povolenia. V závere svojho vyjadrenia krajský úrad uviedol,

že jeho rozhodnutie sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012 je predmetom

preskúmavania Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. na základe žaloby sťažovateľky z 15. mája 2012, o čom predložil

uznesenie krajského súdu č. k. -70 z 31. júla 2012, ktorým bolo konanie

zastavené (podľa z dôvodu, že podľa názoru

krajského súdu rozhodnutie krajského úradu sp. zn. AF1/2012/204/Mj zo 6. marca 2012

je zo súdneho prieskumu vylúčené), a zároveň uviedol, že sťažovateľka proti tomuto

rozhodnutiu krajského súdu podala odvolanie. Krajský úrad v závere svojho podania

zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním z 10. apríla 2013, ktorým

sa k meritu veci nevyjadrila.

S poukazom na ustanovenie § 1 písm. d) a § 3 ods. 1 a ods. 8 zákona

č. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov navrhla, aby ústavný súd v predmetnej veci ďalej konal na strane

odporcu s Obvodným úradom životného prostredia T., na ktorý prešla okrem iného

aj pôsobnosť Krajského úradu životného prostredia v T.

Oznámila, že na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom netrvá a udeľuje súhlas

na jeho upustenie v predmetnej veci.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver

by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

ustanovených v ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Ako vyplynulo z vyjadrenia krajského úradu doručeného ústavnému súdu

10. decembra 2012 a jeho príloh, v danom prípade sťažovateľka súčasne s podaním

sťažnosti ústavnému súdu 15. mája 2012 podala krajskému súdu žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia napadnutého v konaní pred ústavným súdom. V sťažnosti

doručenej ústavnému súdu podanie žaloby však zamlčala. O žalobe sťažovateľky koná

krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. . Ako ústavný súd zistil,

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -70 z 31. júla 2012 o zastavení konania

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom sa vedie odvolacie konanie pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. , ktorý vo veci dosiaľ nerozhodol.

Z uvedeného je zrejmé, že konanie vedené pred krajským súdom pod sp. zn.

dosiaľ právoplatne skončené nebolo.

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany

aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

V prípade, ak ústavný súd pri rozhodovaní o prijateľnosti sťažnosti zistí,

že prerokovaniu veci pred ním bráni nedostatok právomoci, takúto sťažnosť podľa § 25

odmietne. Pokiaľ sa tak stane až po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, nedostatok právomoci ústavného súdu spôsobuje, že o sťažnosti ústavný súd

nemôže meritórne rozhodnúť a sťažnosti z tohto dôvodu pre jej predčasnosť nevyhovie.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci správneho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tejto časti ešte pred rozhodnutím správneho súdu o procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, za predčasné (m. m. ,

).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím

správneho súdu o podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, mohol

by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný

súd čakal na rozhodnutie správneho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu

konania o sťažnosti.

Ústavný súd vo vzťahu k súčasne podanej ústavnej sťažnosti a dovolaniu

už judikoval (napr. , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti podľa po rozhodnutí o dovolaní je v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (krajského súdu)

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Aj v tomto prípade

súčasne podanej sťažnosti ústavnému súdu a správnej žaloby správnemu súdu bude lehota

na prípadné podanie novej sťažnosti podľa proti právoplatnému

rozhodnutiu krajského úradu zachovaná s výnimkou prípadov, ak by to konkrétne okolnosti

veci vylučovali. Ak sťažovateľka podala súčasne správnu žalobu a aj sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , za predpokladu, že by správny súd dospel k záveru, že správna

žaloba nie je prípustná, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu krajského úradu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu správneho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013