Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 254/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. B., T., zastúpenej advokátkou JUDr. K. P., K.,

pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. januára 2012, rozsudkom

Okresného súdu Martin sp. zn. z 22. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo 17. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2012 doručená sťažnosť B. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. januára 2012, rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7

Co 194/2012 zo 17. októbra 2012.

2. Sťažnosť sťažovateľky sa týka rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o rozvode a

úprave práv a povinností rodičov sťažovateľky k (v tom čase) maloletým deťom.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza chronologický prehľad konania o rozvode a úprave práv

a povinností rodičov sťažovateľky k maloletým deťom a k predmetu sťažnosti uvádza:

„Uznesením Okresného súdu v Martine sp. zn. zo dňa 17. 9. 2008 bola

sťažovateľka pribratá do konania ako účastníčka konania - odporkyňa v rade 2/, a to

z dôvodu, že počas konania nadobudla plnoletosť. Uvedené uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 14. 10. 2008.

Rozsudkom sp. zn. zo dňa 22. 9. 2011 rozhodol Okresný súd v Martine

tak, že otca sťažovateľky zaviazal platiť výživné vo výške 663,88 € mesačne počnúc dňom

17. 8. 2006 ( odo dňa právoplatnosti výroku o rozvode manželstva) do 15. 11. 2007 (do

času nadobudnutia plnoletosti sťažovateľky), zameškané výživné zaviazal otca sťažovateľky

zaplatiť k rukám matky a súčasne ho zaviazal platiť výživné na sťažovateľku vo výške

663,88 € mesačne počnúc dňom 16. 11. 2007 (deň dosiahnutia plnoletosti sťažovateľky)

do budúcna, pričom rozhodol aj o zameškanom výživnom.

Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa

22. 9. 2011 podala odvolanie matka sťažovateľky, ktorým žiadala zrušiť napadnutý

rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie. Proti výrokom rozsudku, ktorými bol zaviazaný

platiť výživné na sťažovateľku podal odvolanie aj otec.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd svojím rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 25. 1. 2012 potvrdil výrok, ktorým otec sťažovateľky bol povinný platiť výživné

na sťažovateľku vo výške 663,88 € počnúc dňom 17. 8. 2006 (odo dňa právoplatnosti výroku

o rozvode manželstva) do 15. 11. 2007 (do času nadobudnutia plnoletosti sťažovateľky).

Rozsudok Okresného súdu v Martine vo výroku, v ktorom zaviazal otca sťažovateľky

zaplatiť zameškané výživné zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Súčasne odvolací súd zrušil výrok, ktorým súd zaviazal otca sťažovateľky platiť

výživné na už plnoletú sťažovateľku a všetky s tým súvisiace výroky...

Následne Okresný súd Martin rozsudkom sp. zn. zo dňa 22. 3. 2012

rozhodol tak, že otca sťažovateľky zaviazal uhradiť zameškané výživné za obdobie

17. 8. 2006 do 15. 11. 2007 v sume 3301,54 €, ďalej opätovne konal a rozhodol o výživnom

na sťažovateľku od 16.11.2007 (od plnoletosti sťažovateľky) do budúcna tak, že konanie

v danom výroku zastavil. Toto rozhodnutie okresný súd odôvodnil tak, že vychádzal

z právneho názoru odvolacieho súdu, keďže sťažovateľka už ako plnoletá nepodala

samostatný návrh na určenie výživného. Súd tiež rozhodol aj o trovách konania...

Neústavnosť rozhodnutia vidíme práve v zrušujúcich výrokoch spomínaného

rozsudku Krajského súdu Žilina.

Ako bolo uvedené v skutkovom popise veci, sťažovateľka bola do konania sp. zn.

vedeného na Okresnom súde Martin pribratá uznesením zo dňa 17. 9. 2008,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. 10. 2008. Od toho momentu sťažovateľka uplatňovala

voči otcovi svoje nároky na výživné pre plnoleté dieťa. Pribratie sťažovateľky do konania

predstavovalo naplnenie obsahu ust. , ktoré upravuje zákonné spojenie

vecí, keďže sťažovateľka v čase právoplatnosti výroku o rozvode manželstva rodičov ešte

nebola plnoletá. Samotné pribratie sťažovateľky do konania je iba procesným dôsledkom

dosiahnutia plnoletosti a skutočnosti, že ju v konaní nemusí ďalej zastupovať opatrovník

a sama ako aktívne legitimovaná osoba vstúpila do procesu určenia výživného.

Prijatý záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého bolo potrebné dosiahnutím

plnoletosti sťažovateľky podať samostatný návrh, považujeme za neprijateľný a prudko

formalistický. Jednalo by sa o postup, ktorý je nad rámec obvyklého postupu súdov. Táto

skutočnosť je podporená tak samotným správaním sa všetkých účastníkov v konaní, kedy

pribratie sťažovateľky do konania nenamietal ani jej otec, ako aj samotným súdom, ktorý

sťažovateľku do konania pribral.

Uvedeným postupom Krajského súdu Žilina bolo sťažovateľke nepochybne upreté

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces, pričom Krajský súd zároveň zavinil

aj stav právnej neistoty sťažovateľky a to najmä z dôvodu, že do konania bola sťažovateľka

pribratá v roku 2008, zatiaľ čo Krajský súd rozhodol o zrušení uvedených výrokov až v roku

2012. Daným postupom bola sťažovateľka ukrátená na právach, ktoré má v súvislosti

s konaním, ktoré je obligatórne spojené do jedného konania, a to za časové obdobie

predstavujúce rozdiel medzi momentom jej pribratia do konania a rozhodnutím Krajského

súdu sp. zn. zo dňa 25.01.2012, keďže v dôsledku namietaného zrušujúceho

rozsudku bola sťažovateľke zmarená možnosť domáhať sa plnenia vyživovacej povinnosti

zo strany otca práve za uvedené časové obdobie. Táto ujma na právach by pri rešpektovaní

rozsudku odvolacieho súdu bola nezvratná, keďže v zmysle ust. § 77 ods. 1 veta druhá

Zákona o rodine možno právo na výživné priznať len odo dňa začatia súdneho konania.

V prípade, ak sa odvolací súd nestotožňoval s názorom prvostupňového súdu, mohol

eventuálne rozhodnúť tak, že otázku výživného pre sťažovateľku už ako plnoleté dieťa vylúči

na samostatné konanie, kde lehoty by boli uplatnené a nedošlo by k ujme na právach

sťažovateľky.

Namietame aj neústavnosť následného rozhodnutia Okresného súdu Martin, sp. zn.

z 22. 3. 2012, ktorý vo svojom rozsudku zastavil konanie o zaplatenie výživného

na sťažovateľku za obdobie od 16. 11. 2007 (dosiahnutie plnoletosti sťažovateľky)

do budúcna. Z odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu nie je možné spoľahlivo

určiť, prečo súd opätovne pristúpil k prejednávaniu uvedenej otázky výživného na čas

po dosiahnutí plnoletosti sťažovateľky. Máme za to, že pokiaľ Krajský súd svojím

rozsudkom sp. zn. bez ďalšieho zrušil všetky výroky týkajúce sa výživného

na sťažovateľku už ako plnoletú, nemal okresný súd v danej veci už vôbec ďalej konať

a rozhodovať. Svojím postupom a rozhodnutím Okresný súd Martin porušil právo

sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces, no najmä zavinil pretrvávanie stavu

právnej neistoty. Sťažovateľka sa nemohla domáhať ochrany svojich práv na Ústavnom

súde, keďže spornú otázku znovu prejednával prvostupňový súd a neústavnosť jeho

rozsudku nemohla byť namietaná z dôvodu absencie doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti.

Skutočnosť, že Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 22.03.2012 pochybil

a rozhodol nezákonne podporuje aj následný rozsudok odvolacieho súdu. Krajský súd

Žilina rozhodol rozsudkom sp. zn. z 17.10.2012 okrem iného tak, že zrušil

výrok okresného súdu, ktorým zastavil konanie o zaplatenie výživného na sťažovateľku za

obdobie od 16. 11. 2007 do budúcna. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že uvedeným

postupom okresného súdu došlo ktzv. inej vade konania a preto odvolací súd napadnutý

výrok zrušil.

V ďalšom odôvodnení zaujal odvolací súd takmer doslovne totožné stanovisko ako

zaujal odvolací súd v predchádzajúcom rozsudku sp. zn. z 25.01.2012, kedy

skonštatoval, že pribratím sťažovateľky do konania bolo nesprávne aplikované

ust. ods. ...

Naviac, spolu s ostatnými namietanými rozhodnutiami, zavinil odvolací súd

rozsudkom sp. zn. predĺženie trvania právnej neistoty u sťažovateľky, ktorá

sa mohla domáhať ochrany svojich práv na Ústavnom súde až od momentu jeho

právoplatnosti, t.j. odo dňa 24. 10. 2012... Odvolací súd svoje rozhodnutie o výroku, ktorým

zrušil výrok o zastavení konania o výživnom na sťažovateľku od 16. 11. 2007 do budúcna

odôvodnil opätovne tým, že okresný súd pri posudzovaní veci nesprávne aplikoval

ustanovenie , podľa ktorého s konaním o rozvod je spojené konanie

o úpravu pomerov maloletých detí na čas po rozvode...“

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.

zo dňa 25.01.2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.

zo dňa 22. 03. 2012 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn.

z 17. 10. 2012 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 25. 1. 2012,

rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. zo dna 22. 3. 2012 a rozsudok

Krajského súdu Žilina sp. zn. z 17. 10. 2012 ruší a vec vracia na ďalšie

konanie Okresnému súdu v Martine.

5. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur

(slovom desaťtisíc Eur), ktoré sú Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline povinní

spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od doručenia tohto

rozhodnutia.

6. Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline sú povinní nahradiť

sťažovateľke trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu do

dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právnej zástupkyne.“

II.

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8. Podľa (ďalej len „OSP“) každý môže pred

súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má

spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

9. Podľa s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie

o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa

dohovoru, a to:

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2012 z dôvodu, že

podľa sťažovateľky krajský súd ústavne nesúladným spôsobom aplikoval ustanovenie § 113

, keď dospel k záveru, že sťažovateľka si nemohla uplatňovať právo na výživné v čase

po nadobudnutí plnoletosti v rámci konania o rozvod a určenie práv a povinností

k maloletým deťom (t. j. že sťažovateľka po dosiahnutí plnoletosti mala podať návrh

na začatie konania o určenie výživného na plnoleté dieťa), čo odôvodňuje skutočnosťou, že

v čase právoplatnosti výroku o rozvode manželstva jej rodičov ešte nebola plnoletá, ako aj

„správaním sa všetkých účastníkov v konaní“, na základe ktorého, bola toho názoru, že

predmetom konania je aj výživné od nadobudnutia jej plnoletosti, a namieta, že v opačnom

prípade malo byť konanie o výživnom na plnoleté dieťa vylúčené na samostatné konanie

tak, aby nedošlo k ujme na právach sťažovateľky,

- rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2012 tým, že napriek

zrušujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2012 v časti

o výživnom na plnoleté dieťa sa opätovne zaoberal touto otázkou a v časti výroku

označeného rozsudku okresný súd zastavil konanie o zaplatenie výživného od nadobudnutia

plnoletosti sťažovateľky, čím jej bolo zabránené uplatňovať si svoje práva prostredníctvom

ústavnej sťažnosti z dôvodu „absencie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“ rozsudku

prvostupňového súdu,

- rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. októbra 2012 tým, že

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2012 v časti zastavenia konania

o výživnom od nadobudnutia plnoletosti zrušil z dôvodu zistenia „inej vady konania“,

a z rovnakých dôvodov ako v rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. januára

2012 nesprávne aplikoval ustanovenie .

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2012

13. Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených základných práv

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2012.

Ústavný súd zistil, že predmetný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť

30. januára 2012.

14. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa

. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť,

pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje.

15. Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 25. januára 2012 nadobudol právoplatnosť 30. januára 2012 a že sťažovateľka podala

ústavnému súdu sťažnosť 21. decembra 2012 (takmer rok od právoplatnosti predmetného

rozsudku krajského súdu), ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažnosť

sťažovateľky nebola podaná v dvojmesačnej lehote od relevantnej skutočnosti, a preto ju

ústavný súd v tejto časti podľa odmietol ako

oneskorene podanú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2012

16. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených práv rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2012.

17. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 22. marca 2012 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra 2012.

18. Právomoc ústavného súdu podľa je založená na princípe

subsidiarity, podľa ktorého môže o ústavných sťažnostiach konať len vtedy, ak o ochrane

označených základných práv a slobôd sťažovateľov (porušenie ktorých sa namieta)

nerozhoduje iný (všeobecný) súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v konaní

o ústavných sťažnostiach predstavuje ústavný príkaz a zaväzuje každú fyzickú a právnickú

osobu. Ak teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa je oprávnený rozhodovať iný súd

na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy v systéme všeobecného

súdnictva, ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci.

19. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej

porušenie jej základných práv a slobôd označeným rozsudkom okresného súdu ústavný súd

zistil existenciu práve takejto situácie, pretože proti jeho rozhodnutiu mala sťažovateľka

k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv a slobôd

poskytovaný zákonom (odvolanie), ktorý aj využila. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie

účinnej ochrany práv podľa a dohovoru údajne porušených

rozsudkom okresného súdu mala sťažovateľka k dispozícii účinný právny prostriedok

nápravy, bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. októbra 2012

20. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 22. marca 2012, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaniach účastníkov konania a rozsudkom sp. zn.

zo 17. októbra 2012 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 22. marca 2012 vo výroku o zameškanom výživnom za obdobie od 17. augusta

2006 do 15. novembra 2007 zmenil a zrušil výrok, ktorým konanie o zaplatenie výživného

na sťažovateľku za obdobie od 16. novembra 2007 okresný súd zastavil.

21. Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému rozhodovaniu o výživnom

po nadobudnutí plnoletosti poukázal na argumentáciu v predchádzajúcom rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 25. januára 2012 a uviedol: „... krajský súd

v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že okresný súd rozhodoval o výživnom na mal. B.

v súlade s podmienkami uvedenými v podľa ktorého, s konaním o rozvod je

spojené konanie o úpravu pomerov mal. detí od ich manželstva na čas po rozvode. Z tohto

zákonného ustanovenia vyplýva, že o úprave pomerov manželov k mal. deťom súd rozhoduje

ex lege, pokiaľ deti pochádzajúce z manželstva sú maloleté. O úprave pomerov manželov

k mal. deťom súd rozhoduje aj v prípade, keď nadobudol právoplatnosť len rozsudok

o rozvode manželstva a v tom čase deti pochádzajúce z manželstva boli ešte maloleté.

Za situácie, ak by súd rozhodoval o rozvode manželstva už v čase, keď dieťa nadobudne

plnoletosť, podmienky uvedené v sa aplikovať už nemôžu. Pokiaľ

nadobudne právoplatnosť rozsudok vo výroku o rozvode manželstva v čase, keď ešte dieťa

je maloleté, súd rozhodne o úprave pomerov (o výchove a výžive) do budúcna. Ak však

o výžive rozhoduje súd rozsudkom už v čase, keď dieťa nadobudlo plnoletosť, výživné sa

určuje za čas od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva do času plnoletosti. Pokiaľ

však trvajú podmienky pre vyživovaciu povinnosť k dospelému dieťaťu a výživné by nebolo

dobrovoľne hradené povinným rodičom, musí o tomto opätovne rozhodnúť súd, avšak už

na základe návrhu plnoletého dieťaťa. Ak okresný súd v konaní o rozvod manželstva

a úpravu práv a povinností rozhodol o výživnom navrhovateľa na odporkyňu v rade 2/ už

ako plnoletú (od 16. 11. 2007) nemohol byť aplikovaný postup podľa .

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudkom zo dňa 25. 1. 2012 rozsudok okresného súdu

vo výrokoch o určení výživného a o zameškanom výživnom za obdobie od 16. 11. 2007

do budúcna bez ďalšieho zrušil. Ak okresný súd v novom rozhodnutí zo dňa 22. marca 2011

(správne ma byť 2012, pozn.) o uvedenom nároku rozhodol tak, že konanie o zaplatenie

výživného na odporkyňu v rade 2/ za obdobie od 16. 11. 2007 zastavil, došlo v postupe

okresného súdu k tzv. inej vade konania, na základe ktorej krajský súd uvedený výrok

rozsudku okresného súdu zrušil.“

22. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

23. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

24. V napadnutom rozsudku krajského súdu sú uvedené skutkové okolnosti veci

a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Podstata rozsudku krajského

súdu v sťažovateľkou namietanej časti spočívala v interpretácii a jeho aplikácii

na zistený skutkový stav.

Ústavný súd uvádza, že ustanovenie § 113 ods. 1 upravuje obligatórne spojenie

konania o rozvod manželstva s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom

z ich manželstva na čas po rozvode. Nadobudnutím plnoletosti dieťaťa (voči ktorému

smeruje vyživovacia povinnosť v takomto konaní) nadobúda toto dieťa v zmysle

procesnú spôsobilosť, teda spôsobilosť ako účastník konania pred súdom samostatne konať,

a tiež právo disponovať predmetom konania. Všeobecný súd v takejto situácii v rámci

konania o rozvode a úprave práv a povinností voči maloletému dieťaťu nemôže upravovať

výkon rodičovských práv a povinností k tomuto (plnoletému) dieťaťu, ale plnoleté dieťa má

samo možnosť podať návrh na výživné voči rodičovi. Nároky sťažovateľky na výživné

počas obdobia maloletosti a po dosiahnutí plnoletosti vychádzajú síce z toho istého

právneho základu (povinnosť plnenia výživného voči dieťaťu), avšak týkajú sa rôznych

časových období, a preto v danom prípade (konanie o výživnom po nadobudnutí plnoletosti)

predstavuje odlišný predmet konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že uznesenie

okresného súdu sp. zn. zo 17. septembra 2008 sa týkalo len pribratia

sťažovateľky ako účastníka do konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností

rodičov voči maloletým deťom, netýkalo sa uplatnenia práva na určenie výživného

na plnoleté dieťa. Rovnako z tvrdenia sťažovateľky ani z dôkazov predložených

sťažovateľkou v konaní o sťažnosti nevyplýva, že by si relevantným procesným postupom

uplatnila v tomto konaní aj právo na výživné za obdobie po nadobudnutí plnoletosti.

25. Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s a s dohovoru, ako to

sťažovateľka tvrdí vo svojej sťažnosti. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno

označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone

a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp.

arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci

a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný

(, ) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože

napadnutý postup krajského súdu a jeho rozhodnutie v ničom nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie,

dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

27. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2013