Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 260/2013
PDF · 116.21 KB
No categories available
I. ÚS 260/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť L. L., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou H., s. r. o.,
B., za ktorú koná advokát a konateľ Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 293/2004
a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. L. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2013 doručená sťažnosť L. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 293/2004 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení navrhovateľa
spolu s ďalšími osobami účastníkom konania o náhradu škody vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 12 C 293/2004 (ďalej len „napadnuté konanie“), v ktorom si uplatňoval spolu
s ďalšími navrhovateľmi nárok proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“) a ďalším ústredným orgánom štátnej správy.
Predmetom konania bola škoda, ktorá mala navrhovateľom vzniknúť z dôvodu investícií
do nebankových subjektov. Úlohou odporcu bolo podľa navrhovateľov dozerať
a zabezpečiť, aby činnosť týchto subjektov spĺňala podmienky určené pre investičné
spoločnosti. Pretože odporca si túto povinnosť dôsledne neplnil, vznikla navrhovateľom
škoda, za ktorú bol podľa sťažovateľa zodpovedný. O návrhu rozhodol okresný súd
v napadnutom konaní tak, že návrh zamietol a nepriznal navrhovateľom náhradu škody.
Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza dátum rozhodnutia okresného súdu a ani rozhodnutie
okresného súdu inak konkrétne nedefinuje. Proti rozhodnutiu okresného súdu podali
navrhovatelia vrátane sťažovateľa odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 238/2012. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
ako vecne správne. Sťažovateľ opätovne v sťažnosti rozhodnutie krajského súdu bližšie
nešpecifikuje a ani neuvádza dátum rozhodnutia krajského súdu, k sťažnosti tiež nepripojil
kópie napadnutého rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti nesúhlasí predovšetkým s tým, ako bola okresným súdom
a krajským súdom posudzovaná činnosť nebankových subjektov, ako aj typy zmlúv, ktoré
so svojimi klientmi tieto subjekty uzatvárali. Takýto formalistický prístup súdov v danej
problematike podľa sťažovateľa viedol k tomu, že súdy odmietli vykonať niektoré
navrhované dôkazy. Tým sa sťažovateľovi odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ
považuje napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu za nedostatočne
odôvodnené a arbitrárne.
3. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a zároveň zruší
napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ tiež požaduje
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
6. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
i ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých
osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne
definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd
pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
7. Ústavný súd v zmysle už uvedeného predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ
so sťažnosťou, ktorá bola koncipovaná jeho právnym zástupcom (advokát), nedoručil
napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosť smeruje
a ktorých preskúmania sa sťažovateľ domáha. Tento nedostatok sťažovateľ neodstránil
a napadnuté rozhodnutia nedoručil ani do času rozhodovania o jeho sťažnosti.
8. V súvislosti s uvedeným nedostatkom (bod 7) ústavný súd pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
9. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom (absencia napadnutých rozhodnutí),
že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným
súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2013