Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 184/2013
PDF · 226.55 KB
No categories available
III. ÚS 184/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Dz., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., pre
namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 209/2004-439 z 8.
júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26.
septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. Dz. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2012 faxom a 7. decembra 2012 poštou doručená sťažnosť Mgr. M. Dz., N. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 209/2004-439
z 8. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co
229/2010-482 z 26. septembra 2012.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným
okresnému súdu 22. júna 2004 sa sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti
obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len „odporca“), náhrady škody v sume 84 942,58 €
s prísl. a iných pravidelných úhrad, ktoré jej vznikli v dôsledku dopravnej nehody z 27.
apríla 2003, pri ktorej utrpela ťažký úraz, následkom ktorého bola takmer rok
hospitalizovaná. Účastníkmi tejto nehody boli aj jej 14-mesačné dvojičky, s ktorými bola
v tom čase na materskej dovolenke, a jej manžel, ktorý na následky zranení neskôr zomrel.
Nárok sťažovateľky pozostával z náhrady vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré
mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe, ďalšej vecnej škody ako náhrady nákladov
a prác spojených s vedením domácnosti a starostlivosťou o maloleté deti (ďalej len
„opatrovné“) jednak prostredníctvom rodinných príslušníkov, ale aj opatrovateľskej služby
zabezpečenej Mestským úradom N., ako aj nákladov na presťahovanie vecí maloletých detí
k rodičom sťažovateľky, prilepšenia na strave a straty na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti, t. j. úrazovej renty.
Časť nárokov uplatnených sťažovateľkou v tomto konaní odporca dobrovoľne
uhradil, resp. hradil v pravidelných štvrťročných intervaloch.
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010 zaviazal odporcu
zaplatiť sťažovateľke sumu 1 214,07 € s úrokom z omeškania 10 % ročne zo sumy
1 161,79 € od 14. mája 2004 do zaplatenia (z titulu opatrovného poskytnutého
opatrovateľskou službou, pozn.) a 6 % ročne zo sumy 52,28 € od 15. januára 2006
do zaplatenia (z titulu prilepšenia na strave, pozn.); vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol.
Okresný súd zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že:
1. Návrh sťažovateľky na náhradu vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré
mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe, resp. na doplatenie rozdielu medzi sumou
pôvodne uplatňovanou sťažovateľkou a už vyplateným plnením (kráteným o 20 % z dôvodu
nepredloženia dokladov sťažovateľkou o nadobudnutí týchto vecí podľa „Smernice
pre likvidáciu poistných udalostí MTPL 3 CL 1100 bod 24“), okresný súd zamietol
z dôvodu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a vzniknutú škodu kvalifikovane
žiadnym spôsobom nepreukázala.
2. Okresný súd priznal sťažovateľke náhradu opatrovného poskytnutého
opatrovateľskou službou, ktoré považoval dokazovaním za preukázané. Návrh sťažovateľky
v časti týkajúcej sa náhrady opatrovného poskytovaného v rôznych časových obdobiach jej
maloletým deťom rodinnými príslušníkmi (starou mamou, rodičmi a bratom sťažovateľky)
okresný súd zamietol v podstate z rovnakého dôvodu, a síce že predmetný nárok nemožno
definovať ako škodu vzniknutú navrhovateľke, resp. hodnotiť ako zmenšenie majetku
sťažovateľky v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza
skutočná škoda. Okresný súd poukázal na to, že v zmysle v tom čase účinného zákona
o rodine majú všetci členovia rodiny povinnosť vzájomne si pomáhať. Okresný súd ďalej
uviedol, že už v konaní vedenom ním pod sp. zn. 17 C 314/2004 bola komplexne
zohľadnená situácia sťažovateľky po dopravnej nehode, pričom jej bola proti odporcovi
právoplatne priznaná náhrada za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
v sume 1 800 000 Sk, a že z tohto dôvodu sa sťažovateľkou uplatňovaný nárok javí ako
duplicitný. Keďže náklady na presťahovanie vecí maloletých detí k rodičom sťažovateľky
neboli kvalifikovane vyšpecifikované, okresný súd návrh sťažovateľky v tejto časti
zamietol.
3. Podľa názoru okresného súdu nárok sťažovateľky na prilepšenie na stravu je
súčasťou spôsobenej škody na zdraví, pričom podmienkou jeho priznania je to, že takéto
náklady boli skutočne vynaložené účelne a že neboli hradené z prostriedkov nemocenského
alebo dôchodkového zabezpečenia. Pri rozhodovaní o tomto nároku okresný súd vychádzal
z potvrdenia ošetrujúceho lekára, v ktorom vyšpecifikoval obdobie ambulantnej liečby,
počas ktorého sťažovateľka potrebovala vysokohodnotnú stravu spojenú so zvýšenými
nákladmi. Po zohľadnení skutočnosti, že odporca sťažovateľke časť tohto nároku uhradil,
rozhodol okresný súd o doplatení jeho zostávajúcej časti.
4. Nárok na úrazovú rentu, ktorý si sťažovateľka uplatnila podaním doručeným
okresnému súdu 28. júla 2008, okresný súd zamietol z dôvodu jeho premlčania. Okresný
súd považoval za preukázané, že sťažovateľka sa o rozhodnutí Sociálnej poisťovne
z 1. marca 2005, ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok, dozvedela 27. marca 2005.
Keďže tento nárok má charakter opakujúceho sa plnenia, premlčuje sa ako celok, nie len
nároky na jednotlivé plnenia.
5. Okresný súd v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým,
že sťažovateľka bola v konaní úspešná len čiastočne a odporcovi žiadne trovy nevznikli.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,
pričom sťažovateľka napadla výrok, ktorým bol jej návrh (vo zvyšnej časti, pozn.)
zamietnutý, a výrok, ktorým jej nebolo priznané právo na náhradu trov konania, čo
odôvodnila tým, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, resp. že nárok sťažovateľky na úrazovú rentu okresný súd zmaril bez
toho, aby ho riadne prerokoval a vyporiadal, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.
Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012 rozsudok
okresného súdu potvrdil, pričom v závere svojho rozhodnutia zhrnul, že s poukazom
na ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP „... a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom
prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním
potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka a odporca v odvolaní
neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený
skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval
zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd vzhľadom na
to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 OSP, na ktoré aj
v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmito sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako
vecne správny potvrdil.“.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „je presvedčená, že postupom porušovateľov
došlo k vážnemu zásahu do jej práv na súdnu ochranu, ba aj k evidentnému porušeniu
princípu nestrannosti a prípadne aj nezávislosti súdu“, čo odôvodňuje tým, že:
„Porušovatelia svojim postupom zbavili materiálnej i relutárnej reštitúcie škodcu
i odporcu tým, že preniesli na iný inštitút a rodinných príslušníkov dôsledky vzniknutej
škody, čím obaja porušovatelia bez akýchkoľvek pochybností popreli celý inštitút náhrady
škody. V dôsledku postupu porušovateľov škodca ani odporca neznáša takmer žiadnu
vzniknutú škodu, a to tak materiálnu ani finančnú, ale znášajú ju rodinní príslušníci, čím je
popretý zmysel... a účel zákona č. 381/2001 Z. z., ktorého základným zmyslom je formou
náhrady škody navrátiť stav, ktorý bol pred dopravnou nehodou, a ak to nie je možné, tak
poskytnúť primeranú náhradu na kompenzáciu dôsledkov...
Porušovatelia porušili nielen princíp nestrannosti a nezávislosti pri rozhodovaní, ale
i garantovaný prvok právnej istoty tým, že preniesli negatívne dôsledky i finančnú ujmu,
ktorá vznikla sťažovateľke na ňu a jej rodinných príslušníkov, keď im porušovatelia
neposkytli právnu ochranu, ba dokonca za daného stavu ťažko možno dovodiť, že išlo
o pochybenie porušovateľov alebo nesprávny právny záver, keď bol na jednej strane
porušený celý zmysel zákona, prenesené negatívne dôsledky na sťažovateľku a jej rodinných
príslušníkov, pričom porušovatelia zo samotného postupu odporcu, ktorý časť nárokov
titulom opatrovného za krátke obdobie priznal..., teda nárok uznal čo do dôvodu, avšak ho
priznal podľa názoru sťažovateľky v nesprávnej výške a nepochopiteľne nepriznal náhradu
za ďalšie požadované obdobie...
Porušovatelia neposkytli v tejto časti uplatnených nárokov sťažovateľke súdnu
ochranu aj tým, že nárok sťažovateľky, ktorý požadovala titulom nákladov liečenia –
opatrovného, zamietli aj z dôvodu, že podľa ich názoru, táto náhrada bola kompenzovaná
poskytnutou náhradou za škodu na zdraví... iným rozhodnutím súdu v konaní
Aj v časti uplatneného nároku titulom strany na zárobku po skončení PN
porušovatelia porušili právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Podľa § 132 OSP sú
porušovatelia povinný sa vysporiadať so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo
účastníci tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ porušovatelia tieto zákonné
povinnosti nedodržia buď preto, že sa s tvrdeniami účastníkov nezaoberajú vôbec, alebo sa
s nimi vysporiadajú nedostatočne, má také konanie porušovateľov za následok vadu
konania, ktorá sa premieta do ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... a čl. 36 Listiny...
Porušovatelia neposkytli súdnu ochranu sťažovateľke aj v tej časti rozhodnutia,
ktorou zamietli nárok sťažovateľky na vecnú škodu s poukazom na to, že sťažovateľka
kvalifikovaným spôsobom uplatnenú škodu nepreukázala, a teda neuniesla dôkazné
bremeno. Toto neposkytnutie súdnej ochrany spočíva jednak v tom, že porušovatelia
v rozhodnutiach vôbec neodôvodnili, ako k takému záveru došli, keď z postupu samotného
odporcu vyplynulo, že uplatnený nárok v celom rozsahu uznal, ale odpočítal amortizáciu
a sťažovateľka sa domáhala len odpočítanej amortizácie, pretože nárok sťažovateľky, čo do
dôvodu i výšky bol odporcom nielen uznaný, ale i finančné vysporiadaný, a to tak, že
z uznanej sumy bola bezdôvodne odpočítaná amortizácia.“
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010 a rozsudkom krajského
súdu č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012 bolo porušené jej „základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 36 Listiny... a podľa čl. 46 Ústavy... v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru...“, aby napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil a prikázal „opätovne vo veci
rozhodnúť“ a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 281,02 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že
ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia „základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 36 Listiny... a podľa čl. 46 Ústavy... v spojení s čl. 6 ods. 1
Dohovoru...“ rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010
a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľka takto vymedzeným petitom
nedostatočne vymedzila hranice, v ktorých žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania
jej práv v konaniach realizovaných všeobecnými súdmi. Základné právo domáhať sa súdnej
ochrany je totiž vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý je primárnou ústavnou bázou
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (I. ÚS 22/03). Medzi obsahom základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti ústavný súd preto ustálil, že sťažovateľka
sťažnosťou napáda porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou
namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,
ktorý (na základe odvolania sťažovateľky) rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok ústavný súd konštatuje, porušenie
označených práv, resp. neposkytnutie súdnej ochrany krajským súdom vidí sťažovateľka
v nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnych skutkových zisteniach vyplývajúcich
z vykonaného dokazovania. V podstate rovnaké námietky sťažovateľka uplatnila už
vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 209/2004-439 z 8. júla 2010,
na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 229/2010-482 z 26. septembra 2012
prvostupňový rozsudok potvrdil (pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie týchto základných práv
nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom
(napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Okrem toho súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré ústavný súd
nepovažoval za potrebné detailne citovať, vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal
odvolacími námietkami oboch účastníkov konania vo vzťahu k jednotlivým nárokom
uplatňovaných sťažovateľkou.
Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového
stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických
protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu
prvého stupňa. Jeho závery v napadnutom rozhodnutí možno považovať z ústavného
hľadiska za dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce
z vykonaného dokazovania. Vzhľadom na konkrétne okolnosti nemožno výklad
a interpretáciu zákonov (t. j. zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Občianskeho zákonníka, ako aj
Občianskeho súdneho poriadku), ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať
za arbitrárnu, teda zásadným spôsobom popierajúcu znenie právnych noriem
aplikovateľných v danej veci. Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by závery krajského
súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkou
označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru, teda že by z jeho strany nebola
sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013