Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 184/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. Dz., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -439 z 8.

júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -482 z 26.

septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. Dz. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2012 faxom a 7. decembra 2012 poštou doručená sťažnosť Mgr. M. Dz., N. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -439

z 8. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co

229/2010-482 z 26. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným

okresnému súdu 22. júna 2004 sa sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti

obchodnej spoločnosti A., a. s. (ďalej len „odporca“), náhrady škody v sume 84 942,58 €

s prísl. a iných pravidelných úhrad, ktoré jej vznikli v dôsledku dopravnej nehody z 27.

apríla 2003, pri ktorej utrpela ťažký úraz, následkom ktorého bola takmer rok

hospitalizovaná. Účastníkmi tejto nehody boli aj jej 14-mesačné dvojičky, s ktorými bola

v tom čase na materskej dovolenke, a jej manžel, ktorý na následky zranení neskôr zomrel.

Nárok sťažovateľky pozostával z náhrady vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré

mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe, ďalšej vecnej škody ako náhrady nákladov

a prác spojených s vedením domácnosti a starostlivosťou o maloleté deti (ďalej len

„opatrovné“) jednak prostredníctvom rodinných príslušníkov, ale aj opatrovateľskej služby

zabezpečenej Mestským úradom N., ako aj nákladov na presťahovanie vecí maloletých detí

k rodičom sťažovateľky, prilepšenia na strave a straty na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti, t. j. úrazovej renty.

Časť nárokov uplatnených sťažovateľkou v tomto konaní odporca dobrovoľne

uhradil, resp. hradil v pravidelných štvrťročných intervaloch.

Okresný súd rozsudkom č. k. -439 z 8. júla 2010 zaviazal odporcu

zaplatiť sťažovateľke sumu 1 214,07 € s úrokom z omeškania 10 % ročne zo sumy

1 161,79 € od 14. mája 2004 do zaplatenia (z titulu opatrovného poskytnutého

opatrovateľskou službou, pozn.) a 6 % ročne zo sumy 52,28 € od 15. januára 2006

do zaplatenia (z titulu prilepšenia na strave, pozn.); vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol.

Okresný súd zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že:

1. Návrh sťažovateľky na náhradu vecnej škody za poškodené a zničené veci, ktoré

mala v čase dopravnej nehody na sebe a pri sebe, resp. na doplatenie rozdielu medzi sumou

pôvodne uplatňovanou sťažovateľkou a už vyplateným plnením (kráteným o 20 % z dôvodu

nepredloženia dokladov sťažovateľkou o nadobudnutí týchto vecí podľa „Smernice

pre likvidáciu poistných udalostí MTPL 3 CL 1100 bod 24“), okresný súd zamietol

z dôvodu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno a vzniknutú škodu kvalifikovane

žiadnym spôsobom nepreukázala.

2. Okresný súd priznal sťažovateľke náhradu opatrovného poskytnutého

opatrovateľskou službou, ktoré považoval dokazovaním za preukázané. Návrh sťažovateľky

v časti týkajúcej sa náhrady opatrovného poskytovaného v rôznych časových obdobiach jej

maloletým deťom rodinnými príslušníkmi (starou mamou, rodičmi a bratom sťažovateľky)

okresný súd zamietol v podstate z rovnakého dôvodu, a síce že predmetný nárok nemožno

definovať ako škodu vzniknutú navrhovateľke, resp. hodnotiť ako zmenšenie majetku

sťažovateľky v zmysle , podľa ktorého sa uhrádza

skutočná škoda. Okresný súd poukázal na to, že v zmysle v tom čase účinného zákona

o rodine majú všetci členovia rodiny povinnosť vzájomne si pomáhať. Okresný súd ďalej

uviedol, že už v konaní vedenom ním pod sp. zn. bola komplexne

zohľadnená situácia sťažovateľky po dopravnej nehode, pričom jej bola proti odporcovi

právoplatne priznaná náhrada za mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia

v sume 1 800 000 Sk, a že z tohto dôvodu sa sťažovateľkou uplatňovaný nárok javí ako

duplicitný. Keďže náklady na presťahovanie vecí maloletých detí k rodičom sťažovateľky

neboli kvalifikovane vyšpecifikované, okresný súd návrh sťažovateľky v tejto časti

zamietol.

3. Podľa názoru okresného súdu nárok sťažovateľky na prilepšenie na stravu je

súčasťou spôsobenej škody na zdraví, pričom podmienkou jeho priznania je to, že takéto

náklady boli skutočne vynaložené účelne a že neboli hradené z prostriedkov nemocenského

alebo dôchodkového zabezpečenia. Pri rozhodovaní o tomto nároku okresný súd vychádzal

z potvrdenia ošetrujúceho lekára, v ktorom vyšpecifikoval obdobie ambulantnej liečby,

počas ktorého sťažovateľka potrebovala vysokohodnotnú stravu spojenú so zvýšenými

nákladmi. Po zohľadnení skutočnosti, že odporca sťažovateľke časť tohto nároku uhradil,

rozhodol okresný súd o doplatení jeho zostávajúcej časti.

4. Nárok na úrazovú rentu, ktorý si sťažovateľka uplatnila podaním doručeným

okresnému súdu 28. júla 2008, okresný súd zamietol z dôvodu jeho premlčania. Okresný

súd považoval za preukázané, že sťažovateľka sa o rozhodnutí Sociálnej poisťovne

z 1. marca 2005, ktorým jej bol priznaný invalidný dôchodok, dozvedela 27. marca 2005.

Keďže tento nárok má charakter opakujúceho sa plnenia, premlčuje sa ako celok, nie len

nároky na jednotlivé plnenia.

5. Okresný súd v zmysle (ďalej len

„OSP“) žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým,

že sťažovateľka bola v konaní úspešná len čiastočne a odporcovi žiadne trovy nevznikli.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci konania odvolanie,

pričom sťažovateľka napadla výrok, ktorým bol jej návrh (vo zvyšnej časti, pozn.)

zamietnutý, a výrok, ktorým jej nebolo priznané právo na náhradu trov konania, čo

odôvodnila tým, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, resp. že nárok sťažovateľky na úrazovú rentu okresný súd zmaril bez

toho, aby ho riadne prerokoval a vyporiadal, čím jej odňal možnosť konať pred súdom.

Krajský súd rozsudkom č. k. -482 z 26. septembra 2012 rozsudok

okresného súdu potvrdil, pričom v závere svojho rozhodnutia zhrnul, že s poukazom

na ustanovenia a „... a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom

prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním

potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka a odporca v odvolaní

neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa

v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený

skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval

zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd vzhľadom na

to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. , na ktoré aj

v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmito sa plne stotožňuje, tento rozsudok ako

vecne správny potvrdil.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „je presvedčená, že postupom porušovateľov

došlo k vážnemu zásahu do jej práv na súdnu ochranu, ba aj k evidentnému porušeniu

princípu nestrannosti a prípadne aj nezávislosti súdu“, čo odôvodňuje tým, že:

„Porušovatelia svojim postupom zbavili materiálnej i relutárnej reštitúcie škodcu

i odporcu tým, že preniesli na iný inštitút a rodinných príslušníkov dôsledky vzniknutej

škody, čím obaja porušovatelia bez akýchkoľvek pochybností popreli celý inštitút náhrady

škody. V dôsledku postupu porušovateľov škodca ani odporca neznáša takmer žiadnu

vzniknutú škodu, a to tak materiálnu ani finančnú, ale znášajú ju rodinní príslušníci, čím je

popretý zmysel... a účel , ktorého základným zmyslom je formou

náhrady škody navrátiť stav, ktorý bol pred dopravnou nehodou, a ak to nie je možné, tak

poskytnúť primeranú náhradu na kompenzáciu dôsledkov...

Porušovatelia porušili nielen princíp nestrannosti a nezávislosti pri rozhodovaní, ale

i garantovaný prvok právnej istoty tým, že preniesli negatívne dôsledky i finančnú ujmu,

ktorá vznikla sťažovateľke na ňu a jej rodinných príslušníkov, keď im porušovatelia

neposkytli právnu ochranu, ba dokonca za daného stavu ťažko možno dovodiť, že išlo

o pochybenie porušovateľov alebo nesprávny právny záver, keď bol na jednej strane

porušený celý zmysel zákona, prenesené negatívne dôsledky na sťažovateľku a jej rodinných

príslušníkov, pričom porušovatelia zo samotného postupu odporcu, ktorý časť nárokov

titulom opatrovného za krátke obdobie priznal..., teda nárok uznal čo do dôvodu, avšak ho

priznal podľa názoru sťažovateľky v nesprávnej výške a nepochopiteľne nepriznal náhradu

za ďalšie požadované obdobie...

Porušovatelia neposkytli v tejto časti uplatnených nárokov sťažovateľke súdnu

ochranu aj tým, že nárok sťažovateľky, ktorý požadovala titulom nákladov liečenia –

opatrovného, zamietli aj z dôvodu, že podľa ich názoru, táto náhrada bola kompenzovaná

poskytnutou náhradou za škodu na zdraví... iným rozhodnutím súdu v konaní

...

Aj v časti uplatneného nároku titulom strany na zárobku po skončení PN

porušovatelia porušili právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Podľa sú

porušovatelia povinný sa vysporiadať so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo

účastníci tvrdia, ak to má vzťah k prejednávanej veci. Pokiaľ porušovatelia tieto zákonné

povinnosti nedodržia buď preto, že sa s tvrdeniami účastníkov nezaoberajú vôbec, alebo sa

s nimi vysporiadajú nedostatočne, má také konanie porušovateľov za následok vadu

konania, ktorá sa premieta do ústavne garantovaného práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru..., do práva na súdnu ochranu podľa ... a Listiny...

Porušovatelia neposkytli súdnu ochranu sťažovateľke aj v tej časti rozhodnutia,

ktorou zamietli nárok sťažovateľky na vecnú škodu s poukazom na to, že sťažovateľka

kvalifikovaným spôsobom uplatnenú škodu nepreukázala, a teda neuniesla dôkazné

bremeno. Toto neposkytnutie súdnej ochrany spočíva jednak v tom, že porušovatelia

v rozhodnutiach vôbec neodôvodnili, ako k takému záveru došli, keď z postupu samotného

odporcu vyplynulo, že uplatnený nárok v celom rozsahu uznal, ale odpočítal amortizáciu

a sťažovateľka sa domáhala len odpočítanej amortizácie, pretože nárok sťažovateľky, čo do

dôvodu i výšky bol odporcom nielen uznaný, ale i finančné vysporiadaný, a to tak, že

z uznanej sumy bola bezdôvodne odpočítaná amortizácia.“

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

rozsudkom okresného súdu č. k. -439 z 8. júla 2010 a rozsudkom krajského

súdu č. k. -482 z 26. septembra 2012 bolo porušené jej „základné právo na

súdnu ochranu podľa Listiny... a podľa ... v spojení s

Dohovoru...“, aby napadnuté rozhodnutia týchto súdov zrušil a prikázal „opätovne vo veci

rozhodnúť“ a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 281,02 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že

ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia „základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa Listiny... a podľa ... v spojení s

Dohovoru...“ rozsudkom okresného súdu č. k. -439 z 8. júla 2010

a rozsudkom krajského súdu č. k. -482 z 26. septembra 2012.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľka takto vymedzeným petitom

nedostatočne vymedzila hranice, v ktorých žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania

jej práv v konaniach realizovaných všeobecnými súdmi. Základné právo domáhať sa súdnej

ochrany je totiž vyjadrené v , ktorý je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (). Medzi obsahom základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti ústavný súd preto ustálil, že sťažovateľka

sťažnosťou napáda porušenie svojho základného práva podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou

namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý (na základe odvolania sťažovateľky) rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok ústavný súd konštatuje, porušenie

označených práv, resp. neposkytnutie súdnej ochrany krajským súdom vidí sťažovateľka

v nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnych skutkových zisteniach vyplývajúcich

z vykonaného dokazovania. V podstate rovnaké námietky sťažovateľka uplatnila už

vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -439 z 8. júla 2010,

na základe ktorého krajský súd rozsudkom č. k. -482 z 26. septembra 2012

prvostupňový rozsudok potvrdil (pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, pozn.).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného

práva podľa a listiny, resp. práva podľa

dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie týchto základných práv

nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom

(napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ). Okrem toho súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré ústavný súd

nepovažoval za potrebné detailne citovať, vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal

odvolacími námietkami oboch účastníkov konania vo vzťahu k jednotlivým nárokom

uplatňovaných sťažovateľkou.

Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového

stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických

protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Jeho závery v napadnutom rozhodnutí možno považovať z ústavného

hľadiska za dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce

z vykonaného dokazovania. Vzhľadom na konkrétne okolnosti nemožno výklad

a interpretáciu zákonov (t. j. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, , ako aj

), ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať

za arbitrárnu, teda zásadným spôsobom popierajúcu znenie právnych noriem

aplikovateľných v danej veci. Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by závery krajského

súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľkou

označenými článkami , listiny a dohovoru, teda že by z jeho strany nebola

sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013