Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 352/2012
PDF · 265.28 KB
No categories available
III. ÚS 352/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
o prijatej sťažnosti Ing. Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. Mgr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. Mgr. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý Ing. Mgr. J. S. uhradiť trovy konania
v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 352/2012-15 z 1. augusta 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Mgr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03.
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené
pred okresným súdom trestné stíhanie pre trestné činy falšovania a pozmeňovania peňazí
a cenných papierov podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4
písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) v rámci konania sp. zn. PK 1 T 56/03, a to na základe obžaloby podanej
5. júna 2003. Okresný súd vydal 21. júna 2005 rozsudok, ktorým uznal sťažovateľa vinným
z označených trestných činov a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť a pol
roka. Na základe odvolania sťažovateľa bol však prvostupňový rozsudok uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 102/2009 z 28. apríla
2011 zrušený a vec sťažovateľa okresnému súdu vrátená na nové prerokovanie
a rozhodnutie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa doterajšia doba konania okresného súdu
predstavujúca viac ako deväť rokov je vzhľadom na nenáročnosť veci neprimerane dlhá
a okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom vidí sťažovateľ
porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí aj tým, že po uplatnení odvolania okresný
súd spôsobil v predmetnom konaní neopodstatnené prieťahy, keď ho nepredložil
odvolaciemu súdu na rozhodnutie bez zbytočného odkladu. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že po
vrátení veci odvolacím súdom okresný súd dosiaľ neurčil termín hlavného pojednávania.
Napokon sťažovateľ dodáva, že vyčerpal aj právny prostriedok nápravy poskytovaný
mu právnou úpravou, a to sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného
súdu, ktorý však podľa sťažovateľa nepriniesol požadovaný efekt.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03
a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 22 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 7. marca
2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov.
Predseda okresného súdu v ňom poukázal na zložitosť veci danú podľa jeho názoru
jednak charakterom právnej kvalifikácie skutku, ako aj skutočnosťou, že trestné stíhanie je
vedené proti dvom obžalovaným.
Podľa názoru predsedu okresného súdu zbytočné prieťahy v trestnom konaní boli
spôsobené aj samotným sťažovateľom, pričom v tejto súvislosti okresný súd argumentoval
takto:
„Prieťahy, ktoré vznikali vo veci, boli spôsobené aj samotným sťažovateľom, ktorý
vznášal námietku zaujatosti už na počiatku prejednávania tejto trestnej veci v čase kedy sa
vec viedla na Okresnom súde v Pezinku (vid zápisnica z hlavného pojednávania 25.3.2004)
a následným podaním opravného prostriedku - sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o námietke
zaujatostí voči predsedovi senátu. Taktiež bola zároveň sťažovateľom podaná aj námietka
zaujatosti voči internujúcej prokurátorke Okresnej prokuratúry Pezinok, ktoré bolo taktiež
napadnuté opravným prostriedkom. Okrem uvedeného sťažovateľ podal aj civilnú žalobu
voči vo veci v tom konajúcemu sudcovi OS Pezinok JUDr. K. K. Je nutné poukázať aj na tú
skutočnosť, že sťažovateľ vznášal aj rôzne nelogické návrhy na výsluchy svedkov, ktoré
s predmetnou trestnou vecou nesúviseli. Okresný súd v Pezinku vo veci vykonal posledné
hlavné pojednávanie dňa 7.12.2004, pričom ďalšie hlavné pojednávanie sa už dňa 8.2.2005
konalo na Okresnom súde Bratislava III. Sťažovateľ neustále vznášal sťažnosti na v tom
čase konajúceho zákonného sudcu JUDr. K. K., ktoré sa preukázali ako neodôvodnené.
Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ sa niekoľkokrát ospravedlnil
z prejednávania predmetnej trestnej veci na hlavnom pojednávaní, čo bolo dôvodom
odročenia hlavného pojednávania. Dňom 4.4.2006 bola predmetná trestná vec PK 1T
56/2003 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Ľ. H., ktorá v predmetnej veci koná doposiaľ.
V ďalšom priebehu predmetnej trestnej veci pred Okresným súdom Bratislava III v čase
konania jak na Krajskom súde v Bratislave, kde sa rozhodovalo o odvolaní voči rozsudku
OS BA III zo dňa 21.6.2005 vydaného pod č. PK 1T 56/2003 pokračovala zo strany
sťažovateľa taktika podávania námietok zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu ako
aj nezúčastňovanie sa termínov verejného zasadnutia z dôvodu práceneschopnosti
a následné podávanie opakovaných sťažností na JUDr. K. K., ktorý v danom čase už bol
sudcom Krajského súdu v Bratislave. Konanie sťažovateľa ktoré je vyššie popísané malo
za následok až vydanie príkazu konajúcim predsedom senátu Krajského súdu Bratislava
na vyšetrenie duševného stavu Ing. J. S., ktoré vyplynulo z vyjadrenia ošetrujúceho lekára
obžalovaného Ing. S., pričom sa zistilo, že je schopný sa zúčastniť verejného zasadnutia
predmetnej veci na Krajskom súde v Bratislave, je schopný chápať zmysel trestného
konania a jeho rozpoznávacie schopnosti nie sú narušené vo forenzne výraznej miere.
Vzápätí namietal zistenie znalcov, keďže znalecké dokazovanie dospelo k vyšetrovaniu
kognitívnych funkcií. V predmetnej veci je zadokumentovaný nespočetný počet rôznych
podaní zo strany samotného sťažovateľa, s ktorými sa obracia na súd, aby o nich
rozhodoval.“
K otázke potenciálnych prieťahov konajúceho súdu predseda okresného súdu
uviedol: „Čo sa týka prieťahov, ktoré boli spôsobené zo strany súdu, resp. zákonnej
sudkyne JUDr. Ľ. H., ktorá momentálne vo veci koná, konštatujem, že už v rámci
sťažnostného konania, ktoré bolo vybavované podpredsedom Okresného súdu Bratislava III
pod Spr. 2050/2011 zo dňa 31.10.2011, kde sa konštatovalo, že sa jedná o reštančnú vec,
kde bol sťažovateľ ubezpečený, že vo veci sa bude naďalej konať až do ukončenia bez
zbytočných prieťahov a prieťahy, ktoré vznikli a spôsobili reštančnosť predmetnej trestnej
veci boli objektívneho charakteru. Vzápätí však opätovne bola v rámci sťažnostného
konania pod Spr. 2055/2012 dňa 24.7.2012 prešetrovaná opätovná sťažnosť sťažovateľa
Mgr. Ing. J. S., kde podpredseda Okresného súdu Bratislava III konštatoval, že vo veci
vznikol subjektívny prieťah spôsobený zákonnou sudkyňou JUDr. H., ktorý bol
signalizovaný aj predsedovi Okresného súdu Bratislava III s tým, že následne predseda
Okresného súdu Bratislava III v predmetnej veci uplatnil svoju právomoc a podal
disciplinárny návrh na disciplinárny postih zákonnej sudkyne.
6/ Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že vo veci vznikli isté prieťahy, ktoré boli
jednak objektívneho charakteru a prieťahy, ktoré boli subjektívneho charakteru vo vzťahu
ku konajúcej sudkyni JUDr. Ľ. H. sú riešené v tomto čase v disciplinárnom konaní.“
V závere vyjadrenia predseda okresného súdu dodal: „Záverom môžem uviesť, že
za zbytočné prieťahy považujem prieťahy, ktoré sa nedajú objektívne zdôvodniť a boli teda
subjektívneho charakteru, z ktorého je možné vyvodiť aj patričnú disciplinárnu
zodpovednosť, čo aj v predmetnej veci nastalo. Mám za to, že iné okolnosti, ktoré by boli
takého charakteru, že by mali vplyv na vzniknuté prieťahy v konaní, nenastali okrem tých,
ktoré sú uvedené vyššie a sú rozdelené na prieťahy objektívneho charakteru a subjektívneho
charakteru. Po tom čo bol spis vrátený z Ústavného súdu SR, t.j. po 19.6.2012 bola
vypravovaná práve opätovná sťažnosť Ing. J. S. v sťažnostnom konaní Spr. 2055/2012 dňa
24.7.2012, pričom následne zákonná sudkyňa JUDr. H. dňa 28.08.2012 predložila spis
predsedovi Okresného súdu Bratislava III s tým, že sa cíti byť zaujatá a na Ing. J. S. podá
trestné oznámenie a žiadala, aby predseda okresného súdu určil podľa § 31 ods. 2, ods. 3
Trestného poriadku iného sudcu určeného na zastupovanie v rozvrhu práce, ktorý mal
vo veci konať, 18.09.2012 zákonná sudkyňa upravila kanceláriu, že má zisťovať, kde sa
nachádza spis. Vzápätí sa v spise nachádza úprava, aby bol spis predložený Krajskému
súdu v Bratislave pre zaujatosť, nakoľko je zrejmé, že predseda okresného súdu nemôže
rozhodnúť o vylúčení zákonného sudcu (v zmysle Trestného poriadku). Dňa 11.10.2012 bolo
doručené podanie zákonnej sudkyne JUDr. H. na Krajský súd Bratislava s tým, že sa cíti
zaujatá, pričom dňa 31.10.2012 KS Bratislava prípisom vrátil spis ako predčasne
predložený k rozhodnutiu o námietke zaujatosti, ktorý vzniesla predsedníčka senátu
JUDr. Ľ. H., nakoľko neodôvodnila z čoho vyvodzuje svoju zaujatosť, resp. z akého dôvodu
by mal Krajský súd v Bratislave rozhodnúť o jej vylúčení z úkonov trestného konania pre jej
zaujatosť.“
Predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci sťažnosti.
Právna zástupkyňa sťažovateľa možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného
súdu nevyužila, v podaní doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2013 vyjadrila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v danej veci a špecifikovala tiež výšku trov konania,
na náhradu ktorých požadovala zaviazať okresný súd.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto pre
rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:
Okresná prokuratúra Pezinok podala 5. júna 2003 na sťažovateľa obžalobu
Okresnému súdu Pezinok.
Okresný súd Pezinok uskutočnil 25. marca 2004 hlavné pojednávanie, na ktorom
sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, ktorý rozhodol, že
z vykonávania úkonov trestného konania nie je vylúčený; sťažovateľ napadol toto
rozhodnutie sťažnosťou, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 To 116/04
zo 6. mája 2004, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.
K 1. januáru 2005 došlo vo veci sťažovateľa k prechodu výkonu súdnictva
z Okresného súdu Pezinok na okresný súd.
Okresný súd uskutočnil 29. marca 2005 hlavné pojednávanie, na ktoré sa sťažovateľ
nedostavil (neprítomnosť bola ospravedlnená práceneschopnosťou sťažovateľa) a ktoré bolo
odročené na 10. máj 2005 pre účely predvolania sťažovateľa a svedka.
Právny zástupca sťažovateľa 5. mája 2005 okresnému súdu oznámil, že sa nemôže
zúčastniť určeného termínu hlavného pojednávania (10. máj 2005) z dôvodu svojej
práceneschopnosti, a keďže sťažovateľ trval na jeho prítomnosti, právny zástupca žiadal
o zmenu termínu hlavného pojednávania. Okresný súd 10. mája 2005 hlavné pojednávanie
z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a svedka odročil na 21. jún 2005.
Na hlavnom pojednávaní vykonanom 21. júna 2005 rozhodol okresný súd
rozsudkom, ktorým boli obžalovaní uznaní vinnými. Proti rozsudku podali obaja obžalovaní
odvolanie. Okresný súd 19. októbra 2005 vyzval obhajcu spoluobžalovaného, aby predložil
odôvodnenie odvolania pre účely postupu podľa § 251 trestnoprocesného kódexu, žiadosť
urgoval výzvou z 11. novembra 2005 a 9. januára 2006. Okresný súd oznámil uvedené
skutočnosti listom z 13. januára 2006 Slovenskej advokátskej komore. Výzva bola
obhajcovi zaslaná aj listom z 26. júla 2006. Okresný súd 27. septembra 2007 predložil
podané odvolania so spisovým materiálom krajskému súdu, ktorý vrátil spisový materiál
okresnému súdu späť 26. októbra 2007 ako predčasne predloženú vec z dôvodov:
1. spoluobžalovaný nemal obhajcu (úmrtie pôvodného obhajcu) napriek tomu, že išlo
o prípad nutnej obhajoby, a teda bolo nutné vyzvať ho na zvolenie nového obhajcu, resp. ak
si ho spoluobžalovaný nezvolí, ustanoviť mu ho; 2. k odvolaniu tohto spoluobžalovaného,
ktoré podal na hlavnom pojednávaní, nebolo doložené odôvodnenie, ktoré bolo potrebné
doplniť.
Dňa 18. januára 2008 bola trestná vec sťažovateľa postúpená Okresnému súdu
Pezinok, ktorý vec sťažovateľa 3. apríla 2008 vrátil okresnému súdu späť s odôvodnením,
že v danom prípade nedošlo k prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd Pezinok.
Okresná prokuratúra Bratislava III 9. januára 2009 žiadala okresný súd predložiť
trestnú vec sťažovateľa s opravným prostriedkom nadriadenému súdu. Okresný súd vyzval
13. januára 2009 spoluobžalovaného, aby si zvolil obhajcu z dôvodu nutnej obhajoby v jeho
prípade a predložil tiež odôvodnenie podaného odvolania. Opatrením z 1. apríla 2009
okresný súd spoluobžalovanému obhajcu ustanovil a 28. apríla 2009 ho vyzval doplniť
odvolanie. Ustanovený obhajca žiadal o oslobodenie od povinnosti tejto obhajoby 18. mája
2009, preto okresný súd toto ustanovenie 19. mája 2009 zrušil. Okresný súd vydal nové
opatrenie o ustanovení obhajcu 19. mája 2009 a vyzval obhajcu doplniť odôvodnenie
odvolania. Ustanovený obhajca predložil toto odôvodnenie 2. júna 2009.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 102/2009 z 28. apríla 2011 prvostupňový
rozsudok zrušil z dôvodov podľa ustanovení § 258 ods. 1 písm. b) a c) trestnoprocesného
kódexu [b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení
alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie; b) ak
vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy
opakovať alebo vykonávať ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo
nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa] a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie
(spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 27. mája 2011). V odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd konštatoval, že „okresný súd vo veci rozhodol na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu predčasne“, pričom ho súčasne zaviazal doplniť
dokazovanie opätovnými výsluchmi oboch spoluobžalovaných a relevantných svedkov,
posúdiť kvalitu listinných dôkazov a následne na základe toho vo veci rozhodnúť.
Predsedníčka senátu 28. augusta 2012 oznámila svoju zaujatosť a spisový materiál
bol 11. októbra 2012 predložený krajskému súdu, pričom tento ho vrátil okresnému súdu
31. októbra 2012 späť ako predčasne predložený na rozhodnutie o vznesenej námietke
zaujatosti poukazujúc na to, že predsedníčka senátu „neodôvodnila z čoho vyvodzuje svoju
zaujatosť, resp. z akého dôvodu by mal Krajský súd v Bratislave rozhodnúť o jej vylúčení
z úkonov trestného konania pre jej zaujatosť“.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie na okresnom súde
meritórne prerokované .
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2
trestnoprocesného kódexu aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu
povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria
ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je trestné stíhanie vedené
pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných
papierov podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4
písm. b) Trestného zákona, kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože
právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.
Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti opodstatňujúce čiastočnú
zložitosť prerokúvanej veci po skutkovej stránke. Táto bola daná potrebou rozsiahleho
dokazovania pozostávajúceho jednak z výsluchov oboch obžalovaných, ako aj výsluchov
väčšieho množstva svedkov a tiež potreby posúdenia listinných dôkazov. Rozhodne však
táto skutočnosť nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a predovšetkým nesústredenej
a neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní
jeho postupu (bod 3).
2. V rámci druhého kritéria aplikovaného pri posudzovaní otázky existencie
zbytočných prieťahov konania ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa zistil
určité okolnosti signalizujúce pasivitu sťažovateľa ako účastníka konania, ktoré mali
negatívny dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.
Za takýto prejav pasivity sťažovateľa v posudzovanom konaní treba považovať
neprítomnosť sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu (a v tomto prípade tiež sťažovateľa,
ktorý na jeho účasti trval) na pojednávaniach konaných 29. marca 2005 a 10. mája 2005,
hoci z dôvodov objektívnych, no pripísateľných na vrub sťažovateľovi, keďže táto
neprítomnosť bola jedným z dôvodov odročenia hlavného pojednávania.
K vyjadreniu okresného súdu, v ktorom pripisuje zodpovednosť za predĺženie
posudzovaného konania kontraproduktívnej dôkaznej aktivite sťažovateľa ako
obžalovaného, ústavný súd zdôrazňuje, že takáto argumentácia od počiatku neobstojí.
Trestné konanie v porovnaní s konaním civilným je ovládané tzv. vyšetrovacou zásadou
dominujúcou procesu v štádiu dokazovania, podľa ktorej nesie procesnú zodpovednosť
za čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu konajúci súd disponujúci tak možnosťou
selektovať navrhované dôkazy a vykonávať len tie, ktoré považuje za relevantné a prínosné.
Ústavný súd sa v rámci druhého kritéria relevantného pre posúdenie otázky
zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom
stanovisku poukazoval na realizáciu procesných návrhov zo strany sťažovateľa (uplatnené
námietky zaujatosti) majúcich podľa názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý
priebeh konania.
Vo svojich rozhodnutiach už viackrát ústavný súd vyslovil, že v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu
orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou
preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľových procesných návrhoch ústavný súd
zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľovi týmto
nálezom priznal.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného ústavou a jeho práva zaručeného
dohovorom, bol postup konajúcich súdov (Okresného súdu Pezinok pôvodne
prerokúvajúceho vec sťažovateľa a okresného súdu).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj
nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak
činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,
kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr.
I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd považuje za značne nesústredený, a teda neefektívny postup okresného
súdu jeho činnosť v etape konania, ktorá nasledovala po vydaní jeho rozsudku 21. júna 2005
a uplatnení odvolania zo strany obžalovaných. Okresnému súdu sa nepodarilo zabrániť
sťažovaniu postupu konania zo strany obhajcu spoluobžalovaného (napr. dôrazným
využitím opatrenia poskytovaného ustanoveniami § 66 vtedy účinného trestnoprocesného
kódexu), keď podané opravné prostriedky spolu so spisovým materiálom predložil
nadriadenému súdu až 27. septembra 2007, navyše, podľa konštatovania odvolacieho súdu
predčasne – absencia obhajcu u spoluobžalovaného, napriek existencii nutnej obhajoby
a absencia odôvodnenia odvolania uplatneného spoluobžalovaným. Aj po vrátení (takto
predčasne predloženého) spisového materiálu okresný súd pokračoval vo svojej
nesústredenej činnosti, keď pochybil a postúpil vec sťažovateľa miestne nepríslušnému
súdu.
Pri preskúmaní posudzovaného konania boli ústavným súdom zistené aj obdobia
nečinnosti okresného súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná
prekážka.
Nečinnosťou v rozsahu približne ôsmich mesiacov bolo konanie okresného súdu
poznačené v etape od 3. apríla 2008, keď Okresný súd Pezinok vrátil vec sťažovateľa
okresnému súdu s poukazom na nedostatok svojej miestnej príslušnosti, do 13. januára
2009, keď okresný súd vyzval spoluobžalovaného, aby si zvolil obhajcu.
Pasivitou okresného súdu predstavujúcou nečinnosť v rozsahu približne 14 mesiacov
bolo poznačené aj obdobie konania od 27. mája 2011, keď odvolací súd po zrušení
prvostupňového rozsudku vrátil spisový materiál okresnému súdu, do 28. augusta 2012, keď
predsedníčka senátu prerokúvajúceho vec sťažovateľa oznámila dôvody svojej zaujatosti
(s výnimkou jedného mesiaca, keď spisovým materiálom pre účely konania o ústavnej
sťažnosti disponoval ústavný súd).
Okresný súd zostal nečinný aj po vrátení spisového materiálu 31. októbra 2012
nadriadeným súdom, keď mu bol tento vrátený späť (ako predčasne predložený
k rozhodnutiu o vznesenej námietke zaujatosti), a to až dosiaľ (teda do času rozhodovania
ústavného súdu). Označené obdobie tak vykazuje nečinnosť v rozsahu šiestich mesiacov.
Napokon nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje aj uznesenie
krajského súdu z 28. apríla 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 21. júna 2005
pre chyby konania podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) trestnoprocesného kódexu (nedostatočne
zistený skutkový stav) a v ktorom odvolací súd poukázal na podstatný nedostatok postupu
okresného súdu spočívajúci v nekomplexnosti procesu dokazovania.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie
porušenia práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru v predmetnom konaní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Vzhľadom na zistený značne neefektívny postup okresného súdu, obdobia jeho
nečinnosti a tiež s dôrazom na všeobecnú zásadu prísnejšieho posudzovania konaní
vo veciach trestného obvinenia nemožno takmer 10 rokov trvajúcu dobu trestného konania
považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že trestné konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, prikázal ústavný súd
okresnému súdu konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov postupom
smerujúcim k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa, domáhajúceho sa meritórneho
ukončenia trestného stíhania vedeného proti jeho osobe (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 22 000 €, ktorú odôvodnil tým, že zbytočné prieťahy v konaní mu spôsobujú stav
právnej neistoty a traumatizujúcu situáciu ohrozujúcu jeho zdravotný stav.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
1 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím
na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, a s tým spojenú ujmu
sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania (bod 3 výroku nálezu).
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať aj náhradu trov
konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 269,58 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011 (763 €).
Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 127,16 €
a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,63 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume
269,58 € (bod 4 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013