Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 352/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti Ing. Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. PK takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. Mgr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Mgr. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý Ing. Mgr. J. S. uhradiť trovy konania

v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 1. augusta 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Mgr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK .

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené

pred okresným súdom trestné stíhanie pre trestné činy falšovania a pozmeňovania peňazí

a cenných papierov podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v rámci konania sp. zn. PK , a to na základe obžaloby podanej

5. júna 2003. Okresný súd vydal 21. júna 2005 rozsudok, ktorým uznal sťažovateľa vinným

z označených trestných činov a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť a pol

roka. Na základe odvolania sťažovateľa bol však prvostupňový rozsudok uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla

2011 zrušený a vec sťažovateľa okresnému súdu vrátená na nové prerokovanie

a rozhodnutie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa doterajšia doba konania okresného súdu

predstavujúca viac ako deväť rokov je vzhľadom na nenáročnosť veci neprimerane dlhá

a okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom vidí sťažovateľ

porušenie svojho základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí aj tým, že po uplatnení odvolania okresný

súd spôsobil v predmetnom konaní neopodstatnené prieťahy, keď ho nepredložil

odvolaciemu súdu na rozhodnutie bez zbytočného odkladu. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že po

vrátení veci odvolacím súdom okresný súd dosiaľ neurčil termín hlavného pojednávania.

Napokon sťažovateľ dodáva, že vyčerpal aj právny prostriedok nápravy poskytovaný

mu právnou úpravou, a to sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného

súdu, ktorý však podľa sťažovateľa nepriniesol požadovaný efekt.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK

a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 22 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 7. marca

2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov.

Predseda okresného súdu v ňom poukázal na zložitosť veci danú podľa jeho názoru

jednak charakterom právnej kvalifikácie skutku, ako aj skutočnosťou, že trestné stíhanie je

vedené proti dvom obžalovaným.

Podľa názoru predsedu okresného súdu zbytočné prieťahy v trestnom konaní boli

spôsobené aj samotným sťažovateľom, pričom v tejto súvislosti okresný súd argumentoval

takto:

„Prieťahy, ktoré vznikali vo veci, boli spôsobené aj samotným sťažovateľom, ktorý

vznášal námietku zaujatosti už na počiatku prejednávania tejto trestnej veci v čase kedy sa

vec viedla na Okresnom súde v Pezinku (vid zápisnica z hlavného pojednávania 25.3.2004)

a následným podaním opravného prostriedku - sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o námietke

zaujatostí voči predsedovi senátu. Taktiež bola zároveň sťažovateľom podaná aj námietka

zaujatosti voči internujúcej prokurátorke Okresnej prokuratúry Pezinok, ktoré bolo taktiež

napadnuté opravným prostriedkom. Okrem uvedeného sťažovateľ podal aj civilnú žalobu

voči vo veci v tom konajúcemu sudcovi OS Pezinok JUDr. K. K. Je nutné poukázať aj na tú

skutočnosť, že sťažovateľ vznášal aj rôzne nelogické návrhy na výsluchy svedkov, ktoré

s predmetnou trestnou vecou nesúviseli. Okresný súd v Pezinku vo veci vykonal posledné

hlavné pojednávanie dňa 7.12.2004, pričom ďalšie hlavné pojednávanie sa už dňa 8.2.2005

konalo na Okresnom súde Bratislava III. Sťažovateľ neustále vznášal sťažnosti na v tom

čase konajúceho zákonného sudcu JUDr. K. K., ktoré sa preukázali ako neodôvodnené.

Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ sa niekoľkokrát ospravedlnil

z prejednávania predmetnej trestnej veci na hlavnom pojednávaní, čo bolo dôvodom

odročenia hlavného pojednávania. Dňom 4.4.2006 bola predmetná trestná vec PK 1T

56/2003 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Ľ. H., ktorá v predmetnej veci koná doposiaľ.

V ďalšom priebehu predmetnej trestnej veci pred Okresným súdom Bratislava III v čase

konania jak na Krajskom súde v Bratislave, kde sa rozhodovalo o odvolaní voči rozsudku

OS BA III zo dňa 21.6.2005 vydaného pod č. PK pokračovala zo strany

sťažovateľa taktika podávania námietok zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu ako

aj nezúčastňovanie sa termínov verejného zasadnutia z dôvodu práceneschopnosti

a následné podávanie opakovaných sťažností na JUDr. K. K., ktorý v danom čase už bol

sudcom Krajského súdu v Bratislave. Konanie sťažovateľa ktoré je vyššie popísané malo

za následok až vydanie príkazu konajúcim predsedom senátu Krajského súdu Bratislava

na vyšetrenie duševného stavu Ing. J. S., ktoré vyplynulo z vyjadrenia ošetrujúceho lekára

obžalovaného Ing. S., pričom sa zistilo, že je schopný sa zúčastniť verejného zasadnutia

predmetnej veci na Krajskom súde v Bratislave, je schopný chápať zmysel trestného

konania a jeho rozpoznávacie schopnosti nie sú narušené vo forenzne výraznej miere.

Vzápätí namietal zistenie znalcov, keďže znalecké dokazovanie dospelo k vyšetrovaniu

kognitívnych funkcií. V predmetnej veci je zadokumentovaný nespočetný počet rôznych

podaní zo strany samotného sťažovateľa, s ktorými sa obracia na súd, aby o nich

rozhodoval.“

K otázke potenciálnych prieťahov konajúceho súdu predseda okresného súdu

uviedol: „Čo sa týka prieťahov, ktoré boli spôsobené zo strany súdu, resp. zákonnej

sudkyne JUDr. Ľ. H., ktorá momentálne vo veci koná, konštatujem, že už v rámci

sťažnostného konania, ktoré bolo vybavované podpredsedom Okresného súdu Bratislava III

pod Spr. 2050/2011 zo dňa 31.10.2011, kde sa konštatovalo, že sa jedná o reštančnú vec,

kde bol sťažovateľ ubezpečený, že vo veci sa bude naďalej konať až do ukončenia bez

zbytočných prieťahov a prieťahy, ktoré vznikli a spôsobili reštančnosť predmetnej trestnej

veci boli objektívneho charakteru. Vzápätí však opätovne bola v rámci sťažnostného

konania pod Spr. 2055/2012 dňa 24.7.2012 prešetrovaná opätovná sťažnosť sťažovateľa

Mgr. Ing. J. S., kde podpredseda Okresného súdu Bratislava III konštatoval, že vo veci

vznikol subjektívny prieťah spôsobený zákonnou sudkyňou JUDr. H., ktorý bol

signalizovaný aj predsedovi Okresného súdu Bratislava III s tým, že následne predseda

Okresného súdu Bratislava III v predmetnej veci uplatnil svoju právomoc a podal

disciplinárny návrh na disciplinárny postih zákonnej sudkyne.

6/ Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že vo veci vznikli isté prieťahy, ktoré boli

jednak objektívneho charakteru a prieťahy, ktoré boli subjektívneho charakteru vo vzťahu

ku konajúcej sudkyni JUDr. Ľ. H. sú riešené v tomto čase v disciplinárnom konaní.“

V závere vyjadrenia predseda okresného súdu dodal: „Záverom môžem uviesť, že

za zbytočné prieťahy považujem prieťahy, ktoré sa nedajú objektívne zdôvodniť a boli teda

subjektívneho charakteru, z ktorého je možné vyvodiť aj patričnú disciplinárnu

zodpovednosť, čo aj v predmetnej veci nastalo. Mám za to, že iné okolnosti, ktoré by boli

takého charakteru, že by mali vplyv na vzniknuté prieťahy v konaní, nenastali okrem tých,

ktoré sú uvedené vyššie a sú rozdelené na prieťahy objektívneho charakteru a subjektívneho

charakteru. Po tom čo bol spis vrátený z Ústavného súdu SR, t.j. po 19.6.2012 bola

vypravovaná práve opätovná sťažnosť Ing. J. S. v sťažnostnom konaní Spr. 2055/2012 dňa

24.7.2012, pričom následne zákonná sudkyňa JUDr. H. dňa 28.08.2012 predložila spis

predsedovi Okresného súdu Bratislava III s tým, že sa cíti byť zaujatá a na Ing. J. S. podá

trestné oznámenie a žiadala, aby predseda okresného súdu určil podľa § 31 ods. 2, ods. 3

iného sudcu určeného na zastupovanie v rozvrhu práce, ktorý mal

vo veci konať, 18.09.2012 zákonná sudkyňa upravila kanceláriu, že má zisťovať, kde sa

nachádza spis. Vzápätí sa v spise nachádza úprava, aby bol spis predložený Krajskému

súdu v Bratislave pre zaujatosť, nakoľko je zrejmé, že predseda okresného súdu nemôže

rozhodnúť o vylúčení zákonného sudcu (v zmysle ). Dňa 11.10.2012 bolo

doručené podanie zákonnej sudkyne JUDr. H. na Krajský súd Bratislava s tým, že sa cíti

zaujatá, pričom dňa 31.10.2012 KS Bratislava prípisom vrátil spis ako predčasne

predložený k rozhodnutiu o námietke zaujatosti, ktorý vzniesla predsedníčka senátu

JUDr. Ľ. H., nakoľko neodôvodnila z čoho vyvodzuje svoju zaujatosť, resp. z akého dôvodu

by mal Krajský súd v Bratislave rozhodnúť o jej vylúčení z úkonov trestného konania pre jej

zaujatosť.“

Predseda okresného súdu zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného

súdu nevyužila, v podaní doručenom ústavnému súdu 12. apríla 2013 vyjadrila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania v danej veci a špecifikovala tiež výšku trov konania,

na náhradu ktorých požadovala zaviazať okresný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto pre

rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Okresná prokuratúra Pezinok podala 5. júna 2003 na sťažovateľa obžalobu

Okresnému súdu Pezinok.

Okresný súd Pezinok uskutočnil 25. marca 2004 hlavné pojednávanie, na ktorom

sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, ktorý rozhodol, že

z vykonávania úkonov trestného konania nie je vylúčený; sťažovateľ napadol toto

rozhodnutie sťažnosťou, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 6. mája 2004, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

K 1. januáru 2005 došlo vo veci sťažovateľa k prechodu výkonu súdnictva

z Okresného súdu Pezinok na okresný súd.

Okresný súd uskutočnil 29. marca 2005 hlavné pojednávanie, na ktoré sa sťažovateľ

nedostavil (neprítomnosť bola ospravedlnená práceneschopnosťou sťažovateľa) a ktoré bolo

odročené na 10. máj 2005 pre účely predvolania sťažovateľa a svedka.

Právny zástupca sťažovateľa 5. mája 2005 okresnému súdu oznámil, že sa nemôže

zúčastniť určeného termínu hlavného pojednávania (10. máj 2005) z dôvodu svojej

práceneschopnosti, a keďže sťažovateľ trval na jeho prítomnosti, právny zástupca žiadal

o zmenu termínu hlavného pojednávania. Okresný súd 10. mája 2005 hlavné pojednávanie

z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a svedka odročil na 21. jún 2005.

Na hlavnom pojednávaní vykonanom 21. júna 2005 rozhodol okresný súd

rozsudkom, ktorým boli obžalovaní uznaní vinnými. Proti rozsudku podali obaja obžalovaní

odvolanie. Okresný súd 19. októbra 2005 vyzval obhajcu spoluobžalovaného, aby predložil

odôvodnenie odvolania pre účely postupu podľa § 251 trestnoprocesného kódexu, žiadosť

urgoval výzvou z 11. novembra 2005 a 9. januára 2006. Okresný súd oznámil uvedené

skutočnosti listom z 13. januára 2006 Slovenskej advokátskej komore. Výzva bola

obhajcovi zaslaná aj listom z 26. júla 2006. Okresný súd 27. septembra 2007 predložil

podané odvolania so spisovým materiálom krajskému súdu, ktorý vrátil spisový materiál

okresnému súdu späť 26. októbra 2007 ako predčasne predloženú vec z dôvodov:

1. spoluobžalovaný nemal obhajcu (úmrtie pôvodného obhajcu) napriek tomu, že išlo

o prípad nutnej obhajoby, a teda bolo nutné vyzvať ho na zvolenie nového obhajcu, resp. ak

si ho spoluobžalovaný nezvolí, ustanoviť mu ho; 2. k odvolaniu tohto spoluobžalovaného,

ktoré podal na hlavnom pojednávaní, nebolo doložené odôvodnenie, ktoré bolo potrebné

doplniť.

Dňa 18. januára 2008 bola trestná vec sťažovateľa postúpená Okresnému súdu

Pezinok, ktorý vec sťažovateľa 3. apríla 2008 vrátil okresnému súdu späť s odôvodnením,

že v danom prípade nedošlo k prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd Pezinok.

Okresná prokuratúra Bratislava III 9. januára 2009 žiadala okresný súd predložiť

trestnú vec sťažovateľa s opravným prostriedkom nadriadenému súdu. Okresný súd vyzval

13. januára 2009 spoluobžalovaného, aby si zvolil obhajcu z dôvodu nutnej obhajoby v jeho

prípade a predložil tiež odôvodnenie podaného odvolania. Opatrením z 1. apríla 2009

okresný súd spoluobžalovanému obhajcu ustanovil a 28. apríla 2009 ho vyzval doplniť

odvolanie. Ustanovený obhajca žiadal o oslobodenie od povinnosti tejto obhajoby 18. mája

2009, preto okresný súd toto ustanovenie 19. mája 2009 zrušil. Okresný súd vydal nové

opatrenie o ustanovení obhajcu 19. mája 2009 a vyzval obhajcu doplniť odôvodnenie

odvolania. Ustanovený obhajca predložil toto odôvodnenie 2. júna 2009.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. apríla 2011 prvostupňový

rozsudok zrušil z dôvodov podľa ustanovení § 258 ods. 1 písm. b) a c) trestnoprocesného

kódexu [b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení

alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie; b) ak

vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy

opakovať alebo vykonávať ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo

nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa] a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie

(spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 27. mája 2011). V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd konštatoval, že „okresný súd vo veci rozhodol na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu predčasne“, pričom ho súčasne zaviazal doplniť

dokazovanie opätovnými výsluchmi oboch spoluobžalovaných a relevantných svedkov,

posúdiť kvalitu listinných dôkazov a následne na základe toho vo veci rozhodnúť.

Predsedníčka senátu 28. augusta 2012 oznámila svoju zaujatosť a spisový materiál

bol 11. októbra 2012 predložený krajskému súdu, pričom tento ho vrátil okresnému súdu

31. októbra 2012 späť ako predčasne predložený na rozhodnutie o vznesenej námietke

zaujatosti poukazujúc na to, že predsedníčka senátu „neodôvodnila z čoho vyvodzuje svoju

zaujatosť, resp. z akého dôvodu by mal Krajský súd v Bratislave rozhodnúť o jej vylúčení

z úkonov trestného konania pre jej zaujatosť“.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie na okresnom súde

meritórne prerokované .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2

trestnoprocesného kódexu aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu

povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

k porušeniu základného práva podľa (ako aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) ústavný súd zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria

ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je trestné stíhanie vedené

pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných

papierov podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4

písm. b) , kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože

právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti opodstatňujúce čiastočnú

zložitosť prerokúvanej veci po skutkovej stránke. Táto bola daná potrebou rozsiahleho

dokazovania pozostávajúceho jednak z výsluchov oboch obžalovaných, ako aj výsluchov

väčšieho množstva svedkov a tiež potreby posúdenia listinných dôkazov. Rozhodne však

táto skutočnosť nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti a predovšetkým nesústredenej

a neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní

jeho postupu (bod 3).

2. V rámci druhého kritéria aplikovaného pri posudzovaní otázky existencie

zbytočných prieťahov konania ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa zistil

určité okolnosti signalizujúce pasivitu sťažovateľa ako účastníka konania, ktoré mali

negatívny dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.

Za takýto prejav pasivity sťažovateľa v posudzovanom konaní treba považovať

neprítomnosť sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu (a v tomto prípade tiež sťažovateľa,

ktorý na jeho účasti trval) na pojednávaniach konaných 29. marca 2005 a 10. mája 2005,

hoci z dôvodov objektívnych, no pripísateľných na vrub sťažovateľovi, keďže táto

neprítomnosť bola jedným z dôvodov odročenia hlavného pojednávania.

K vyjadreniu okresného súdu, v ktorom pripisuje zodpovednosť za predĺženie

posudzovaného konania kontraproduktívnej dôkaznej aktivite sťažovateľa ako

obžalovaného, ústavný súd zdôrazňuje, že takáto argumentácia od počiatku neobstojí.

Trestné konanie v porovnaní s konaním civilným je ovládané tzv. vyšetrovacou zásadou

dominujúcou procesu v štádiu dokazovania, podľa ktorej nesie procesnú zodpovednosť

za čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu konajúci súd disponujúci tak možnosťou

selektovať navrhované dôkazy a vykonávať len tie, ktoré považuje za relevantné a prínosné.

Ústavný súd sa v rámci druhého kritéria relevantného pre posúdenie otázky

zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom

stanovisku poukazoval na realizáciu procesných návrhov zo strany sťažovateľa (uplatnené

námietky zaujatosti) majúcich podľa názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý

priebeh konania.

Vo svojich rozhodnutiach už viackrát ústavný súd vyslovil, že v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania

oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu

orgánu konajúcemu vo veci (, ). V súlade s touto judikatúrou

preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľových procesných návrhoch ústavný súd

zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľovi týmto

nálezom priznal.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva zaručeného

dohovorom, bol postup konajúcich súdov (Okresného súdu Pezinok pôvodne

prerokúvajúceho vec sťažovateľa a okresného súdu).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj

nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť

porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak

činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,

kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr.

, , ).

Ústavný súd považuje za značne nesústredený, a teda neefektívny postup okresného

súdu jeho činnosť v etape konania, ktorá nasledovala po vydaní jeho rozsudku 21. júna 2005

a uplatnení odvolania zo strany obžalovaných. Okresnému súdu sa nepodarilo zabrániť

sťažovaniu postupu konania zo strany obhajcu spoluobžalovaného (napr. dôrazným

využitím opatrenia poskytovaného ustanoveniami § 66 vtedy účinného trestnoprocesného

kódexu), keď podané opravné prostriedky spolu so spisovým materiálom predložil

nadriadenému súdu až 27. septembra 2007, navyše, podľa konštatovania odvolacieho súdu

predčasne – absencia obhajcu u spoluobžalovaného, napriek existencii nutnej obhajoby

a absencia odôvodnenia odvolania uplatneného spoluobžalovaným. Aj po vrátení (takto

predčasne predloženého) spisového materiálu okresný súd pokračoval vo svojej

nesústredenej činnosti, keď pochybil a postúpil vec sťažovateľa miestne nepríslušnému

súdu.

Pri preskúmaní posudzovaného konania boli ústavným súdom zistené aj obdobia

nečinnosti okresného súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná

prekážka.

Nečinnosťou v rozsahu približne ôsmich mesiacov bolo konanie okresného súdu

poznačené v etape od 3. apríla 2008, keď Okresný súd Pezinok vrátil vec sťažovateľa

okresnému súdu s poukazom na nedostatok svojej miestnej príslušnosti, do 13. januára

2009, keď okresný súd vyzval spoluobžalovaného, aby si zvolil obhajcu.

Pasivitou okresného súdu predstavujúcou nečinnosť v rozsahu približne 14 mesiacov

bolo poznačené aj obdobie konania od 27. mája 2011, keď odvolací súd po zrušení

prvostupňového rozsudku vrátil spisový materiál okresnému súdu, do 28. augusta 2012, keď

predsedníčka senátu prerokúvajúceho vec sťažovateľa oznámila dôvody svojej zaujatosti

(s výnimkou jedného mesiaca, keď spisovým materiálom pre účely konania o ústavnej

sťažnosti disponoval ústavný súd).

Okresný súd zostal nečinný aj po vrátení spisového materiálu 31. októbra 2012

nadriadeným súdom, keď mu bol tento vrátený späť (ako predčasne predložený

k rozhodnutiu o vznesenej námietke zaujatosti), a to až dosiaľ (teda do času rozhodovania

ústavného súdu). Označené obdobie tak vykazuje nečinnosť v rozsahu šiestich mesiacov.

Napokon nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje aj uznesenie

krajského súdu z 28. apríla 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 21. júna 2005

pre chyby konania podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) trestnoprocesného kódexu (nedostatočne

zistený skutkový stav) a v ktorom odvolací súd poukázal na podstatný nedostatok postupu

okresného súdu spočívajúci v nekomplexnosti procesu dokazovania.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru v predmetnom konaní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Vzhľadom na zistený značne neefektívny postup okresného súdu, obdobia jeho

nečinnosti a tiež s dôrazom na všeobecnú zásadu prísnejšieho posudzovania konaní

vo veciach trestného obvinenia nemožno takmer 10 rokov trvajúcu dobu trestného konania

považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

a ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa dohovoru. Ústavný súd preto

dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že trestné konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu

rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, prikázal ústavný súd

okresnému súdu konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov postupom

smerujúcim k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa, domáhajúceho sa meritórneho

ukončenia trestného stíhania vedeného proti jeho osobe (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 22 000 €, ktorú odôvodnil tým, že zbytočné prieťahy v konaní mu spôsobujú stav

právnej neistoty a traumatizujúcu situáciu ohrozujúcu jeho zdravotný stav.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu

1 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím

na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, a s tým spojenú ujmu

sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 269,58 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011 (763 €).

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 127,16 €

a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,63 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume

269,58 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013