Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 291/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci

namietaného porušenia a 2 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Radou pre

vysielanie a retransmisiu pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013

elektronicky doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a 2 (ďalej len „“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaniach vedených Radou pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) pod sp. zn.

a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že 16. mája 2012 rada doručila sťažovateľke výzvu

na doloženie súvislého záznamu televízneho vysielania programovej služby R. T. z 12. mája

2012 v čase od 00.00 h do 08.00 h. Sťažovateľka 31. mája 2012 požadovaný záznam

doručila rade so sprievodným listom. Ešte predtým, 30. mája 2012 bolo sťažovateľke

doručené oznámenie o začatí správneho konania vedeného pod sp. zn. 255-PLO/O-

2724/2012 v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“), a to

nedodaním záznamu z vysielania na vyžiadanie rady. Sťažovateľka 9. júla 2012 doručila

rade svoje stanovisko k začatému správnemu konaniu.

Rozhodnutím rady sp. zn. z 28. augusta 2012 bola sťažovateľke

uložená pokuta vo výške 3 319 €. Sťažovateľka 23. októbra 2012 podala proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie (riadny opravný prostriedok) na najvyššom súde. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2012 (správne má byť z 5. februára

2012, pozn.) bolo rozhodnutie rady potvrdené. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke

doručený 27. februára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky z uvedeného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že

podkladom na vydanie rozhodnutia rady bola skutočnosť, že sťažovateľka dodala rade

súvislý záznam z vysielania programu na základe jej vyžiadania. K zásahu do označených

práv sťažovateľky podľa a dohovoru došlo tým, že rada v rozpore s právom

sťažovateľky neobviňovať seba samu použila štátne donútenie a štátnym donútením získala

dôkaz proti sťažovateľke a následne ju sankcionovala. K porušeniu označených práv

sťažovateľky došlo aj zo strany najvyššieho súdu tým, že postup rady pri získavaní dôkazu

a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom.

Sťažovateľka je presvedčená, že nie je a ani nebola povinná rade predložiť záznam

vysielania, a to ani na vyžiadanie rady, keďže takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej

garantovaných práv. Spôsob, akým dochádza k získavaniu dôkazu (záznamu vysielania

programu), jednoznačne porušuje označené práva sťažovateľky, a to v intenciách

trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) k právu neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v čl. 6 dohovoru nie je osobitne

uvedené právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú

všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého

procesu. Článok 6 dohovoru sa vzťahuje na tento prípad, lebo rada použila formu štátneho

donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku zo spáchania správneho

deliktu, a v rozpore s čl. 6 dohovoru (právo neobviňovať seba samého) rada na základe

ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní požadovala aktívnu súčinnosť

sťažovateľky pri produkovaní dôkazov proti sebe. Rada svojím rozhodnutím uložila

sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením získaného dôkazu, ktorý podľa rady

preukázal porušenie povinnosti sťažovateľkou. Sťažovateľka si je vedomá viacerých

rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa zaoberali zásadou „nikto nie je

povinný sám seba obviňovať“. Nedôvodnosť námietky videli najmä v neexistencii

rozhodnutí ESĽP aplikovateľných na skutkové okolnosti prípadu, evidenčnom charaktere

povinnosti poskytovať záznam z vysielania, v okolnosti, že povinnosť je aprobovaná

zákonom a zodpovedá regulovanej podnikateľskej činnosti, ako aj skutočnosti, že ide

o „pasívny záznam“ nevykazujúci znaky svedectva ( a ,

).

Hoci neexistuje „navlas“ rovnaký prípad v judikatúre ESĽP, pre aplikáciu

eurokonformného výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru postačuje aplikovať všeobecné závery

judikatúry ESĽP v súvislosti so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ pri

konaniach trestnoprávnej, daňovej a správnej povahy. Judikatúra ESĽP je jednoznačná

v tom, že od účastníka konania nemožno požadovať aktívnu súčinnosť pri získavaní

vecných dôkazov, čo sa vzťahuje aj na konanie orgánov štátu pred vznesením obvinenia

a na akékoľvek konania, ktoré majú charakter trestného obvinenia. Plne aplikovateľné na

túto vec sú napr. rozhodnutia vo veciach Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené

Kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko, Chambaz v. Švajčiarsko.

Hoci možno súhlasiť s argumentáciou ústavného súdu (uznesenie č. k.

-26 z 23. januára 2013), podľa ktorej je rozdiel medzi tým, či správny orgán

alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie

určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od fyzických

a právnických osôb určité informácie vo vzťahu k správnemu určeniu daňovej povinnosti

(J. B. v. Švajčiarsko), zároveň treba zdôrazniť, že účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l)

zákona o vysielaní nie je kontrola dodržiavania 45-dňovej lehoty archivácie vysielaných

programov, ale zabezpečenie podkladov ku kontrole dodržiavania všetkých povinností

podľa zákona o vysielaní a najmä k vedeniu správnych konaní voči regulovaným subjektom

na úseku vysielania a retransmisie. Sťažovateľka odmieta zdanlivú podobnosť poskytovať

záznamy z vysielania s inými zákonnými „informačnými povinnosťami“ iných

podnikateľských subjektov. Poskytovanie „informácií o činnosti“ nerobí postup správnych

orgánov zákonným len preto, že ide o rozsiahle zaužívanú prax. Okrem toho povinnosť

podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní nemá vo vzťahu k rade evidenčný a ani

archivačný charakter, ktorý by bolo možné stotožniť so zákonnou informačnou

povinnosťou. O takýto charakter by mohlo ísť len v takom prípade, keby sa každý záznam

z celodenného vysielania zasielal rade na účely jeho archivácie a evidencie, čo však nie je

v predmetnom prípade dané. Hoci sťažovateľka má povinnosť archivovať každý záznam

z vysielania po dobu 45 dní, nie každý záznam z vysielania je doručovaný rade.

Doručovanie záznamu je už selektívny proces zo strany rady, ktorého účelom nie je

evidencia a archivácia, ale kontrola z hľadiska dodržiavania povinností vyplývajúcich

zo zákona o vysielaní. Rada selektívne nevyžiada záznam z vysielania bez toho, aby jej

nebola vopred doručená sťažnosť od fyzickej alebo právnickej osoby. V čase vyžiadania

záznamu z konkrétneho vysielania už existuje zo strany rady podozrenie (na základe

doručenej sťažnosti), že mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z ustanovení zákona

o vysielaní.

Skutočnosť, že povinnosť je aprobovaná právnou normou, ju nezbavuje jej možného

rozporu s označenými právami sťažovateľky. Právna norma predstavuje jednu z mnohých

foriem, akou môže orgán verejnej moci, resp. štát samotný zasiahnuť do garantovaných práv

sťažovateľky. Rozhodujúcim faktorom je pritom posúdenie „charakteru“ štátneho

donútenia. Pre posúdenie, či namietaný postup zasiahol do samotnej podstaty práva

neobviňovať sám seba, treba skúmať charakter a stupeň donútenia, existenciu relevantných

ochranných procesných postupov a mieru využitia takto získaných dôkazov. V danom

prípade je charakter donútenia veľmi závažný, keďže sa tak deje priamo na základe zákona.

Stupeň donútenia je veľmi vysoký, keďže za porušenie povinnosti dodať záznam sú

ukladané pokuty za správny delikt. Hoci existujú procesné postupy ochrany, judikatúra

najvyššieho súdu uprednostňuje rigidnú aplikáciu zákona pred uplatňovaním ústavne

konformného a eurokonformného výkladu práv účastníka konania. Miera využitia získaných

dôkazov je preukázateľne vysoká, pretože v prevažnej väčšine správnych konaní vedených

proti vysielateľom je dodaný záznam jediným dôkazom, ktorý rada na zistenie skutkového

stavu vykoná.

Doloženie CD nosiča obsahujúceho záznam z vysielania je len jednou z foriem

aktívnej súčinnosti, ako napr. podávanie vysvetlenia, svedectva a pod. Za aktívnu súčinnosť

treba považovať akékoľvek konanie, ktorým sa poskytuje súčinnosť pri predkladaní

dôkazov, ktoré môžu byť použité v neprospech predkladajúcej osoby.

Namietaný zásah do označených práv nemožno považovať ani za ústavne

proporcionálny. Rada má právo sama vyhotovovať záznamy vysielania na vlastnom

nahrávacom zariadení. Nezodpovedá preto skutočnosti názor ústavného súdu

(), podľa ktorého rada môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie

povinnosti vysielateľom len tak, že si od neho vyžiada súvislý záznam vysielania. Zásah,

ktorý umožňuje ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, nie je teda

proporcionálny, lebo ním sledovaný zámer možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených radou pod sp. zn.

a najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudok

najvyššieho súdu z 29. januára 2013 (správne má byť z 5. februára 2013, pozn.)

a rozhodnutie rady z 28. augusta 2012 zrušené a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie.

Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €.

II.

Z prípisu rady sp. zn. z 15. mája 2012 doručeného právnemu

zástupcovi sťažovateľky 30. mája 2012 označeného ako „Oznámenie o začatí správneho

konania“ vyplýva, že rada začína správne konanie voči sťažovateľke vo veci možného

porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní v súvislosti s tým, že 26. februára 2012

cca o 20.11 h bol odvysielaný program „S.“, v ktorom odznelo vyjadrenie, ktoré mohlo

skrytou formou propagovať užívanie omamných látok.

Zo stanoviska sťažovateľky zo 14. júna 2012 doručeného rade 9. júla 2012 vyplýva,

že sťažovateľka neuznáva, že by došlo k porušeniu radou označeného zákonného

ustanovenia.

Z rozhodnutia rady sp. zn. z 28. augusta 2012 vyplýva, že sťažovateľka

porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní tým, že na

programovej službe J. 26. februára 2012 o cca 20.11 h odvysielala program „S.“, v ktorom

odznelo vyjadrenie: „... a ďakujem vesmíru aj za to, že stvoril krásnu zázračnú zelenú

rastlinu, ktorá mi pomáha pri písaní textov...“, ktoré skrytou formou propagovalo užívanie

omamných látok, za čo jej bola uložená pokuta 3 319 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2013 (správne má

byť 5. februára 2013, pozn.) vyplýva, že ním bolo vyslovené, že ústavnému súdu nebude

predložený návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona

o vysielaní. Ďalej bolo potvrdené rozhodnutie rady sp. zn. z 28. augusta 2012.

S prihliadnutím na doterajšie poznatky senátu o stave judikatúry ústavného súdu a ESĽP

k princípu zákazu „sebausvedčenia“ nemal osvedčenú mieru relevantnosti na predloženie

návrhu ústavnému súdu. Nezistil existenciu rozhodnutia ESĽP, ktoré by bolo aplikovateľné

na skutkovo obdobnú situáciu vysielateľa, ktorý na základe zákonnej povinnosti predkladá

rade záznam vysielania. K námietke sťažovateľky, že vyžiadaním záznamu vysielania podľa

§ 5 ods. 1 písm. m) v spojení s § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní došlo k porušeniu

princípu prezumpcie neviny, najvyšší súd poukazuje na to, že ide o plnenie povinnosti

vysielateľa stanovenej explicitne zákonom. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou

činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky, medzi ktoré patrí i uchovávanie

súvislého záznamu vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite

a povinnosť na vyžiadanie rady ich poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého

druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou

licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú

vysielatelia aj v iných krajinách, napr. v Českej republike. Samotnú existenciu tejto

povinnosti nemožno vnímať ako rozpornú s dohovorom. Ide o predloženie „pasívneho

záznamu“ vysielateľom, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech.

Plnenie tejto povinnosti nie je spojené s požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev,

resp. akejkoľvek aktívnej činnosti. Druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne

rade svoj záznam z vysielania, je súčasťou rozhodnutia a implicitne obsahuje záväzok

k plneniu tejto povinnosti. Prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského

subjektu na mediálnom trhu a plnenie povinnosti vysielateľa preberá dobrovoľne.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému radou

pod sp. zn. pre porušenie a 2 a dohovoru, nie je

daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozhodnutiu rady bola prípustná žaloba v zmysle piatej časti tretej hlavy

ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal vo vzťahu ku konaniu vedenému

radou najvyšší súd v rámci správneho súdnictva. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu

vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať

riadny opravný prostriedok aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. pre porušenie a 2

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého aplikáciou ustanovenia

§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní (ktoré, prípadne výklad ktorého sťažovateľka

považuje za nesúladné s a dohovorom), resp. použitím záznamu z vysielania

získaného na základe citovaného ustanovenia, došlo k porušeniu zákazu obviňovať seba

samého, keďže rada nútila sťažovateľku dodať záznam vysielania, ktorý potom použila ako

dôkaz preukazujúci, že sa mala dopustiť správneho deliktu.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní do pôsobnosti rady v oblasti výkonu

štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinnosti podľa tohto zákona a podľa

osobitných predpisov.

Podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní vysielateľ je povinný uchovávať súvislé

záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;

na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,

ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Podľa § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní audiovizuálna mediálna služba

na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú otvorene alebo skrytou formou

propagovať alkoholizmus, fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo

zľahčovať následky užívania uvedených látok.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej je ustanovenie § 16 ods. 3

písm. l) zákona o vysielaní v rozpore s a dohovoru, považuje ústavný súd

za potrebné uviesť, že za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom

možno považovať len tie, o ktorých možno konať a rozhodnúť v niektorom z

stanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní. Práve preto

v rámci konania o sťažnosti podľa nemožno vysloviť porušenie

ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné konanie pred ústavným súdom,

na iniciovanie ktorého nemá sťažovateľka oprávnenie. Preto pokiaľ sa sťažovateľka v rámci

konania o sťažnosti podľa domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd

oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa , nie je

možné takúto sťažnosť prijať na ďalšie konanie (mutatis mutandis ).

Sťažovateľka si bola uvedenej skutočnosti zrejme vedomá, a práve preto navrhla

najvyššiemu súdu, ktorý je aktívne legitimovaný podať návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov, obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na vyslovenie nesúladu

ustanovenia zákona o vysielaní s a s dohovoru.

Najvyšší súd však dospel k záveru, že na takýto postup nemá relevantné dôvody.

Vychádzajúc zrejme z tejto skutočnosti sťažovateľka argumentuje [popri námietke nesúladu

ustanovenia zákona o vysielaní s a dohovorom] aj tým, že je

potrebné citované ustanovenie vykladať tak zo strany rady, ako aj najvyššieho súdu ústavne

konformným spôsobom. Za taký výklad považuje sťažovateľka interpretáciu, podľa ktorej

oprávnenie rady podľa citovaného ustanovenia možno použiť len na kontrolu dodržiavania

povinnosti uchovávať po dobu 45 dní súvislé záznamy vysielania, nie teda na získanie

usvedčujúceho dôkazu v súvislosti s podozrením zo spáchania správneho deliktu, pretože

v opačnom prípade dochádza k porušeniu zákazu „sebaobviňovania“.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska

konštatovať, že sťažovateľka v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sama ústavnému súdu

predložila, tvrdí, že z oznámenia rady o začatí správneho konania z 30. mája 2012 má

vyplývať, že ide o podozrenie z nedodania súvislého záznamu vysielania na vyžiadanie

rady. V skutočnosti z oznámenia rady sp. zn. z 15. mája 2012

doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky 30. mája 2012 je jednoznačné, že správne

konanie sa začalo vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní pre

podozrenie z propagácie užívania omamných látok skrytou formou.

Z predložených listinných dôkazov (najmä zo stanoviska sťažovateľky k začatiu

správneho konania zo 14. júna 2012 doručeného rade 9. júla 2012) je zrejmé, že v rámci

správneho konania vedeného radou sa sťažovateľka nebránila námietkou protiústavnosti,

resp. ústavne nekonformného výkladu ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní.

Takúto obranu uplatnila v rámci riadneho opravného prostriedku v konaní vedenom

najvyšším súdom.

I keď to nie je výslovne uvedené v čl. 6 dohovoru, nemožno pochybovať o tom, že

právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými

medzinárodnými štandardmi, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6

dohovoru. Tým, že sa obvinenému poskytuje ochrana proti nedovolenému donúteniu

zo strany štátnych orgánov, prispieva sa k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu

cieľov čl. 6 dohovoru (John Murray v. Spojené kráľovstvo).

Právo neprispievať k vlastnému obvineniu najmä predpokladá, že obžaloba v trestnej

veci sa snaží preukázať vinu bez toho, aby sa uchyľovala k dôkazom získaným

prostredníctvom donútenia alebo nátlaku bez ohľadu na vôľu obvineného. V tomto zmysle

je toto právo úzko spojené s prezumpciou neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Právo

neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného

mlčať. Tak ako sa všeobecne chápe v právnych poriadkoch zmluvných strán dohovoru

a inde, nezahrňuje toto právo použitie tých vecí v trestnom konaní, ktoré je možné získať

od obvineného prostredníctvom donútenia, ale ktoré existujú nezávisle na jeho vôli, ako sú

okrem iného dokumenty získané na základe príkazu, vzorky dychu, krvi, moču a telesných

tkanív na účely analýzy DNA (Saunders v. Spojené kráľovstvo).

Právo neobviňovať seba samého nejde tak ďaleko, aby zahrňovalo právo odmietnuť

podať daňové priznanie. I keď je nesplnenie tejto podmienky sankcionované, iba ťažko si

možno bez neho predstaviť účinné fungovanie daňových systémov (Allen v. Spojené

kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko).

V rozpore s čl. 6 dohovoru nie je uloženie sankcie za nepravdivé daňové priznanie

ani vtedy, keď tak dotknutá osoba urobila vedome, s cieľom zakryť konanie, ktoré by mohlo

byť označené za trestné a za ktoré by mohla byť stíhaná. Privilégium nebyť nútený

k vlastnému sebaobvineniu nemožno vykladať ako poskytnutie všeobecnej imunity pre činy

motivované snahou vyhnúť sa stíhaniu zo strany daňových orgánov (Allen v. Spojené

kráľovstvo, Rodriguez – Porto Perez v. Španielsko).

Európsky súd pre ľudské práva v zásade akceptoval rôzne sankcie, ktoré možno

uložiť vlastníkovi či prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorý odmieta na výzvu

príslušného orgánu oznámiť meno osoby, ktorá riadila vozidlo v okamihu, keď jeho vodič

mal spáchať určitý dopravný delikt. Povinnosť za určitých okolností uviesť meno vodiča

vozidla je známa každému, kto vlastní alebo riadi motorové vozidlo, preto možno byť toho

názoru, že táto povinnosť je súčasťou povinností a záväzkov, ktoré na seba každá takáto

osoba dobrovoľne prevzala (O´Halloran a Francis v. Spojené kráľovstvo).

Je vecou dotknutého subjektu, či právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej

osoby využije alebo nie. V prípadoch licencovaných vysielateľov povinnosť poskytnúť rade

záznam vysielania tvorí súčasť povinností a záväzkov, ktoré vysielateľ na seba dobrovoľne

prevzal.

Podľa názoru ústavného súdu treba súhlasiť s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa

ktorej prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu na

mediálnom trhu, ktorý plnenie povinností podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní

preberá dobrovoľne. Každý, kto sa uchádza o možnosť prevádzkovať vysielanie (stať sa

vysielateľom), musí si byť vedomý povinností vyplývajúcich z citovaného ustanovenia.

Je preto iba na ňom, či sa aj napriek tomu rozhodne uchádzať sa o možnosť prevádzkovať

vysielanie. Za tohto stavu nemožno hovoriť o tom, že by plnenie povinností podľa

citovaného ustanovenia bolo zo strany vysielateľa nedobrovoľné (mutatis mutandis O

´Halloran a Francis v. Spojené kráľovstvo). V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj to, že

sťažovateľka proti uvedenému argumentu najvyššieho súdu žiadne relevantné námietky

neuplatnila.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013