Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 291/2013
PDF · 204.88 KB
No categories available
II. ÚS 291/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., zastúpenej A., s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Radou pre
vysielanie a retransmisiu pod sp. zn. RP/044/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. 3 Sž 21/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013
elektronicky doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaniach vedených Radou pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) pod sp. zn.
RP/044/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 3 Sž 21/2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že 16. mája 2012 rada doručila sťažovateľke výzvu
na doloženie súvislého záznamu televízneho vysielania programovej služby R. T. z 12. mája
2012 v čase od 00.00 h do 08.00 h. Sťažovateľka 31. mája 2012 požadovaný záznam
doručila rade so sprievodným listom. Ešte predtým, 30. mája 2012 bolo sťažovateľke
doručené oznámenie o začatí správneho konania vedeného pod sp. zn. 255-PLO/O-
2724/2012 v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“), a to
nedodaním záznamu z vysielania na vyžiadanie rady. Sťažovateľka 9. júla 2012 doručila
rade svoje stanovisko k začatému správnemu konaniu.
Rozhodnutím rady sp. zn. RP/044/2012 z 28. augusta 2012 bola sťažovateľke
uložená pokuta vo výške 3 319 €. Sťažovateľka 23. októbra 2012 podala proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie (riadny opravný prostriedok) na najvyššom súde. Rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/2012 z 29. januára 2012 (správne má byť z 5. februára
2012, pozn.) bolo rozhodnutie rady potvrdené. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke
doručený 27. februára 2012.
Podľa názoru sťažovateľky z uvedeného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že
podkladom na vydanie rozhodnutia rady bola skutočnosť, že sťažovateľka dodala rade
súvislý záznam z vysielania programu na základe jej vyžiadania. K zásahu do označených
práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru došlo tým, že rada v rozpore s právom
sťažovateľky neobviňovať seba samu použila štátne donútenie a štátnym donútením získala
dôkaz proti sťažovateľke a následne ju sankcionovala. K porušeniu označených práv
sťažovateľky došlo aj zo strany najvyššieho súdu tým, že postup rady pri získavaní dôkazu
a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom.
Sťažovateľka je presvedčená, že nie je a ani nebola povinná rade predložiť záznam
vysielania, a to ani na vyžiadanie rady, keďže takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej
garantovaných práv. Spôsob, akým dochádza k získavaniu dôkazu (záznamu vysielania
programu), jednoznačne porušuje označené práva sťažovateľky, a to v intenciách
trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“) k právu neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v čl. 6 dohovoru nie je osobitne
uvedené právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú
všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého
procesu. Článok 6 dohovoru sa vzťahuje na tento prípad, lebo rada použila formu štátneho
donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku zo spáchania správneho
deliktu, a v rozpore s čl. 6 dohovoru (právo neobviňovať seba samého) rada na základe
ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní požadovala aktívnu súčinnosť
sťažovateľky pri produkovaní dôkazov proti sebe. Rada svojím rozhodnutím uložila
sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením získaného dôkazu, ktorý podľa rady
preukázal porušenie povinnosti sťažovateľkou. Sťažovateľka si je vedomá viacerých
rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa zaoberali zásadou „nikto nie je
povinný sám seba obviňovať“. Nedôvodnosť námietky videli najmä v neexistencii
rozhodnutí ESĽP aplikovateľných na skutkové okolnosti prípadu, evidenčnom charaktere
povinnosti poskytovať záznam z vysielania, v okolnosti, že povinnosť je aprobovaná
zákonom a zodpovedá regulovanej podnikateľskej činnosti, ako aj skutočnosti, že ide
o „pasívny záznam“ nevykazujúci znaky svedectva (3 Sž 21/2012 a 3 Sž 27/2012,
Hoci neexistuje „navlas“ rovnaký prípad v judikatúre ESĽP, pre aplikáciu
eurokonformného výkladu čl. 6 ods. 1 dohovoru postačuje aplikovať všeobecné závery
judikatúry ESĽP v súvislosti so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ pri
konaniach trestnoprávnej, daňovej a správnej povahy. Judikatúra ESĽP je jednoznačná
v tom, že od účastníka konania nemožno požadovať aktívnu súčinnosť pri získavaní
vecných dôkazov, čo sa vzťahuje aj na konanie orgánov štátu pred vznesením obvinenia
a na akékoľvek konania, ktoré majú charakter trestného obvinenia. Plne aplikovateľné na
túto vec sú napr. rozhodnutia vo veciach Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené
Kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko, Chambaz v. Švajčiarsko.
Hoci možno súhlasiť s argumentáciou ústavného súdu (uznesenie č. k.
IV. ÚS 47/2013-26 z 23. januára 2013), podľa ktorej je rozdiel medzi tým, či správny orgán
alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie
určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od fyzických
a právnických osôb určité informácie vo vzťahu k správnemu určeniu daňovej povinnosti
(J. B. v. Švajčiarsko), zároveň treba zdôrazniť, že účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l)
zákona o vysielaní nie je kontrola dodržiavania 45-dňovej lehoty archivácie vysielaných
programov, ale zabezpečenie podkladov ku kontrole dodržiavania všetkých povinností
podľa zákona o vysielaní a najmä k vedeniu správnych konaní voči regulovaným subjektom
na úseku vysielania a retransmisie. Sťažovateľka odmieta zdanlivú podobnosť poskytovať
záznamy z vysielania s inými zákonnými „informačnými povinnosťami“ iných
podnikateľských subjektov. Poskytovanie „informácií o činnosti“ nerobí postup správnych
orgánov zákonným len preto, že ide o rozsiahle zaužívanú prax. Okrem toho povinnosť
podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní nemá vo vzťahu k rade evidenčný a ani
archivačný charakter, ktorý by bolo možné stotožniť so zákonnou informačnou
povinnosťou. O takýto charakter by mohlo ísť len v takom prípade, keby sa každý záznam
z celodenného vysielania zasielal rade na účely jeho archivácie a evidencie, čo však nie je
v predmetnom prípade dané. Hoci sťažovateľka má povinnosť archivovať každý záznam
z vysielania po dobu 45 dní, nie každý záznam z vysielania je doručovaný rade.
Doručovanie záznamu je už selektívny proces zo strany rady, ktorého účelom nie je
evidencia a archivácia, ale kontrola z hľadiska dodržiavania povinností vyplývajúcich
zo zákona o vysielaní. Rada selektívne nevyžiada záznam z vysielania bez toho, aby jej
nebola vopred doručená sťažnosť od fyzickej alebo právnickej osoby. V čase vyžiadania
záznamu z konkrétneho vysielania už existuje zo strany rady podozrenie (na základe
doručenej sťažnosti), že mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z ustanovení zákona
o vysielaní.
Skutočnosť, že povinnosť je aprobovaná právnou normou, ju nezbavuje jej možného
rozporu s označenými právami sťažovateľky. Právna norma predstavuje jednu z mnohých
foriem, akou môže orgán verejnej moci, resp. štát samotný zasiahnuť do garantovaných práv
sťažovateľky. Rozhodujúcim faktorom je pritom posúdenie „charakteru“ štátneho
donútenia. Pre posúdenie, či namietaný postup zasiahol do samotnej podstaty práva
neobviňovať sám seba, treba skúmať charakter a stupeň donútenia, existenciu relevantných
ochranných procesných postupov a mieru využitia takto získaných dôkazov. V danom
prípade je charakter donútenia veľmi závažný, keďže sa tak deje priamo na základe zákona.
Stupeň donútenia je veľmi vysoký, keďže za porušenie povinnosti dodať záznam sú
ukladané pokuty za správny delikt. Hoci existujú procesné postupy ochrany, judikatúra
najvyššieho súdu uprednostňuje rigidnú aplikáciu zákona pred uplatňovaním ústavne
konformného a eurokonformného výkladu práv účastníka konania. Miera využitia získaných
dôkazov je preukázateľne vysoká, pretože v prevažnej väčšine správnych konaní vedených
proti vysielateľom je dodaný záznam jediným dôkazom, ktorý rada na zistenie skutkového
stavu vykoná.
Doloženie CD nosiča obsahujúceho záznam z vysielania je len jednou z foriem
aktívnej súčinnosti, ako napr. podávanie vysvetlenia, svedectva a pod. Za aktívnu súčinnosť
treba považovať akékoľvek konanie, ktorým sa poskytuje súčinnosť pri predkladaní
dôkazov, ktoré môžu byť použité v neprospech predkladajúcej osoby.
Namietaný zásah do označených práv nemožno považovať ani za ústavne
proporcionálny. Rada má právo sama vyhotovovať záznamy vysielania na vlastnom
nahrávacom zariadení. Nezodpovedá preto skutočnosti názor ústavného súdu
(IV. ÚS 47/2013), podľa ktorého rada môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie
povinnosti vysielateľom len tak, že si od neho vyžiada súvislý záznam vysielania. Zásah,
ktorý umožňuje ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, nie je teda
proporcionálny, lebo ním sledovaný zámer možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených radou pod sp. zn.
RP/044/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 21/2012 s tým, aby boli rozsudok
najvyššieho súdu z 29. januára 2013 (správne má byť z 5. februára 2013, pozn.)
a rozhodnutie rady z 28. augusta 2012 zrušené a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie.
Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €.
II.
Z prípisu rady sp. zn. 255-PLO/O-2724/2012 z 15. mája 2012 doručeného právnemu
zástupcovi sťažovateľky 30. mája 2012 označeného ako „Oznámenie o začatí správneho
konania“ vyplýva, že rada začína správne konanie voči sťažovateľke vo veci možného
porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní v súvislosti s tým, že 26. februára 2012
cca o 20.11 h bol odvysielaný program „S.“, v ktorom odznelo vyjadrenie, ktoré mohlo
skrytou formou propagovať užívanie omamných látok.
Zo stanoviska sťažovateľky zo 14. júna 2012 doručeného rade 9. júla 2012 vyplýva,
že sťažovateľka neuznáva, že by došlo k porušeniu radou označeného zákonného
ustanovenia.
Z rozhodnutia rady sp. zn. RP/044/2012 z 28. augusta 2012 vyplýva, že sťažovateľka
porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní tým, že na
programovej službe J. 26. februára 2012 o cca 20.11 h odvysielala program „S.“, v ktorom
odznelo vyjadrenie: „... a ďakujem vesmíru aj za to, že stvoril krásnu zázračnú zelenú
rastlinu, ktorá mi pomáha pri písaní textov...“, ktoré skrytou formou propagovalo užívanie
omamných látok, za čo jej bola uložená pokuta 3 319 €.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/2012 z 29. januára 2013 (správne má
byť 5. februára 2013, pozn.) vyplýva, že ním bolo vyslovené, že ústavnému súdu nebude
predložený návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona
o vysielaní. Ďalej bolo potvrdené rozhodnutie rady sp. zn. RP/044/2012 z 28. augusta 2012.
S prihliadnutím na doterajšie poznatky senátu o stave judikatúry ústavného súdu a ESĽP
k princípu zákazu „sebausvedčenia“ nemal osvedčenú mieru relevantnosti na predloženie
návrhu ústavnému súdu. Nezistil existenciu rozhodnutia ESĽP, ktoré by bolo aplikovateľné
na skutkovo obdobnú situáciu vysielateľa, ktorý na základe zákonnej povinnosti predkladá
rade záznam vysielania. K námietke sťažovateľky, že vyžiadaním záznamu vysielania podľa
§ 5 ods. 1 písm. m) v spojení s § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní došlo k porušeniu
princípu prezumpcie neviny, najvyšší súd poukazuje na to, že ide o plnenie povinnosti
vysielateľa stanovenej explicitne zákonom. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou
činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky, medzi ktoré patrí i uchovávanie
súvislého záznamu vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite
a povinnosť na vyžiadanie rady ich poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého
druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou
licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú
vysielatelia aj v iných krajinách, napr. v Českej republike. Samotnú existenciu tejto
povinnosti nemožno vnímať ako rozpornú s dohovorom. Ide o predloženie „pasívneho
záznamu“ vysielateľom, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech.
Plnenie tejto povinnosti nie je spojené s požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev,
resp. akejkoľvek aktívnej činnosti. Druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne
rade svoj záznam z vysielania, je súčasťou rozhodnutia a implicitne obsahuje záväzok
k plneniu tejto povinnosti. Prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského
subjektu na mediálnom trhu a plnenie povinnosti vysielateľa preberá dobrovoľne.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému radou
pod sp. zn. RP/044/2012 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je
daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozhodnutiu rady bola prípustná žaloba v zmysle piatej časti tretej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal vo vzťahu ku konaniu vedenému
radou najvyšší súd v rámci správneho súdnictva. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu
vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať
riadny opravný prostriedok aj využila.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 21/2012 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého aplikáciou ustanovenia
§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní (ktoré, prípadne výklad ktorého sťažovateľka
považuje za nesúladné s ústavou a dohovorom), resp. použitím záznamu z vysielania
získaného na základe citovaného ustanovenia, došlo k porušeniu zákazu obviňovať seba
samého, keďže rada nútila sťažovateľku dodať záznam vysielania, ktorý potom použila ako
dôkaz preukazujúci, že sa mala dopustiť správneho deliktu.
Podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní do pôsobnosti rady v oblasti výkonu
štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinnosti podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov.
Podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní vysielateľ je povinný uchovávať súvislé
záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;
na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,
ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.
Podľa § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní audiovizuálna mediálna služba
na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú otvorene alebo skrytou formou
propagovať alkoholizmus, fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo
zľahčovať následky užívania uvedených látok.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej je ustanovenie § 16 ods. 3
písm. l) zákona o vysielaní v rozpore s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, považuje ústavný súd
za potrebné uviesť, že za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom
možno považovať len tie, o ktorých možno konať a rozhodnúť v niektorom z ústavou
stanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní. Práve preto
v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno vysloviť porušenie
ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné konanie pred ústavným súdom,
na iniciovanie ktorého nemá sťažovateľka oprávnenie. Preto pokiaľ sa sťažovateľka v rámci
konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd
oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nie je
možné takúto sťažnosť prijať na ďalšie konanie (mutatis mutandis IV. ÚS 12/2013).
Sťažovateľka si bola uvedenej skutočnosti zrejme vedomá, a práve preto navrhla
najvyššiemu súdu, ktorý je aktívne legitimovaný podať návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov, obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní s čl. 46 ústavy a s čl. 6 dohovoru.
Najvyšší súd však dospel k záveru, že na takýto postup nemá relevantné dôvody.
Vychádzajúc zrejme z tejto skutočnosti sťažovateľka argumentuje [popri námietke nesúladu
ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní s ústavou a dohovorom] aj tým, že je
potrebné citované ustanovenie vykladať tak zo strany rady, ako aj najvyššieho súdu ústavne
konformným spôsobom. Za taký výklad považuje sťažovateľka interpretáciu, podľa ktorej
oprávnenie rady podľa citovaného ustanovenia možno použiť len na kontrolu dodržiavania
povinnosti uchovávať po dobu 45 dní súvislé záznamy vysielania, nie teda na získanie
usvedčujúceho dôkazu v súvislosti s podozrením zo spáchania správneho deliktu, pretože
v opačnom prípade dochádza k porušeniu zákazu „sebaobviňovania“.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým zo skutkového hľadiska
konštatovať, že sťažovateľka v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sama ústavnému súdu
predložila, tvrdí, že z oznámenia rady o začatí správneho konania z 30. mája 2012 má
vyplývať, že ide o podozrenie z nedodania súvislého záznamu vysielania na vyžiadanie
rady. V skutočnosti z oznámenia rady sp. zn. 255-PLO/O-2724/2012 z 15. mája 2012
doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky 30. mája 2012 je jednoznačné, že správne
konanie sa začalo vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní pre
podozrenie z propagácie užívania omamných látok skrytou formou.
Z predložených listinných dôkazov (najmä zo stanoviska sťažovateľky k začatiu
správneho konania zo 14. júna 2012 doručeného rade 9. júla 2012) je zrejmé, že v rámci
správneho konania vedeného radou sa sťažovateľka nebránila námietkou protiústavnosti,
resp. ústavne nekonformného výkladu ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní.
Takúto obranu uplatnila v rámci riadneho opravného prostriedku v konaní vedenom
najvyšším súdom.
I keď to nie je výslovne uvedené v čl. 6 dohovoru, nemožno pochybovať o tom, že
právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými
medzinárodnými štandardmi, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6
dohovoru. Tým, že sa obvinenému poskytuje ochrana proti nedovolenému donúteniu
zo strany štátnych orgánov, prispieva sa k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu
cieľov čl. 6 dohovoru (John Murray v. Spojené kráľovstvo).
Právo neprispievať k vlastnému obvineniu najmä predpokladá, že obžaloba v trestnej
veci sa snaží preukázať vinu bez toho, aby sa uchyľovala k dôkazom získaným
prostredníctvom donútenia alebo nátlaku bez ohľadu na vôľu obvineného. V tomto zmysle
je toto právo úzko spojené s prezumpciou neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Právo
neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného
mlčať. Tak ako sa všeobecne chápe v právnych poriadkoch zmluvných strán dohovoru
a inde, nezahrňuje toto právo použitie tých vecí v trestnom konaní, ktoré je možné získať
od obvineného prostredníctvom donútenia, ale ktoré existujú nezávisle na jeho vôli, ako sú
okrem iného dokumenty získané na základe príkazu, vzorky dychu, krvi, moču a telesných
tkanív na účely analýzy DNA (Saunders v. Spojené kráľovstvo).
Právo neobviňovať seba samého nejde tak ďaleko, aby zahrňovalo právo odmietnuť
podať daňové priznanie. I keď je nesplnenie tejto podmienky sankcionované, iba ťažko si
možno bez neho predstaviť účinné fungovanie daňových systémov (Allen v. Spojené
kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko).
V rozpore s čl. 6 dohovoru nie je uloženie sankcie za nepravdivé daňové priznanie
ani vtedy, keď tak dotknutá osoba urobila vedome, s cieľom zakryť konanie, ktoré by mohlo
byť označené za trestné a za ktoré by mohla byť stíhaná. Privilégium nebyť nútený
k vlastnému sebaobvineniu nemožno vykladať ako poskytnutie všeobecnej imunity pre činy
motivované snahou vyhnúť sa stíhaniu zo strany daňových orgánov (Allen v. Spojené
kráľovstvo, Rodriguez – Porto Perez v. Španielsko).
Európsky súd pre ľudské práva v zásade akceptoval rôzne sankcie, ktoré možno
uložiť vlastníkovi či prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorý odmieta na výzvu
príslušného orgánu oznámiť meno osoby, ktorá riadila vozidlo v okamihu, keď jeho vodič
mal spáchať určitý dopravný delikt. Povinnosť za určitých okolností uviesť meno vodiča
vozidla je známa každému, kto vlastní alebo riadi motorové vozidlo, preto možno byť toho
názoru, že táto povinnosť je súčasťou povinností a záväzkov, ktoré na seba každá takáto
osoba dobrovoľne prevzala (O´Halloran a Francis v. Spojené kráľovstvo).
Je vecou dotknutého subjektu, či právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej
osoby využije alebo nie. V prípadoch licencovaných vysielateľov povinnosť poskytnúť rade
záznam vysielania tvorí súčasť povinností a záväzkov, ktoré vysielateľ na seba dobrovoľne
prevzal.
Podľa názoru ústavného súdu treba súhlasiť s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa
ktorej prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu na
mediálnom trhu, ktorý plnenie povinností podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní
preberá dobrovoľne. Každý, kto sa uchádza o možnosť prevádzkovať vysielanie (stať sa
vysielateľom), musí si byť vedomý povinností vyplývajúcich z citovaného ustanovenia.
Je preto iba na ňom, či sa aj napriek tomu rozhodne uchádzať sa o možnosť prevádzkovať
vysielanie. Za tohto stavu nemožno hovoriť o tom, že by plnenie povinností podľa
citovaného ustanovenia bolo zo strany vysielateľa nedobrovoľné (mutatis mutandis O
´Halloran a Francis v. Spojené kráľovstvo). V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj to, že
sťažovateľka proti uvedenému argumentu najvyššieho súdu žiadne relevantné námietky
neuplatnila.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2013