Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 413/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky,

zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 15. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej

republiky, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012

doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej

republiky (ďalej len „sťažovateľka“), podľa (ďalej len

„ústava“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 15. marca 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľka bola žalovanou v 2. rade v konaní Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. . V tomto konaní si žalobca –

fyzická osoba – ako postupník uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím daňových orgánov [medzi nimi aj pracoviska Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) v Bratislave, ktoré bolo žalované

v 1. rade], resp. ich nesprávnym úradným postupom, ktorý nadobudol postúpením od

postupkyne – pôvodne poškodenej obchodnej spoločnosti. Ku škode malo (zjednodušene

povedané) dôjsť tak, že daňové orgány v roku 2003 odmietli zaregistrovať poškodenú ako

platiteľku dane z pridanej hodnoty od februára 2003, zaregistrovali ju až od 1. októbra 2003

a poškodená si tak nemohla uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty za obdobie február až

september 2003 vo výške bezmála 20 miliónov Sk. Následne boli prvostupňové rozhodnutia

daňových orgánov o odmietnutí registrácie zrušené Ministerstvom financií Slovenskej

republiky, resp. súdom. Poškodená tvrdila, že v dôsledku nezákonného odmietnutia

registrácie jej ušiel zisk a znížila sa hodnota obchodného podielu jej spoločníka, čo sa

prejavilo pri jeho predaji v podobe nižšej kúpnej ceny než by bola, keby k tvrdeným

nezákonnostiam nedošlo. Celkovú škodu si poškodená vyčíslila na viac než 144 miliónov

Sk (takmer 4,8 milióna eur), z ktorých si uplatnila 139 miliónov Sk.

2.2 Žaloba žalobcu bola na okresnom súde podaná 13. marca 2007. Následne došlo

k zastaveniu konania uznesením z 20. marca 2007, ktoré však bolo vzápätí zrušené

samotným okresným súdom uznesením z 24. apríla 2007 a žaloba bola 7. júna 2007

žalovaným (medzi nimi sťažovateľke) zaslaná na vyjadrenie. Sťažovateľka podaním

z 13. júna 2007, doručeným okresnému súdu 15. júna 2007, namietla, že okresný súd nie je

miestne príslušný, keďže ku vzniku tvrdenej škody došlo postupom Daňového úradu

Bratislava I, ktorého sídlo je v obvode Okresného súdu Bratislava I. V zmysle § 85 ods. 3

(ďalej len „OSP“) je tak všeobecným súdom žalovaného

štátu v danej veci tento súd, nie okresný súd.

Toto podanie sa údajne v súdnom spise nenachádzalo, sťažovateľka však 8. júna

2007 na pojednávaní predložila rovnopis daného podania aj s originálnou doručenkou, ktorá

preukazovala jeho doručenie okresnému súdu 15. júna 2007.

2.3 Okresný súd rozsudkom z 18. februára 2009 vyhovel žalobe v časti viac než

4,4 mil. €. K otázke miestnej príslušnosti v jeho odôvodnení uviedol doslova len toto:

„V konaní odporca v 2. rade (t. j. sťažovateľka, pozn.) vzniesol námietku nepríslušnosti

konajúceho súdu. V zmysle ust. § a 105 ods. 1 bol na konanie v predmetnej veci

príslušný konajúci súd s poukazom na to, že nebola vznesená táto námietka pri jeho prvom

úkone.“ Ešte počas konania však sťažovateľka adresovala predsedovi okresného súdu

sťažnosť na postup konajúcej sudkyne, čo sa týka námietky nedostatku miestnej

príslušnosti. Predseda okresného súdu v prípise z 15. novembra 2007 pomerne

nezrozumiteľne uviedol, že „na strane odporcu vystupujú tri subjekty, okrem iného...

Daňové riaditeľstvo... pracovisko Bratislava, Ševčenkova 32, ktorý má sídlo v obvode nášho

súdu. Ak navrhovateľ zistil príslušnosť nášho súdu podľa odporcu v 1. rade založenú

príslušnosťou nášho súdu, že je v súlade s “.

2.4 Na odvolanie sťažovateľky, ktorá argumentovala okrem iného tým, že okresný

súd „nebol oprávnený posudzovať miestnu príslušnosť podľa sídla odporcu 1/, pretože tento

nebol v danej veci právne legitimovaný a nemá ani právnu subjektivitu“, Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -210 z 30. júna 2009

rozsudok okresného súdu potvrdil. V jeho odôvodnení k otázke miestnej príslušnosti

okresného súdu uviedol:

„Ohľadne námietky údajného nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu

prvého stupňa poukazuje odvolací súd na ust. , a ,

v zmysle ktorých je na konanie v prvom stupni miestne príslušný súd, v obvode ktorého

nastala skutočnosť, zakladajúca uplatnené právo na náhradu škody. Vzhľadom na vyššie

konštatovanie, že ku skutočnosti, zakladajúcej uplatnené právo, konkrétne nesprávnemu

úradnému postupu, došlo tak zo strany Daňového úradu Bratislava I (v obvode Okresného

súdu Bratislava I) ako aj zo strany Daňového riaditeľstva..., pracovisko Bratislava

(v obvode Okresného súdu Bratislava V), obom označeným súdom tak svedčí miestna

príslušnosť na prejednanie predmetnej veci, pričom v zmysle sa môže

konať na ktoromkoľvek z nich.

Námietka nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu prvého stupňa uplatnená

odporcom pri prvom úkone, ktorý tomuto v konaní patril (berúc do úvahy, že odvolanie voči

konaniu zastavujúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 20. marca 2007... odporca

nebol v zmysle ust. oprávnený podať, keď takýmto rozhodnutím nevznikla na

strane odporcu žiadna ujma, prvým úkonom, ktorý odporcovi v konaní patril, tak bolo

vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania po zrušení konanie zastavujúceho uznesenia

uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 24. apríla 2007... a po doručení výzvy na vyjadrenie

sa k návrhu zo dňa 7. júna 2007... – teda jeho vyjadrenie zo dňa 13. júna 2007, doručené

súdu prvého stupňa 15. júna 2007), dôvodná teda nebola a rovnako tak neobstojí ani na

tejto skutočnosti založený odvolací dôvod.“

2.5 Tento rozsudok bol napadnutý dvoma mimoriadnymi opravnými prostriedkami:

a) Sťažovateľka sama podala dovolanie, v ktorom namietala, že okresný súd

nezohľadnil jej námietku nedostatku miestnej príslušnosti a nariadil vo veci pojednávanie,

ktoré neodročil napriek tomu, že sťažovateľka predložila doklad o kolízii pojednávaní na

inom súde. Na ďalšom pojednávaní 8. novembra 2007 bola námietka zopakovaná, okresný

súd však vo veci ďalej konal. Sťažovateľka pritom zopakovala svoje stanovisko

z odvolania, že miestnu príslušnosť nebolo možné posudzovať podľa sídla žalovaného

v 1. rade (pracoviska daňového riaditeľstva v Bratislave, ktoré má sídlo v obvode okresného

súdu), pretože vo veci nie je pasívne legitimovaný a nemá ani právnu subjektivitu. V týchto

nedostatkoch videla vady konania podľa a . Okrem nich sťažovateľka

namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a nesprávne posúdenie vznesenej

námietky premlčania.

b) Následne generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti tomu istému

rozsudku mimoriadne dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorého

podstatnou myšlienkou bola rozsiahla polemika s právnymi závermi rozsudkov okresného

súdu i krajského súdu a podrobný rozbor ich chýb. Otázka nedostatku miestnej príslušnosti

okresného súdu však medzi nimi nebola. Sťažovateľka využila možnosť vyjadriť sa

k mimoriadnemu dovolaniu a v celom rozsahu s ním súhlasila. Sama však na nedostatok

miestnej príslušnosti opätovne nepoukázala.

2.6 O uvedených mimoriadnych opravných prostriedkoch rozhodol najvyšší súd

v senátoch pod vedením tej istej predsedníčky (členov senátu zo záhlavia oboch uznesení

nebolo možné zistiť) s odstupom piatich dní so zásadne odlišným výsledkom

i odôvodnením.

a) Ako o prvom rozhodoval o dovolaní sťažovateľky, ktoré uznesením sp. zn.

z 15. marca 2012 odmietol. V jeho odôvodnení po obsiahlom opise

priebehu dovtedajšieho konania a všeobecných úvah o podmienkach prípustnosti dovolania

uviedol:

„... žalovanej 2/ Okresný súd... doručil žalobu spolu s uznesením... z 20. marca

2007... dňa 23. marca 2007... Od tohto dátumu mala možnosť reagovať na nedostatok

miestnej príslušnosti Okresného súdu..., a to bez ohľadu na poučenie súdu pre účastníka

konania, ktoré jej bolo doručené okresným súdom 12. júna 2007. To znamená, že žalovanej

2/ po doručení vyššie uvedeného uznesenia už vznikla možnosť, kedy mohla a už mala

možnosť namietať miestnu nepríslušnosť Okresného súdu... Žalovaná 2/ však po doručeni

žaloby námietku miestnej nepríslušnosti tohto okresného súdu nevzniesla, ale tak urobila po

prvýkrát až v písomnom podaní doručenom okresnému súdu dňa 15. júna. 2007, existenciu

ktorého súdu prvého stupňa dodatočne preukázala písomným podaním doručeným súdu

prvého stupňa 12. novembra 2007... Do tohto dátumu súčasťou spisu okresného súdu

námietka miestnej nepríslušnosti vnesená žalovanou 2/ podaním doručeným súdu 15. júna

2007 nebola. Následne potom uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti súdu vo vyjadrení

k žalobe zo 6. novembra 2007... a opätovne na pojednávaní na súde prvého stupňa

8. novembra 2007.

So zreteľom na uvedené možno dospieť k záveru, že žalovaná 2/ námietku nedostatku

miestnej príslušnosti Okresného súdu... v danej veci neuplatnila pri prvom úkone ktorý jej

patril, teda neuplatnila ju včas. Ak okresný súd začal vo veci konať a na oneskorene podanú

námietku nedostatku miestnej nepríslušnosti neprihliadol, bola tým prípadná miestna

nepríslušnosť Okresného súdu... zhojená a konal teda vo veci miestne príslušný okresný

súd.“

V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že v konaní nedošlo k vadám uvedeným

v a , a pokračoval:

„Formulácie, ktoré dovolateľka zvolila v dovolaní, nasvedčujú tomu, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku považuje za čiastočne nepreskúmateľné z dôvodu, že súdy sa

nevyporiadali s jej námietkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia, so zreteľom na ktoré nemožno preskúmať rozhodnutie,

je judikatúrou dovolacieho súdu (viď R 111/1998) považované za tzv. inú vadu konania,

na ktorú možno vziať v dovolacom konaní zreteľ, len ak je dovolanie procesne prípustné.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej 2/ nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací

súd zaoberať otázkou opodstatnenosti námietky dovolateľky, že v konaní došlo k namietanej

vade.“

b) O päť dní neskôr, 20. marca 2012, najvyšší súd, naopak, vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu a uznesením sp. zn. zrušil tak rozsudok krajského súdu, ako aj

rozsudok okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení sa

nezaoberal otázkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu, k uplatneným

mimoriadnodovolacím dôvodom však uviedol:

„Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje ...

Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

judikatúra Ústavného súdu... kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46

ods. 1 ... a Dohovoru... považujúc ju za vadu konania zakladajúcu

prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle ..“

Následne najvyšší súd zopakoval judikatúru k požiadavkám na odôvodnenie

rozsudkov súdov v občianskom súdnom konaní a rozviedol jednotlivé nedostatky

napadnutého rozsudku a postupu oboch súdov: nedostatočné ozrejmenie, z čoho žalobca

odvodzuje nárok na náhradu škody (či nesprávne rozhodnutie, alebo nesprávny úradný

postup), a posúdenie námietky premlčania.

3. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu sp. zn. .

3.1 Po rekapitulácii všeobecných princípov postavenia ústavného súdu, princípov

judikatúry k a opise doterajšieho priebehu konania sťažovateľka

namieta v podstate to, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil včasnosť uplatnenia námietky

nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu. Sťažovateľka totiž v konaní predložila

originál doručenky, ktorá preukázala doručenie tejto námietky okresnému súdu 15. júna

2007. Najvyšší súd však na takýto dôkaz neprihliadol, čím porušil jej právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Pritom v uznesení sp. zn.

potvrdil, že v konaní došlo k odňatiu sťažovateľke možnosti konať pred súdom.

3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo Slovenskej republiky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

... Uznesením Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 15. 3. 2012 porušené

bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 15. 3. 2012 zrušuje

a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“

II.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

4.1 Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vysloviť len porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v . Podstatou jej sťažnostného prednesu je

však v podstate nedostatok miestnej príslušnosti konajúceho okresného súdu a v tej

súvislosti nesprávne vyhodnotenie včasnosti uplatnenia tejto procesnej námietky.

Požiadavka, aby vo veci rozhodoval miestne príslušný súd, je však podľa štandardnej

judikatúry ústavného súdu obsahom práva na zákonného sudcu podľa ,

nie práva na súdnu ochranu podľa (porov. napr. ,

, , ). Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3

návrhom (sťažnosťou) viazaný, čo vo svojej judikatúre stabilne

interpretuje ako viazanosť petitom sťažnosti (porov. napríklad a tam

citovaná prejudikatúra). Avšak ani keby bola sťažovateľka uviedla aj

v petite, nezmenilo by sa nič na tom, že na meritórny prieskum tejto námietky nie sú

splnené podmienky.

4.2 Ústavný súd, samozrejme, vníma možný ústavnoprávny význam situácie, keď

najvyšší súd v rozmedzí piatich pracovných dní pod vedením tej istej predsedníčky senátu

rozhoduje síce na základe dvoch typov mimoriadnych opravných prostriedkov, ale predsa

len v tej istej veci, pričom v jednom prípade nezistí žiadnu vadu zakladajúcu prípustnosť

dovolania podľa , hoci ju sťažovateľka namietala, a v druhom naopak, takúto

vadu nájde napriek tomu, že nebola vôbec uplatnená. Ešte závažnejšie pritom je, že takýto

diametrálne odlišný právny záver urobil najvyšší súd, čo sa týka tej istej vady: kým

v uznesení sp. zn. najvyšší súd s odkazom na svoju judikatúru

reprezentovanú judikátom č. R 111/1998 výslovne uviedol, že nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, ale len tzv. inú

vadu konania [ ], tak v uznesení sp. zn. vyšiel

presne z opačného názoru a nesprávne, resp. nezrozumiteľné odôvodnenie rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu považoval – na rozdiel od mimoriadneho dovolania – nie

za prejav nesprávneho právneho názoru, ale za dovolací dôvod podľa

[k problematike takého prekvalifikovania porov. aj , pozri aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. 12. 2007, Beian proti Rumunsku (č. 1), sťažnosť

č. 30658/05]. Keďže v oboch prípadoch rozhodovali senáty najvyššieho súdu pod vedením

tej istej predsedníčky, bolo podľa ústavného súdu viac než žiaduce, aby aspoň v uznesení

sp. zn. bola zmienená súvislosť s vecou sp. zn.

a konfrontácia s tam uvedenými právnymi názormi. Podobne ústavný súd vníma

problematickosť odôvodnenia napadnutého uznesenia k otázke včasnosti námietky

nedostatku miestnej príslušnosti, keď najvyšší súd nijako neozrejmuje, aký úkon (porov.

doslov ustanovenia ) sťažovateľke „patril“ v období od 23. marca 2007 do

12. júna 2007, aby pri ňom mohla uvedenú námietku uplatniť, keď krajský súd pomerne

zrozumiteľne uviedol, prečo jej v tomto období žiaden úkon nepatril [porov. body 2.4 a 2.6

písm. a)].

Materiálne je však z hľadiska práv sťažovateľky podstatné, že krajský súd vo svojom

rozsudku uznal, že námietka nedostatku miestnej príslušnosti bola sťažovateľkou uplatnená

včas (porov. bod 2.4), no napriek tomu považoval okresný súd za všeobecný súd

sťažovateľky. Tento záver však neodôvodnil ustanovením , teda sídlom

právnickej osoby – žalovaného (v 1. rade), ale ustanovením , podľa ktorého

je všeobecným súdom štátu súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené

právo. Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorý mal nastať okrem

iného nezákonnými rozhodnutiami pracoviska daňového riaditeľstva, ktorého sídlo bolo

v Bratislave na Ševčenkovej 32, teda v obvode okresného súdu. V zmysle § 3 ods. 6 zákona

č. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa

o správach finančnej kontroly v znení účinnom do konca roku 2003 rozhodovalo daňové

riaditeľstvo vo veciach správy daní samo alebo prostredníctvom svojich pracovísk, ktoré

podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona samo zriaďovalo. Rozhodnutie daňového riaditeľstva

vydané prostredníctvom jeho pracoviska možno podľa názoru ústavného súdu považovať za

vydané v mieste, ktoré je sídlom pracoviska, nie v sídle samotného daňového riaditeľstva

(Banská Bystrica). Ak bolo rozhodnutie takéhoto pracoviska nezákonné a žalobca na ňom

zakladal svoj nárok voči sťažovateľke, možno ho aj podľa ústavného súdu považovať za

skutočnosť, ktorá v zmysle „nastala“ v obvode okresného súdu a ktorá tak

mohla založiť jeho miestnu príslušnosť. Na účely tohto ustanovenia nie je podstatné, či

pracovisko je alebo nie je legitimované v samom občianskom súdnom konaní o náhradu

škody, resp. či má alebo nemá hmotnoprávnu subjektivitu, ale podstatné je, či z jeho

činnosti mohla nastať „skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo“. Z predošlého výkladu je

pritom zrejmé, že vo vzťahu k zodpovednosti sťažovateľky za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím taká skutočnosť (nezákonné rozhodnutie) nastať mohla.

Dovolacie námietky uplatnené sťažovateľkou [porov. bod 2.5 písm. a)] však na tento

právny názor krajského súdu nereagovali ani nespochybňovali, že by v obvode okresného

súdu došlo k takejto skutočnosti. Naopak, sťažovateľka v dovolaní predniesla niečo

(nedostatok pasívnej legitimácie daňového riaditeľstva a nedostatok jeho právnej

subjektivity), čo vo vzťahu k dôvodom krajského súdu, na ktorých založil svoje posúdenie

miestnej príslušnosti okresnému súdu, nebolo podstatné. Podľa názoru ústavného súdu tak

sťažovateľka neuplatnila tie námietky, ktoré proti nemu relevantne uplatniť mohla a mala.

Uplatnenie takýchto námietok je však podľa judikatúry ústavného súdu (porov.

z posledného obdobia napr. ) predpokladom prípustnosti sťažnosti v zmysle

§ 53 ods. 1 zákona o ústavného súdu.

5. Podľa ustanovenia ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietne okrem iného takú sťažnosť, ktorá je neprípustná.

Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k , ale v konečnom dôsledku ani

vo vzťahu k sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi

nepredostrela najvyššiemu súdu podstatné argumenty, ktoré boli spôsobilé zvrátiť záver

krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu v prerokúvanej veci, čoho sa

v podstate domáha svojou sťažnosťou. Preto dospel ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti k záveru, že jej sťažnosť treba odmietnuť ako neprípustnú, čo sa

vo výroku tohto uznesenia stalo.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014