Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 413/2014
PDF · 212.45 KB
No categories available
II. ÚS 413/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky,
zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej
republiky, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012
doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej
republiky (ďalej len „sťažovateľka“), podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:
2.1 Sťažovateľka bola žalovanou v 2. rade v konaní Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 16 C 38/2007. V tomto konaní si žalobca –
fyzická osoba – ako postupník uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím daňových orgánov [medzi nimi aj pracoviska Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) v Bratislave, ktoré bolo žalované
v 1. rade], resp. ich nesprávnym úradným postupom, ktorý nadobudol postúpením od
postupkyne – pôvodne poškodenej obchodnej spoločnosti. Ku škode malo (zjednodušene
povedané) dôjsť tak, že daňové orgány v roku 2003 odmietli zaregistrovať poškodenú ako
platiteľku dane z pridanej hodnoty od februára 2003, zaregistrovali ju až od 1. októbra 2003
a poškodená si tak nemohla uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty za obdobie február až
september 2003 vo výške bezmála 20 miliónov Sk. Následne boli prvostupňové rozhodnutia
daňových orgánov o odmietnutí registrácie zrušené Ministerstvom financií Slovenskej
republiky, resp. súdom. Poškodená tvrdila, že v dôsledku nezákonného odmietnutia
registrácie jej ušiel zisk a znížila sa hodnota obchodného podielu jej spoločníka, čo sa
prejavilo pri jeho predaji v podobe nižšej kúpnej ceny než by bola, keby k tvrdeným
nezákonnostiam nedošlo. Celkovú škodu si poškodená vyčíslila na viac než 144 miliónov
Sk (takmer 4,8 milióna eur), z ktorých si uplatnila 139 miliónov Sk.
2.2 Žaloba žalobcu bola na okresnom súde podaná 13. marca 2007. Následne došlo
k zastaveniu konania uznesením z 20. marca 2007, ktoré však bolo vzápätí zrušené
samotným okresným súdom uznesením z 24. apríla 2007 a žaloba bola 7. júna 2007
žalovaným (medzi nimi sťažovateľke) zaslaná na vyjadrenie. Sťažovateľka podaním
z 13. júna 2007, doručeným okresnému súdu 15. júna 2007, namietla, že okresný súd nie je
miestne príslušný, keďže ku vzniku tvrdenej škody došlo postupom Daňového úradu
Bratislava I, ktorého sídlo je v obvode Okresného súdu Bratislava I. V zmysle § 85 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je tak všeobecným súdom žalovaného
štátu v danej veci tento súd, nie okresný súd.
Toto podanie sa údajne v súdnom spise nenachádzalo, sťažovateľka však 8. júna
2007 na pojednávaní predložila rovnopis daného podania aj s originálnou doručenkou, ktorá
preukazovala jeho doručenie okresnému súdu 15. júna 2007.
2.3 Okresný súd rozsudkom z 18. februára 2009 vyhovel žalobe v časti viac než
4,4 mil. €. K otázke miestnej príslušnosti v jeho odôvodnení uviedol doslova len toto:
„V konaní odporca v 2. rade (t. j. sťažovateľka, pozn.) vzniesol námietku nepríslušnosti
konajúceho súdu. V zmysle ust. §§ 84 a 105 ods. 1 O. s. p. bol na konanie v predmetnej veci
príslušný konajúci súd s poukazom na to, že nebola vznesená táto námietka pri jeho prvom
úkone.“ Ešte počas konania však sťažovateľka adresovala predsedovi okresného súdu
sťažnosť na postup konajúcej sudkyne, čo sa týka námietky nedostatku miestnej
príslušnosti. Predseda okresného súdu v prípise z 15. novembra 2007 pomerne
nezrozumiteľne uviedol, že „na strane odporcu vystupujú tri subjekty, okrem iného...
Daňové riaditeľstvo... pracovisko Bratislava, Ševčenkova 32, ktorý má sídlo v obvode nášho
súdu. Ak navrhovateľ zistil príslušnosť nášho súdu podľa odporcu v 1. rade založenú
príslušnosťou nášho súdu, že je v súlade s O. s. p.“.
2.4 Na odvolanie sťažovateľky, ktorá argumentovala okrem iného tým, že okresný
súd „nebol oprávnený posudzovať miestnu príslušnosť podľa sídla odporcu 1/, pretože tento
nebol v danej veci právne legitimovaný a nemá ani právnu subjektivitu“, Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 109/09-210 z 30. júna 2009
rozsudok okresného súdu potvrdil. V jeho odôvodnení k otázke miestnej príslušnosti
okresného súdu uviedol:
„Ohľadne námietky údajného nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu
prvého stupňa poukazuje odvolací súd na ust. § 11 ods. 1, § 84 a § 85 ods. 3 O. s. p.,
v zmysle ktorých je na konanie v prvom stupni miestne príslušný súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť, zakladajúca uplatnené právo na náhradu škody. Vzhľadom na vyššie
konštatovanie, že ku skutočnosti, zakladajúcej uplatnené právo, konkrétne nesprávnemu
úradnému postupu, došlo tak zo strany Daňového úradu Bratislava I (v obvode Okresného
súdu Bratislava I) ako aj zo strany Daňového riaditeľstva..., pracovisko Bratislava
(v obvode Okresného súdu Bratislava V), obom označeným súdom tak svedčí miestna
príslušnosť na prejednanie predmetnej veci, pričom v zmysle § 11 ods. 2 O. s. p. sa môže
konať na ktoromkoľvek z nich.
Námietka nedostatku miestnej príslušnosti konajúceho súdu prvého stupňa uplatnená
odporcom pri prvom úkone, ktorý tomuto v konaní patril (berúc do úvahy, že odvolanie voči
konaniu zastavujúcemu uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 20. marca 2007... odporca
nebol v zmysle ust. § 201 O. s. p. oprávnený podať, keď takýmto rozhodnutím nevznikla na
strane odporcu žiadna ujma, prvým úkonom, ktorý odporcovi v konaní patril, tak bolo
vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania po zrušení konanie zastavujúceho uznesenia
uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 24. apríla 2007... a po doručení výzvy na vyjadrenie
sa k návrhu zo dňa 7. júna 2007... – teda jeho vyjadrenie zo dňa 13. júna 2007, doručené
súdu prvého stupňa 15. júna 2007), dôvodná teda nebola a rovnako tak neobstojí ani na
tejto skutočnosti založený odvolací dôvod.“
2.5 Tento rozsudok bol napadnutý dvoma mimoriadnymi opravnými prostriedkami:
a) Sťažovateľka sama podala dovolanie, v ktorom namietala, že okresný súd
nezohľadnil jej námietku nedostatku miestnej príslušnosti a nariadil vo veci pojednávanie,
ktoré neodročil napriek tomu, že sťažovateľka predložila doklad o kolízii pojednávaní na
inom súde. Na ďalšom pojednávaní 8. novembra 2007 bola námietka zopakovaná, okresný
súd však vo veci ďalej konal. Sťažovateľka pritom zopakovala svoje stanovisko
z odvolania, že miestnu príslušnosť nebolo možné posudzovať podľa sídla žalovaného
v 1. rade (pracoviska daňového riaditeľstva v Bratislave, ktoré má sídlo v obvode okresného
súdu), pretože vo veci nie je pasívne legitimovaný a nemá ani právnu subjektivitu. V týchto
nedostatkoch videla vady konania podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Okrem nich sťažovateľka
namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu a nesprávne posúdenie vznesenej
námietky premlčania.
b) Následne generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti tomu istému
rozsudku mimoriadne dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, ktorého
podstatnou myšlienkou bola rozsiahla polemika s právnymi závermi rozsudkov okresného
súdu i krajského súdu a podrobný rozbor ich chýb. Otázka nedostatku miestnej príslušnosti
okresného súdu však medzi nimi nebola. Sťažovateľka využila možnosť vyjadriť sa
k mimoriadnemu dovolaniu a v celom rozsahu s ním súhlasila. Sama však na nedostatok
miestnej príslušnosti opätovne nepoukázala.
2.6 O uvedených mimoriadnych opravných prostriedkoch rozhodol najvyšší súd
v senátoch pod vedením tej istej predsedníčky (členov senátu zo záhlavia oboch uznesení
nebolo možné zistiť) s odstupom piatich dní so zásadne odlišným výsledkom
i odôvodnením.
a) Ako o prvom rozhodoval o dovolaní sťažovateľky, ktoré uznesením sp. zn.
3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012 odmietol. V jeho odôvodnení po obsiahlom opise
priebehu dovtedajšieho konania a všeobecných úvah o podmienkach prípustnosti dovolania
uviedol:
„... žalovanej 2/ Okresný súd... doručil žalobu spolu s uznesením... z 20. marca
2007... dňa 23. marca 2007... Od tohto dátumu mala možnosť reagovať na nedostatok
miestnej príslušnosti Okresného súdu..., a to bez ohľadu na poučenie súdu pre účastníka
konania, ktoré jej bolo doručené okresným súdom 12. júna 2007. To znamená, že žalovanej
2/ po doručení vyššie uvedeného uznesenia už vznikla možnosť, kedy mohla a už mala
možnosť namietať miestnu nepríslušnosť Okresného súdu... Žalovaná 2/ však po doručeni
žaloby námietku miestnej nepríslušnosti tohto okresného súdu nevzniesla, ale tak urobila po
prvýkrát až v písomnom podaní doručenom okresnému súdu dňa 15. júna. 2007, existenciu
ktorého súdu prvého stupňa dodatočne preukázala písomným podaním doručeným súdu
prvého stupňa 12. novembra 2007... Do tohto dátumu súčasťou spisu okresného súdu
námietka miestnej nepríslušnosti vnesená žalovanou 2/ podaním doručeným súdu 15. júna
2007 nebola. Následne potom uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti súdu vo vyjadrení
k žalobe zo 6. novembra 2007... a opätovne na pojednávaní na súde prvého stupňa
8. novembra 2007.
So zreteľom na uvedené možno dospieť k záveru, že žalovaná 2/ námietku nedostatku
miestnej príslušnosti Okresného súdu... v danej veci neuplatnila pri prvom úkone ktorý jej
patril, teda neuplatnila ju včas. Ak okresný súd začal vo veci konať a na oneskorene podanú
námietku nedostatku miestnej nepríslušnosti neprihliadol, bola tým prípadná miestna
nepríslušnosť Okresného súdu... zhojená a konal teda vo veci miestne príslušný okresný
súd.“
V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že v konaní nedošlo k vadám uvedeným
v § 237 písm. f) a g) OSP, a pokračoval:
„Formulácie, ktoré dovolateľka zvolila v dovolaní, nasvedčujú tomu, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku považuje za čiastočne nepreskúmateľné z dôvodu, že súdy sa
nevyporiadali s jej námietkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia, so zreteľom na ktoré nemožno preskúmať rozhodnutie,
je judikatúrou dovolacieho súdu (viď R 111/1998) považované za tzv. inú vadu konania,
na ktorú možno vziať v dovolacom konaní zreteľ, len ak je dovolanie procesne prípustné.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej 2/ nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací
súd zaoberať otázkou opodstatnenosti námietky dovolateľky, že v konaní došlo k namietanej
vade.“
b) O päť dní neskôr, 20. marca 2012, najvyšší súd, naopak, vyhovel mimoriadnemu
dovolaniu a uznesením sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 zrušil tak rozsudok krajského súdu, ako aj
rozsudok okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení sa
nezaoberal otázkou miestnej nepríslušnosti okresného súdu, k uplatneným
mimoriadnodovolacím dôvodom však uviedol:
„Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký
závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok...
Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
judikatúra Ústavného súdu... kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46
ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... považujúc ju za vadu konania zakladajúcu
prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...“
Následne najvyšší súd zopakoval judikatúru k požiadavkám na odôvodnenie
rozsudkov súdov v občianskom súdnom konaní a rozviedol jednotlivé nedostatky
napadnutého rozsudku a postupu oboch súdov: nedostatočné ozrejmenie, z čoho žalobca
odvodzuje nárok na náhradu škody (či nesprávne rozhodnutie, alebo nesprávny úradný
postup), a posúdenie námietky premlčania.
3. Sťažnosť sťažovateľky smeruje proti uzneseniu sp. zn. 3 Cdo 323/2009.
3.1 Po rekapitulácii všeobecných princípov postavenia ústavného súdu, princípov
judikatúry k čl. 48 ods. 1 ústavy a opise doterajšieho priebehu konania sťažovateľka
namieta v podstate to, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil včasnosť uplatnenia námietky
nedostatku miestnej príslušnosti okresného súdu. Sťažovateľka totiž v konaní predložila
originál doručenky, ktorá preukázala doručenie tejto námietky okresnému súdu 15. júna
2007. Najvyšší súd však na takýto dôkaz neprihliadol, čím porušil jej právo na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Pritom v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 13/2010
potvrdil, že v konaní došlo k odňatiu sťažovateľke možnosti konať pred súdom.
3.2 Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo Slovenskej republiky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... Uznesením Najvyššieho súdu... č. k. 3 Cdo 323/2009 zo dňa 15. 3. 2012 porušené
bolo.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 3 Cdo 323/2009 zo dňa 15. 3. 2012 zrušuje
a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.“
II.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4.1 Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala vysloviť len porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstatou jej sťažnostného prednesu je
však v podstate nedostatok miestnej príslušnosti konajúceho okresného súdu a v tej
súvislosti nesprávne vyhodnotenie včasnosti uplatnenia tejto procesnej námietky.
Požiadavka, aby vo veci rozhodoval miestne príslušný súd, je však podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu obsahom práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
nie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. napr. II. ÚS 405/2010,
IV. ÚS 345/09, I. ÚS 129/2010, III. ÚS 212/2011). Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde návrhom (sťažnosťou) viazaný, čo vo svojej judikatúre stabilne
interpretuje ako viazanosť petitom sťažnosti (porov. napríklad IV. ÚS 106/2013 a tam
citovaná prejudikatúra). Avšak ani keby bola sťažovateľka čl. 48 ods. 1 ústavy uviedla aj
v petite, nezmenilo by sa nič na tom, že na meritórny prieskum tejto námietky nie sú
splnené podmienky.
4.2 Ústavný súd, samozrejme, vníma možný ústavnoprávny význam situácie, keď
najvyšší súd v rozmedzí piatich pracovných dní pod vedením tej istej predsedníčky senátu
rozhoduje síce na základe dvoch typov mimoriadnych opravných prostriedkov, ale predsa
len v tej istej veci, pričom v jednom prípade nezistí žiadnu vadu zakladajúcu prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP, hoci ju sťažovateľka namietala, a v druhom naopak, takúto
vadu nájde napriek tomu, že nebola vôbec uplatnená. Ešte závažnejšie pritom je, že takýto
diametrálne odlišný právny záver urobil najvyšší súd, čo sa týka tej istej vady: kým
v uznesení sp. zn. 3 Cdo 323/2009 najvyšší súd s odkazom na svoju judikatúru
reprezentovanú judikátom č. R 111/1998 výslovne uviedol, že nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku nepredstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, ale len tzv. inú
vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], tak v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 vyšiel
presne z opačného názoru a nesprávne, resp. nezrozumiteľné odôvodnenie rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu považoval – na rozdiel od mimoriadneho dovolania – nie
za prejav nesprávneho právneho názoru, ale za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP
[k problematike takého prekvalifikovania porov. aj II. ÚS 591/2012, pozri aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. 12. 2007, Beian proti Rumunsku (č. 1), sťažnosť
č. 30658/05]. Keďže v oboch prípadoch rozhodovali senáty najvyššieho súdu pod vedením
tej istej predsedníčky, bolo podľa ústavného súdu viac než žiaduce, aby aspoň v uznesení
sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 bola zmienená súvislosť s vecou sp. zn. 3 Cdo 323/2009
a konfrontácia s tam uvedenými právnymi názormi. Podobne ústavný súd vníma
problematickosť odôvodnenia napadnutého uznesenia k otázke včasnosti námietky
nedostatku miestnej príslušnosti, keď najvyšší súd nijako neozrejmuje, aký úkon (porov.
doslov ustanovenia § 105 ods. 1 OSP) sťažovateľke „patril“ v období od 23. marca 2007 do
12. júna 2007, aby pri ňom mohla uvedenú námietku uplatniť, keď krajský súd pomerne
zrozumiteľne uviedol, prečo jej v tomto období žiaden úkon nepatril [porov. body 2.4 a 2.6
písm. a)].
Materiálne je však z hľadiska práv sťažovateľky podstatné, že krajský súd vo svojom
rozsudku uznal, že námietka nedostatku miestnej príslušnosti bola sťažovateľkou uplatnená
včas (porov. bod 2.4), no napriek tomu považoval okresný súd za všeobecný súd
sťažovateľky. Tento záver však neodôvodnil ustanovením § 85 ods. 2 OSP, teda sídlom
právnickej osoby – žalovaného (v 1. rade), ale ustanovením § 85 ods. 3 OSP, podľa ktorého
je všeobecným súdom štátu súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca uplatnené
právo. Žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, ktorý mal nastať okrem
iného nezákonnými rozhodnutiami pracoviska daňového riaditeľstva, ktorého sídlo bolo
v Bratislave na Ševčenkovej 32, teda v obvode okresného súdu. V zmysle § 3 ods. 6 zákona
č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z.
o správach finančnej kontroly v znení účinnom do konca roku 2003 rozhodovalo daňové
riaditeľstvo vo veciach správy daní samo alebo prostredníctvom svojich pracovísk, ktoré
podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona samo zriaďovalo. Rozhodnutie daňového riaditeľstva
vydané prostredníctvom jeho pracoviska možno podľa názoru ústavného súdu považovať za
vydané v mieste, ktoré je sídlom pracoviska, nie v sídle samotného daňového riaditeľstva
(Banská Bystrica). Ak bolo rozhodnutie takéhoto pracoviska nezákonné a žalobca na ňom
zakladal svoj nárok voči sťažovateľke, možno ho aj podľa ústavného súdu považovať za
skutočnosť, ktorá v zmysle § 85 ods. 3 OSP „nastala“ v obvode okresného súdu a ktorá tak
mohla založiť jeho miestnu príslušnosť. Na účely tohto ustanovenia nie je podstatné, či
pracovisko je alebo nie je legitimované v samom občianskom súdnom konaní o náhradu
škody, resp. či má alebo nemá hmotnoprávnu subjektivitu, ale podstatné je, či z jeho
činnosti mohla nastať „skutočnosť, ktorá zakladá uplatnené právo“. Z predošlého výkladu je
pritom zrejmé, že vo vzťahu k zodpovednosti sťažovateľky za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím taká skutočnosť (nezákonné rozhodnutie) nastať mohla.
Dovolacie námietky uplatnené sťažovateľkou [porov. bod 2.5 písm. a)] však na tento
právny názor krajského súdu nereagovali ani nespochybňovali, že by v obvode okresného
súdu došlo k takejto skutočnosti. Naopak, sťažovateľka v dovolaní predniesla niečo
(nedostatok pasívnej legitimácie daňového riaditeľstva a nedostatok jeho právnej
subjektivity), čo vo vzťahu k dôvodom krajského súdu, na ktorých založil svoje posúdenie
miestnej príslušnosti okresnému súdu, nebolo podstatné. Podľa názoru ústavného súdu tak
sťažovateľka neuplatnila tie námietky, ktoré proti nemu relevantne uplatniť mohla a mala.
Uplatnenie takýchto námietok je však podľa judikatúry ústavného súdu (porov.
z posledného obdobia napr. II. ÚS 291/2013) predpokladom prípustnosti sťažnosti v zmysle
§ 53 ods. 1 zákona o ústavného súdu.
5. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietne okrem iného takú sťažnosť, ktorá je neprípustná.
Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ale v konečnom dôsledku ani
vo vzťahu k čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi
nepredostrela najvyššiemu súdu podstatné argumenty, ktoré boli spôsobilé zvrátiť záver
krajského súdu o miestnej príslušnosti okresného súdu v prerokúvanej veci, čoho sa
v podstate domáha svojou sťažnosťou. Preto dospel ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti k záveru, že jej sťažnosť treba odmietnuť ako neprípustnú, čo sa
vo výroku tohto uznesenia stalo.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014