Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 279/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. F. O. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013

doručená sťažnosť JUDr. F. O. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo

„žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -42 z 9. novembra 2011 zamietol žalobu

sťažovateľa o zaplatenie 51 723,02 € s prísl. Zamietnutie žaloby odôvodnil okresný súd

tým, že sťažovateľ „v návrhu na začatie konania neoznačil ako subjekt, proti ktorému jeho

návrh smeruje, štát, t. j. Slovenskú republiku, v mene ktorej konaná odporca, hoci svoj

nárok odvodzoval od zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Ďalej, že svoj návrh smeroval proti takému subjektu (Ministerstvo spravodlivosti SR), ktorý

nie je nositeľom tvrdenej povinnosti a nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný. Ďalej, že

otázka vecnej legitimácie účastníka v spore je pritom otázkou vyplývajúcou z hmotného

práva, o ktorej súd nemá oprávnenie účastníka poučovať, keďže podľa

súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia

len o ich procesných právach a povinnostiach za predpokladu, že účastník konania nie je

zastúpený advokátom, ako v danom prípade navrhovateľ.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa žalobca podal žalobca odvolanie a to listom

zo dňa 27. 12. 2011. Dôvody odvolania oprel o ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a), d) a f)

Poukázal na skutočnosť, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.“.

Sťažovateľ ďalej v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku poukázal na to, že:

- svoj návrh odvodzoval od zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, citujúc aj paragrafové znenie o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a preto

ak nesprávne označil žalovaného (keď na prvej strane žaloby namiesto Slovenskej republiky

uviedol len označenie štátneho orgánu, ktorý koná za Slovenskú republiku, t. j. Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky), mal okresný súd tento rozpor odstrániť,

- podľa a (ďalej len „OSP“)

bolo povinnosťou konajúceho súdu vyzvať ho, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote,

ktorú mu určí.

Krajský súd rozsudkom č. k. -97 z 19. februára 2013 napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožniac sa s jeho právnymi

závermi.

Sťažovateľ v tejto súvislosti na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. septembra 2009, v ktorom vyslovil právne názory odporujúce záverom, ku ktorým

dospel krajský súd v právnej veci sťažovateľa. V zmysle odôvodnenia uvedeného uznesenia

najvyššieho súdu bol okresný súd podľa povinný vyzvať žalobcu

uznesením na odstránenie na odstránenie vady žaloby. „Prvostupňový súd však takto

nepostupoval, ale vo veci meritórne rozhodol. Z uvedeného nedostatku v postupe súdu

prvého stupňa nevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie oboma súdmi

postihnuté vadou vyplývajúcou z , t. j. odňatím možnosti konať pred

súdom, zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania. Existencia

takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práva zaručeného

citovaným ustanovením , ako aj SR a Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ tvrdí, že o identickú situáciu ide aj v jeho prípade, „lebo z obsahu

žalobného návrhu je zrejmé, že sa domáha nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu štátu a v žalobe aj cituje konkrétne paragrafové

znenie , kde uvádza, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa domáha nároku na

náhradu škody proti štátu, čiže je to rozpor medzi opisom rozhodujúcich skutočností

a medzi označením štátneho orgánu, ktorý koná v mene štátu za žalovaného (Ministerstvo

spravodlivosti SR). Tu treba ešte dodať, že podľa podania sa nehodnotia

podľa názvu ale podľa obsahu. Aj na základe tohto ustanovenia zákona bol súd povinný

vyzvať žalobcu na odstránenie rozporu.“.

Aj podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva,

musí súd žalobcu najskôr pred rozhodnutím vo veci samej upozorniť na to, že žalovaný nie

je v spore pasívne legitimovaný.

Sťažovateľ zastáva názor, že v jeho veci nepostupovali súdy v súlade

s ustanoveniami zakotvujúcimi právo na spravodlivý proces, čím porušili jeho v petite

sťažnosti označené práva.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. F. O... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. -97, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -97 zo dňa 19. februára

2013, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť JUDr. F. O... trovy právneho

zastúpenia v sume 320,44 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (1/6 výpočtového základu, tj. 127,16 € + 20 %

DPH (25,43 €) = 152,59 € + režijný paušál 7,63 €, čiže 2 úkony právnej služby, spolu

320,44 €).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „konanie oboma súdmi“ bolo „postihnuté vadou

vyplývajúcou z , t. j. odňatím možnosti konať pred súdom,

zakladajúcou prípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania“. Ústavný súd

v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 25. apríla 2013 proti rozsudku

krajského súdu č. k. -97 z 19. februára 2013 dovolanie, o ktorom do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu za predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04,

alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013