Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 308/2013
PDF · 233.74 KB
No categories available
II. ÚS 308/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Michalovce v konaní vedenom pod
sp. zn. Pv 1364/2003 a postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 T 53/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013
doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Michalovce
(ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1364/2003 a postupom
Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vyšetrovateľka Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície uznesením
ČVS: KUJP-57/OVVK-2003 z 19. marca 2004 vzniesla podľa § 163 ods. 1 zákona
č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov
sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa
§ 171a ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „skorší Trestný zákon“).
Dňa 24. marca 2009 okresná prokuratúra podala okresnému súdu podľa § 234 ods. 1
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) obžalobu na sťažovateľa (a ďalších obvinených) pre spolupáchateľstvo
k trestnému činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 9 ods. 2 k § 171a ods. 1
skoršieho Trestného zákona. Okresný súd vedie trestnú vec sťažovateľa pod sp. zn.
15 T 53/2009 a do podania sťažnosti ústavnému súdu nebola právoplatne skončená.
Podľa názoru sťažovateľa tak okresná prokuratúra, ako aj okresný súd svojím
postupom v označenej trestnej veci porušili základné právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:
„Keďže vyšetrovateľ s prokurátorom boli niekoľko rokov nečinní, tak sťažovateľ
podal sťažnosť na prieťahy v konaní a to listom zo dňa 24. 01. 2011 na Generálnu
prokuratúru SR...
Zo sťažnosti je zrejmé, že vyšetrovateľ obvinil sťažovateľa uznesením ešte dňa
19. 03. 2004 a prokurátor doručil obžalobu na Okresný súd Michalovce až dňa
24. 03. 2009. Vyvstáva otázka, že čo robil prokurátor v prípravnom konaní 5 rokov? Ďalej
aké opatrenia prijal prokurátor voči vyšetrovateľovi na odstránenie prieťahov v konaní?
Krajská prokuratúra v Košiciach listom zo dňa 11. 04. 2011 doručila právnemu
zástupcovi sťažovateľa odpoveď na sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažnosť vyhodnotila za
neopodstatnenú....
Som toho názoru, že zo strany Krajskej prokuratúry v Košiciach ide o alibizmus
a sťažovateľovi mali dať za pravdu, že došlo k prieťahom v konaní zo strany prokurátora...
Povinnosťou Krajskej prokuratúry v Košiciach bolo sťažovateľovi dať na vedomie, že aké
opatrenia prokurátor prijal voči vyšetrovateľovi, aby odstránil prieťahy v konaní. Zdá sa, že
žiadne, lebo inak by to krajská prokuratúra uviedla do svojho listu ako odpoveď na
vybavenie sťažnosti...
Okresný súd Michalovce Trestným rozkazom zo dňa 30. 04. 2010 uznal sťažovateľa
za vinného za trestný čin nedovolené prekročenie štátnej hranice podľa § 171a ods. 1
Tr. zákona, spolu s ďalšími siedmimi osobami. Proti tomuto Trestnému rozkazu sťažovateľ...
podal odpor...
Keďže Okresný súd Michalovce od podania odporu nebol činný 2 a pol roka, tak
sťažovateľ... doručil dňa 04. 01. 2013 na Okresný súd Michalovce urgenciu vytýčenia
hlavného pojednávania...
Po tejto urgencii Okresný súd v Michalovciach vytýčil hlavné pojednávanie na deň
25. 02. 2013...
... zákonná sudkyňa hlavné pojednávanie odročila na deň 8. marca 2013...
Hlavné pojednávanie vytýčené na deň 8. marca 2013... sa na Okresnom súde
v Michalovciach nakoniec nekonalo...
Neobstojí prípadné tvrdenie porušovateľa práva v 2. rade, že sťažovateľ nepodal do
rúk predsedu okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Tento argument je už
prekonaný a ústavný súd pod tlakom rozhodnutí ESĽP v Štrasburgu už vo viacerých
prípadoch rozhodol, že nepodanie takejto sťažnosti na prieťahy v konaní, nie je dôvod na
odmietnutie ústavnej sťažnosti...
Dnes je už marec 2013 a súd doteraz vo veci nerozhodol ani na prvom stupni... Čiže
sťažovateľ žije v právnom stave neistoty už 9 rokov...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
„1. Základné právo M. H... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresnej prokuratúry Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1364/03, porušené bolo.
2. Základné právo M. H... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 15 T/53/2009, porušené bolo.
3. Okresnému súdu Michalovce prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
15 T/53/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
4. M. H.... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8.000,- €..., ktoré mu je Okresná
prokuratúra v Michalovciach povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. M. H... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré mu je Okresný
súd Michalovce povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Okresná prokuratúra Michalovce a Okresný súd Michalovce sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť M. H... trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €, na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. J. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej
veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a prejednanie záležitosti v primeranej lehote) iba v súvislosti s tými postupmi
(postup okresnej prokuratúry a postup okresného súdu), ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení
iných práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré sťažovateľ uvádza
v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za
súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je teda namietané porušenie
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
Pv 1364/2003 a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 T 53/2009.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práv postupom okresnej prokuratúry
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote okrem iného aj postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
Pv 1364/2003. Ide teda o namietaný zásah do práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť
spôsobením prieťahov okresnou prokuratúrou v štádiu prípravného konania.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z toho, že sťažnosť podaná
ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok
slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,
aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03,
Judikatúra ústavného súdu konštantne vychádza z názoru, že účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48
ods. 2 ústavy (podobne právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje ochranu len
vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného základného práva mohlo dochádzať alebo porušenie v tomto čase ešte mohlo
trvať.
V súvislosti s otázkou posudzovania zbytočných prieťahov vo veciach trestného
obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v prípravnom trestnom konaní je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia
o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní
navrhne podanie obžaloby (napr. vyšetrovateľ Policajného zboru po skončení vyšetrovania),
resp. či obžalobu podá (príslušný prokurátor), alebo v závislosti od výsledkov dokazovania
v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, resp. inak meritórne
rozhodne (obdobne napr. III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).
V prípade sťažovateľa bola na jeho osobu podaná obžaloba. Podaním obžaloby
okresnému súdu 24. marca 2009 sa prípravné konanie skončilo. Iba v rámci neho okresná
prokuratúra mohla vykonávať zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie
stavu právnej neistoty sťažovateľa. Okresná prokuratúra preto po 24. marci 2009 už nebola
oprávnená vo veci konať, a teda ani nemohla žiadnym ústavne relevantným spôsobom
porušovať označené práva sťažovateľa, ktorý ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
musel mať vedomosť o tom, že okresná prokuratúra už vo veci nekoná. V čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu v trestnej veci sťažovateľa prebiehalo súdne konanie vedené
okresným súdom, proti ktorému taktiež sťažnosť smeruje.
Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
(a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu
k postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1364/2003 teda bola pre
sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci prípravné
konanie, avšak aj to až po účinnom využití právnych prostriedkov, na uplatnenie ktorých
mal v okolnostiach danej veci právo (a ktoré, ako vyplýva zo sťažnosti, aj využil – podanie
sťažnosti Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na prieťahy v prípravnom konaní).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný
súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Navyše, podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.
I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre
počítanie lehoty na včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 21. marca 2013, teda po uplynutí
dvojmesačnej lehoty (od skončenia prípravného konania) na jej podanie, preto bolo možné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako
oneskorene podanú.
2. K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 T 53/2009, z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že
sťažnosť je v tejto časti neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej
normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Za osobitný predpis ako ho má na mysli ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde možno v danom prípade považovať Trestný poriadok, ktorý v ustanovení § 55 ods. 3
dáva sťažovateľovi účinný prostriedok na ochranu ním označeného základného práva.
Podľa tohto zákonného ustanovenia, ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom
v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo
k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu. Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku
ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich
pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť
pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od
doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba
poučiť.
Sťažovateľ, zastúpený v trestnom konaní kvalifikovaným obhajcom, však tento
účinný prostriedok ochrany základného práva nevyužil a za taký nemožno považovať ani
jeho podanie adresované okresnému súdu označené ako „Urgencia vytýčenia hlavného
pojednávania“, a to práve vzhľadom na adresáta tohto podania.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu,
ak sťažovateľ preukáže, že využil právne prostriedky, ktoré má k dispozícii, alebo ak sa
preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podobne mal sťažovateľ ďalší právny prostriedok nápravy porušenia jeho základného
práva v podobe sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), ktorý ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2
ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch].
Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je
zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na
účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu
nemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní či už pred
nadriadeným súdom (§ 55 ods. 3 Trestného poriadku) alebo pred orgánom štátnej správy
súdov (§ 62 a nasl. zákona o súdoch). V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že
povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv
a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby
sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia.
Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv
Ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa, že nepodanie sťažnosti na prieťahy
v konaní (predsedovi okresného súdu) nemôže byť dôvodom na odmietnutie sťažnosti
podanej ústavnému súdu a že argument o potrebe podania takejto sťažnosti ako podmienky
konania o sťažnosti pred ústavným súdom je už prekonaný. Ústavný súd ku každej sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva alebo slobody, pristupuje individuálne podľa konkrétnych
okolností prípadu. Ak aj v niektorých sťažnostiach ústavný súd netrval na podaní sťažnosti
na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch alebo aj napr. podľa § 55 ods. 3
Trestného poriadku, a to z osobitých dôvodov, nemožno túto skutočnosť generalizovať
a vzťahovať aj na prípady, ktoré nespĺňajú podmienky takéhoto postupu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti
smerujúcej proti postupu okresného súdu nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do
úvahy rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013