Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 298/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. d., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., R., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. d. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2013 doručená sťažnosť B. d. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní o náhradu škody vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že:

„(...) Sťažovateľ sa v predmetnom občiansko-právnom konaní domáhal náhrady

škody voči bývalým členom predstavenstva družstva.

Predmetný spor je v centre pozornosti členov družstva, preto jeho výsledok má

osobitný význam pre právne povedomie členov družstva.

Žaloba vo veci bola podaná 27. 10. 2001, spor bol skončený rozsudkom NS SR

č. zo dňa 27. 11. 2012, doručeným žalobcovi dňa 05. 12. 2012.

Súdny spor trval 11 rokov.

Žalobca sa nemôže stotožniť s výsledkom sporu s poukazom na vyššie uvedené

skutočnosti, keď spor sa týka zodpovednosti členov štatutárneho orgánu družstva za jeho

rozhodovaciu činnosť.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá žalobcovi vznikla

vyplatením odmeny Ing. V. podľa právoplatného rozhodnutia súdu.

Žalobný návrh bol opakovane upravovaný na základe skutočností, ktoré vyšli najavo

podľa výsledkov dokazovania.

O časti nároku Krajského súdu Bratislava rozhodol právoplatným rozsudkom

č. zo dňa 03. 07. 2003, ktorým súd žalobcovi priznal titulom náhrady škody:

- úrok z omeškania 8.609,- Sk

- súdny poplatok 1,576,- Sk.

Na základe podaného odvolania predmetom sporu zostala náhrada škody v sume

19.907,- Sk, t. j. suma vyplatená Ing. V. ako 50 % jeho odmeny.

Uznesením NS SR č. zo dňa 04. 02. 2010 bola vec vrátená na nové

konanie KS Bratislava.

Pre posúdenie veci boli relevantné tieto skutočnosti:

1. Žalobcovi vznikla škoda 19.907,- Sk tým, že Ing. V. vyplatil 50 % odmeny, ktorú

žalovaní ako členovia predstavenstva rozhodli krátiť a túto sumu si prerozdelili medzi

sebou.

2. Žalobca bol zaviazaný voči Ing. V. plniť na základe právoplatného rozhodnutia

Okresného súdu Bratislava V., č. k. potvrdeného rozsudkom Krajského súdu

Bratislava . Konajúce súdy uznali postup predstavenstva B. d., ktoré

uznesením č. schválilo krátenie odmeny Ing. V. o 50 % za nesprávny

(protiprávny)!!!

3. Pri posudzovaní veci oba súdy konštatovali, že zhromaždenie delegátov (ZD) dňa

20. 06. 1998 uznesením k bodu 13 schválilo predstavenstvom predložený návrh odmien pre

predstavenstvo a kontrolnej komisie v plnej výške podľa predloženého návrhu.

Podľa Stanov družstva predstavenstvo plní uznesenia ZD a zodpovedá mu za svoju

činnosť.

Zo žiadneho dôkazu nebolo zrejmé, na základe čoho bolo predstavenstvo oprávnené

zmeniť Uznesenie ZD zo dňa 20. 06. 1998.

Oba súdy preto konštatovali, že keď predstavenstvo schválený návrh odmien zmenilo,

neplnilo uznesenie ZD.

4. Žalobcovi vyplatením krátenej odmeny Ing. V. na základe právoplatného

rozhodnutia súdu vznikla škoda.

Tu dávame do pozornosti súdu, že sumu 19.907,- Sk družstvo žalobcu vyplatilo

dvakrát!

Prvýkrát bola suma 19.907,- Sk, o ktorú bola Ing. V. odmena krátená, prerozdelená

a vyplatená ostatným členom predstavenstva.

Takto žalobca sumu 19.907,- Sk vyplatil prvýkrát.

Druhýkrát bola povinnosť vyplatiť Ing. V. odmenu navrhovateľovi uložená súdom na

základe zistenej protiprávnosti uznesenia č. 232/98 o krátení odmeny Ing. V., za ktoré

hlasovali odporcovia ako členovia predstavenstva.

Aby navrhovateľ splnil povinnosť uloženú súdom, musel vyplatiť Ing. V. ďalšiu sumu

19.907,- Sk (nad rámec pôvodne uvažovanej sumy odmien v príslušnom roku schválenej

ZD) a v tejto výške mu nesporne vznikla škoda.

Tu bola suma 19.907,- Sk vyplatená druhýkrát!!!

Protiprávnosť konania odporcov pri hlasovaní o prijatí uznesenia č. 232/98 je

ustálená v právoplatných rozsudkoch citovaných v bode 2. vyššie o ktoré bol opretý

žalovaný nárok.

Výsledky hlasovania o uznesení č. 232/98 sú zachytené v zápisnici ako jediné

uznesenie k otázke odmeny Ing. V.

Tým, že žalovaní členovia predstavenstva hlasovaním prijali uznesenie č. ,

neplnili uznesenie ZD s odbornou starostlivosťou.

Z uvedeného dôvodu žalovaní členovia predstavenstva ich postupom pri hlasovaní

porušili povinnosť vyplývajúcu zo Stanov, ktorá je v príčinnej súvislosti so vzniknutou

škodou.

Protiprávnosť uznesenia a účasť odporcov pri hlasovaní o jeho prijatí nebola ničím

spochybnená, rovnako aj príčinná súvislosť medzi protiprávnym uznesením a výplatou

odmeny podľa rozhodnutia súdu.

5. Z dôkazov založených v spise bolo v konaní zrejmé, že žalovaní ich hlasovaním

o uznesení č. 323/98 nevykonávali uznesenie ZD ako aj to, že uznesenie ZD (rozumej

uznesenie o schválení odmien) nebolo v rozpore s právnymi predpismi alebo Stanovami

družstva.

6. Jedinou otázkou!!!, ktorú Krajský súd v novom konaní mal posúdiť bolo, či:

žalovaní pri ich rozhodnutí o krátení odmeny o 50 % Ing. V. konali s odbornou

starostlivosťou?

Pri posudzovaní tejto otázky súd musí brať do úvahy relevantné fakty a vysporiadať

sa s tým, že:

- postup predstavenstva, teda členov, ktorí hlasovaním rozhodli o uznesení č. 232/98

bol právoplatne rozhodnutiami súdov citovanými vyššie v bode 2. označený za protiprávny

- v predmetnom konaní už v rozsudku z 03. 07. 2003 súd prejudikoval zodpovednosť

odporcov za vzniknutú škodu a bola im uložená jej čiastočná náhrada. Túto skutočnosť

nenamietali ani odporcovia, ktorí výrok rozsudku z 03. 07. 2003 nenapadli odvolaním, čo

znamená uznanie ich zodpovednosti.

Zodpovednosť žalovaných je treba posudzovať vo vzťahu ku spôsobenej škode ako

celku!

Krajský súd rozsudkom -349 zo dňa 28. 09. 2011 žalobu zamietol.

V citovanom rozsudku KS nie je o konštatovaniach NS SR v uznesení z 04. 02. 2010

a jeho právnych záveroch ani zmienka.

Súd síce uvádza potrebu skúmať v novom konaní, či žalovaní konali s odbornou

starostlivosťou, ale doplnenie dokazovania a prednesy žalovaných smerovali

k preskúmavaniu a spochybňovaniu záverov právoplatných rozsudkov OS Bratislava V. č. k.

a KS Bratislava č. k. , ktorými bol žalobca zaviazaný plniť voči

Ing. V. a na základe ktorých (rešpektujúc rozhodnutie súdov) aj plnil.

Pritom výrok citovaných rozsudkov bol pre súdy záväzný ( )

a preskúmavanie právoplatných rozsudkov v rámci predmetného sporu je neprípustné.

Napriek tomu Krajský súd spochybnil už konštatovanú a NS SR uznanú protiprávnosť

uznesenia a vyvodil ničím nepodložený záver, že podmienka odbornej

starostlivosti žalovaných pri hlasovaní bola splnená!!!

Pre takýto záver nebol v celom konaní produkovaný jediný dôkaz v prospech

odporcov, pričom požiadavka na odporcov a povinnosť konať s odbornou starostlivosťou

pre odporcov ako členov predstavenstva vyplývala v rozhodnom čase z ustanovenia §§ 66

ods. 3 a .

Súd pritom nebral do úvahy fakt, že žalovaní (okrem nerešpektovania uznesenia ZD)

pri hlasovaní nehájili záujmy družstva, ale uprednostnili vlastné záujmy, keď rozhodli, aby

sa krátená časť odmeny prerozdelila medzi členov predstavenstva a teda nezostala

v majetku družstva.

V rozpore s výsledkami dokazovania mimo kontextu vecí súd tvrdí, že krátením

odmeny Ing. V. žalobcom škoda nevznikla.

Žalobcovi škoda vznikla tým, že krátená časť odmeny bola prerozdelená a vyplatená

členom predstavenstva a Ing. V. bolo nutné opakovane !!! vyplatiť sumu 19.907,- Sk znovu

a to nad rámec pôvodne ZD schválenej sumy odmien.

Opakovanou výplatou časti odmeny sa zmenšil majetok družstva, táto operácia je

riadne zaúčtovaná ako vzniklá škoda.

Ako úplné nóvum v napadnutom rozsudku je konštatovanie, že predsedníčka KK

nepreukázala v čom je uznesenie 232/98 protiprávne (hoci jeho protiprávnosť uznal aj

NS SR), dokonca, že nepreukázala, že bola oprávnená na podanie žaloby.

Tu poukazujem na obsah rozsudku -201 zo dňa 03. 07. 2003, kde sa

s touto problematikou súd na str. 4 a 5 jednoznačne vysporiadal, čo bolo podkladom pre

zaviazanie žalovaných k náhrade časti škody.

Pokiaľ by v neprospech žalobcu mala byť skutočnosť, že došlo k opakovanej úprave

návrhu v otázke výšky škody namietame, že to bolo vyvolané tým, že až v priebehu konania

vyšlo najavo, že na pokyn žalovaného v 1. rade nebola Ing. V. vyplatená ani druhá 50 %

časť odmeny, táto bola zložená do depozitu a bola uvoľnená až po rozhodnutí súdu.

Žalobca musel preto reagovať na toto zistenie úpravou návrhu.

Žalobca preto rozsudok zo dňa 28. 09. 2011 napadol odvolaním, ktorého kópiu

pripájame k tejto sťažnosti.

O odvolaní rozhodol NS SR rozsudkom zo dňa 27. 11. 2012 tak, že

napadnutý rozsudok potvrdil.

Obsah citovaného rozsudku NS SR je pre žalobcu hlbokým sklamaním a tento

žalobca musí považovať za upretie práva na súdnu ochranu !!!

NS SR uznal, že žalobcovi v sume 19.907,- Sk vznikla škoda.

Ďalej však NS SR v rozpore s výsledkami dokazovania tvrdí, že nie je daná príčinná

súvislosť medzi vzniklou škodou a hlasovaním Žalovaných členov predstavenstva o uznesení

č. 232/98. Tu NS SR nerešpektoval ani vlastné právne závery, ale evidentne sa sústredil

na preskúmavanie obsahu právoplatných rozsudkov (OS Bratislava V., č. k.

a KS Bratislava ), ktoré jednoznačne konštatovali protiprávnosť uznesenia

232/98 predstavenstva a na právnom základe ktorých bol žalobca zaviazaný plniť voči

Ing. V.

Pritom NS SR už v uznesení zo dňa 19. 05. 2011 na str. 5 a 6 vyvodil

záver:

... zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé na základe čoho bolo predstavenstvo oprávnené

meniť uznesenie Zhromaždenia delegátov z 20. 06. 1998 preto, keď predstavenstvo

(uznesením č. 232/98) predložený návrh odmien zmenilo, neplnilo uznesenie zhromaždenia

delegátov.

V citovanom uznesení, na strane 6, NS SR ďalej v súvislostiach konštatuje, že

členovia predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie (napr. aj

protiprávnou, nedovolenou zmenou uznesení ZD) sú spoločne a nerozdielne zodpovední za

škodu, ktorá tým družstvu vznikne.

NS SR evidentne netrval, aby napadnuté rozhodnutie vo veci rešpektovalo právne

závery ním vyslovené, ktoré sú pre konajúce súdy záväzné.

Akceptovať nemožno ani zdôvodnenie zmeny právneho hodnotenia, o ktoré sa NS SR

(str. 7) pokúsil, pretože je v hrubom rozpore s inými právnymi závermi.

Ak teda členovia predstavenstva neboli oprávnení hlasovaním meniť uznesenie ZD

a nedovolene tak urobili, potom zásadne musí byť nedovolené aj všetko ďalšie, nakladanie

s časťou protiprávne krátenej odmeny, lebo aj tento postup je v rozpore s uznesením ZD

a predstavenstvo neplnením uznesenia porušilo Stanovy a zákon.

Rozhodnutie súdu, ktoré legalizuje protiprávne konanie členov predstavenstva, ktorí

si medzi seba rozdelili neoprávnene krátenú časť odmeny a nedovolene (v rozpore

s uznesením ZD) sa obohatili, nemožno členskej základni predložiť ako rozhodnutie

nestranného súdu.

Rovnako nemožno akceptovať, že žalovaní členovia predstavenstva nie sú povinní

družstvu nahradiť škodu vzniklú tým, že družstvo opakovane i ďalších vlastných finančných

prostriedkov a na základe rozhodnutí súdu, ktoré ho k tomu zaväzovali odškodnilo Ing. V.

V odvolaní sme osobitne poukazovali na to, že vo veci náhrady škody voči odporom

je už právoplatný rozsudok č. -201 zo dňa 03. 07. 2003, ktorým KS Bratislava

odporcov 1.- 6. zaviazal k náhrade časti škody.

Súd (str. 6 cit. rozsudku) uznal nárok navrhovateľa za právne opodstatnený a to vo

väzbe na protiprávne prijatie uznesenia č. 232/98.

Je tu teda právoplatne prejudikovaná zodpovednosť odporcov!!!

V ďalšom dokazovaní bol nesporne preukázaný vznik ďalšej škody v príčinnej

súvislosti s prijatým uznesením č. 232/98, za ktorú zodpovedajú odporcovia.

Aj na tento prípad je treba jednoznačne aplikovať prejudikovanú zodpovednosť

odporcov, ktorú ostatne ani nenamietali a rozsudok nenapadli odvolaním.

Spôsob, akým sa NS SR vysporiadal s touto časťou odvolania je neakceptovateľný,

lebo NS SR sa preskúmaniu podstatnej kľúčovej časti odvolávania jednoducho vyhol.

Na strane 10 pri oboznamovaní obsahu odvolania NS SR odkazuje na strany 4-5

uznesenia, kde sa uvádza, že rozsudok č. -201 z 03. 07. 2003 bol

v napadnutej časti zrušený.

Zrušený ale nebol ods. 1 výroku cit. rozsudku, ktorý nadobúdal právoplatnosť

a prejudikuje zodpovednosť odporcov.

Na strane 12 rozsudku NS SR sa (nevedno z akého dôvodu) rozoberá prejudícia

rozsudkom KS Bratislava č. , aj tu sa NS SR vyhol posúdeniu zásadnej časti

odvolania.

Inak by MS SR nemal inú možnosť ako konštatovať, že vo veci zodpovednosti

odporcov už existuje právoplatné rozhodnutie a toto aplikovať aj na zostávajúcu časť

preukázane vzniklej škody.

Z vyššie uvedených dôvodov je evidentné, že napadnuté rozhodnutie NS SR je vecne

aj právne chybné a postupom súdov boli porušené základne práva sťažovateľa cit. v úvode

tejto sťažnosti.

Sťažovateľ v celom konaní bol aktívny a poskytoval súčinnosť potrebnú na vecné

prejednanie sporu.

S poukazom na uvedené sporu (výšku žalovanej istiny) žiadame súd, aby

sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 €(...) a to z dôvodu, že:

- sťažovateľ musel vynaložiť nemalé úsilie, náklady na právnu pomoc pri obhajobe

svojho práva, ktoré by inak nevynaložil, keby porušiteľ v konaní postupoval a rozhodoval

podľa platného právneho stavu a výsledkov dokazovania.

V súlade s ustanoveniami o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov, v znení neskorších zmien

a na základe vyššie uvedených skutočností, preto žiadame Ústavný súd aby rozhodol

nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľa, upravené a

Slovenskej republiky bolo postupom NS SR v konaní porušené. Ústavný súd

SR rozsudok č. zo dňa 27. 11. 2012 zrušuje.

2. Ústavný súd prikazuje NS SR, aby v konaní č. bezodkladne konal

v intenciách právneho záveru Ústavného súdu SR.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 €(...),

ktoré je NS SR povinný vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Porušiteľ je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia(...).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. (...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. novembra 2012.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa uznesením najvyššieho súdu uznesením sp. zn.

z 27. novembra 2012.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní, súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2012, pričom podstata jeho námietok spočíva v tom, že

podľa jeho názoru „napadnuté rozhodnutie NS SR je vecne aj právne chybné“ najmä preto,

že v danom prípade je už „právoplatne prejudikovaná zodpovednosť odporcov“

a akceptovať nemožno „zdôvodnenie zmeny právneho hodnotenia“, okrem toho sa podľa

sťažovateľa najvyšší súd „vyhol zásadnej časti odvolania“.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

„(...) Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu, je či konajúci

súd dospel k správnemu záveru, že v danom spore nebolo preukázané porušenie povinnosti

žalovanými, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti s vzniknutou škodou žalobcu vo výške

660,79 eur.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania, sporné nie je, že predmetom uplatňovanej

škody je suma 660,97 eur (19 907 Sk), ktorá suma predstavuje časť nepriznanej odmeny

Ing. V. v dôsledku hlasovania žalovaných členov predstavenstva žalobcu, ktorá bola

následne žalobcom Ing. V. vyplatená z iných finančných prostriedkov ako boli určené na

vyplatenie odmeny Zhromaždením delegátov žalobcu.

Z dokladu založeného na liste č. 7 v spise je zrejmé, že uznesením č. 232/98

predstavenstvo družstva na základe schválených kritérií a ukazovateľov a schválenej sumy

Zhromaždením delegátov zo dňa 20. 06. 1998, schválilo prepočet na vyplatenie odmien

členom predstavenstva B. d. za rok 1996 v zmysle predloženého návrhu a z navrhnutej sumy

odmeny schválilo krátenie 50 % pánom Ing. K., Ing. K. a Ing. V. a túto sumu prerozdeliť

ostatným členom predstavenstva v pomere percentuálnej účasti na rokovaniach. Tento fakt,

že žalovaní v 1. až v 6. rade prepočet na vyplatenie odmien členom predstavenstva teda aj

Ing. V. takto schválili, teda sporný nie je. V dokladoch založených v spise nie je zrejmé, že

Zhromaždenie delegátov schvaľovalo sumu pre každého člena, zrejmé, že schválilo jednu

sumu pre predstavenstvo, a preto tvrdenie, žalobcu, že tým, že predstavenstvo jeho

postupom porušilo povinnosť, ktorá je v príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou sa

nezakladá na pravde. Skutočnosť, ako žalovaní členovia predstavenstva hlasovaním prijali

uznesenie č. sa nedá považovať za neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov

s odbornou starostlivosťou. Zhromaždenie delegátov B. d. odsúhlasilo sumu určenú na

odmenu pre členov predstavenstva a kompetenciou predstavenstva bolo v akej sume bude

konkrétnemu členovi predstavenstva, odmena vyplatená. Rozhodnutie členov predstavenstva

hlasovaním o výške pridelení odmeny jednotlivým členom predstavenstva, nemôže byť

posudzované za neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov s odbornou starostlivosťou.

Za neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov s odbornou starostlivosťou, nemožno

považovať ani rozhodnutie členov predstavenstva o prerozdelení sumy na odmeny medzi

ostatných členov predstavenstva o sumu, ktorá bolo krátená Ing. V., nakoľko takéto

rozhodnutie nebolo v rozpore s uznesením Zhromaždenia delegátov bytového družstva ani

v rozpore so stanovami b. d. Predstavenstvo b. d. prijatím uznesenia hlasovaním o výške

odmeny jednotlivých členov predstavenstva konalo v rámci jeho kompetencie a postup ako

rozhodlo hlasovaním sa nedá označiť za konanie, ktoré by bolo v rozpore s odbornou

starostlivosťou, alebo porušením povinností, ktorá by bola v príčinnej súvislosti

s uplatňovanou škodou žalobcu. Je pravdou, že žalobcovi vznikla povinnosť Ing. V. členovi

družstva vyplatiť sumu 19 907 Sk, teda čiastku, ktorú si ako škodu v tomto konaní uplatňuje

na základe právoplatného rozhodnutia, v ktorom obidva súdy dospeli k záveru, že odporca –

B. d. /v tomto konaní a č. k. 17 Co 72/00/ nepostupoval v súlade s kritériom

prerozdelenia odmien, ktoré schválilo zhromaždenie delegátov za rok 1996, pričom toto

zhromaždenie schválilo aj kritéria, ktoré nemohlo predsedníctvo meniť, aj keď do

právomoci predsedníctva patrí aj určiť koeficienty na vyplatenie odmien. V dôvodoch

rozhodnutia okresný súd taktiež uviedol, že Zhromaždenie delegátov schválilo celkovú sumu

na vyplatenie odmien, nie návrhy jednotlivých členov, na základe ktorého konštatovanie je

podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé z akého dôvodu okresný súd zastal

názor, že b. d. nepostupovalo s kritériami prerozdeľovania odmien. K tvrdeniu žalobcu, že

zodpovednosť žalovaného v tomto konaní predstavenstva je už prejudikovaná právoplatným

rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. -99 zo dňa 07. 04. 2000, je treba

uviesť, že v tomto rozhodnutí bola posudzovaná zodpovednosť B. d. a nie členov

predstavenstva, ktorí sú žalovaní v tomto konaní. Je pravdou, ako tvrdí žalobca, správnosť

právoplatného rozhodnutia nemôže byť predmetom preskúmavania v inom konaní, ale je

pravdou, že v tomto konaní ani k preskúmavaniu právoplatných rozhodnutí nedošlo.

Nesporná je aj skutočnosť, že v konaní o právo na náhradu škody uplatňovanú B. d. voči

žalovaným členom predstavenstva, nie je vyslovený právny názor o zodpovednosti B. d.

v inom konaní, ktorý by bol pre Najvyšší súd Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o

nároku v tomto konaní, právne záväzný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu v odvolaní,

že prvostupňový súd sa neriadil s konštatovaním Najvyššieho súdu a jeho právnych záverov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení zo dňa

19. 05. 2011 uložil prvostupňovému súdu skúmať, či žalovaní pri rozhodovaní o krátení

odmeny o 50 % Ing. V. konali s odbornou starostlivosťou a či pri ich výkone ich pôsobnosti

neuprednostňovali iba ich záujmy pred záujmami družstva. V rozhodnutí Krajského súdu

č. k. zo dňa 28. 09. 2011 sa Krajský súd v Bratislave podrobne s uloženými

skutočnosťami podrobne zaoberal, a na základe predložených dôkazov dospel k správnemu

záveru, že žalobca nepreukázal, že škoda, ktorá je predmetom sporu vznikla porušením

povinnosti, ktorá je v príčinnej súvislosti s vzniknutou škodou. Najvyšší súd Slovenskej

republiky sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že žalovaní neporušili

povinnosť prijatím uznesenia hlasovaním o rozdelení výšky sumy určenej zhromaždením

delegátov na odmeny, a ani že nekonali s odbornou starostlivosťou. Za konanie v rozpore

s odbornou starostlivosťou sa podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedá považovať

konanie žalovaných, ktorým si časť krátenej odmeny Ing. V. prerozdelili medzi seba,

nakoľko zo žiadneho záväzného predpisu pre predstavenstvo nevyplýva, že by toto konanie

bolo v rozpore so stanovami, prípadne s iným predpisom.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovým

posúdením a právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou

príslušných zákonných ustanovení v jeho veci. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie

je možné považovať za odporujúci . Ústavný súd pri uplatňovaní

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. ). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré „nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovanými, ktoré by bolo v príčinnej

súvislosti s vzniknutou škodou žalobcu“, prečo nebolo možné považovať rozhodnutie členov

predstavenstva o prerozdelení sumy na odmeny medzi ostatných členov predstavenstva za

„neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov s odbornou starostlivosťou“, a nevyhol sa

ani tvrdeniu sťažovateľa, že zodpovednosť žalovaného v tomto konaní predstavenstva bola

už „prejudikovaná právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k.

-99 zo dňa 07. 04. 2000“, keďže podľa právneho názoru najvyššieho súdu

„v tomto rozhodnutí bola posudzovaná zodpovednosť B. d. a nie členov predstavenstva“.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj

keď právna argumentácia sťažovateľa je vo viacerých aspektoch skutočne náležitá.

V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

2.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na

to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

Z podania sťažovateľa vyplýva, že „spor bol skončený rozsudkom NS SR

č. zo dňa 27. 11. 2012, doručeným žalobcovi dňa 05. 12. 2012“.

Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním

zo 14. januára 2013, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý

sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred

ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva podľa v čase, keď

v označenom konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda

bola odstránená jeho právna neistota, v tejto časti pripadalo do úvahy odmietnutie

predmetnej ústavnej sťažnosti taktiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 Okrem uvedeného podľa sťažnosť podľa

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na

konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej

rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi

prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ), že

účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,

alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného

zreteľa ( ).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17

ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj

po nadobudnutí účinnosti nového , zásadne považuje za účinný prostriedok

ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako

aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je

kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju

nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno

vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti ( ), ústavný súd

opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. , , )

dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by

využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od

1. apríla 2005 podľa a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného

práva sťažovateľa priznaného mu podľa , a preto podľa

v spojení s bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj

z dôvodu neprípustnosti.

3. Ako to už bolo uvedené, o zjavne neopodstatnený návrh ide aj vtedy, ak ústavný

súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

garantovaného v aj pre „nestrannosť“ najvyššieho súdu v napadnutom

konaní, ako aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v , aby sa konalo v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Ústavný súd však konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ

vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených základných

práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ,

ktorý je v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, teda kvalifikovaným

právnym zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

označených práv, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013