Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 312/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť dipl. Ing. arch. M. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V.

D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára 2012 a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť dipl. Ing. arch. M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2013 doručená sťažnosť dipl. Ing. arch. M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 10. januára 2012 a postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 14. júla 2010 okresnému

súdu žalobu, ktorou sa domáhal vrátenia daru  v žalobe označených nehnuteľností od

svojho syna M. K. (ďalej len „odporca v 1. rade“). Vo veci rozhodol okresný súd

rozsudkom č. k. -410 z 10. januára 2012 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -459 z 27. novembra 2012 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľ sa domáhal na základe zákona vrátenia daru, pretože obdarovaný -

odporca porušoval dlhú dobu dobré mravy. Tuto skutočnosť preukázal aj tým, že počas

súdneho konania predmetnú nehnuteľnosť predal odporcovi v druhom rade, ktorého súd do

konania pribral.

Súd sa vôbec nezaoberal tým, že odporcovia sledovali cieľ, aby zákon nebol

dodržaný, a ich konanie sa prieči dobrým mravom. Súd nevydaním predbežného opatrenia

spôsobil nedostatok pasívnej legitimácie odporcov a preto sa mal jednoznačne zaoberať

platnosťou kúpnopredajnej zmluvy uzavretej medzi odporcami počas súdneho konania

a potom následne pokračovať v súdnom konaní o vrátenie daru.

Súd nevydal predbežné opatrenie, nezaoberal sa platnosťou kúpnopredajnej zmluvy,

umožnil prevod nehnuteľnosti odporcom a z toho vyplynulo nesprávne rozhodnutie

v spornej veci.

Takýto postup súdu treba jednoznačne považovať za rozporný s princípmi

a pravidlami občianskeho súdneho konania, vyjadrenými v ... Úmyslom sťažovateľa

bolo zachovanie vlastníctva nehnuteľnosti v rámci rodiny, keď zistil, že odporca doslovne

hazarduje s darovanou nehnuteľnosťou a súd namiesto toho, aby poskytol súdnu ochranu,

nevydaním predbežného opatrenia umožnil stratu rodinného vlastníctva a závislosť

sťažovateľa od cudzieho človeka. Sťažovateľ sa domáhal, aby súd sa zaoberal platnosťou

zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako otázkou predbežnou, pretože prevod bol uskutočnený

počas súdneho konania o vrátenie daru. Neviedol dokazovanie na okolnosti prípadu

v okamihu, keď došlo k uzavretiu zmluvy. Tým zmaril právo sťažovateľa na rozhodnutie

o vrátenie daru, čo je v rozpore s SR.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí sa nevyporiadal s dôvodmi podaného odvolania,

odvolacie dôvody sťažovateľa nevyvracia, ani nerozporuje, len konštatuje s čím sťažovateľ

vyjadril svoj nesúhlas. Odvolací súd nezdôvodňuje na základe čoho sa stotožňuje

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, a tak porušuje svoju povinnosť uvedenú v § 212 ods. 1

, pretože sa nevyporiadava s dôvodmi podaného odvolania, nevyjadruje svoje

stanovisko a právny názor k dôvodom odvolania sťažovateľa, jednoducho ich odopiera bez

zdôvodnenia. Sťažovateľ sa domáhal svojho práva o vrátenie daru na súde, čo mu umožňuje

zákon. Nevydaním predbežného opatrenia súd porušil . Spôsobil

nedostatok pasívnej legitimácie odporcov, a zabránil tomu, aby sťažovateľ sa domáhal

naďalej v súdnom konaní o vrátenie daru, svojho práva, čo mu zákon umožňuje.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní vedenom pod č. k.

a Krajský súd v Bratislave v konaní pod č. k. porušil základné právo Dipl.

Ing. arch. M. K... podľa SR... SR...

SR...

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. , zo dňa 27. 11. 2012 sa

zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dipl. Ing. arch. M. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 165.000-EUR,

ktoré je povinné vyplatiť Okresný súd v Bratislave I a Krajský súd v Bratislave spoločne a

nerozdielne k jeho rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Dipl. Ing. arch M. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €,

ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyni JUDr. V.

D. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ v sťažnosti

podrobnejšie neodôvodnil.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. januára 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. januára 2012 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený

v (premietnutý aj do ), z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudok z 10. januára 2012, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa

a nasl. krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , a , ku ktorému malo dôjsť namietaným

rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu, ktorý zamietol návrh

sťažovateľa na vrátenie daru. Sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy nevydali predbežné

opatrenie, nezaoberali sa platnosťou kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1. rade

a odporcom v 2. rade (M. Š.). Rovnako namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s dôvodmi

jeho odvolania a svoj rozsudok dostatočne neodôvodnil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ 18. januára 2013 dovolanie. Spolu s podaním dovolania sťažovateľ

požiadal prostredníctvom právnej zástupkyne o oslobodenie od súdneho poplatku za

dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd

do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

V súvislosti s uvedenou skutočnosťou ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

ustálenú judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného

z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia

by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne

preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak

napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné ().

Ústavný súd, poukazujúc aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), zastáva právny názor (napr. , , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP

z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol v tejto

časti ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013