Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 294/2013
PDF · 171.36 KB
No categories available
IV. ÚS 294/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 16204/2012, sp. zn. Rvp 16205/2012 a sp. zn. Rvp 16206/2012, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske
v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 494/2010, sp. zn. 4 Er 205/2010 a sp. zn.
6 Er 351/2010 a jeho uzneseniami zo 16. apríla 2012, z 26. júna 2012 a z 3. apríla 2012,
ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených
pod sp. zn. 23 CoE 198/2012, sp. zn. 2 CoE 330/2012 a sp. zn. 2 CoE 348/2012 a jeho
uzneseniami zo 17. októbra 2012, z 18. októbra 2012 a z 18. októbra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 16204/2012,
sp. zn. Rvp 16205/2012 a sp. zn. Rvp 16206/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16204/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 3 Er 494/2010, sp. zn. 4 Er 205/2010 a sp. zn. 6 Er 351/2010 a jeho
uzneseniami zo 16. apríla 2012, z 26. júna 2012 a z 3. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaniach
vedených pod sp. zn. 23 CoE 198/2012, sp. zn. 2 CoE 330/2012 a sp. zn. 2 CoE 348/2012
a jeho uzneseniami zo 17. októbra 2012, z 18. októbra 2012 a z 18. októbra 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky
alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom
postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy
sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky
na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom
na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť
sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.
Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená
domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade
exekučných titulov (rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo
exekúcie uzneseniami sp. zn. 3 Er 494/2010 zo 16. apríla 2012, sp. zn. 4 Er 205/2010
z 26. júna 2012 a sp. zn. 6 Er 351/2010 z 3. apríla 2012 zastavil; na základe odvolaní
sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského
súdu sp. zn. 23 CoE 198/2012 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 330/2012 z 18. októbra
2012 a sp. zn. 2 CoE 348/2012 z 18. októbra 2012.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom
vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje
za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň
podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne
veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť,
že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým
prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby
podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka
tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd
nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol
k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal
závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu
preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym
spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu
a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň
jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 16204/2012, sp. zn. Rvp 16205/2012 a sp. zn. Rvp 16206/2012 a z ich obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil
na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd
exekúcie zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu
podala sťažovateľka 22. novembra 2012, 3. decembra 2012 a 4. decembra 2012 dovolania,
o ktorých do dňa predbežného prerokovania sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte nerozhodol.
Pri posudzovaní tejto časti sťažností ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojich veciach dovolanie
(22. novembra 2012, 3. decembra 2012 a 4. decembra 2012) ešte predtým, ako podala
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti
odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním
opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné
podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veciach mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veciach
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažností ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho
súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2013