Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 377/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti T., Cyprus, právne zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo V 11/2010 p o r u š i l základné právo spoločnosti T. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Spoločnosti T. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

2. Spoločnosti T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489,06 €

(slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. B. F., B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-15 z 20. septembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti T., Cyprus (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

10 Obdo V 11/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Najvyšší súd vo svojom stanovisku

zo 7. februára spresnil, že uvedená spisová značka „správne má znieť 1 Obdo V 11/2010“;

túto skutočnosť ústavný súd v tomto rozhodnutí plne rešpektuje.

2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Sťažovateľ podal dňa 20. 01. 2010 na Najvyšší

súd SR dovolanie proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 08. 2009, sp. zn.

, resp. opravnému uzneseniu zo dňa 03. 12. 2009, sp. zn. .

Na základe podaného dovolania začalo dovolacie konanie vedené Najvyšším súdom SR pod

sp. zn. .

Porušovateľ podľa informácií sťažovateľa doposiaľ nevykonal vo veci žiadny

procesný úkon a to napriek tomu, že od podania dovolania uplynuli viac ako dva roky.

Vzhľadom k časovo enormnej stagnácii konania sa sťažovateľ rozhodol využiť svoje právo

a v zmysle ust. (o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov) podal do podateľne súdu sťažnosť na postup súdu smerujúcu proti

porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V sťažnosti

požiadal predsedu súdu o vykonanie efektívneho riadiaceho zásahu, ktorý by odstránil

zbytočné prieťahy v konaní, a prispel k naplneniu ust. prikazujúceho súdu

postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými jeho účastníkmi tak, aby ochrana práv bola

rýchla a účinná. (...) Sťažnosť sťažovateľa ostala bez adekvátnej reakcie. (...)

Sťažovateľ urobil podanie v súlade s ust. . Toto podanie spĺňa všetky

formálne a materiálne podmienky stanovené zákonom. Ako také je urobené zákonom

ustanoveným spôsobom a je teda nutné, aby porušovateľ o podanom návrhu konal

v občianskom súdnom konaní podľa stanovených procesných predpisov. Návrh na začatie

konania spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti a preto má

požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle , resp. na

konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru plnú relevanciu. (...)

Tvrdíme, že postupom porušovateľa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

systematicky zaradeného do katalógu práv na súdnu a inú právnu ochranu. Konkrétne,

porušovateľ svojím postupom porušil a sústavne porušuje právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručené , keď bez zjavných

príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou absolútnou nečinnosťou

spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké ťažkosti - obmedzuje jeho vlastnícke právo,

pretože po dobu viac ako dva roky nie je schopný vyriešiť pretrvávajúci stav právnej

neistoty.

Porušovateľ svojím postupom taktiež porušil a sústavne porušuje právo sťažovateľa

na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Konanie súdu, k dnešnému dňu v trvaní viac

ako dva roky, keď procesná strana spolupracuje so súdom, v podanom návrhu označila

všetky dôležité skutočnosti a podložila ich relevantnými dôkazmi, pričom doposiaľ nedošlo

k rozhodnutiu, nemožno hodnotiť tak, že by garantovalo rozhodnutie o veci v primeranej

lehote.

V prípade zásahu do základného práva sťažovateľa zaručeného v

Slovenskej republiky poukazujeme na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v ktorých bol vyslovený jednoznačný názor, že bezdôvodná nečinnosť všeobecného súdu

v trvaní viac ako dva roky predstavuje porušenie základného práva účastníka konania na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(...)

Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, Najvyšší súd SR prejednáva

spor, ktorý nevykazuje znaky právnej a faktickej zložitosti. Zhromaždený dôkazný materiál,

ako aj doterajšia rozhodovacia činnosť súdu by mali byť predpokladmi rýchleho ukončenia

konania. Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom

prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna súčinnosť podporuje skoré ukončenie

konania. Posúdenie tretieho kritéria je spojené s vykonaním dokazovania v priebehu

konania o ústavnej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých

relevantných materiálov, najmä súdneho spisu Najvyššieho súdu SR. (...)

Pre výraznú intenzitu zásahov do základných práv sťažovateľa, ako aj dĺžku ich

trvania (tiež dĺžku trvania stavu právnej neistoty, beznádeje a nedôvery v spravodlivé

vyriešenie veci), ako aj so zreteľom na fakt, že porušenie základných práv nemožno

napraviť obnovením stavu pred ich porušením, pričom Najvyšší súd SR súd nepostupoval a

stále nepostupuje v občianskom súdnom konaní podľa ust. a príp. tak,

aby ochrana práv bola rýchla a účinná, žiada sťažovateľ, aby mu bolo rozhodnutím

Ústavného súdu Slovenskej republiky priznané finančné zadosťučinenie vo výške 1.320,- €.

Poukazujeme aj na skutočnosť, že viac ako dvojročné obdobie, počas ktorého prebieha

občianske súdne konanie znamená pre sťažovateľa výrazné obmedzenie jeho vlastníckych

práv.

Tvrdíme, že výška požadovaného finančného zadosťučinenia je primeraná

a spravodlivá. Vychádza z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide

o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený

prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 €. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky

finančného zadosťučinenia poukazujeme na doterajšie rozhodnutia ústavného súdu vo veci

porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní

(...)

Márne plynutie času spôsobilo, že ani pozitívne rozhodnutie ústavného súdu nebude

môcť kompenzovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Napĺňa

sa tak jedno zo základných kritérií rozhodovania o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia (...)

Sťažovateľ podáva sťažnosť ústavnému súdu po tom, čo v občianskom súdnom

konaní využil všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy. Tieto však neviedli k

odstráneniu prieťahov a stagnácie konania. Doterajšia nečinnosť a neefektívna činnosť

štátneho orgánu spôsobila sťažovateľovi ničím neodôvodniteľné problémy v jeho

podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho vlastníckych práv stav dlhotrvajúcej

neistoty. Okrem toho, žiadne prostriedky nápravy nemôžu konvalidovať časový aspekt

konania. Viac ako dva roky nie je primeranou lehotou na prejedanie jednoduchej veci.

Právny prostriedok nápravy upravený ust. a nasl. (o súdoch a

zmene a doplnení niektorých zákonov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania nemôže zaručiť

potrebnú účinnosť. (...)

S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu a z dôvodu, že

porušovateľ svojím postupom porušil právo sťažovateľa zaručené

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, žiadame Ústavný súd Slovenskej republiky, aby po náležitom zistení

skutkového stavu vyhovel sťažnosti a vydal tento nález

1) Základné právo spoločnosti T.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušené bolo.

2) Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.:

10ObdoV11/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Spoločnosti T.(...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.320,- €(...), ktoré je

jej Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť spoločnosti T.(...) trovy konania, tak ako budú

vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu(...), a to do troch

dní od právoplatnosti tohto nálezu(...)“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Š. H., v zastúpení JUDr. J. S., predsedom

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, listom č. k. -55 zo 7. februára 2013

a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu z 26. februára 2013.

3.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom liste uviedol tieto skutočnosti:

„(...) Predmetom konania v právnej veci sťažovateľa (v procesnom postavení

žalobcu) na najvyššom súde bolo rozhodovanie o jeho dovolaní o zaplatenie 66.387,84 eur

s príslušenstvom zo zmenky, vedenej pôvodne na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod

sp. zn. , následne na Najvyššom súde Slovenskej republiky ako súde

odvolacom pod sp. zn. .

Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní Vám po oboznámení sa s obsahom

predmetnej sťažnosti, uznesením ústavného súdu č. k. -15 z 20. septembra

2012, ako aj s vecou súvisiacim spisom najvyššieho súdu, oznamujeme nasledovné

skutočnosti:

Ako vyplýva zo záznamov registra obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu,

dovolanie sťažovateľa v predmetnej veci bolo tunajšiemu súdu doručené 1. marca 2010

s tým, že vec bola pridelená senátu O - V, ktorý prejednával a rozhodoval všetky dovolania

účastníkov smerujúce proti rozhodnutiam vydaným senátmi obchodnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu ( ).

Predsedom senátu bol JUDr. J. S., ktorý súčasne ako predseda obchodnoprávneho kolégia

vykonával, resp. aj v súčasnosti vykonáva okrem rozhodovacej činnosti aj ďalšie činnosti

v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre ten-ktorý

rok, zverené mu podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa čl. 17 Rokovacieho poriadku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd ako

súd dovolací 25. októbra 2012 uznesením sp. zn. , ktorým dovolanie ako

nedôvodné odmietol. V súčasnosti je teda konanie na najvyššom súde skončené, z dôvodu

ktorého je návrh sťažovateľa adresovaný ústavnému súdu, aby najvyššiemu súdu prikázal

konať bez zbytočných prieťahov, neaktuálny.

K dĺžke konania na najvyššom súde považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť,

že senáty najvyššieho súdu, až na zákonné výnimky, vybavujú veci podľa poradia, v akom

im boli predložené. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že uplatňovanie práva zaručeného čl.

48 ods. 2 musí byť v súlade s zaručujúcim základné práva

(vrátane práva na konanie bez zbytočných prieťahov) všetkým oprávneným osobám bez

akéhokoľvek zvýhodňovania. Je faktom, že v rovnakom čase na identickom mieste sa právo

na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných

konaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie právnej neistoty. S prihliadnutím na

túto okolnosť nikto z účastníkov konania - či už zo žalobcov alebo žalovaných, nemôže

oprávnene žiadať, aby sa súd ihneď zaoberal práve jeho vecou, pretože to nie je v jeho

fyzických možnostiach.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujeme, aby ústavný súd uznesením

vyslovil, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa ods.

1 dohovoru, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

porušené nebolo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že

najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí. (...)“

3.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho

súdu uviedol:

«V nadväznosti na doručené vyjadrenie porušovateľa - Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky - považujeme v záujme ochrany legitímnych práv sťažovateľa za potrebné

predložiť ústavnému súdu nasledovné stanovisko:

1) Porušovateľ vo vyjadrení priznal, že obdobie dovolacieho konania bolo od

01. 03. 2010 do 25. 10. 2012 poznačené zbytočnými prieťahmi (viac ako dva a pol roka!).

Porušovateľ neoznačil žiadne procesné úkony, ktoré by v tomto období vykonával za účelom

odstránenia právnej neistoty účastníkov (poskytnutia súdnej ochrany).

2) Porušovateľ sa snaží dokázať, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov nebolo porušené tvrdením, že ak sa základné právo porušuje

rovnako vo všetkých prípadoch a voči všetkým účastníkom konania, nejde o porušenie tohto

práva. Takéto tvrdenie je nutné rozhodne odmietnuť. Štátny orgán poverený výkonom

právomoci sa nemôže zbaviť zodpovednosti za porušovanie základného práva tvrdením

o rovnosti v porušovaní.

3) Poukaz porušovateľa na „fyzické možnosti“ taktiež nemôže byť ospravedlnením

a takéto argumenty ústavný súd v ustálenej rozhodovacej praxi už dávno odmietol.

Keďže označené základné právo sťažovateľa bolo jednoznačne porušené zbytočnými

prieťahmi v trvaní dva a pol roka a tento fakt nemôže zvrátiť (porušenie konvalidovať) ani

skutočnosť, že vec bola právoplatne rozhodnutá (porušenie práva je nezvratné a jeho

nápravu je možné dosiahnuť len rozhodnutím ústavného súdu), žiadame, aby ústavný súd

rozhodol o sťažnosti podľa predloženého petitu s tým, že na výroku obsahujúcom príkaz

porušovateľovi konať bez zbytočných prieťahov už sťažovateľ vplyvom vývoja situácie

po podaní sťažnosti, netrvá.

Pre jednoznačnosť v skutkových okolnostiach, ktoré viedli k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sťažovateľ netrvá na tom, aby sa vo veci

uskutočnilo ústne pojednávanie.»

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. V 11/2010:

Dňa 1. marca 2010 bol najvyššiemu súdu predložený spis, aby rozhodol o opravnom

prostriedku – dovolaní sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

sp. zn. z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn.

z 3. decembra 2009. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. V 11/2010.

Dňa 25. októbra 2012 najvyšší súd uznesením sp. zn. V 11/2010 dovolanie

sťažovateľky odmietol.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 11/2010 došlo k porušovaniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa uvedených

kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že priebeh

napadnutého konania nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci. Skutkovú

alebo právnu zložitosť preskúmavaného konania inak vo svojom vyjadrení nenamietal ani

predseda najvyššieho súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená

na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní

k zbytočným prieťahom, teda dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním

sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní a predovšetkým konštatuje, že zo súvisiaceho spisu najvyššieho súdu, ale ani

z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu nevyplýva žiadny efektívny úkon najvyššieho súdu

do podania ústavnej sťažnosti (7. februára 2012) v danej veci. Úkony najvyššieho súdu teda

v napadnutom konaní minimálne po dobu viac ako poldruha roka nesmerovali k odstráneniu

právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádzala, čo je základným účelom práva

zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ). Uvedenú nečinnosť

najvyššieho súdu bez zákonných alebo iných relevantných dôvodov treba považovať

za zbytočné prieťahy v konaní. Obranné vyjadrenie najvyššieho súdu, podľa ktorého

„predsedom senátu bol JUDr. J. S., ktorý súčasne ako predseda obchodnoprávneho kolégia

vykonával, resp. aj v súčasnosti vykonáva okrem rozhodovacej činnosti aj ďalšie činnosti

v súlade s Rozvrhom práce“, nebolo možné právne akceptovať. V tejto súvislosti treba

opakovane zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu,

a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho

sudcu vybavujúceho danú vec. Rovnako ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr.

, , ), že nedostatočné personálne obsadenie súdu

a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len

dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali

včas adekvátne opatrenia. Prijatie opatrení vo vzťahu k napadnutému konaniu zo strany

najvyššieho súdu uvedené nebolo. pritom v zaväzuje predovšetkým

súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie

vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Nemožno pochybovať o tom, ako to tvrdí predseda najvyššieho súdu (pozri bod I/3.1

tohto nálezu), že „uplatňovanie práva zaručeného musí byť v súlade

s “, avšak súdy sa skutočne nemôžu zbaviť zodpovednosti

za porušovanie základného práva zaručeného v a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru tvrdením, z ktorého by mohla vyplynúť rovnosť v porušovaní

základných práv „mnohým osobám“.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru, tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 25. októbra 2012 bola predmetná vec na najvyššom súde

uznesením sp. zn. V 11/2010 rozhodnutá, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach

danej veci rozhodnutie podľa .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 320 €, najmä

„pre výraznú intenzitu zásahov do základných práv sťažovateľa, ako aj dĺžku ich trvania

(tiež dĺžku trvania stavu právnej neistoty, beznádeje a nedôvery v spravodlivé vyriešenie

veci)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na to, že po podaní sťažnosti predsedovi

najvyššieho súdu sa vo veci v relatívne krátkej lehote rozhodlo, teda táto sťažnosť bola

efektívnym prostriedkom nápravy, ústavný súd dospel k názoru, že aj konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto neuznal

za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde.

Z uvedených podstatných dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie finančného

zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti

z 3. februára 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu z 26. februára

2013). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 €

a režijný paušál dvakrát po 7,63 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2013 patrí odmena

v sume 130,16 € a režijný paušál 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy

právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 407,55 €, ku ktorej bolo treba

pripočítať 20 % DPH, teda sumu 81,51 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky

predstavujú celkovú sumu 489,06 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013